Poslední pod gilotinou… a ztichly hlasy karmelitek

Posledná pod gilotínou… a stíchli hlasy karmelitánok

Päťdesiate výročie úmrtia francúzskeho skladateľa Francisa Poulenca posilnilo motiváciu operného súboru Štátneho divadla v Košiciach zaradiť do dramaturgického plánu titul dosiaľ na Slovensku neuvedený – Dialógy karmelitánok. Z Čiech pochádzajúca mladá dramaturgička súboru a zároveň prestížnou českou „Libuškou“ čerstvo ocenená (za libereckého Massenetovho Dona Quichotta) režisérka Linda Keprtová stála pri zrode myšlienky zoznámiť slovenskú publikum s týmto pozoruhodným dielom príslušníka tzv. Parížskej šestky. Na čele inscenačného tímu napokon proces doviedla do úspešného konca. Dialógy karmelitánok pritom nie sú v svetovom kontexte žiadnym mimoriadnym objavom. Od svetovej premiéry v januári 1957 v milánskej La Scale (v obsadení sa nachádzala napríklad Virginia Zeani, Leyla Gencer či mladá Fiorenza Cossotto) a prvého parížskeho uvedenia diela o päť mesiacov neskôr, ubehlo vyše polstoročie, dôkladne preverujúce jeho kvality. V Čechách majú Dialógy karmelitánok za sebou dve podoby (Opava, Olomouc) a v ostatných sezónach sa k nim vrátila napríklad berlínska Komische Oper, divadlá v Bordeaux, Innsbrucku, Linzi, Moskve, Mníchove či newyorská Metropolitan Opera, ktorá ich má v nastávajúcej májovej ponuke. Pred piatimi rokmi mimoriadne zarezonovali Dialógy karmelitánok vo viedenskom Theater an der Wien v réžii Roberta Carsena. Slovensko vo svojej konzervatívnej a najmä voči pilierom 20.storočia obrnenej dramaturgii potrebovalo nutne výzvu k činu. A tá sa v podobe Poulencovej partitúry, Keprtovej dramaturgickej vízii a v konečnom dôsledku jej vizuálnemu naplneniu aj dostavila. 

Sujet Dialógov karmelitánok nie je v opere bežný. Niet v ňom romantickej, tragickej či komickej zápletky v bežnom hudobno-divadelnom poňatí. A predsa partitúra od prvého do posledného taktu dýcha tajomným napätím, vibrujúcimi emóciami, vyvierajúcimi z filozofických úvah rádových sestier o hraniciach medzi životom a smrťou. Vyplývajú z autentického príbehu. Novela Gertrudy von le Fort „Posledná na popravisku“ a jej následná dramatizácia Georgesom Bernanosom má svoj historický pôvod v konkrétnej udalosti z čias Francúzskej revolúcie. Šestnásť mníšok karmelitánok vtedy pre svoju neoblomnú vieru skončilo pod gilotínou. Na jeseň roku 1792 museli karmelitánky svoj kláštor pustiť, skoro dva roky žili v utajení a napriek zákazu sa zhromažďovali pri modlitbách. V júni 1794 ich zatkli, odviedli do väzenia a zakrátko boli popravené.Francis Poulenc sa do témy pustil s mimoriadnym nasadením, počas komponovania takmer nevychádzal z domu, prepadal depresiám a nespavosti. Vnútorne ho zasiahla téma tajuplných vzťahov v uzavretej komunite, ale rovnako kontakt kláštoru s vonkajším svetom, rozpor medzi revolúciou a náboženstvom, modlitbou a brutálnym násilím. Tieto podnety spracoval do hudobného toku väčšinou zdržanlivého a rafinovaného v delikátnosti nuáns. Na viacerých miestach však partitúra explozívne kypí, vyhrotene ventiluje akoby umelo tlmené emócie. Zostava karmelitánok, bosých príslušníčok rádu žijúceho v kontempláciách, nebola sociálne jednoliata. Aj to viedlo k istým konfliktom v ponímaní viery a najmä v reflexii hlavnej témy danej doby – fenoménu strachu v jeho rozmanitých variáciách. Famózny je záver opery, keď odsúdené sestry spievajúc „Salve Regina“, kráčajú v ústrety smrti. Hlas chóru postupne slabne a vstupom poslednej pod gilotínu nadobro zmĺkne. A čo má v divadle nasledovať? Spontánny potlesk, či krátka tichá meditácia?

Košickému súboru patrí v prvom rade uznanie, že sa odhodlal popasovať s neľahkou úlohou a dobrovoľne si zdvihol latku vlastných kritérií. Opäť sa raz potvrdilo, že šťastie praje odvážnym. Celkový tvar inscenácie bol v každom ohľade akceptovateľný. Vizuálnu podobu formovala ženská ruka – a bolo to cítiť. Linda Keprtová stojí na začiatku kariéry (išlo o slovenský režisérsky a scénografický debut v divadle, kde od minulej sezóny pôsobí ako dramaturgička), no základné črty jej umeleckého profilu sú už pozorovateľné. K predlohe pristúpila s veľkou pokorou, nie však kapituláciou pred jej výzvami. Vzácna rovnováha hudby a slova, ktorú dosiahol Poulenc s Bernanosom, ju inšpirovala k poňatiu, podporujúcemu onú v partitúre zakódovanú symbiózu. Obe východiská rešpektovala, ani jedno z nich nepovažovala za dominantné. Kde prevláda naratívny tón, stavila na štylizáciu pohybu, aranžovanie pomocou „choreografie“ ľudského tela a vytváranie atmosféry svetelnou réžiou.Už od začiatku bol jasný zámer minimalistickej javiskovej výbavy. Dynamike deja napomáhala spúšťajúca sa „revuálka“, súčasne tvoriaca múr s nápisom hlavnej postavy a v závere aj so zoznamom odsúdených mien. Z rekvizít použila Keptrtová najmä stoličky, do symboliky posunutý znak, ktorý však miestami viac pomáhal vizuálne než funkčne. Vytváranie meniacej sa atmosféry, tajuplnej pulzovej „arytmie“ za múrmi kláštora, sa podarilo dosiahnuť v rozvinutej emocionálnej stupnici. V prvom dejstve trocha rušil zbytočne opakovaný divadelný dym, vychádzajúci z jednej strany javiska. Azda ešte vyššiu dávku expresívnosti by zniesla majstrovsky napísaná smrť Matky predstavenej, Madame de Croissy, ktorú nemusela režisérka natoľko tlačiť k podlahe. Jej odchod do vnútra javiska bol skôr zjemneným splynutím s ríšou mŕtvych. V druhom dejstve upútalo aranžmán kríža pomocou ľudských tiel a ich postupné pohybové zapájanie sa do diania. Vkusný súlad štylizovaných akcií, emotívneho svietenia a minimálnej, no o to údernejšej farebnosti, dodával v priebehu večera pocit stotožnenia sa nielen režisérky, ale celého ansámblu s predlohou a jej napĺňaním. Veľmi zjavný a v organizovanosti pohybu podčiarknutý bol pritom prísny vnútorný poriadok za múrmi kláštora. Význam symbolov v Keprtovej poňatí pripomenulo aj exponovanie Blanchinej bábiky a jej väzby na rodinné prostredie, tiež v scéne opätovného stretnutia s bratom, rytierom de la Force. Do tretieho aktu prechádza inscenácia bez prestávky a postupne ukazuje karmelitánky vo vynútenom občianskom oblečení. Citovo silné je stretnutie Blanche, ktorá medzi časom prišla o otca i rodný dom, s Matkou Máriou a jej postupné presvedčenie zdieľať tragický osud ostatných mníšok. Každá scénka opery je nabitá dejom, ten sa bez vonkajších efektov posúva veľmi premyslene dopredu a dospieva k naplneniu tragédie.

Odsúdenie karmelitánok revolučným tribunálom a ich verejná poprava boli opäť vkusne a účinne štylizované. Spievajúc „Salve Regina“, padajú smrtiacim aktom zasiahnuté mníšky jedna za druhou na hromádku, ktorá predznamenáva ich spoločný hrob. Hlasy chóru tíchnu a po poslednej pod gilotínou zmĺknu. Veľká škoda, že divák si nemal možnosť aspoň ex post prečítať v bulletine podrobnejší obsah opery. Sledovať simultánne hudbu, javisko a čítačku je vždy na úkor niečoho. A to, čo mu priniesol bulletin, je hádam štvrtina deja!Pred nie jednoduchú úlohu bol postavený aj orchester Štátneho divadla. Jeho skúsenosti s hudbou 20.storočia nie sú bohaté a poulencovský jazyk má – povedzme na rozdiel od janáčkovského, ktorý je v súčasnom repertoári – svoje špecifiká. Napriek tonálnosti nejde o hudbu s vnucujúcou sa melodikou. Je úzko spätá s dejovými situáciami, má až impresionistické odtiene, ale dokáže vzplanúť do búrlivých vrcholov. Je v nej veľa rafinovaných farieb, dynamických a výrazových odtieňov až z „fajnšmekerského“ menu. Dirigent Ondrej Olos sa po neveľmi presvedčivom zžití s veristickým štýlom v jesennom naštudovaní Pucciniho jednoaktoviek tento raz dostal oveľa bližšie k jadru. Základnú hudobnú atmosféru sa mu s orchestrom podarilo vykresliť, nuansy dostávali raz precíznejší, inokedy skôr tušený obsah. Dynamický oblúk, najmä v záverečnom decrescende, mohol byť ešte plastickejší, no vzhľadom na náročnosť partitúry možno jeho naštudovanie hodnotiť ako prínos. Podobné platí aj o vklade Lukáša Kozubíka v práci so zborom.

Dialógy karmelitánok majú množstvo sólistických postáv, dominuje však pätica ženských. Premiérové obsadenie, ktoré poslinilo niekoľko zahraničných mien, bolo vyvážené a kvalitné. Mladá česká sopranistka Lucie Kašpárková má schopnosť svoj zatiaľ lyrický soprán tvarovať dynamicky a dosiahnuť aj pevnejšie tóny vo výškach. Veľmi zapôsobil čoraz tmavší timbre Michaely Várady (Constance), čím zväčša ľahšími hlasmi obsadzovanú postavu obohatil o silnejšiu emocionálnu dimenziu. Skúsená brnianska mezzosopranistka Adriana Hlavsová disponuje pre part Madame de Croissy dostatočne silným, vo výškach i hĺbkach vyrovnaným a výrazu schopným hlasom. Lucii Hilscherovej sa aj napriek ešte mladému veku podarilo vokálne a výrazovo plasticky vykresliť profil Matky Márie. Tónový rozsah a poetika postavy Madame Lidoine vyhovuje farbe sopránu Tatiany Paľovčíkovej-Paládiovej. Z dámskeho ansámblu nezaostávala ani Michela Bregantin (Matka Jeane), z významnejších mužských postáv treba spomenúť Mariána Lukáča ako Markíza de la Force, Zsolta Vadásza (Rytier de la Force) a kultivovanú kreáciu Kaplána v podaní Róberta Smiščíka. Menšie roly stvárnili Marek Gurbaľ a Titusz Tóbisz.

Košice, súčasné Európske hlavné mesto kultúry, dostali príležitosť potvrdiť, že majú publikum schopné reflektovať aj neobohrané operné dielo 20.storočia. Fakt, že vznik inscenácie, spätý práve s týmto výnimočným obdobím v bulletine nie je spomenutý (a bol by aj pre históriu potrebnejší, než neustále akcentovanie záštity inscenácie vysokým cirkevným hodnostárom), je výzvou Košičanom dokázať, že súčasný kultúrno-spoločenský status východoslovenskej metropoly nie je len obyčajnou frázou. Navyše, Dialógy karmelitánok svojim morálnym posolstvom presahujú mantinely viery.

Hodnotenie autora recenzie: 75%

Francis Poulenc:
Dialógy karmelitánok
(Dialogues des carmélites)
Hudobné naštudovanie: Ondrej Olos
Dirigent: Ondrej Olos (alt. Maroš Potokár)
Réžia: Linda Keprtová
Scéna: Linda Keprtová
Kostýmy: Danica Hanáková
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Dramaturg: Linda Keprtová
Premiéra: 22.3.2013 Štátne divadlo Košice

Markíz de la Force – Marián Lukáč (alt. Ludovic Kendi)
Rytier de la Force –Zsolt Vadász (alt. Jaroslav Dvorský)
Blanche de la Force – Lucie Kašpárková (alt. Janette Zsigová)
Thierry – Pavol Spišský
Madame de Croissy – Adriana Hlavsová (alt. Jitka Zerhauová)
Sestra Konstance zo St. Dennis – Michaela Várady
Matka Maria de I’Incarnation –Lucie Hilscherová (alt. Denisa Hamarová)
M. Javelinot – József Havasi
Madam Lidoine – Tatiana Paľovčíková–Paládiová (alt. Lívia Obručnik-Vénosová)
Sestra Matilda – Lenka Čermáková
Matka Jeane – Michela Bregantin
Kaplán –Róbert Smiščík (alt. Anton Baculík)
Prvý komisár – Titusz Tóbisz
Druhý komisár – Marek Gurbaľ
Žalárnik – Marek Gurbaľ
Dôstojník – Štefan Hundža
Ženský hlas v zákulisí – Barbara Išky

www.sdke.sk

Foto: Joseph Marčinský