Peripetie slovenské opery

Neuplynulo ani päť rokov a kľúč od riaditeľne Opery Slovenského národného divadla si prevzalo už šesť vyvolených. Číslo hodné zápisu do Guinnessovej knihy rekordov. Piati z nich sa viazali k ére bývalej generálnej riaditeľky Silvie Hroncovej, šiesteho vygenerovala súčasná hlava divadla. Mariána Chudovského zdedila a vzápätí vypovedala Hroncová, ďalší traja sa jeden po druhom vzdávali funkcií (Peter Mikuláš, Oliver Dohnányi, Gabriela Beňačková) a posledný z menovaných, víťaz konkurzu Pavol Smolík, sa nakoniec pod pád svojej šéfky sám podpísal. V prechodnom období ôsmich mesiacov viedol celé SND a paralelne aj operu. Až do ostatného výberového konania. Z neho jednoznačnou prevahou hlasov vzišiel ako víťaz súčasný generálny riaditeľ Ondrej Šoth (1960). Nastúpil začiatkom mája 2010 a zakrátko ustanovil do čela operného súboru Petra Dvorského. Ani ďalšie zvučné meno však nezaručilo návrat systematickej práce, naposledy zreteľnej práve počas vedenia Chudovského, a nevyslovilo žiadnu zmysluplnú víziu. Práve po nej úpenlivo volá odborná aj laická verejnosť minimálne spomenutých päť rokov.

Ondrej Šoth sa uchádzal o post generálneho riaditeľa SND s vizitkou originálneho, kreatívneho a energiou nabitého strojcu košického baletu. Ten postavil takpovediac na zelenej lúke a za krátky čas mu vtisol pečať autentickosti a rešpektovanej umeleckej kvality. Viesť trojsúborové divadlo, notabene v stave vleklej krízy, zdevastovaných hodnotových kritérií a rozbúraných medziľudských vzťahov (počas direkcie jeho predchodkyne sa menili nielen operní šéfovia ale aj činoherní, jedinou konštantou bol riaditeľ baletu) kládlo na adepta mimoriadne nároky. Bez stabilných tímov na čele jednotlivých súborov – pokiaľ hovoríme o opere, tak ide o trojuholník riaditeľ, šéfdramaturg a šéfdirigent – nebolo možné zmeniť nelichotivé status quo. Navyše, Opera SND nevyhnutne potrebovala minimálne zadefinovať, akým typom súboru chce byť, aké sú jej dramaturgické horizonty a interpretačné ambície. Dodnes sa tak nestalo. Pokiaľ mieni ostať typom ansámblového divadla, musí dobudovať hlasové odbory, angažovať nových sólistov a rovnomerne ich využívať. Alternatívou tohto dnes zväčša prekonaného modelu je angažovanie umelcov na konkrétne projekty, čo by zasa vyžadovalo ponechanie len redukovaného, obslužného personálu na tzv. druhy fach. Realizácia tohto typu divadla by však narazila na ťažko prekonateľné pracovno-právne vzťahy. Napokon je tu tretia cesta, hybridná. Po nej, zo zotrvačnosti ale aj s absentujúcou čitateľnosťou, kráča bratislavská opera.

Ondrej Šoth vo svojom Projekte rozvoja SND v rokoch 2010-2015 (ako člen výberovej komisie som ho počul z prvej ruky, no po konkurze ho autor zverejnil) zdôrazňoval nevyhnutnosť zmien. Vytýčil si prechodné obdobie dvoch rokov, v rámci ktorého by riaditelia súborov s posilnenými kompetenciami naštartovali systematickú prácu. Po ňom by už divadlo fungovalo v inovovanom režime. Bol si zrejme vedomý, že do výkonu funkcie sám vstúpil bez prípravnej fázy, bez statusu „dezignovaného riaditeľa“ (čo je skôr koncepčným zlyhaním zriaďovateľa, t.j. Ministerstva kultúry SR) a toto vákuum chcel prekonať spomenutou dvojročnicou. Prvý rébus, do koho rúk zveriť bezprizorný operný kolektív, musel vyriešiť promptne. S Pavlom Smolíkom, voči ktorému vzniesol vážne podozrenia z nehospodárneho nakladania s verejnými financiami (neskôr inicioval hĺbkovú ministerskú kontrolu), spoluprácu vylúčil. Vybral si osobnosť známu a obdivovanú za predchádzajúcu závratnú spevácku kariéru, Petra Dvorského. Bokom ponechal úvahu, ako si dotyčný počínal na čele košickej opery, ktorú viedol predchádzajúce štyri roky. Šoth to musel dobre vedieť, veď dovtedy zastával, ako šéf baletu, funkciu rovnakého rangu. Ak v divadle predsa len menšieho kalibru než je Opera SND Dvorský neobsadil post dramaturga (čo sa skoro ukázalo ako omyl, pretavený do nekoncepčnej práce a preferovania konzervatívnej estetiky), v Bratislave práca bez tejto zložky mieri k umeleckej samovražde.

Peter Dvorský zdedil pre sezónu 2010/2011 dramaturgický plán, pripravený Smolíkovým šéfdramaturgom Slavomírom Jakubekom. Na svojej úvodnej tlačovej konferencii jeho podobu bez výhrad odobril, takže Verdiho Dvaja Foscariovci (dirigent Friedrich Haider, réžia Marián Chudovský), Brittenov Kominárik (d: Pavol Tužinský, r: Ján Uličianský), Pucciniho Manon Lescaut (d: Rastislav Štúr, r: Jiří Nekvasil) a Gavalier s ružou Richarda Straussa (d: János Kovács, r: Andrejs Žagars) dostali zelenú. Nič závažné sa voči tejto štruktúre sezóny ani nedalo namietať. Obsahoval tituly v Bratislave buď vôbec, alebo vyše polstoročia nehrané. Možno by si málokto všimol, že posledné dva kopírovali jediný rok v SND – 1958. Nepretieklo veľa vody Dunajom a druhá polovica sezóny začala nenápadne miznúť v jeho vlnkách. Pucciniho zlikvidoval údajný deficit v účtovníctve, keď podľa generálneho riaditeľa v pokladni chýbalo vyše 660 tisíc eur. Diametrálne odlišný názor prezentoval Šothov predchodca Pavol Smolík, ktorý tvrdil, že SND odovzdal k 30. aprílu 2010 s vyrovnaným rozpočtom. Ekonomická analýza neprislúcha operným recenzentom, ponechám ju teda bokom. Skrátka a dobre, ako prvá zmizla z premiérových ponúk Manon Lescaut.

Ešte krutejší osud postihol zmluvne dohodnutú koprodukciu s Budapeštianskou štátnou operou, Straussovho Gavaliera s ružou. Informácie, že Bratislava inscenáciu neuzrie, sa začali šíriť prieduchmi z kuloárov už dávnejšie, webová stránka však paradoxne priebežne inovovala obsadenie jednej z hlavných postáv. Vedenie súboru teda buď o zámere škrtnúť titul vedelo a zbabelo mlčalo, alebo chaoticky lavírovalo medzi plnením dohody a naštudovaním diela, do ktorého sa mu príliš nechcelo. Až prišla mediálna rozbuška v podobe kritického článku režiséra a bývalého dramaturga Martina Bendika (SME, 24.1.2011). Vzápätí titul nadobro zmizol z internetovej verzie programu a riaditeľ opery tónom urazeného odhalil údajnú „cielenú kampaň proti Opere SND“ (SME, 2.2.2011). Stupídnejšiu repliku si čitateľ sotva dokáže predstaviť. Priznanie koncepčného zlyhania a neschopnosti obsadiť post dramaturga by bolo azda pre vedenie súboru poľahčujúcou okolnosťou. Nehovoriac o tom, že šéfdirigent Rastislav Štúr ostal bez jedinej premiérovej príležitosti. Nuž a samotný Gavalier s ružou? Opera SND zvalila celú vinu na koprodukčného partnera, ktorý vraj nezhotovil scénu pre 2. dejstvo. Nevidel som túto inscenáciu, nehodnotím ju, no holý fakt, že v maďarskej metropole sa Žagarsova podoba hrala v minulej sezóne osemkrát a v súčasnej šesťkrát, nesvedčí o nepoužiteľnosti produktu. Skôr o nevôli popasovať sa s náročnou látkou.

Prešlo zopár dní a ako blesk z čistého neba sa objavilo na webe divadla avízo novej premiéry. Jediný večer s koncertným naštudovaním Pucciniho Le Villi má byť asi náplasťou za zdecimovanú sezónu. O ktorú z verzií skladateľovej prvotiny sa Dvorský uchádza, sa opäť nedozvieme. Celý projekt ostáva bez medializácie. Navyše, pucciniovský trh je v Opere SND skôr presýtený (hrá sa Tosca, Bohéma, Madama Butterfly a Turandot), takže hľadať argumenty pre výber tejto rarity nebude ľahké.

Medzitým sa zdvihli kritické hlasy na adresu v poradí druhého divadelného plesu aktuálnej sezóny, nazvaného Krištáľovým. Daktorí ho velebili, iní démonizovali. Emóciami verejnosti lomcovali exkluzívne a vskutku drahé operné hviezdy (Anna Netrebko, Erwin Schrott a José Cura), pozvané pre plesajúcich. A azda ešte väčšmi nešťastne formulované zdôvodnenie akcie. Isteže, „noblesa, dôstojnosť, ušľachtilosť“ sa do divadla vrátiť (pokiaľ vôbec zmizli) majú. Oboma vchodmi, umeleckým aj diváckym. No predovšetkým na bežné, širokým vrstvám dostupné predstavenia. V rámci nich možno aj odmeňovať, udeľovať ceny, otvárať výstavy. Plesy sú odjakživa fórom polarizujúcim verejnú mienku. Nielen u nás. Jednoducho, kto na ne žalúdok nemá, vníma mená superhviezd, pozvaných kvôli jednému-dvom výstupom, ako provokáciu. Tento názor len ťažko vyvrátia tvrdenia, že finančnú záťaž nesú výlučne sponzori. A zázračný bál, sťaby viagra, znásobí ich potenciu a začnú liať eurá do zmysluplnejších projektov. Kiežby k tomu došlo, kiežby Netrebkovcom či Curovi učarilo SND tak, že sa na jeho dosky vrátia bez prestretých stolov a s programom dlhším, než jedna ária na mikrofón.

Zaryté mlčanie Petra Dvorského prelomil 1. marca 2011 (v deň 91. výročia založenia divadla) generálny riaditeľ Ondrej Šoth. Zvolal „okrúhly stôl“, predniesol svoju víziu (čiastočne napĺňajúcu vlastný konkurzný projekt), pýtal sa na názory odbornej obce a načúval im. Pokiaľ sa pamätám, je prvým generálnym riaditeľom, ktorý kritikov, publicistov a teoretikov vníma ako partnerov a otvorene s nimi komunikuje. Poradcov mu však spomenutý okruh ľudí nenadradí. Položil po prvýkrát na stôl Dvorským podpísaný dramaturgický plán budúcej sezóny. Žiaľ, avizovaná zostava premiér opäť neopúšťa zabetónované teritórium s chýbajúcou historickou reflexiou, víziou a kontextom. Pokiaľ súčasný operný šéf už sezónu 2012/13 nepovedie (to generálny riaditeľ otvorene pripustil), mala by už tá najbližšia komunikovať s naznačenými plánmi na dlhšie obdobie. Počas troch mesiacov – október až december – sa uskutočnia tri premiéry: Verdiho Otello, Cikkerov Mister Scrooge a Straussov Netopier. V druhej polovici sezóny by mala uzrieť svetlo sveta Janáčkova Její pastorkyňa a Rossiniho Talianka v Alžíri. Bez diskusie je cikkerovský titul, reflektujúci storočnicu narodenia skladateľa. Otella a Netopiera však bratislavská opera hrala v deväťdesiatych rokoch (prvého v období 1993-2002, druhého 1991-1995) a čas ich návratu, podľa mojej mienky, ešte nenastal. Snáď s výnimkou, ak je k dispozícii jedinečný režisér, výhodný koprodukčný projekt, prípadne súbor disponuje mimoriadne vhodným obsadením. Nič z toho neplatí, avizovaným režisérom je Josef Průdek, z čoho možno dedukovať, aký typ poetiky vedenie divadla vyznáva. Ani to príliš neprekvapuje, keď košickým favoritom ultrakonzervatívneho Dvorského bol Zdeněk Troška. Čas na rehabilitáciu Netopiera (či klasickej operety vôbec) tiež nie je aktuálny. V repertoári totiž absentujú úplne iné oblasti. Tzv. veľký Wagner sa nehral od polovice tridsiatych rokov, raritné sú výlety do predmozartovského obdobia (Gluckovho Orfea o pár dní čaká derniéra), do svetovej klasiky 20. storočia atď. Dramaturgia (pardon, tento pojem v súčasnosti na prvej scéne nepoznajú) si nestavia méty, nezvyšuje latku kritérií, nemotivuje súbor k maximálnemu vypätiu tvorivých síl. Kde niet ambícií, nastupuje pohodlie a provinčnosť. Veľkou škodou je tiež, že sa opäť pozabúda na naše talenty, pôsobiace mimo Slovenska. Taká Jana Kurucová, ktorej kariéra strmo stúpa, ešte na doskách SND nestála, na nemeckých javiskách sa darí Márii Porubčinovej (naplánovanú má jedinú reprízu Predanej nevesty), Richardovi Švedovi, zabudnúť by sa nemalo na Juditu Nagyovú. Adrianu Kučerovú už pomaly sotva spoznáme, zabúdame na Štefana Kocána, ignorujeme sólistov z českých scén (Zuzana Šveda-Dunajčanová, Linda Ballová), dirigent Juraj Valčucha je takisto pre SND neznámou veličinou.

Úroveň repríz je kolísavá. V ostatných týždňoch som navštívil Čarovnú flautu, Turandot a Puritánov. Mozart mal v onen večer šťastie, že za dirigentským pultom stál Friedrich Haider, ktorý je hudobným „otcom“ inscenácie. Orchester síce nehral ako na premiére, no motivácia jeho osobnosťou padla na úrodnú pôdu. Podobne prítomnosť Pavla Bršlíka (Tamino) na javisku je zárukou nielen štýlovo príkladnej interpretácie, ale charizma tohto mladého tenoristu ovplyvňuje atmosféru večera. Navyše, sviežo pôsobila aj Pamina Lenky Máčikovej. Puccini už také šťastie na interpretov nemal. Kedysi vzorové naštudovanie Ondreja Lenárda (pripravuje sa na opätovné prevzatie inscenácie) sa pod taktovkou Pavla Seleckého v ansámbloch rozsypávalo, v hádankovej scéne zasa strácalo gradáciu. Ďaleko od ideálu malo spevácke obsadenie. Louise Hudson (Turandot) a Michal Lehotský (Calaf) spievajú dramatické party na hrane svojich možností a celkom zbytočne plytvajú kapacitou materiálov a techniky. Ak predstaviteľke titulnej roly nezasvieti v 2. dejstve vysoké C, všetok efekt ide bokom. Iveta Matyášová bola v duchu talianskej tradície príjemne znejúcou mladodramatickou Liu. Napokon Puritáni, ešte čerstvá inscenácia z konca uplynulej sezóny. Už na premiére bolo nepochopiteľné, že hudobné naštudovanie zverilo predchádzajúce vedenie do rúk Nemca Heika Mathiasa Förstera. Vôbec totiž necítil belcantový ťah partitúry, teraz opäť to bol pritvrdý a prihlučný Bellini. Skutočným zážitkom bol výkon talianskeho tenoristu Ivana Magriho ako Artura. Vrúcna farba hlasu, legatový ťah, dramatické akcenty a bezchybné tóny trojčiarkovej oktávy znamenali pre reprízu výnimočný bonus. Výbornou partnerkou mu bola Martina Masaryková (Elvira), ktorej síce miestami chýba v strednej polohe sýtejšia farba, jej kreácia však nesie v sebe nesmierne silný emocionálny náboj. V exponovanej polohe i koloratúrach sa cítila úplne bezpečne. Apartný barytónový materiál s príkladnou kantilénou a diferencovaným výrazom ponúkol hosťujúci Albánec Gezim Myshketa v postave Riccarda. Jeho jediným mankom bola technicky nedopracovaná najvyššia poloha. Sklamanie pripravil Ondrej Mráz (Giorgio), hlas síce zvučný, no tvrdý a približný v rytme aj intonácii.

V porovnaní s hektickou situáciou v Prahe sa peripetie bratislavskej opery zdajú menej akútne. Nemali by však ostať bez povšimnutia. Našťastie u nás niet čo spájať ani deliť. Precedens s niečím podobným však slovenská divadelná kultúra predsa len má. Za druhej Mečiarovej vlády došlo k zlúčeniu košického s prešovským divadlom a bystrického so zvolenským. Tento fatálny omyl sa však po troch rokoch podarilo napraviť a divadlám sa vrátila samostatnosť. Horšie dopadla opereta na Novej scéne, ktorú jediným administratívnym zásahom roku 1999 zrušili a nik ju už v podunajskej metropole inštitucionálne nevzkriesil. To bola však len odbočka od témy. Slovenská opera so svojimi starosťami nežije len v Bratislave. O ďalších operných domoch však azda inokedy.