Olga Borodina na zahájení Bratislavských hudebních slavností

Bratislavské hudobné slávnosti vstúpili do druhého polstoročia v gigantickom crescende

Po vlaňajšom päťdesiatom ročníku Bratislavských hudobných slávnosti, vyšperkovanom orchestrami formátu Viedenskej, Českej, Izraelskej filharmónie, či symfonickými telesami z Londýna, Moskvy, Budapešti, Barcelony (nehovoriac o celej plejáde špičkových dirigentov a sólistov), sa zákonite očakáva mierny ústup z pozícií, aké bez mimoriadnych dotácií naša kultúra nie je schopná permanentne udržať. Pohľad na program a interpretačné obsadenie vkročenia do druhého polstoročia života nášho najvýznamnejšieho hudobného podujatia však k žiadnej znateľnej skepse nevedie.

Nádeje, vkladané do najbližších sedemnástich dní, zreálnil hneď včerajší otvárací večer. Patril hostiteľskej Slovenskej filharmónii, jej šéfdirigentovi (žiaľ, na odchode) Emmanuelovi Villaumeovi a ruskej mezzosopranistke Olge Borodine. Letmý pohľad na dramaturgiu koncertu vzbudzoval isté pochybnosti, či päť čísel, najmä tri v druhej polovici, nebude pôsobiť trocha trieštivo. Obava z nekonfekčnej zostavy sa však ukázala ako neopodstatnená a postupne sa nielenže rozplynula, ale vďaka interpretácii premenila na päť autonómnych vrcholkov úvodného večera. Predohra k prvému dejstvu a Izoldina smrť z lásky od Richarda Wagnera spolu s Piesňami a tancami smrti od Modesta Petroviča Musorgského tvorili tematický celok, spriahnutý motívom smrti. V každom z dvoch diel v odlišnom hudobnom zhmotnení, inom kontexte, svojbytnej poetike. Programovosť v dramaturgickej skladbe koncertu sa nestratila ani po prestávke, keď trojica plus-mínus štvrťhodinových skladbičiek mala istú väzbu k obsahu a nešlo o abstraktné hudobné výpovede.Richard Wagner v jednom z najgeniálnejších hudobno-dramatických opusov celej histórie, v Tristanovi a Izolde, vyrozprával nielen pútavý príbeh, ale najmä hudbou a spevom zapustil hlbokú a širokú sondu do psychológie hlavných hrdinov. Z kompletného a originálneho javiskového formátu diela (zažijeme ho vôbec na Slovensku po vyše ôsmich desaťročiach? … to nie je otázka len na operný súbor, lebo možná je aj koncertná verzia) prax vymanila koncertnú verziu, kombinujúcu predohru k 1. dejstvu s inštrumentálnym finále Izoldinej smrti z lásky. Emmanuel Villaume, ako vyplýva z jeho profesijného životopisu, nie je žiadnym špecialistom na Wagnerov divadelný odkaz (hoci jeho operné aktivity sú buď v rovnováhe s koncertnými, alebo ich azda aj prevyšujú), predsa so Slovenskou filharmóniou vtisol úvodnému číslu večera akúsi duchovnú anticipáciu nasledovného deja. S vynášaním motívov túžby, explózií citov, bezútešných momentov. Až po paradoxné šťastie Izoldinho umierania nad mŕtvym telom Tristana. Villaumova interpretácia implementovala do hry Slovenskej filharmónie nielen škálu dynamických a výrazových nuáns, ale aj neodmysliteľnú duchovno-štýlovú nadstavbu.

Cyklus Piesne a tance smrti od Modesta Petroviča Musorgského sú v našom povedomí oveľa viac späté s interpretáciou hlbokými mužskými hlasmi. Nie je to však žiadna podmienka, napokon z pera pôvodného autora vyšla „len“ klavírna verzia, ktorú neskôr zinštrumentovalo viacero významných skladateľov (Rimskij-Korsakov, Glazunov, Šostakovič). Interpretačná prax dokazuje, že s Piesňami a tancami smrti sa úspešne popasovali aj temné a hlboké ženské hlasy. Napríklad Irina Archipova, Ewa Podleś, Marina Domašenko či Olga Borodina. Práve posledná z menovaných v nich v piatok debutovala na bratislavskom pódiu.

Dnes 52-ročná ruská umelkyňa s prebohatými medzinárodnými skúsenosťami z operných javísk celého sveta, nenechala nikoho na pochybách, že je stále na zenite. Samotný materiál Olgy Borodinovej, dramatický mezzosoprán až vyslovený alt, je technicky skalopevne „posadený“, bez akejkoľvek námahy a v každej polohe, vrátane plynulého prechodu do hrudnej rezonancie, sa nesie ponad orchester. Je rovnako počuteľný (nechcem použiť výraz dominantný, keďže sa citlivo dopĺňa s orchestrálnym zvukom a jeho farbením) či sa nachádza v rovine introvertnej – obsažné, v plnom objeme tónu spievané piana, alebo explozívnej – ohromujúco dramatické, ale neforsírované forte. Každá zo štyroch piesní (Uspávanka, Serenáda, Trepak, Generál) mala silné výrazové zázemie, reflektujúce rovnako textovú ako hudobnú zložku. Premenlivosť nálad bola zreteľná, vždy však korešpondovala s dirigentskou koncepciou Emmaneula Villauma a nesmierne plastickou a poddajnou hrou našich filharmonikov.Do druhej polovice otváracieho koncertu Bratislavských hudobných slávností vkročila kontrastná nálada. Parížan Paul Dukas v symfonickom scherze podľa Goetheho balady Čarodejníkov učeň s veľkou dávkou vtipu, majstrovskej inštrumentácie, ale aj vynaliezavej skratky prerozprával epizódu ľahkomyseľného uchádzača o ovládnutie umenia čarovať. Emmanuel Villaume vložil do skladby svojho rodáka nesmiernu dávku inšpiratívnej energie, ktorá nespočívala len v hyperbolických gestách (tie by vyviedli z letargie každý orchester), ale najmä v schopnosti vydolovať množstvo rafinovaných farieb, precízneho spracovania charakteristických a menlivých tém a vyťaženia maximálnej atmosféry tejto roztomilej skladbičky.

Na francúzskych vlnách sa nieslo aj dielo 25-ročného Claudea Debussyho, symfonickej suity Jar. Vznik partitúry, ktorou sa uchádzal o dobovo prestížnu Rímsku cenu, udeľovanú parížskym konzervatóriom, inšpirovala maľba Sandra Botticelliho Primavera (Jar). Debussymu nešlo o hudobné „premaľovanie“ obrazu, ale o metaforu istej fázy kolobehu v prírode. Oným výsekom je jar. Dvojčasťový opus na ploche mierne presahujúcej štvrťhodinku (z pera Debussyho pochádza len klavírna verzia s vokálmi a inštrumentácie sa ujal Henri Büsser) vyjadruje predovšetkým atmosféru a usiluje sa držať zvolenej témy. Nie je to typický zrelý Debussy, no ako zaujímavosť dielo v svedomitom pretlmočení Emmaneula Villauma si našlo svoje miesto.

Prirodzené vyvrcholenie večera sa dostavilo v Bolere op. 81 od Mauricea Ravela. Prirodzene, skladbu netreba predstavovať, hrá sa tak často, až niekedy zvádza k úvahe nad kalkuláciou s kasovým efektom. Aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať, vôbec nejde o kategóriu „vyššieho populáru“, ale o nesmierne háklivé dielo, ktoré ak má vyjadriť skladateľov zámer, musí „apoteózu rytmu“ a lekciu o rozmanitosti hudobných nástrojov, či slovami Ravela, „štúdium inštrumentácie“, vážiť priam lekárnickými váhami. Inak nevynikne fascinujúce, azda historicky najrozmernejšie crescendo. Emmanuel Villaume si všetkých výsad aj nástrah Bolera bol vedomý. Aj pri svojom neskrotnom temperamente, ale zároveň presnom a čitateľnom geste, sformoval vrstvenie zvuku priehľadne, jeho objem narastal plánovite, v súlade s notovou predlohou. A tak sa Bolero rozširovalo z tenkého pramienka po mohutný veľtok, ktorý strhol gradujúcim rytmom, inštrumentáciou a dynamikou k extatickému finále. Slovenská filharmónia a Emmanuel Villaume vytvorili atmosféru, ktorá k extáze v hľadisku nemala ďaleko. Kiežby vydržala počas celých Bratislavských hudobných slávností!

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Bratislavské hudobné slávnosti 2015
Olga Borodina (mezzosoprán)
Slovenská filharmónia
Dirigent Emmanuel Villaume
25. septembra 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Richard Wagner: Tristan a Izolda, predohra k 1. dejstvu / Izoldina smrť z lásky
Modest Petrovič Musorgskij: Piesne a tance smrti
Paul Dukas: Čarodejníkov učeň, scherzo podľa balady J. W. Goetheho
Claude Debussy: Jar, symfonická suita L. 61
Maurice Ravel: Bolero

www.bhsfestival.sk

Foto Peter Brenkus