„Nechcete predsa, aby Carmen vyzerala ako stará ježibaba“. Kastingoví riaditelia Met a ROH o kritériách pri obsadzovaní spevákov. Rozhovor s Jonathanom Friendom a Petrom Katonom

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5

Met bola vždy na čele technologického pokroku. Nápad priniesť operu do kín prostredníctvom programu Live in HD bol zmenou s relatívne zásadným dopadom na divákov. Čo nového na poli technológií môžeme v tomto smere očakávať v budúcnosti?
Nemyslím si, že niečo bude inak ako doteraz. Ak robíme operu v kinách, ľudia prídu na operu do kina a neprídu do Met, pretože lístok si kúpia za desatinovú cenu. My im ale v podstate ani nedávame ten istý zážitok, ktorý by dostali v opere. Musíme si uvedomiť, že sledovať predstavenie v opere a v kine sú dve výrazne odlišné veci. V kine nemôžete zachytiť a cítiť energiu idúcu z orchestrálnej jamy, ktorú podprahovo vnímate keď sedíte v sále a počujete živú hudbu. Takže to čo by sme chceli z technologického hľadiska dosiahnuť, namiesto toho aby sme zase vymýšľali niečo úplne nové, je skúsiť nájsť spôsob, ako dať divákom v kinách pocítiť energiu sálajúci z predstavenia o niečo bližšie, vierohodnejšie a podobnejšie tomu zážitku, ktorý dostáva publikum priamo na predstavení. Možno sa to nebude dať urobiť, to neviem, ale budeme sa snažiť tieto dva rôzne zážitky urobiť o niečo vzájomne bližšími. Na tomto teraz pracujeme.

Peter Katona (zdroj Peter Bleha)

Pán Katona, ste riaditeľom kastingu v Royal Opera House. Čo všetko patrí do vašich kompetencií?
Spolu s hudobným riaditeľom Antoniom Pappanom som súčasťou tímu, ktorý určuje umelecké zámery Covent Garden. Prvý krokom v mojej práci  je spolu s kolegami postaviť program sezóny, vytvoriť plán predstavení na tri, štyri päť rokov dopredu, ktorý bude z našej strany finančne udržateľný a ktorý bude umelecky atraktívny. Musí byť pritom mixom rozdielnych typov produkcií a hudby, tak aby sme uspokojili viac než jeden vkus a aby sme mali program dobre vybalansovaný.

A v momente, keď máme hotovú hrubú štruktúru sezóny, mojou úlohou je vybrať dirigentov a spevákov do jednotlivých produkcií a samozrejme potom konzultovať tento výber – niekedy s režisérom, inokedy s dirigentom. Následne vyjednávam s umelcami o konkrétnych kontraktoch.

To je oveľa širšia činnosť, než len zodpovednosť za kasting. Ako dlho to už robíte?
Dlhšie, než by som si kedykoľvek predým pripustil. V Covent Garden som 36 rokov, to je dosť dlho na jeden job. Takže som v našom opernom dome zažil veľa zmien a reforiem a videl prichádzať a odchádzať veľa talentov. Predtým som niekoľko rokov pôsobil v Nemecku v Hamburgu a vo Frankfurte, takže schopnosť vydržať pri v podstate tej istej činnosti, mám celkom dobrú…

Zmenili sa za tie roky kritéria výberu spevákov?
Čiastočne určite áno. Speváci to majú dnes o dosť ťažšie, lebo vplyvom globalizácie sa zväčšila aj ponuka. Najväčšia frustrácia pre mňa vyplýva z toho, že trh je preplnený. Veľaktrát počujete veľmi dobrých spevákov o ktorých cítite, že si zaslúžia šancu, že si zaslúžia byť otestovaní a že sú na úrovni kedy by mali šancu uspieť aj v tých najlepších operných domoch – a to napriek tomu, že sú veľmi mladí. A tieto možnosti im neviem dať, pretože nie je dosť šancí.

Možnosť vybrať si medzi umelcami je v týchto dňoch enormná a od domu ako Covent Garden sa očakáva, že privedie tých najlepších čo sú momentálne k dispozícii. A taktiež, že dá priestor novým talentom z našej krajiny – teda z UK. Avšak dnes máte spevákov z Ázie, južnej Ameriky, Južnej Afriky a všetci dúfajú vo svoju príležitosť. Je nesmierne ťažké, dokonca aj pre tých najlepších z najlepších dostať príležitosť, ktorú by si zaslúžili.

V Royal Opera House ani nemáme taký veľký koláč na rozdávanie, hráme 18 maximálne 20 produkcií za sezónu, zvyčajne v jednom obsadení, takže nemôžete tú istú rolu ponúknuť dvom alebo trom účinkujúcim. A ak musíte robiť tieto rozhodnutia niekoľko rokov dopredu, tak sa samozrejme znažíte nielen mať celkom dobrý cast, ale s istým získaným inštinktom cielite na ten najlepší možný cast, ktorý môžete za daných okolností mať. A ostatní speváci jednoducho prídu skrátka. Samozrejme žiadnemu kasting manažerovi sa to nepodarí vždy trafiť úplne správne, ale zväčša áno. Ak by sa mu to podarilo trafiť vždy úplne nesprávne, tak by bol samozrejme problém.

Ja som skôr mal na mysli, že dnes nestačí, ak speváci vedia dobre spievať, musia aj dobre hrať a snažia sa dobre vyzerať, nemôžu len tak nehybne stáť na scéne, ako za čias Pavarottiho.
Čiastočne áno a čiastočne nie. Dobrý výzor speváka či speváčky je zväčša výhodou, ale nie vždy.  Nechcete predsa aby vaša Azucena (z Trubadúra) vyzerala ako modelka. Na druhej strane ani nechcete, aby Carmen vyzerala ako stará ježibaba. Je to skor o divadelnej vhodnosti na stvárnenie konkrétnych rolí. Najšťastnejší speváci sú takí, u ktorých vokálna vhodnosť pre nejakú postavu ide v ruka v ruke s fyzickým vzhľadom potrebným k tejto postave. Samozrejme nie sme vo filmovom priemysle, ale určite potrebujeme na javisku divadelnú dôveryhodnosť, uveriteľnosť. Takže musia byť v zhode viaceré kritériá ako vek, typ postavy, rysy a predovšetkým schopnosť čo vie spevák urobiť na javisku, aký charakter vie rozviesť. Sú speváci, ktorí nie sú príliš pekní, ale vedia vytvoriť isté charaktery postáv, ktoré sú na scéne dôveryhodné.

Divadelné nároky sa samozrejme za posledných 20 rokov stali oveľa dôležitejšími. A tiež sa výrazne zmenil štýl produkcií a typy postáv. Keď sme jednu generáciu dozadu v ROH robili Dcéru pluku, tak tam účinkovala Joan Sutherland a Luciano Pavarotti. O generáciu neskôr v roku 2008 už to bola Natalie Dessay a Juan Diego Flórez, alebo teraz nedávno Sabine Devieilhe a Javier Camarena – teda úplné iné typy. Je to viac svižnejší, hybkejší a fyzicky veľmi odlišný typ spevákov, než boli obsadzovaní o generáciu skôr.

Ako dlho ste porotcom Operalie?
Dvadsať rokov, každý rok od 1999.

Čo všetko hodnotíte? Ako vyzerajú vaše poznámky, ktoré si zapisujete?
Posudzovanie spevu nie je nejaká exaktná veda, ktorá by mala jasné kritériá. Je to otázka inštinktu a schopnosti zhodnotiť rôzne aspekty. Či je to dobré zhodnotenie, alebo nie, to už by som nechal na publikum, ktoré výber casting riaditeľov bude posudzovať pri návšteve predstavení.

Pri súťažiach ako Operalia je krása a farba hlasu a schopnosť ním narábať samozrejme dôležitým prvkom, ale hlas je podľa mňa len 50 percent úspechu. To, čo hľadáme je osobnosť, ktorá vie komunikovať a vierohodne stvárniť rolu na javisku.

Dá sa osobnosť naozaj odhaliť počas krátkych 10 minút, ktoré máte na sledovanie vystúpenia súťažiaceho?
Sme zvyknutí počúvať spevákov aj na predspievaniach v operných domoch, kde tiež odprezentujú dve alebo maximálne tri árie. A musíme sa vedieť rozhodnúť len na základe toho. Takže pre mňa je vzhľadom na moju pracovnú pozíciu Operalia vlastne príležitosť vypočuť si 40 spevákov namiesto klasického konkurzu. To, že súťažia medzi sebou a že im musíme prideľovať body a niekto nakoniec vyhrá cenu, je pre mňa úplne druhoradé. Samozrejme, pre spevákov je dôležité, kam sa až sa dostanú v súťaži a či vyhrajú. Ale pre mňa je to predspevanie špeciálne vybraných a vhodne zvolených talentov a častokrát si spomedzi nich vyberiem niekoho úplne iného, než toho, kto v súťaži získal niektorú z cien.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
  5. 5