Peripetie slovenské opery

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Neuplynulo ani päť rokov a kľúč od riaditeľne Opery Slovenského národného divadla si prevzalo už šesť vyvolených. Číslo hodné zápisu do Guinnessovej knihy rekordov. Piati z nich sa viazali k ére bývalej generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej, šiesteho vygenerovala súčasná hlava divadla. Mariána Chudovského zdedila a vzápätí vypovedala Hroncová, ďalší traja sa jeden po druhom vzdávali funkcií (Peter Mikuláš, Oliver Dohnányi, Gabriela Beňačková) a posledný z menovaných, víťaz konkurzu Pavol Smolík, sa nakoniec pod pád svojej šéfky sám podpísal. V prechodnom období ôsmich mesiacov viedol celé SND a paralelne aj operu. Až do ostatného výberového konania. Z neho jednoznačnou prevahou hlasov vzišiel ako víťaz súčasný generálny riaditeľ Ondrej Šoth (1960). Nastúpil začiatkom mája 2010 a zakrátko ustanovil do čela operného súboru Petra Dvorského. Ani ďalšie zvučné meno však nezaručilo návrat systematickej práce, naposledy zreteľnej práve počas vedenia Chudovského, a nevyslovilo žiadnu zmysluplnú víziu. Práve po nej úpenlivo volá odborná aj laická verejnosť minimálne spomenutých päť rokov.


Ondrej Šoth sa uchádzal o post generálneho riaditeľa SND s vizitkou originálneho, kreatívneho a energiou nabitého strojcu košického baletu. Ten postavil takpovediac na zelenej lúke a za krátky čas mu vtisol pečať autentickosti a rešpektovanej umeleckej kvality. Viesť trojsúborové divadlo, notabene v stave vleklej krízy, zdevastovaných hodnotových kritérií a rozbúraných medziľudských vzťahov (počas direkcie jeho predchodkyne sa menili nielen operní šéfovia ale aj činoherní, jedinou konštantou bol riaditeľ baletu) kládlo na adepta mimoriadne nároky. Bez stabilných tímov na čele jednotlivých súborov – pokiaľ hovoríme o opere, tak ide o trojuholník riaditeľ, šéfdramaturg a šéfdirigent – nebolo možné zmeniť nelichotivé status quo. Navyše, Opera SND nevyhnutne potrebovala minimálne zadefinovať, akým typom súboru chce byť, aké sú jej dramaturgické horizonty a interpretačné ambície. Dodnes sa tak nestalo. Pokiaľ mieni ostať typom ansámblového divadla, musí dobudovať hlasové odbory, angažovať nových sólistov a rovnomerne ich využívať. Alternatívou tohto dnes zväčša prekonaného modelu je angažovanie umelcov na konkrétne projekty, čo by zasa vyžadovalo ponechanie len redukovaného, obslužného personálu na tzv. druhy fach. Realizácia tohto typu divadla by však narazila na ťažko prekonateľné pracovno-právne vzťahy. Napokon je tu tretia cesta, hybridná. Po nej, zo zotrvačnosti ale aj s absentujúcou čitateľnosťou, kráča bratislavská opera.


Ondrej Šoth vo svojom Projekte rozvoja SND v rokoch 2010-2015 (ako člen výberovej komisie som ho počul z prvej ruky, no po konkurze ho autor zverejnil) zdôrazňoval nevyhnutnosť zmien. Vytýčil si prechodné obdobie dvoch rokov, v rámci ktorého by riaditelia súborov s posilnenými kompetenciami naštartovali systematickú prácu. Po ňom by už divadlo fungovalo v inovovanom režime. Bol si zrejme vedomý, že do výkonu funkcie sám vstúpil bez prípravnej fázy, bez statusu „dezignovaného riaditeľa“ (čo je skôr koncepčným zlyhaním zriaďovateľa, t.j. Ministerstva kultúry SR) a toto vákuum chcel prekonať spomenutou dvojročnicou. Prvý rébus, do koho rúk zveriť bezprizorný operný kolektív, musel vyriešiť promptne. S Pavlom Smolíkom, voči ktorému vzniesol vážne podozrenia z nehospodárneho nakladania s verejnými financiami (neskôr inicioval hĺbkovú ministerskú kontrolu), spoluprácu vylúčil. Vybral si osobnosť známu a obdivovanú za predchádzajúcu závratnú spevácku kariéru, Petra Dvorského. Bokom ponechal úvahu, ako si dotyčný počínal na čele košickej opery, ktorú viedol predchádzajúce štyri roky. Šoth to musel dobre vedieť, veď dovtedy zastával, ako šéf baletu, funkciu rovnakého rangu. Ak v divadle predsa len menšieho kalibru než je Opera SND Dvorský neobsadil post dramaturga (čo sa skoro ukázalo ako omyl, pretavený do nekoncepčnej práce a preferovania konzervatívnej estetiky), v Bratislave práca bez tejto zložky mieri k umeleckej samovražde.

Peter Dvorský zdedil pre sezónu 2010/2011 dramaturgický plán, pripravený Smolíkovým šéfdramaturgom Slavomírom Jakubekom. Na svojej úvodnej tlačovej konferencii jeho podobu bez výhrad odobril, takže Verdiho Dvaja Foscariovci (dirigent Friedrich Haider, réžia Marián Chudovský), Brittenov Kominárik (d: Pavol Tužinský, r: Ján Uličianský), Pucciniho Manon Lescaut (d: Rastislav Štúr, r: Jiří Nekvasil) a Gavalier s ružou Richarda Straussa (d: János Kovács, r: Andrejs Žagars) dostali zelenú. Nič závažné sa voči tejto štruktúre sezóny ani nedalo namietať. Obsahoval tituly v Bratislave buď vôbec, alebo vyše polstoročia nehrané. Možno by si málokto všimol, že posledné dva kopírovali jediný rok v SND – 1958. Nepretieklo veľa vody Dunajom a druhá polovica sezóny začala nenápadne miznúť v jeho vlnkách. Pucciniho zlikvidoval údajný deficit v účtovníctve, keď podľa generálneho riaditeľa v pokladni chýbalo vyše 660 tisíc eur. Diametrálne odlišný názor prezentoval Šothov predchodca Pavol Smolík, ktorý tvrdil, že SND odovzdal k 30. aprílu 2010 s vyrovnaným rozpočtom. Ekonomická analýza neprislúcha operným recenzentom, ponechám ju teda bokom. Skrátka a dobre, ako prvá zmizla z premiérových ponúk Manon Lescaut.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
18 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments