27. októbra 1949 Slovenská filharmónia predniesla svoj prvý program, ktorý vytvorili Eugen Suchoň, Alexander Moyzes a Ján Cikker v auguste toho roka. Voľba padla na suitu Dolu Váhom od Alexandra Moyzesa a Symfóniu č. 8 G dur Antonína Dvořáka. Dirigoval Ľudovít Rajter, riaditeľom novovzniknutej inštitúcie sa stal Eugen Suchoň.
O 70 rokov takmer na deň presne Slovenská filharmónia otvorila novú koncertnú sezónu taktiež česko-slovenským programom. Opäť zaznela Dvořákova Ôsma symfónia; slovenskú provenienciu zastupovalo symfonické dielo Vladimíra Godára Dariačangin sad. Symbolika vskutku priamočiara – podobnosť výberu a okrúhle jubileum ponúkajú vhodnú príležitosť na rekapituláciu a určenie výziev do nasledujúcich rokov.
Odbornej a menovitej rekapitulácii sa venujú dve knižné publikácie, ktoré pri príležitosti tohtoročných jubileí vznikli – 55 rokov Bratislavských hudobných slávností a Slovenská filharmónia 1949 – 2019. Druhú spomínanú publikáciu pripravili bývalí dramaturgovia filharmónie Anton Viskup a Ivan Marton. Možno v nej nájsť základné informácie a krátky prierez míľnikov v pôsobení Slovenskej filharmónie v decentnej grafickej forme.
Pri určení výziev šéfdirigent James Judd v novej sezóne opakuje hlavné výzvy, ktoré si stanovil s príchodom na svoj post – uvádzanie pôvodnej domácej tvorby, zvýšenie návštevnosti a pritiahnutie nového obecenstva na koncerty klasickej hudby. Na podobnú reflexiu bude priestor po zverejnení výročnej správy za rok 2019. Podľa tej z roku 2018 však môžeme povedať, že dva ciele boli splnené, tretí iba čiastkovo: návštevnosť v 69. koncertnej sezóne bola s dvomi výnimkami vo všetkých cykloch nižšia.
Prvá polovica večera patrila mýtu podľa Otara Čiladzeho Dariačangin sad. Autor Vladimír Godár patrí k osobnostiam, ktorým môže byť slovenská hudba vďačná nielen za hodnotné inštrumentálne a vokálne diela, ale aj za objavovanie a transkripcie neznámych diel a autorstvo odborných publikácií.
Možno tak, ako dnes čítame dobové správy o otvorení filharmónie pred sedemdesiatimi rokmi s menami ako Suchoň, Cikker či Moyzes, možno s podobnou úctou budú návštevníci čítať o koncerte s prítomnosťou Godárových diel. Vladimír Godár si takéto uznanie zaslúži. Historická pamäť a súčasná reflexia majú však svoje spletité cestičky a nie vždy dokážu doceniť slovenských autorov v kontexte všeobecného prínosu v klasickej hudbe, tobôž prínos v domácom prostredí.
Dariačangin sad totiž jednoznačne patrí k tomu najlepšiemu, čo sa na Slovensku v klasickej hudbe za posledné desaťročia vytvorilo. Už jej samotný výber na slávnostný koncert naznačuje, že si dramaturgia filharmónie uvedomuje hodnotu tejto kompozície a stavia ju významovo do pozície Moyzesovho diela spred sedemdesiatich rokov.
Takmer 40-minútová kompozícia prvýkrát zaznela 7. januára 1988 so sólistami Ladislavom Kyselákom a Jozefom Podhoranským, dirigoval Andrew Parrott (ten premiéroval viaceré Godárove diela). Pamätné ostáva účinkovanie Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu s tým istým dirigentom na BHS v roku 2000, už vtedy so sólistom terajších koncertov Jozefom Luptákom (na viole sa vtedy predstavil Vladimír Mendelssohn).
A propos: podľa spomienok autora skladby z bulletinu hrala Slovenská filharmónia skladbu iba raz, pri premiére, malo ísť teda o interpretáciu po 31 rokoch. Počet rokov sedí, filharmónia však Godárov opus nahrala aj v štúdiu Slovenského rozhlasu v novembri 1988. Sólistami boli opäť Ladislav Kyselák a Jozefom Podhoranský, dirigentom na nahrávke je Bystrík Režucha. V rozhlasovom archíve je tiež pôvodná hra s textami z Čliadzeho knihy a Godárovou hudbou.
Išlo naozaj o ukážku toho najlepšieho, čo doma máme – Slovenská filharmónia, Jozef Lupták a Martin Ruman dokazujú, že slovenské interpretačné umenie sa v širokom svete nestráca. V kvalitnej interpretácii tak vynikne dielo, ktoré by mohlo byť naším vývozným artiklom. Na to nám však chýbajú ľudské a finančné zdroje, vydavateľstvo a manažment.
Druhá časť koncertu kopírovala program historicky prvého koncertu Slovenskej filharmónie. Dvořákova 8. symfónia je oslavou života, v našich končinách obľúbená a hrávaná azda aj častejšie ako Novosvetská. Okrem otváracej dvojice koncertov sme túto symfóniu mohli ostatný raz počuť na tohtoročných Bratislavských hudobných slávnostiach v podaní Symfonického orchestra Českého rozhlasu.
Slovenská filharmónia prešla za 70 rokov svojej existencie dlhým vývojom a jej ďalšiu budúcnosť budú usmerňovať najmä tí, ktorí sú dnes jej súčasťou. Prajme jej v prvom rade kvalitu: aby v jej kvalitnom podaní zneli stále také kvalitné diela ako na týchto otváracích koncertoch. Všetky ostatné parametre úspechu prídu s kvalitou samé.
Čas pôsobí na ľudskú dušu ako mesiac na živly. Schopnosť času takto pôsobiť je natoľko prirodzená a preto natoľko nenápadná, že ho človek neustriehne a zmeny odohrávajúce sa okolo neho alebo v ňom samom, ktoré si zväčša všimne iba vo chvíľkach, keď sa mu otvoria oči, považuje za nevyhnutné, lebo k nim už došlo, a to bez jeho účasti. (Othar Čiladze – kam ideš, človek…, Tatran 1985, s. 417).
Hodnotenie autora: 95 %
