Nový mezinárodní open air festival: Operalia Banská Bystrica

Nová Operalia Banská Bystrica zachraňovala česť slovenského operného leta

Je azda zbytočné, už po neviem koľký raz, konštatovať, že dnes sotva nájdeme civilizovanú krajinu, ktorej kultúrnu ponuku počas prázdninových mesiacov nespestruje aspoň jediný operný festival. Umenie nepoznajúce jazykovú bariéru svojím širokým náručím pritúli každého, kto o to stojí. Vypovedá o hladine kultúrnosti v štáte (regióne, meste), festival v čase zvýšeného pohybu domácich a zahraničných turistov, neraz cielene operných, ideálne spropaguje nielen samotný druh umenia a umelcov, ale zároveň krajinu, či konkrétnu lokalitu.

Žiaľ, Slovensko je aj v tomto výnimkou. Metropola neponúka na úrovni zodpovedajúcej jej štatútu zhola nič. Tvrdím to aj napriek existencii Viva Musica! festivalu, ktorý sa schováva pod alibistický dáždnik prepájania žánrov. Aby nedajbože neodradil vyhranené a kultivované publikum. Jediný nefalšovaný letný operný festival (aj keď v ostatných rokoch v zle zvolenom termíne koncom regulárnej sezóny) sme mali uplynulých 36 rokov vo Zvolene. Zámocké hry zvolenské svoje dejiny dopísali vlani. Neutrálna pôda neoperného mesta, jedinečný genius loci historickej pamiatky, akusticky bezchybné nádvorie. Plus vlastné dejiny s päťdesiatimi troma titulmi uvedenými scénicky alebo koncertne v rokoch 1979-2014, s dvadsiatimi piatimi slovenskými premiérami diel talianskej proveniencie, plejádou sólistov, po akých by mohla bažiť nielen prvá slovenská scéna. A tak ďalej. Dôvody pre ich zánik sa hľadali všelikde. Naopak, neprekopávali sa cesty, ako prekážkam čeliť, ako umlčať neprajníkov festivalu a vyvrátiť ich neraz hlúpe (ne)argumenty. Nebolo by to ľahké, to je pravda. Ale pri zmobilizovaní síl a hlavne vôle, neverím, že by transfúzia krvi nedodala zabehanému festivalu ďalšie roky života.

Zvolila sa radšej iná možnosť ako nadviazať pod novým logom na zvolenskú tradíciu. Ako sa vyhnúť boju s neochotou a slepou nekultúrnosťou (veľký podiel viny nesie Zvolenský zámok a jeho správca Slovenská národná galéria, ktorá dokonca ústami riaditeľky Alexandry Kusej vyslovila historicky nezmazateľný nezmysel o nevyhovujúcej akustike nádvoria), ako obísť často bezmocnú motiváciu laxného miestneho publika a vábenia divákov spoza hraníc mesta. Zámockým hrám zvolenským, napriek obrovskému potenciálu, sa jednoducho nepodarilo stať sa celoštátnou (nedajbože medzinárodnou) mekkou operného leta. Nepomohlo ani to, že na Slovensku boli bez konkurencie.

Poďme teda do prítomnosti. Nástupcom Zámockých hier zvolenských sa stala Operalia 2015 Banská Bystrica. V záhlaví nesie označenie medzinárodného open air festivalu, usporiadateľom je miestna Štátna opera, partnermi Banská Bystrica ako mesto a Univerzita Mateja Bela, ktorá divadlu prepožičala svoj areál.Organizátor festivalu triezvo zvážil riziká neovereného priestoru pod holým nebom, ako aj iné okolnosti, takže opatrne označil trojdňové podujatie za nultý ročník. Tvrdý pád z tridsiateho šiesteho poschodia (toľko trvali operné Zámocné hry zvolenské) na prízemie sa síce nekonal, no formát nového mikrofestivalu mnohé odkryl. V pozitívnom aj problematickom zmysle. Z prvého súdka je neodškriepiteľný fakt, že rovnako vedenie divadla ako jeho marketing (stelesnený s nevyčerpateľnou energiou pracujúcou Danou Kocianovou) na štartovacej ploche spravili, čo bolo v ich silách. Vystavané kryté javisko, vkusné hľadisko s kapacitou kopírujúcou divadelnú sálu (v prípade nepriazne počasia by sa promptne sťahovali podujatia pod strechu len pár metrov vzdialenej Štátnej opery), pripravené teplé deky (počasie v augustovom meste pod Urpínom sa točilo okolo 15 až 17 stupňov), bufet, sociálne zariadenia – to všetko klapalo. Operná produkcia bola vypredaná, záverečný koncert árií mal tiež dobrú návštevnosť, akú by na zvolenskom zámku sotva dosiahol.

Na druhej strane, problémov bolo tiež niekoľko. Teraz nemám ani tak na mysli zbytočne neskorý začiatok o dvadsiatej prvej hodine (už o ôsmej je pološero) a pomerne chladné, hoci suché a bezveterné počasie. Ide o iné. Po prvé o akustiku, po druhé o izoláciu letného divadla od ruchu mesta. Čo s akustikou v teréne, ktorý nie je uzavretých priestorom? Pevné má len „čelo“ a kúsok pravostranného boku, protiľahlá strana je úplne otvorená. Od ulice delí nádvorie len hustý porast vysokých kríkov. Z dvoch možností, ako čeliť tejto nástrahe, schopnej výrazne ovplyvniť zážitky z večerov, si organizátori vybrali tú poctivú. Radšej obetovali približne štvrtinu intenzity zvuku, ale ponechali javisko aj orchestrálny priestor bez umelého ozvučenia. Druhý variant by bola amplifikácia, čo je voči opere podraz. Pravdepodobne úlohou do najbližšieho ročníka bude hľadanie cesty, ako divadelnú časť nádvoria akusticky upraviť. Nie je to problém neriešiteľný (umelé bariéry po bokoch), napríklad Adriatic Arena v sídle Rossini Opera Festivalu je tiež upravenou krytou športovou halou. Rovnako pri trocha väčšej súčinnosti s mestom by sa dala ešte striktnejšie obmedziť premávka na Kuzmányho ulici. Prvý večer sa to podarilo k spokojnosti, počas druhého už bola frekvencia áut prihustá. Takisto by bolo potrebné skoordinovať aktivity na Námestí SNP, keď v budove radnice prebieha festivalový komorný koncert.

Nabucco – hit hitov s hosťami
Usporiadatelia v dramaturgickom výbere jediného kompletného operného titulu Operalie 2015 neriskovali. Vybrali päť rokov starého, na Zámockých hrách zvolenských zrodeného, tam sa opakovane vracajúceho a v divadle rovnako udomácneného Verdiho Nabucca. Ešte šťastie, že inscenácia režiséra Michala Babiaka je flexibilná, vystavaná logicky a zároveň efektne a nebije sa ani s exteriérom ani s kamennou budovou. Je síce pravda, že premiérové uvedenie roku 2010 na zvolenskom nádvorí umožňovalo oživiť širší priestor než je samotné javisko a vložiť do inscenačného tvaru aj ilúziu veľkoopernosti. Na nádvorí Univerzity Mateja Bela je javisko samostatnou konštrukciou, ktorá priamo nekomunikuje s priľahlým priestorom.Zmysel zaradenia Nabucca (popri kasovom efekte) spočíval tiež v prezentácii pre domáce publikum nového obsadenia hlavných postáv. Do titulnej úlohy sa podarilo získať Dalibora Jenisa, ktorý len pred týždňom dospieval svojho štvrtého tohtoročného Nabucca v Arene di Verona. Má postavu po technickej, výrazovej a hereckej stránke vystavanú do najmenšieho detailu, má štýlovú frázu, kompaktnú strednú a dominantnú vysokú polohu. Rovnocennú partnerku našiel v maďarskej sopranistke Csille Boross, umelkyni vystupujúcej pravidelne aj na zahraničných scénach. Jej Abigaille vynikla priebojným dramatickým materiálom, ktorý bez problémov zdolával kantilénu, ozdoby a prechádzal od tmavých hĺbok do absolútne istých vysokých C. Taliansky basista so silným medzinárodným renomé Roberto Scandiuzzi (Zaccaria) má síce 57 rokov, čo by však nemuselo znamenať, že je už za zenitom. Žiaľ, jeho bystrický výkon tomu skôr napovedal. Mal síce pevnú a zamatovú strednú polohu, spoľahlivé hĺbky, no vo vyššej polohe opakovane zlyhával. Doslova ju odšvindľoval, čím výrazne a na viacerých miestach oslabil účinok svojej kreácie. Solídnou Fenenou bola Michaela Šebestová, Ismaela lyrickým, no technicky istým tónom odspieval Ľudovít Ludha. Voľne sa niesol v malej úlohe Anny soprán mladej Veroniky Mihalkovej.Na čele orchestra Štátnej opery stál Marián Vach, autor štýlového naštudovania tejto inscenácie, umelec schopný pružne a zároveň zachovávajúc základnú koncepciu prispôsobiť tempá hosťujúcim umelcom. Pod jeho rukami prešli na Zámockých hrách zvolenských (a inde) desiatky svetoznámych spevákov a nikdy nedošlo k rytmických kolíziám. Túto osobnú devízu vložil aj do štvrtkového Nabucca. Bol však v istej nevýhode, pretože orchester v novom priestore s mierne prehĺbenou orchestrálnou jamou, bol zvukovo poddimenzovaný a nie dosť vyvážený v nástrojových sekciách. Slabší výkon než zvyčajne podal aj zbor, zrejme ani jemu akustika javiska nepridala. Dokonca magnet každého Nabucca, zbor Va, pensiero nevyvolal zvýšenú divácku reflexiu.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Operalia talent s magatalentom Pavla Kubáňa
Tradíciu prezentácie nastupujúcej umeleckej generácie v rámci Zámockých hier zvolenských sa posnažila zachovať aj nová Operalia. Výber padol na trojicu spevákov, ktorých spoločným menovateľom bola mladosť. To bol asi jediný dôvod, prečo sa stretli na rovnakom pódiu v elegantnej, moderne zrekonštruovanej a viacúčelovej Cikkerovej sieni historickej Radnice. Z hľadiska umeleckého totiž každý z trojice spevákov, tvorenej sopranistkou Katarínou Flórovou, altistkou Juditou Andelovou a barytonistom Pavlom Kubáňom, stojí na úplne inej platforme.Pavol Kubáň je nielen talent, aký sa na Slovensku nezrodí za každých päť rokov (v barytónovom odbore sme od nástupu Dalibora Jenisa, ani zďaleka nie tak jednoznačného, podobný hlas nemali), ale je to už napriek mladučkému veku umelec overený prevádzkou významných zahraničných divadiel a festivalov. Dva roky v Opernom štúdiu drážďanskej Semperovej opery mu umožnili spoznať pravú tvár profesionality a stáť na javisku vedno s veľkými osobnosťami. Má za sebou už úspešný krst v titulnej úlohe Weinbergerovho Švandu dudáka v Teatro Massimo v Palerme, spieval opakovane na festivale v Martina Franca, čaká ho debut v Rossiniho Ceste do Remeša v Opernhaus Zürich, ďalej Florencia či nemecká Halle. Len Bratislava nedávneho absolventa VŠMU z triedy Dagmar Bezačínskej-Podkamenskej, ako zvyčajne, ešte nestihla „objaviť“. Je to zvláštny fenomén našej prvej scény, ako ignorovať najväčšie talenty.

Voľba piesní a árií Pavla Kubáňa plne zodpovedala jeho jasnému názoru a intelektu. V prvej polovici predniesol výber z cyklu Regrútskych piesní od Tibora Andrašovana (že si ešte niekto spomenie na slovenskú hudbu!), konkrétne opusy Košieľôčka tenká, Čože si, Janíčko a Tie trenčianske zvony. Každú z nich stvárnil ako samostatnú obsahovo ucelenú „etudu“, ktorej dal do najintímnejšieho detailu vytvarovanú dynamiku, výraz a atmosféru. Farebne krásny barytón znel kovovo, okrúhlo, plasticky v každej polohe.Do opernej časti si vybral dve skvostné čísla. Netuším, kedy naposledy a či vôbec u nás odznela nesmierne pôsobivá ária Pierrota Mein Sehnen, mein Wähnen z opery Mŕtve mesto (Die tote Stadt, 1920) od Ericha Wolfganga Korngolda. Pavol Kubáň precítil jej melancholické ladenie a v pastelových nuansách tieňoval dynamickú a výrazovú krivku. Každý jeho výstup mal aj kultivovanú javiskovú dimenziu, v základnom geste a pohybe načrtol charakter a duševné rozpoloženie stvárňovanej postavy. Polohu belcantovej virtuozity dal na obdiv v koloratúrnej a vtipom nabitej árii Dandiniho z Rossiniho Popolušky (La cenerentola). Zaspieval ju tak, že by sa za ňu nemusel hanbiť ani na špecializovanom rossiniovskom teritóriu. Na záver, v duete s Katarínou Flórovou ako Neddou vložil svoj okrúhly, stále ešte lyrický barytón ako Silvio do Leoncavallových Komediantov.

Zatiaľ čo Pavol Kubáň už formát koncertu objavovania vokálnych talentov prekročil (hoci doma ho sotva poznáme), Katarína Flórová stojí presne na čiare, ktorú má projekt na mysli. Pôsobí síce ešte v zbore Opery SND (spieva tiež zopár malých úloh) a študuje na VŠMU u rovnakej pedagogičky ako jej kolega, no jej bohatý materiál ju predurčuje na sólistickú dráhu. Katarína Flórová vlastní mladodramatický soprán, ktorý je technicky dobre posadený, bez námahy dosahuje v každej polohe značnú intenzitu tónu, až budí občas dojem z obavy, ako ho skrotiť. Z tvorby Antonína Dvořáka si pripravila výber z cyklu Písne milostné (6 piesní), kde sa pokúsila dať im výrazový a obsahový kontrast. Je to otázka umeleckého zrenia a krátkeho času, keď sa dostane aj pod povrch nôt. V opernej polovici ostala najskôr pri Dvořákovi (Necitelná vodní moci) a predstavila dramatickú polohu Rusalky. Mimoriadnou devízou mladej sopranistky je, že má popri zdravej strednej polohe a dravých, azda trocha živelných výškach, aj nesmierne tmavú a sýtu hlbokú polohu. Prechádza do nej bez akéhokoľvek zlomu, plynule a prirodzene. V árii Margarety z Boitovho Mefistofela L´altra notte Katarína Flórová ukázala aj afinitu k talianskemu repertoáru. Má preň náležitú tmavšiu farbu, rozsah i zmysel pre štýl. Čaká ju ďalšie technické obrusovanie ostrejších hrán, zušľachťovanie fráz a pridávanie poetiky do interpretácie.V tieni oboch spevákov ostala rovnako ešte študujúca Judita Andelová. Jej prednosťou je nezvyčajne tmavý altový timbre a pomerne bohatý materiál, s ktorým si však zatiaľ nevie dať rady po technickej stránke. Hrubou chybou bol zvolený repertoár. Na výber z cyklu Biblické písne od Antonína Dvořáka  ešte nedozrela osobnostne, plávala po povrchu, neartikulovala, nevynášala pointy. Zameranie sa na árie, tessiturou zakotvené na pomedzí sopránu a mezzosopránu (Mascagniho Santuzza a Verdiho Eboli) bolo vzhľadom na jej altový materiál nepochopiteľné. Nezvládala v nich výšky, v druhom čísle (prvá ária Eboli) ani pohyblivé úseky. Pasáže komponované ako duet s Tebaldom bez prvého hlasu (či jeho inštrumentálnej náhrady v orchestrálnej verzii) strácali zmysel.Klavírnym partnerom všetkých troch sólistov bol Róbert Pechanec, ktorý potvrdil svoje veľkú empatiu voči hlasom, schopnosť podporiť ich, stimulovať k muzicírovaniu. Najlepšie sa to podarilo v spolupráci s Pavlom Kubáňom. Oceniť treba aj publikum, ktoré nerušilo potleskami po jednotlivých piesňach.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %
(vzhľadom na značnú rozdielnosť kvality výkonov upresňujem: Pavol Kubáň 90%, Katarína Flórová 70%, Judita Andelová 45%)

Galakoncert V4 nie celkom v kvalite gala
Trojdňová Operalia 2015 mala ambíciu vygradovať nové podujatie galakoncertom reprezentatívnych sólistov z krajín Vyšehradskej štvorky. Žiaľ, tento zámer sa nepodarilo celkom naplniť. Diváci opäť zaujali miesta pod holým nebom, no v pohodlných stoličkách a zabalení v priložených dekách bez problémov prekonávali chladnú nočnú teplotu. Zahriať mohla len oslnivá interpretácia árií v podaní mezzosopranistky Terézie Kružliakovej (sólistka Opery SND), sopranistky Katarzyny Mackiewicz (zastupovala Poľsko, hoci pôsobí hlavne v Rusku), tenoristu Attilu Feketeho (sólista Štátnej opery v Budapešti) a barytonistu Jakuba Kettnera (sólista opery NDM v Ostrave). Tento predpoklad však celkom nevyšiel. Orchester banskobystrickej Štátnej opery dirigoval Igor Bulla.Dramaturgia večera sa síce mohla zdať ako tradičná, či málo vynaliezavá, treba však vziať do úvahy skutočnosť, že z predvedených čísel v aktuálnom repertoári je len jedno dielo. Pre orchester to bola teda sizyfovská práca osvojiť si množstvo nových partov. Žiaľ, bolo to cítiť až priveľmi. Inštrumentalisti pod vedením Igora Bullu boli tým najslabším článkom večera. Napriek umiestneniu telesa priamo na pódiu, neznel homogénne, nedostatky boli nielen v dychovej ale rovnako v sláčikovej sekcii. Dirigent nedokázal inšpirovať ani orchester, ani byť spevákom partnerom, ktorý s nimi dýcha, koloruje inštrumentáciu podľa charakteru árie, dáva šťavu, pointuje dynamiku a rytmus. Bola to nesprávna voľba dirigenta.

Terézia Kružliaková je momentálne vedúcim slovenským mezzosopránom, v tomto prípade išla pozvánka na správnu adresu. Áriu Leonory z Donizettiho opery La favorita zaspievala sýtym, krásne sfarbeným tónom v kultivovanej belcantovej línii. Cabaletta mala vzlet i špičku. Podobne príjemne zapôsobila aj jej Johanka z Čajkovského Panny Orleánskej. Do trocha zradných vôd zablúdila v duete z Mascagniho Sedliackej cti, keďže Santuzza je partia, ktorú našťastie na javisku nestvárňuje. Dúfam, že ani dlho nebude, verizmus určite nie je jej fach.Jeden z najpoprednejších maďarských tenoristov Attila Fekete sa zapísal ako najpriebojnejší hlas celej Operalie. Veľkosťou a silou fondu hravo zvládol priestor, jeho tenor už prechádza zo spinto do dramatického odboru, má kovový lesk a vyvážené registre. Predstavil sa ako Radames (Celeste Aida), Turiddu (v dvojspeve s Kružliakovou), Bizetov Don José, Verdiho Don Carlo a v kvartete z Rigoletta ako Vojvoda z Mantovy. Je technicky zdatný, čo dokázal niekoľkokrát decrescendom vo vysokej polohe. No na druhej strane až pričasto sa odchyľoval od intonačnej čistoty. Trocha mu v niektorých číslach chýbala mäkkosť a vrúcnosť fráz.Jakub Kettner je barytonista s „italianitou“ v timbri i štýle spevu. Frázuje veľmi kultivovane (Don Carlo z Verdiho Ernaniho, Gèrard z Giordanovho Andrea Chéniera), má príjemnú zamatovú farbu, no chýbala mu väčšia prieraznosť hlasu. Prekvapilo, že niektoré čísla, ktoré momentálne v divadlách zrejme nespieva, musel interpretovať z nôt. To sa ale pri Verdiho Donovi Carlovi či Rigolettovi nerobí.Poľská sopranistka Katarzyna Mackiewicz je v Banskej Bystrici zapísaná ako pozoruhodná Leila z Lovcov perál. O to väčšmi sklamala v prvej polovici večera, keď sa pokúsila o Verdiho Violettu z 1.dejstva a Arditiho Il bacio. V prvom prípade jej chýbal akýkoľvek náznak dramatickejšej dimenzie postavy, hlas bezfarebne, subretne a napokon jej ruplo aj záverečné Es v Sempre libera.Arditi je zasa postavený na koloratúrnej virtuozite a tou mladá sopranistka nedisponuje. Dojem si napravila vo francúzskom repertoári, vcelku emotívne interpretovanou áriou Manon z rovnomennej Massenetovej opery a v známom „kvetinovom“ dvojspeve z Delibesovej Lakmé. Kvarteto z Rigoletta znova potvrdilo, že talianska opera je jej cudzia. Žiaľ, celý večer umelecky devalvoval upravený Prípitok z Traviaty ako prídavok.

Hodnotenie autora recenzie: 65%

Operalia 2015

Giuseppe Verdi:
Nabucco
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Michal Babiak
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Eva Farkašová
Choreografia: Michal Majer
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
20. augusta 2015 nádvorí Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica

Nabucco – Dalibor Jenis
Abigaille – Csilla Boross
Zaccaria – Roberto Scandiuzzi
Ismaele – Ľudovít Ludha
Fenena – Michaela Šebestová
***

Operalia Talent
(koncert mladých – začínajúcich umelcov)
Katarína Flórová (soprán)
Judita Andelová (mezzosoprán)
Pavol Kubáň (baryton)
Róbert Pechanec (klavír)
21. augusta 2015 Radnica mesta Banská Bystrica

program:
– Antonín Dvořák:  Písně milostné B.160 (výber z cyklu) – K. Flórová
– Tibor Andrašovan: Regrútske piesne (výber z cyklu) – P. Kubáň
– Antonín Dvořák: Biblické písně B.185 (výber z cyklu) – J. Andelová
= prestávka =
– Antonín Dvořák: Rusalka, ária Rusalky − Necitelná vodní moci  – K. Flórová
– Erich Wofgang Korngold: Mŕtve mesto, ária Pierrota – Mein Sehnen, mein Wähnen – P. Kubáň
– Pietro Mascagni: Sedliacka česť, ária Santuzzy – Voi lo sapete, o mamma –  Andelová
– Jacques Offenbach: Hoffmannove poviedky, Bacarolle − dueto Belle nuit, ô nuit d´amour – K. Flórová, J. Andelová
– Gioachino Rossini: Popoluška, ária Dandiniho – Come un’ape ne’ gioorni d’aprile – P. Kubáň
– Arrigo Boito: Mefistofeles, ária Margaréty – L’altra notte in fondo al mare – K. Flórová
– Giuseppe Verdi: Don Carlos, ária Eboli – Nei giardin del bello – J. Andelová
– Ruggero Leoncavallo: Komedianti, dueto Neddy a Silvia − E allor perchè, di’, tu m’hai stregato – K.Flórová, P. Kubáň
***

Galakoncert V4
(koncert sólistov krajín Vyšehradskej štvorky)
Terézia Kružliaková (soprán)
Katarzyna Mackiewicz (soprán)
Attila Fekete (tenor)
Jakub Kettner (baryton)
Dirigent: Igor Bulla
Orchester Štátnej opery Banská Bystrica
22. augusta 2015 nádvorí Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica

program:
– Giuseppe Verdi:  Luisa Miller − predohra k opere
– Giuseppe Verdi: Ernani, ária Dona Carlosa − E questo il loco? – J. Kettner
– Gaetano Donizetti: La Favorite – ária Leonory – T. Kružliaková
– Giuseppe Verdi:: Aida, ária Radama – Celeste Aida – A.Fekete
– Giuseppe Verdi:: Traviata, ária Violetty– È strano! – K. Mackiewicz
– Ruggero Leoncavallo: Komedianti, Intermezzo
– Pietro Mascagni: Sedliacka česť, dueto Santuzzy a Turrida – Tu qui, Santuzza – T. Kružliaková, A. Fekete
– Umberto Giordano: Andrea Chénier, ária Gérarda − Nemico della patria – J. Kettner
– Luigi Arditi: Il bacio – K. Mackiewicz
= přestávka =
– Piotr Iľjič Čajkovskij: Eugen Onegin, Polonéza
– Piotr Iľjič Čajkovskij: Panna Orleánska, ária Johanky – Prastite vy, Xalmy – T. Kružliaková
– Georges Bizet: Carmen, ária Josého − La fleur que tu m´avais jetée – A. Fekete
– Jules Massenet: Manon, ária Manon – Allons! Il le faut… Adieu notre petite table – K. Mackiewicz
– Georges Bizet: Carmen, ária Escamilia − Votre toast, je peux vous le rendre – J. Kettner
– Léo Delibes: Lakmé, Kvetinové dueto − Viens, Mallika… Dôme épais…- K. Mackiewicz, T. Kružliaková
– Giuseppe Verdi: Don Carlos, dueto Carlosa a Rodriga – È lui! Desso, l’Infante! – A. Fekete, J. Kettner
– Giuseppe Verdi: Rigoletto, kvarteto − Bella figlia dell’amore – K. Mackiewicz, T. Kružliaková, A. Fekete, J. Kettner

www.stateopera.sk/operalia-banska-bystrica

Foto Jozef Lomnický