S choreografem Martinem Talagou nejen o těle a tělesnosti
Na festival Malá inventura byla vybraná tvoje performance Faunus. „Představení o ničem,“ jak se píše v anotaci, ale asi přece jen o něčem bude. Jaký byl inspirační zdroj pro tuto taneční impresi?
Faunus bol dlho pre mňa nesmierne pútavou témou. Či už z mytologickej stránky ako skutočne staré a komplexné božstvo, ako aj z umeleckej – balet Faunovo odpoludnie, v originálnej verzii Nižinského, ako aj mnohé následné adaptácie. Poväčšine sa však vždy týkalo sexuálnej stránky Fauna. Ja som popri sexuálnom aspektu v ňom videl hlavne spojenie s prírodou. „Olympania“ ho poväčšine vnímali trošku podradne, bol istým spôsobom jednoduchý, len tak hral na píšťale a ležal na tráve v lese. A práve to mi prišlo krásne a fascinujúce, obzvlášť v dnešnom svete, kde si toto skoro nikto nemôže dovoliť. Každý sa ženie a naháňa – vrátane mňa, ale chcel som zmenu. A tak som to urobil, skúšal som Fauna na chalupe u kamaráta, doma na Slovensku na lúkach a podobne… Nemal som grant, rezidencie, vyúčtovania. Bolo to úžasné. Ísť viac do prírody a len tak ležať na lúke odporúčam každému. 🙂
Pokud se nemýlím, tak jsi s ním byl nedávno ve Švýcarsku. Při jaké příležitosti to bylo a jaké bylo přijetí?
Áno, bol som vo Švajčiarsku, kde ma prizval na spoluprácu výtvarník Andy Storchenegger. V lete mal vernisáž výstavy zo svojho pobytu v prírode v Afrike. Videl moju tvorbu a navrhol mi, či by som nechcel s týmto jeho dielom pracovať ako performer. Faunus mi na to prišiel veľmi vhodný. Našiel som mnohé paralely medzi slovenským folklórom, antikou a africkou spiritualitou. Bolo to veľmi fascinujúce objavovanie. Je niečo magické na dychových nástrojoch – sú tak rozdielne a plné rozmanitosti a zároveň všade na svete majú podobný základ. Andy sa špecializuje na masky a tak vytvoril masku aj pre Faunusa, k tomu bol ešte čas vyhodených vianočných stromčekov a tak drevo ktoré vždy na Faunusa zháňam ležalo všade po meste. Niečo, čo bolo krásne a stredobodom celej domácnosti, ležalo vyhodené bez záujmu v roku pri odpadkovom koši. Bola to skutočne bizarná kombinácia, ale tak to mám najradšej. Človek by sa nemal báť skúšať veci.
Tu musím povedať, že zázemie a podmienky boli skutočne skvelé. Každý v budove sa snažil vyjsť v ústrety a prispieť svojou troškou k výslednému dielu. Nechcem paušalizovať a zovšeobecňovať, len bolo príjemné vidieť, že sa to dá robiť aj s úsmevom. Vďaka všetkým týmto okolnostiam Faunus nadobudol úplne inej podoby. Bola to veľmi plodná spolupráca ktorá toto performance otvorila novými smermi.
Nějakou dobu ses poměrně intenzivně zajímal o folklór. Pak ses nechal pohltiti fascinací tělem a jeho (ne)dokonalostí. Jak došlo k tomu přechodu? A zůstala spojnice?
Myslím, že k prechodu v pravom slova zmyslu ani nedošlo – folklór bol vždy súčasťou mojej tvorby a taktiež telo. Asi to vyplýva zo samej podstaty folklóru, ktorá je veľmi „fyzická“ – len občas jedno preváži a je viditeľnejšie. Ani jedno ani druhé ma nikdy neopúšťa. 🙂 Koniec koncov aj vo Faunovi používam koncovku a hrám melódie zo Stredného Slovenska. Total Eclipse je plný folklóru a svadobných rituálov, aj keď sa to na prvý pohľad možno nezdá.
Dlouhou dobu rozvíjíš projekt SOMA soustředěný ale především na tělo samotné, mění se v něm ovšem lokace, interpreti, jejich počet. Jak tento koncept vznikl?
Keď som oslovil interpretov Radima Kláska a Antona Eliáša, tak sme mali intenzívne dva týždne skúšania a chlapci vytvorili tak veľké množstvo materiálu, že to bolo úprimne povedané aspoň na 5 predstavení. Doteraz to mám uložené a je to niekoľko hodín záznamov :). Samozrejme človek nakoniec musí vyfiltrovať finálnu podobu, a tak väčšina materiálu ostala v zásuvke. Ale potom som si povedal, prečo by som to mal robiť ako to vždy býva? Jednoducho vytvorím predstavenia, kde môže byt vždy niečo iné… priestor, interpreti, hudba, rekvizity… Odmietol som koncept skúšači proces – premiéra – pár predstavení – derniéra. Známi sa smejú z môjho názvu „fluidný koncept“, ktorý sa nejak ujal a preniesol aj do všetkých ďalších mojich predstavení. 🙂 Asi hlavne preto, že to nikdy neboli tak celkom „predstavenia“, boli to skôr otázky alebo fenomény, ktoré ma ako človeka aj ako umelca nesmierne zaujímajú a nikdy neprestanú.
Jak vypadá příprava nového „dílu“ v projektu SOMA? Je třeba výsledný počet účinkujících daný předem, nebo dílo náhody?
Asi mix toho všetkého, niekedy je to plánované, ale častokrát ideme do neznámeho priestoru a všetko sa určí až na mieste. Obzvlášť v skupinovej SOME je všetko vec náhody… a nejak to vždy zaklapne, sám neviem ako. 🙂 Možno preto že vo finále pravidlá v improvizácii sú vždy pomerne jednoduché a jasné. Hlavne preto, aby performerom zbytočne nezaťažovali hlavu a aby nemuseli myslieť na milión vecí a princípov. Práve naopak sa snažím dosiahnuť, aby nad tým nepremýšľali, aby nechali jednať telo… Potom to funguje nejak „samo“.
Oslovuješ konkrétní performery, nebo jdeš jen cestou otevřených výzev?
Idem hlavne cez „open calls“, ale veľa ľudí sa hlási aj samo. Napríklad cez známych alebo tak, že performance niekoľkokrát videli a jednoducho to chcú skúsiť tiež. Telo sa naozaj stalo fenoménom našej doby a otázku svojho tela, jeho výzoru, možností a limitov rieši veľa ľudí. Samozrejme, hlavne od doby keď SOMA začala byť v „naked version“ oslovujem niekedy aj konkrétnych ľudí, ktorý pracujú s tematikou tela a nahotou, alebo proste ľudia, ktorí ma niečím fascinujú a inšpirujú. SOMU vždy utvárali ľudia, ktorí ju robili, mnohí priniesli niečo nové, zaujímavé podnety, nápady, ako niečo posunúť, vylepšiť, zmeniť.
Často se odehrává v prostoru galerií. Jaký je tvůj vztah k výtvarnému umění?
Veľmi silný. Milujem všetky médiá výtvarného umenia, či už je to maľba, socha, kresba – čokoľvek. Maľoval som 13 rokov a príležitostne, keď mám čas, si stále natiahnem plátno. Keď som bol malý, chcel som byť skôr maliarom než tanečníkom. Výtvarne umenie a pohyb/tanec sú si veľmi blízke a v posledných troch rokoch obe tieto lásky kombinujem a veľmi ma to baví. Podľa môjho názoru výtvarné umenie malo a má oveľa liberálnejší vzťah k telu a nahote, a tým pádom je pre mňa galéria ďaleko slobodnejší priestor než divadlo. To sa mi potvrdzuje viac a viac, a preto tieto priestory vyhľadávam čoraz častejšie.
V projektech Faunus a SOMA se zdá, že se tělo někdy podobá objektu, současně je s neživou hmotou konfrontované a konečně je také prožívané v přirozené fyzičnosti. Jak vidíš tělo performera ty – nástroj, objekt, prostředek…?
Musím sa priznať, že naozaj ako objekt. Po vizuálnej stránke ma fascinujú tvary tela a čo všetko sa z nich dá vytvoriť. Je to jedinečný materiál, ktorý sa nedá s ničím porovnať. V SOME performerov zbavujem akéhokoľvek hrania, špeciálneho výrazu či prežívania. Napriek tomu sa skrze ich telo a telesnosť ku mne dostáva toľko informácií a podnetov, až to neviem opísať… Je to ich čistá energia, ich obnažené „JA“, ktoré existuje teraz v túto chvíľu a je neskutočne autentické… Myslím že to je presne čas na staré dobré klišé, že tam slová končia, tam začína „tanec“. A musím povedať že radosť performerov a isté vnútorné oslobodenie každého jedného z nich je pre mňa hlavným hnacím motorom prečo v tomto projekte pokračovať.
Antická socha, vysoustruhované tělo trénovaného tanečníka, tělo „obyčejného“ člověka. Jsou si rovna?
Každé telo je iné a každé ma iné možnosti, schopnosti, výraz proste všetko. Nie sú rovnaké, ale určite sú si rovné. Všetky majú rovnaké zadanie a pravidlá ktoré v performance nasledujú. Neexistujú sólisti, neexistuje „predná“ rada a tí, čo sú vzadu. Každý má rovnaký priestor, je to len na jednotlivcovi, ako s tým nakladá. Samozrejme trénované telo vie ponúknuť zaujímavejšie a náročnejšie figúry, dobrý a skúsený performeri vedia v improvizáciách nachádzať skvelé momenty, majú timing. Na druhej strane ľudia, ktorí vystupujú úplne prvýkrát, a navyše hneď aj nahí, majú skutočne odzbrojujúcu a ničím nenapodobiteľnú autenticitu, krehkosť, a hlavne veľmi veľkú hravosť.
Nahotě se nevyhýbáš ani v inscenaci Total Eclipse of the Heart, která, jak jsme se už zmiňovali, pracuje s tématem svateb. Zajímalo by mne, co tě vedlo k tomu používat v ní populární hudbu. Nebál ses, že zapojením prvků popkultury devalvuješ v očích diváků svou uměleckou výpověď?
Total Eclipse sa veľmi menil a vyvíjal. Keď som ešte s výtvarníkom Mattom Lambertom navrhol koncept, všetko bolo absolútne odlišné. Estetikou nadväzujúce na moju predchádzajúcu tvorbu, na štýl niečoho, čo by sa dalo nazvať ako pohybová inštalácia. Časom som ale zistil že to nie je možné, nebolo to adekvátne tomu, čo naozaj ako mladá generácia žijeme. Je to doslova „mess“. Tak som tomu musel podriadiť aj formu predstavenia.
Ale teraz priamo k otázke hudby – chcel som používať transformované ľudové piesne, živé nástroje, spev… ale tu mi zabránil môj postoj k folklóru a ako s ním chcem ďalej pracovať. Je pre mňa veľmi dôležitý a veľmi si ho vážim. Vždy mi istým spôsobom prišli „využívačné“ a aj falošné praktiky, ktoré prišli hlavne z poľskej tradície divadla. Ísť niekde na mesiac , ponahrávať piesne, spraviť pár rozhovorov s miestnymi ľuďmi a s týmto pocitom, ako som miestny folklór „spoznal“, vyraziť do Prahy a spraviť z toho predstavenie. Sami sme to robili v predstavení BOI a prišlo mi to vždy neúprimné. Folklór sú vedomosti ľudu. Jeho nositeľom a rozširovateľom je kolektív. Je to niečo, čo pozná každý. V tíme sme boli Slovák, Američan , Česi a Brazílčanka. Chcel som pracovať s folklórom, ale takým, ktorému budeme naozaj všetci rozumieť, taký ktorý bude blízky každému z performerov. A tak som zamieril k pop music. Napríklad všetci do jedného poznáme pieseň I Will Survive, je to pieseň ktorá „zľudovela“. Keď sa začne niekde hrať, väčšina ľudí sa vie pripojiť a spievať si – a je pre mňa istým spôsobom folklórom. Prišlo mi to ako správna cesta a dodnes si za tým stojím a nezmenil by som to. Ak niekomu Lady Gaga devalvuje umeleckú výpoveď, tak už ja s tým nič neurobím. 🙂 Všetci sme rozdielni a pestrosť by malo byť to, čo nás spája, a nie čo nás rozdeľuje.
Předcházela projektu Total Eclipse of the Heart rešerše, studium kultů a svatebních rituálů?
Ako u všetkých mojich projektoch – áno! Projektom som sa začal intenzívne zaoberať pred troma rokmi a postupne som sa dostával k veľmi zaujímavým veciam. Nakoniec to ale bolo o láske, o tom stave keď naozaj príde to zatmenie srdca. Chcel som radšej predstavenie, ktoré by aspoň čiastočne vedelo tento stav odzrkadliť Chcel som výpoveď dnešného človeka, ktorý sa zmieta v tom šialenom víre, nie nejakú vedeckú štúdiu. Tak prišiel rozkol – či chcem spraviť naozaj výpoveď našej doby, o nás pre nás, alebo niečo pre odbornú tanečnú obec. Rozhodol som sa pre to prvé.
Co tě nejvíc fascinuje právě teď?
Momentálne žijem novým projektom PINKBUS. Už dlhšie cítim, že tu chýba väčšia prezentácia queer umenia. Chýba priestor na experiment, miesto kde nemusí byť všetko perfektné. Farebné miesto nových tvorivých inšpirácií. Chcel som vytvoriť platformu, ktorá by umožnila prezentáciu miestnych queer umelcov, ale taktiež prinášať zaujímavých ľudí zo zahraničia. Jeden večer v mesiaci, kedy by sa mohli stretnúť a vzájomne inšpirovať. Pestrý svet, kde sa (nielen) performeri nebudú musieť kontrolovať, kde budú môcť byť nekorektný, otvorený a úprimný, zábavný, smutný… byť naozaj tým, čím sú.
Martin Talaga je tanečník, choreograf a performer v oblasti současného tance a fyzického divadla, zajímá se ale také o experimentální a vizuální díla a lidové tance. Během svých studií a profesionální kariéry měl možnost spolupracovat s různými choreografy, divadelními režiséry a soubory. Jako choreograf je autorem několika úspěšných inscenací – Žízně, SYNovial (ve spolupráci s Markem Zelinkou), BOI (ve spolupráci s Matějem Matějkou), Faunus nebo SOMA, za niž získal ocenění Objev roku a Taneční inscenace roku na festivalu Česká taneční platforma 2018. Jeho zatím poslední premiérou byla performance Total Eclipse of the Heart, kterou uvedl v prosinci loňského roku v divadle Ponec.
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
