Ostravský zázrak. Tudorovská trilogie se završila

Roberto Devereux uzavrel tudorovskú trilógiu

Ostrava má asi ďaleko od vyhľadávaného centra svetovej opernej turistiky či súboru s vysnenými speváckymi obsadeniami. Minimálne z jedného aspektu však divadlo severomoravskej metropoly v súčasnosti má právo ašpirovať na status magnetu pre vyhranený typ publika. Konkrétne pre fanúšikov talianskeho romantického belcanta. V kalendárnom roku 2015, ba ani v tom predchádzajúcom, nenájdeme nikde vo svete skompletizovanú takzvanú tudorovskú trilógiu z pera Gaetana Donizettiho. Ostravu bude nasledovať až začiatkom budúceho roku newyorská Metropolitan Opera. Zaujímavý paradox: divadielko s kapacitou 513 miest verzus gigant s takmer osemnásobne vyšším počtom sedadiel. A pomlčím o neporovnateľných umeleckých zložkách a ostatnom, pre prevádzku divadla neodmysliteľnom…

Propagačný dvojmesačník Národného divadla moravskosliezskeho sa pýši citátom recenzie z prestížneho nemeckého časopisu Opernwelt, nazvanej Ohnivý zázrak. Vzťahuje sa hlavne k inscenácii Prokofievovej opery, v nadväznosti na celkovú koncepčnú dramaturgiu. Ja by som v tejto chvíli ostravské „zázraky“ neváhal rozšíriť. A rovnaký prívlastok priradiť aj k skompletizovanému triptychu o anglických kráľovnách od Gaetana Donizettiho. Zrodil sa za dva a pol roka (Anna Bolena mala premiéru v júni 2013, Maria Stuarda pred lanskými Vianocami) a Roberto Devereux ho vo štvrtok uzavrel. V marci 2016 divadlo ponúkne počas troch za sebou idúcich dní všetky tri tituly. Nuž, čo na to povedať? Ostrava azda belcantovým víkendom „ukradne“ Donizettimu jeho rodné Bergamo.

Rozhodnutím vedenia divadla (v čase štartu projektu stál na čele opery dirigent Robert Jindra a dramaturgom bol Daniel Jäger) sa každé autonómne dielo dostalo do rúk odlišného inscenačného tímu i autora hudobného naštudovania. Spoločná však bola podstatná časť sólistického obsadenia, tvorená domácimi silami a stálymi hosťami. Nebyť toho, že súbor disponuje sopranistkou takých vokálno-technických a estetických dispozícií pre primadonské belcantové party, akú má v Jane Šrejma Kačírkovej (už dnes zodpovedá medzinárodným kritériám), triptych by zrejme nevznikol. Nemal by zmysel. Ona stvárnila Annu Bolenu, Mariu Stuardu a Elisabettu v Robertovi Devereux.

Povedľa nej v každom z titulov našla výborné uplatnenie mezzosopranistka Michaela Kapustová (Giovanna Seymour, Elisabetta v Marii Stuarde a Sara v Robertovi Devereux) ako aj alternujúci tenoristi Luciano Mastro a Philippe Do (Percy, Leicester, Roberto).

Roberto Devereux bol štvrtou operou, v ktorej Gaetano Donizetti spracúval námety zo života anglických kráľovien. Prvou bola Elisabetta al castelo di Kenilworth (na námet Waltera Scotta) z roku 1829, dnes nehrávaná, druhou Anna Bolena (1830), kde sa však kráľovná Alžbeta neobjavuje. Zasvätená je druhej manželke Henricha VIII. z rodu Tudorovcov. Nasledovala Maria Stuarda s frapujúcim duelom dvoch kráľovien, škótskej Marie Stuardy a anglickej Alžbety I., a napokon Roberto Devereux (1837), zobrazujúci psychologický zlom a pád kráľovnej. Gaetano Donizetti nezamýšľal dať dielam formát tetralógie či trilógie, až prax ukázala zmysluplnosť prepojenia trojice skvostných drám s postavami tudorovských kráľovien v centre diania. Roberto Devereux, skomponovaný na libreto Salvadora Cammarana (podľa predlohy Jacquesa-Francoisa Ancelota), vznikal počas vážnej životnej krízy skladateľa. Stratil oboch rodičov, deti a napokon mu zomrela aj milovaná manželka Virginia. Svojmu švagrovi Antoniovi Vassellimu sa v liste zveruje so svojou bolesťou a osamotenosťou. „Vidím priepasť, do ktorej som spadol, a nemám silu sa z nej dostať,“ píše Donizetti. Napriek tomu operu dokončil a v neapolskom Teatro San Carlo sa koncom októbra 1837 uskutočnila úspešná premiéra s primadonou Giuseppinou Ronzi de Begnis v postave Elisabetty. O rok neskôr, pre nové parížske uvedenie (s hviezdnymi protagonistami Giuliou Grisi, Rubinim a Tamburinim), partitúru revidoval a okrem iného dokomponoval predohru s nápevom neskoršej anglickej hymny God save the Queen.

Prvé ostravské uvedenie Roberta Devereux (nejde o českú premiéru, tá sa pod názvom Kráľovnin prsteň odohrala roku 1975 v Ústí nad Labem) režijne pripravil šéf tamojšej činohry Peter Gábor. So spolutvorcami, scénografom Michalom Syrovým a kostýmovou výtvarníčkou Alenou Schäferovou, sa zhodli na koncepcii, založenej na zachovaní dobovej ilúzie, so striedmo štylizovanými znakmi renesancie.

Javisko využíva celú hĺbku, nie je zapratané ilustratívnymi kulisami, a symbolika sa nedostáva do kríža s hudobnou poetikou. Už počas predohry sa na priehľadnej tylovej opone premieta vodný živel, zatiaľ čo za ňou sa zoraďujú zbory. Scénický priestor sa počas deja variuje len spúšťaním panelov a obmieňaním nevyhnutných doplnkov. Výrazný je visutý, centrálne umiestnený a do rôznej výšky polohovaný portrét kráľovnej. Veľmi účinné je svietenie, formujúce atmosféru a reflektujúce psychiku postáv. Pôdorys tvorí šikmina, prerušená na pravej prednej strane akýmsi výrezom vody (mora?). Prečítať ho možno ako osudovú plochu, do ktorej réžia Petra Gábora vkladá makety lodí, symbolizujúce dobové morské výpravy, z neho sa vynára tanečné alter ego kráľovnej, z neho panovníčka mečom vyberá hodvábny šál ako dôkaz nevery. V tomto symbolickom výseku sa menia osudové farby, v ňom v žalárnom obraze viazne odsúdený Roberto. Režisérovi sa podarilo bez zbytočných aktualizácií, ale aj bez lipnutia na ilustratívnych detailoch, vytesať drámu o moci, žiarlivosti, o intrigách, ich páchateľoch a zároveň obetiach. Azda v profile kráľovnej ostáva v úzadí jej vek (je to predsa len starnúca dáma) a nerovný vzťah k Robertovi. Tanečná dvojníčka Alžbety, nazvaná ako Tieň (stvárňuje ju plasticky Kristýna Slezáková) je našťastie do deja včlenená nerušivo a vytvára zaujímavé „svedomie“ kráľovnej. Silná je záverečná scéna, keď kráľovnú do zakrvaveného plášťa oblieka práve jej baletná dvojníčka. Dominujú honosné kostýmy, v tvaroch, strihoch a farbách štylizujúce renesanciu. Alena Schäferová ich navrhla mimoriadne dôsledne a sú silným, ba nezabudnuteľným inscenačným znakom ostravského Roberta Devereuxa.

Po Oliverovi Dohnányim v Anne Bolene a Tomášovi Braunerovi v Marii Stuarde zverilo vedenie súboru hudobné naštudovanie do rúk holandského dirigenta (a hobojistu) Sandera Teepena. Laureát viacerých súťaží, no zatiaľ v praxi menej preverený umelec, krst ohňom zvládol so cťou. Naštudovať Donizettiho operu tak, aby orchester nebol degradovaný do polohy sprievodcu spevákov, nie je hračkou. Nevyhnutné je vystavať koncepciu temp, ich obmien a gradácií a nasýtiť inštrumentálnu zložku farbami a dynamikou, reflektujúcou tok deja a psychológiu postáv. Sender Teepen preukázal, že má inštinkt pre donizettiovskú faktúru, že je precízny v gestách a schopný dýchať so sólistami. Ak aj z orchestrálnej jamy občas niečo zahaprovalo (lesné rohy) a sláčiky v predohre ešte menej „spievali“, postupne sa úroveň len dvíhala. Tradične s vervou a kompaktnou farbou sa prezentoval zbor, pripravený Jurijom Galatenkom.

V tretej primadonskej belcantovej role z pera Gaetana Donizettiho podľa očakávania opäť excelovala Jana Šrejma Kačírková. Sú to party ako šité na charakter jej hlasu, na jej vokálnu estetiku, na stupeň technickej spôsobilosti. Mladodramatický soprán mladej umelkyne má v celom rozsahu vyváženú farbu, v ktorej sa spája vrúcna „italianità“ so schopnosťou ovládania podstatných fines belcantovej interpretácie. Prechody medzi registrami sú plynulé, hlas má stále flexibilnosť a pohyblivými úsekmi prechádza poctivo, bez zjavného zjednodušovania. Frázy tečú plynulo, presne v intenciách štýlu a dobrého vkusu. Pre profil Elisabetty, ktorá v priebehu opery prechádza rôznymi fázami duševného rozpoloženia, má Jana Šrejma Kačírková k dispozícii rozmanité nuansy výrazu a dynamiky, pričom rovnako pôsobivé sú jej obsažné, v plnom objeme tónu tvorené piana ako aj dramatické ataky. Ak v cabalette z prvého dejstva bolo cítiť v najvyššom tóne trojčiarkovej oktávy nepatrné zaváhanie, počnúc nasledujúcim dejstvom už bol jej výkon bezchybný a kulminoval strhujúcou finálovou scénou, áriou a cabalettou.

Slová najvyššieho uznania adresujem taktiež druhej „prvej dáme“, Kačírkovej protihráčke v postave Sary, Michaele Kapustovej. Vysoký mezzosoprán mladej sólistky je technicky tiež výborne pripravený, vo vypätej vysokej polohe sa cíti sebaisto a aj napriek svetlejšej farbe tónu jej nechýbajú rezonančné, skutočne mezzosopránové hĺbky. Kapustová vedie tón štíhlo, koncentrovane, bez forsírovania dosahuje dramatický účinok a napĺňa spevácky aj herecky charakter Sary bezo zvyšku. Napriek tomu, že premiérový večer bol predovšetkým „dámskou jazdou“, úctyhodné výkony podali aj dvaja predstavitelia mužských postáv. Francúzsko-vietnamský tenorista Philippe Do (Roberto) dosiaľ býval nasadený do druhého obsadenia (ktoré som v predchádzajúcich častiach trilógie nevidel), tento raz však dostal pred Lucianom Mastrom prednosť. Osobne som to uvítal, predovšetkým z dôvodu kultivovanejšieho a štýlovejšieho prejavu umelca. Philippe Do síce nie je majstrom vysokého „do“, v árii z tretieho dejstva deficit v priebojnejšej a objemnejšej vysokej polohe bol zjavný, no jeho kantiléna je plynulá, farba príjemná, kovová a timbre emotívny. Svojou chlapčenskou vizážou vytvoril vierohodný typ v citoch nestáleho a sebeckého mladíka.

Z celej tudorovskej trilógie veľkú barytónovú úlohu skomponoval Donizetti až pre Vojvodu z Nottinghamu v Robertovi Devereux. Chopil sa jej Martin Bárta, ktorý svoj expresívny dramatický potenciál účinne vložil do vypätých miest druhého a tretieho dejstva. Tam znel jeho objemný, oceľový hlas pevne najmä v stredoch a hĺbke, no aj na hranici jeho možností ležiace výšky (ide o veľmi vypätý part) zazneli bez zjavnejšej ujmy na kvalite. Čo však u Martina Bártu prehliadnuť nemožno, je chýbajúca vláčnosť kantilény, štýlovejšie legatové spievanie v cavatinových úsekoch, najmä vo vstupnej árii. Obe menšie roly boli obsadené výraznými hlasmi Ondřeja Koplíka (Cecil) a Martina Gurbaľa (Raleigh).

Zavŕšením Donizettiho tudorovskej trilógie sa podaril ostravskému divadlu historický počin. Zrejme v dejinách českej (a slovenskej) opery nemá obdobu a pravdepodobne tak skoro ju ani nenájde.

Roberta Devereuxa (ak už nie kompletnú trojicu) je jednoducho treba vidieť. Je škoda, že práve tento projekt sa nenachádza v plánovaných zájazdoch súboru v tejto sezóne. Ostáva len dúfať, že trojica Donizettiho drám ostane v repertoári divadla čo najdlhšie. Najnovší prírastok je hodný obdivu a prezentácie doma i za hranicami. Skrátka, momentálne je tudorovská trilógia svetovým unikátom. A bližšie (i lacnejšie) je to do Ostravy než do New Yorku.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Gaetano Donizetti:
Roberto Devereux
Hudobné naštudovanie: Sander Teepen
Dirigenti: Sander Teepen (alt. Jan Šrubař)
Réžia: Peter Gábor
Scéna: Michal Syrový
Kostýmy: Alena Schäferová
Dramaturgia: Eva Mikulášková
Pohybová spolupráca: Eva Burdová
Sbormistr: Jurij Galatenko
Orchester a sbor Národného divadla moravskosliezskeho
Premiéra 10. decembra 2015 Národné divadlo moravskosliezske Ostrava

Alžběta – Jana Šrejma Kačírková (alt. Seyoung Park)
Lord vojvoda z Nottinghamu – Martin Bárta (alt. David Szendiuch)
Sára – Michaela Kapustová (alt. Jadranka Juras)
Roberto Devereux – Philippe Do (alt. Luciano Mastro)
Lord Cecil – Ondřej Koplík (alt. Václav Morys)
Sir Gualtiero Raleigh – Martin Gurbaľ (alt. Václav Živný)
Páža – Tomasz Suchanek (alt. Martin Blaževič)
Rodinný príslušník Nottinghamov – Roman Vlkovič (alt. Petr Urbánek)
Tieň – Kristýna Slezáková (alt. Miroslava Mechelová)

www.ndm.cz