Ruský dvojtitul s objevy i omyly. Aleko a Jolanta v Banské Bystrici

Štátna opera v Banskej Bystrici tento víkend pokračovala v obdivuhodnej, záslužnej a azda nie celkom docenenej tradícii prinášať na slovenské javiská diela dosiaľ neuvedené. Tento raz sa dramaturgia zamerala na ruskú literatúru a z titulov možných s ohľadom na rozmery divadla, siahla po dvojici jednoaktoviek. Aleko od Sergeja Rachmaninova je na Slovensku absolútnou novinkou, Iolanta od Piotra Iľjiča Čajkovského bola doposiaľ uvedená len v prostredí umeleckých škôl, pred vyše troma desaťročiami na VŠMU a roku 2011 v klavírnej verzii na bratislavskom Konzervatóriu.

Aleko a Iolanta v slovenských premiérach v Štátnej opere Banská Bystrica
Ruský dvojtitul s objavmi i omylmi

Možností, ako skombinovať každú z oboch opier, ponúka svetová operná prax viacero. Iolanta, vzhľadom na svoju asi poldruhahodinovú minutáž, môže žiť aj o samote, no sú tu variácie väzieb buď s Alekom (vzor z petrohradského Mariinského divadla), alebo so Stravinského Slávikom (v súčasnosti Praha – recenziu nájdete tu), či dokonca s Bartókovým Modrofúzovým zámkom (Varšava), alebo aj – podľa pôvodného zámeru – s baletným Luskáčikom. Aleko je menej častým zjavom na plagátoch v mimoruskom teritóriu a spájajú ho buď s ďalšími Rachmaninovovými jednoaktovkami, alebo v New York City Opere dokonca s Leoncavallovými Komediantmi.

Dramaturgické rozhodnutie banskobystrickej Štátnej opery možno považovať v princípe za správne, pokiaľ by nenarazilo na problém obsadiť hlavné spevácke party v alternáciách. Samozrejme, je možnosť aj jednej sólistickej zostavy. Bystričania „varili“, z čoho sa dalo: jedno obsadenie pokryli vlastnými silami, druhé s pomocou hosťov. Takmer vo všetkých prípadoch ťahali domáci za kratší koniec. Zároveň však treba vyzdvihnúť, že práve bystrické umelecké vedenie otvára veľké príležitosti speváckej mladi. Robí to systematicky, je to obojstranne obohacujúce a spestrujúce ponuku pre publikum.

V Banskej Bystrici v ostatných sezónach možno vystopovať väčší príklon ku konzervatívnejšej poetike nových inscenácií. Skrátka, divadlo pozná preferencie vlastného diváka a do istej miery mu – pochopiteľne, veď hrá preň – vychádza v ústrety. Ak som použil v kontexte opernej réžie viacvýznamový prívlastok „konzervatívny“, nemyslel som to pejoratívne. Je totiž možné ponúkať operné diela bez dobových, miestnych či významových posunov, bez votrených metafor, a pritom s využitím súčasných inscenačných prostriedkov. V prípade Aleka a Iolanty však voľba talianskeho režiséra a súčasne barytonistu s peknou kariérou Marcella Lippiho predsa len príliš zaváňala naftalínom. V mnohom tento pocit podoprelo iluzívne kašírované výtvarné riešenie Marka Gašpara Šafárika (podstatne menej dobovo štylizované kostýmy Nataše Štefunkovej), ktoré v kombinácii s Lippiho aranžmánmi a vedením postáv odkláňalo princíp práce od režírovania k ilustrovaniu. Dnešné hudobné divadlo je predsa len už niekde inde, pričom výsledkom nemusí byť takzvaná moderná réžia (uvedomujúc si toto mätúce pomenovanie). Marcello Lippi sa však ani v jednom z diel nedostal ďalej ako k preneseniu textu do prvoplánovej akcie, kde sólisti nevybočili z arzenálu patetických gest a hereckých manier. Aranžmány zborov boli statické, miestami až koncertné, a bez fantázie. Atmosféra na javisku sa z hľadiska práce so svetlom takmer nemenila.

Jednoducho, obe diela sú autonómnymi príbehmi a spája ich azda len rovnaká sezóna ich svetových premiér 1892/1893. Plus, čoho sa ako jediného motívu chytil režisér, sociálna „vylúčenosť“ titulných postáv. Mladícky Aleko, skomponovaný v skladateľových devätnástich rokoch, je skôr fragmentom s úsporným dejovým oblúkom, a vzhľadom na rozsiahle baletné čísla po prvej basovej árii a pomerne dlhé doznievanie po dvojnásobnej vražde, s veľmi zvláštnou vnútornou dramaturgiou. Iolanta má na jednoaktovku pomerne rozsiahly čas a je zrelou, dômyselne skomponovanou operou. Síce nesie žánrové určenie „lyrická“, ide však skôr o drámu so šťastným koncom. K obom musia nájsť inscenátori zaujímavý kľúč, inak plávajú len po hladine. Taliansky režisér a slovenský scénograf svoju hlavu neponorili do hlbín diela ani pokusne. Možno z vedomého protestu voči trendu vytláčania režisérov nad zložku hudobnú, a možno len z obáv, že by už svoje hlavy nevynorili.

Nestalo sa po prvýkrát, že dva po sebe bezprostredne nasledujúce premiérové večery zapôsobia tak, akoby divák sedel v inom opernom dome. V Banskej Bystrici to tak cez víkend vyzeralo, no paradoxne – najmä v prípade Iolanty – na úkor prvej premiéry. Trojica mimoriadne slabých mužských predstaviteľov dokonca „rozhádzala“ aj natoľko skúseného dirigenta, akým je Marián Vach. Až druhý večer umožnil odkryť aj kladné stránky hudobného naštudovania. Celkovo však lepšie vyznel Aleko. Aj napriek tomu, že táto partitúra zvádza k bagatelizovaniu (veľké cigánske tance môžu skĺznuť k etnickému folklóru – k čomu inklinovala aj choreografia Michala Majera) a vzhľadom na dramatickú kulmináciu ešte pred záverom, potrebuje cit pre kvázi katarzné finále. Tento oblúk vykreslilo Vachovo poňatie pôsobivo a s citom.

Iolanta je pre orchester (a nielen preň /!/) veľmi náročnou partitúrou, s chúlostivým exponovaním dychovej sekcie (napríklad už v predohre ide o nezvyklo dlhý úsek), ale aj s množstvom rafinovane farbenej a pomerne transparentnej orchestrálnej muziky. Ak dirigent dosiahne harmóniu s hlasmi sólistov, vzniká unikátna vokálno-inštrumentálna mozaika, vystupňovaná v strhujúcich ansámbloch. No ak sólisti sú mimo rytmicky a intonačne, vzniká totálny a neidentifikovateľný chaos. K nemu mala blízko práve prvá premiéra Iolanty. Aj keď pričinením sólistov, predsa len – arbitrom, či je produkt „predateľný“, je dirigent. Druhá premiéra túto premisu potvrdila a účinok sa dostavil v jasnejších obrysoch. Marián Vach predstavil Čajkovského poslednú operu síce aj s lyrikou, no predovšetkým ako stmelenú, v gradáciách vystupňovanú drámu. V oboch tituloch odovzdal to najlepšie, čo je v jeho silách, aj Ivetou Popovičovou pripravený zbor divadla.

Poďme k obsadeniu. Skadiaľ začať? Vybavím najskôr to, na čo by som najradšej rýchlo zabudol. Bez ohľadu na poradie, premiérové výkony Michala Hýrošša (Vaudémont), Martina Popoviča (Robert) a Ivana Zvaríka (René) boli takmer za hranicou profesionality. A tá musí platiť aj v menších divadlách. Tenor Michala Hýrošša znel v stredoch bez farby, sucho, s vibratom znemožňujúcim identifikovať intonáciu. Do vyšších polôh vstupoval (pokiaľ sa hlas v prechodoch nezlomil) s nepríjemným tlakom. Postava Mladého cigána v Alekovi (stvárnil ju na 2. premiére) je našťastie menšia, no problémy boli rovnaké.

Martin Popovič sa pustil do partu Roberta s takou vervou, až pozabudol, že je súčasťou kolektívneho diela. Rytmicky bol vykoľajený, tón v strednej polohe stratil farbu a šťavu, intonoval svojvoľne a výšky boli živelné. U Ivana Zvaríka je hlavným problémom, že nedokáže svoj mohutný hlas skrotiť a viesť ho v kultivovanom legatovom ťahu. Prepínanie tónu, snaha spievať všetko vo forte až fortissime nielenže vedie o ochudobneniu vokálno-výrazového profilu partu, ale taktiež samotnému spevákovi narúša frázy a intonáciu. O niečo lepšie si počínal v postave Starého cigána z Aleka.

Titulnú úlohu v Rachmaninovovej jednoaktovke alternovali Šimon Svitok a litovský barytonista, bývalý absolvent bratislavskej Vysokej školy múzických umení, Šarũnas Šapalas. Boli to odlišné poňatia. Svitkovo sa zameralo výlučne na dramatickosť postavy, jadrným, tmavým tónom v strednej a hlbokej polohe dodával Alekovi tragický nádych už od začiatku. Šarũnas Šapalas prekvapil veľkým vývojom od skončenia štúdia, jeho mladícky Aleko mal pestrejší dynamický profil, hlas znel krásne kovovo vo všetkých polohách (najmä strednej a vysokej), štýlovo frázoval a typovo bol presvedčivým, osudom zmietaným tragédom. Postava Zemfiry z hľadiska hlasového odboru lepšie sedela Patrícii Macák Solotrukovej, ktorej mladodramatický soprán však potrebuje doladiť technicky a zbaviť sa prílišného vibrata vo vyššej polohe. Michaela Popik Kušteková ju spievala kultivovane, no nie je to jej parketa. V úlohe Starého cigána sa na premiére predstavil hosťujúci Jozef Benci, ktorý do nej vložil svoj jadrný bas i náležitú dávku emócie. Mladého cigána vytvoril tenorista Peter Malý (v súčasnosti sólista Juhočeského divadla v Českých Budějoviciach), spievajúci štíhlym tónom, zvládajúcim neveľký part bez problémov.

Ťažiskovou polovicou večera bola Čajkovského Iolanta, v ktorej sú rozsiahlejšie party. V titulnej úlohe sa na prvej premiére predstavila Katarína Procházková, domáci lyrický soprán, zvládajúci rozsah partu bez technických problémov. Čo jej trocha chýba, je osobitejší timbre i mäkšie formovanie fráz najmä vo vyššej polohe. Michaela Popik Kušteková patrí k najtalentovanejším mladým sopranistkám a v Iolante mala možnosť preukázať jednak svoj lyrický, no tmavšie sfarbený a dynamicky bohatý hlas, no zároveň diskrétne naznačiť hranice, ktoré by zatiaľ nemala prekročiť. Iolanta je totiž partom, kde sa aj vzhľadom na jej tessituru (pomerne veľa nižších stredov), hodí lepšie mladodramatický soprán.

Za „hrdinu“ druhej premiéry možno považovať Marka Pobudu ako Roberta, ktorý vynikol aj prvý večer v postave Ibn-Hakiu. Mladý barytonista má krásne sfarbený lyrický až spinto barytón, spieva voľne, bez tlaku, dynamicky tvárne v každej polohe, pričom výškam dokáže dať strhujúcu korunu. Krok s ním držal mladý Peter Malý, ktorý je pre rolu Vaudémonta síce zatiaľ príliš lyrický, no jeho tenor znel s kovovým leskom, solídnym frázovaním a presvedčivou vysokou polohou. Jozef Benci bol kvalitným kráľom Reném, vyspieval part muzikantsky veľmi poctivo, tvárne vo výraze, a hoci v najvyšších tónoch sa dotkol mantinelu svojho rozsahu, nezlomili ho. Zaslúžené veľké ovácie patrili Zoltánovi Vongreyovi, ktorý nielen s enormným výrazovým nasadením, ale aj stále krásnym a bohatým barytónom vymodeloval postavu maurského lekára Ibn-Hakiu. Z menších postáv spomeniem aspoň vrúcnu Martu hosťujúcej Jitky Sapara Fischerovej.

Podľa ohlasu na premiérach a výbornej návštevnosti možno povedať, že banskobystrické publikum voľbu nových titulov prijalo. Taktiež neprotestovalo voči zvolenej inscenačnej poetike ani voči niektorým slabým premiérovým výkonom. Na prvý pohľad teda optimistický výhľad do budúcnosti. Kiežby sa inscenácia aj napriek výhradám uchytila, no bez korekcií v obsadení to zrejme pôjde ťažko. Výšku môjho percentuálneho hodnotenia pozitívne ovplyvnila sólistická úroveň druhej premiéry.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

 

Sergej Rachmaninov:
Aleko
Pjotr Iljič Čajkovskij:
Iolanta
Hudobné naštudovanie: Marián Vach
Dirigent: Marián Vach
Réžia: Marcello Lippi
Kostýmy: Nataša Štefunková
Scéna: Marek Gašpar Šafárik
Choreografia: Michal Majer
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Orchester, zbor a balet Štátnej opery
Premiéry 19. a 20. mája 2017 Štátna opera Banská Bystrica

Aleko
Aleko – Šimon Svitok / Šarūnas Šapalas
Zemfíra – Michaela Popik Kušteková / Patrícia Macák Solotruková
Mladý cigán – Peter Malý / Michal Hýrošš
Starec – Jozef Benci / Ivan Zvarík
Stará cigánka – Alena Hodálová

Iolanta
René – Ivan Zvarík / Jozef Benci
Iolanta – Katarína Procházková / Michaela Popik Kušteková
Róbert – Martin Popovič / Šimon Svitok
Vaudémont – Michal Hýrošš / Peter Malý
Ibn-Haka – Marek Pobuda / Zoltán Vongrey
Alméric – Peter Račko / Karol Kurtulík
Bertrand – Marián Hadraba (alt. Igor Lacko)
Marta – Jitka Sapara Fischerová / Eva Lucká
Brigita – Michaela Kraus / Darina Benčová
Laura – Adriana Známová (alt. Ivana Kurtulíková)

www.stateopera.sk