Silvestrovský koncert Slovenské filharmonie proběhl ve velkém stylu
Je smutné, že vo všetkých okolitých krajinách – v Maďarsku, Poľsku, Česku a teraz už aj v Rakúsku prebiehajú koncerty a divadelné predstavenia za účasti divákov pričom pandemická situácia na Slovensku nie je v porovnaní s nimi výrazne odlišná.
Vo vyprázdnenej Redute sa zmenili aj akustické podmienky. Látky na odevoch, ktoré mávajú diváci zvyčajne oblečené, sú mäkké a pohlcujú časť intenzity zvuku. Bez prítomnosti obecenstva v sále znie orchester o poznanie mohutnejšie.
Koncert prebiehal v situácii výmeny stráží, kedy po 18 rokoch z vedenia Slovenskej filharmónie odchádza jej doterajší šéf Marian Lapšanský, zatiaľ čo nový nástupca nebol Ministerstvom kultúry zatiaľ ešte vymenovaný. Výberové konanie na post riaditeľa už prebehlo a uspeli v ňom dvaja kandidáti.
Odchádzajúce vedenie doposiaľ formovalo Slovenskú filharmóniu ako pomerne konzervatívnu inštitúciu, čoho dôsledkom bolo, že nebolo celkom priaznivo otvorené niektorým žánrom. Počuť operetu v Redute bolo celkovo veľmi obtiažne a vytvoriť napríklad celovečerný program len z diel operetných autorov akoby nebolo akceptovateľné.
S očakávanou generačnou výmenou a príchodom nového vedenia do čela inštitúcie je možné predpokladať, že sa môže zmeniť aj pohľad na otázku, čo všetko je v priestroch Reduty vhodné uvádzať a čo už nie. Dramaturgia druhej časti piatkového Silvestrovského koncertu budila dojem, akoby bola prvou lastovičkou.
Prvá časť Silvestrovského koncertu patrila osvedčeným operným velikánom. Po krátkej prestávke však nasledujúci zvyšok programu patril už výberu z viacerých operetných prskaviek. Táto časť mala vyslovene silvestrovský nádych, čo hráči a zboristi zdôraznili aj zvoleným oblečením, karnevalovými okuliarmi, svietivo farebnými parochňami alebo v prípade tenorovej sekcie Slovenského filharmonického zboru aj nadrozmernými žltými kravatami s obrovskými bodkami.
Program otvorila predohra k opere Nabucco. Orchester hral veľmi kultivovane a precítene. V časti, ktorá neskôr vo Verdiho opere zaznie ako Zbor Židov, dirigent Peter Valentovič nechal v pomalom tempe výrazne vyniknúť majestátne veľké legátové oblúky. V nasledujúcom zbore Cigánov z 2. dejstva Trubadúra som sa nemohol ubrániť pocitu, že zvuk “kovadliny” predstavujúcej údery kováčov kujúcich železo zaznieva inokedy o niečo výraznejšie, v tomto prípade však akoby zostal viac v úzadí.
Po odznení zboru patrilo javisko výstupu z prvého dejstva Verdiho Traviaty a árii Violetty, v podaní vo filharmónii debutujúcej Evy Bodorovej. Tá začala opatrne, aby však už o pár taktov neskôr rozvinula svoj zvučný soprán v plnej kráse. Jej tmavší okrúhly zamatový hlas znel mäkko a vrúcne v lyrickejšom úvode a kovovo pevne a prierazne vo veľkolepom závere. Výšky vyspievala s ľahkosťou a s veľkou rezervou. V behoch bola pružná a presná.
V Slovenskom národnom divadle len nedávno obsadzovali sólistky pre premérovú produkciu Traviaty. Pri počúvaní Evy Bodorovej som sa po celý čas nemohol ubrániť dojmu, že takto nejako by asi mohla znieť ideálna Violetta.
Vstup tenoristu Odreja Šalinga pôsobil o niečo iným dojmom priamo v sále Reduty a inak potom znel na zázname z koncertu z online archívu. V sále jeho hlas nemal dostatočný objem, čo ale na zázname nie je cítiť. Vo vyšších tónoch na svoj aparát neúmerne tlačil a najvyšší tón bol úplne mimo jeho komfortnej zóny – spievaný nadoraz a bez rezervy.
Nasledoval valčík z druhého dejstva Eugena Onegina “Vot tak sjurpriz” so Slovenským filharmonickým zborom. Tento kúsok majú zboristi čerstvo v krvi – a nielen valčík, ale celého Eugena Onegina – nakoľko minulý rok účinkovali v aktuálnej produkcii tejto opery vo Viedni. V účinkovaní mali pokračovať aj tento rok, ale bohužiaľ do celkovej situácie nepriaznivo zasiahla pandémia koronavírusu práve v najnevhodnejšom čase a účasť našich zboristov bolo potrebné zrušiť.
“Vot tak sjurpriz” však vo Viedni znie inakšie, než ako ho poňal Peter Valentovič. Pod jeho vedením znel oveľa tanečnejšie. Rytmus bol natoľko dominantným prvkom jeho uchopenia kompozície, že ešte aj sám Valentovič sa pri dirigovaní vlnil v tanečnom opojení, čo bolo výrazne nákazlivé.
Táto verzia sa mi pravdu povediac páčila oveľa viac, ako viedenská. Škoda len drobného zaváhania v sekcii primov v jednej z medzihier.
Nasledovala ária “Le Fleur que tu m’avais jetée” z Bizetovej Carmen. Prekrásnu áriu zaspieval Ondrej Šaling s citom a nehou, v úvode však ani teraz nepôsobili jeho tóny celkom pevne. Záver však vygradoval veľmi efektne a s vnútornou istotou, takže výsledný dojem bol nakoniec celkom presvedčivý.
Camille Saint Saëns a jeho Bacchanalia z 3. dejstva opery Samson a Dalila je postavená na kontraste striedania európskej a orientálnej hudby. Valentovič v tomto kúsku znovu ukázal, že jednou z jeho najsilnejších stránok je schopnosť voľby správneho tempa. Samozrejme – slovné spojenie “správne tempo” by mohlo byť písané aj v úvodzovkách, pretože to čo je správne je len pocitovou záležitosťou vnímanou vyslovene subjektívne. Valentovič má však neuveriteľnú schopnosť voliť práve také tempá, ktoré – podľa môjho subjektívneho názoru – skladbe umožnia najlepšie vyznieť. A verím, že takto ideálne konvenujú nielen mne. Skladba v jeho naštudovaní vygradovala vo veľkolepom, zvukovo mohutnom finále.
Prvú polovicu koncertu ukončili “Polovecké tance” z opery Knieža Igor od Alexandra Borodina. Valentovič ani pri tomto kúsku nekrotil intenzitu orchestra, práve naopak, užíval si jeho mohutný zvuk a v kombinácii s veľmi svižným tempom (opäť veľmi dobre zvoleným) dosiahol relatívne veľmi energické a strhujúce prevedenie. Tempo nezvolnil ani v lyrickejších pasážach, priam lákajúcich k spomaleniu, čo sa však nakoniec ukázalo taktiež ako veľmi dobrá voľba.
Slovenský filharmonický zbor znie v Borodinovi naozaj ako ruský zbor. Nie je to vďaka ruskému jazyku, alebo jeho výslovnosti – tá aj tak zanikne v spleti mohutných zvukov orchestra – skôr je to spôsobené autentickou ruskou atmosférou, ktorú sú zboristi zvukovo schopní vyvolať v poslucháčovi.
Po prestávke nasledovala silvestrovsky odľahčená druhá časť koncertu zostavená z populárnych aj keď nemenej náročných operetných kúskov od Franza Lehára, Emmericha Kálmána a Gejzu Dusíka.
Po predohre k Hrnčiarskemu bálu Gejzu Dusíka zaznel vstupný zbor a ária Marice “Lustige Zigeunerweisen/Höre ich Zigeunergeigen” z Kálmánovej operety Grófka Marica.
Ako Marica sa predstavila Eva Bodorová, a hneď po pár taktoch bolo zrejmé, že opereta ako žáner jej temperamentu veľmi sedí. Nielenže spievala štýlovo, ale “operetne” sa na javisku aj správala. Pokiaľ operetu spievajú operní speváci, vedia ju častokrát “zabiť” opernou strojenosťou. Pred divákmi však teraz stála úplne iná Eva Bodorová, než tá, ktorú sme v prvej časti koncertu videli ako Violettu. Svoju postavu si užívala s nadhľadom a veľmi relaxovane.
Ondrej Šaling v nasledujúcej piesni Tassila “Wenn es Abend wird” z 1. dejstva operety Grófka Marica taktiež ukázal, že operetu výborne cíti a je v nej doma. Jeho menší hlas má peknú farbu a pôsobil dojmom, že má skladbu dobre usadenú a prepracovanú. Spôsob, ktorým vo výškach prechádzal z mezza voce do plného hlasu bol dovedený do dokonalosti nielen po technickej stránke, ale aj výrazovo. K tomu výborná nemčina a znelosť tónov aj v relatívne nízkych polohách – akoby tieto pasáže spieval barytónový spevák a nie tenorista.
Nasledovala vstupná pieseň Sylvie z 1. dejstva operety Čardášová princezná opäť v excelentnom podaní Evy Bodorovej. Jej úvodné “Heia, heia” ukázalo, ako je jej hlas nosný a zvonivý aj v nižších dynamických hladinách a nielen pri spievaní vo forte. Pritom jej tón je koncentrovaný, bez najmenšieho náznaku vibrata.
V operetných kúskoch od Franza Lehára ako prvá zaznela pieseň Princa Su-Čonga “Dein ist mein ganzes Herz” zo Zeme úsmevov v podaní Ondreja Šalinga. Bola vynikajúco zaspievaná a Šaling znovu ukázal, že sa v tento večer v operetnej časti programu zrejme cítil oveľa lepšie, než v prvej časti.
“Meine Lippen, sie küssen so heiss” z operety Giuditta bolo jedným z divácky najefektnejších vystúpení večera. Eva Bodorová nielen spievala, ale aj tancovala, brala dirigentovi noty z pultu a úmyselne mu prekážala v dirigovaní. Nakoniec začala dirigovať zboristov sama. Jednoducho začal sa Silvester aj v priestoroch Slovenskej filharmónie.
Po duete “Lippen Schweigen” z opery Veselá vdova sa už sála rozoznela skladbami Gejzu Dusíka.
V inštrumentálnom “Slovenskom tanci” zo 4. dejstva Hrnčiarskeho bálu bolo počuť aj motívy ľudových melódií, čo v priestoroch Reduty je možné vnímať skôr ako raritu.
Duet Edmonta a Sylvy z operety Modrá ruža bol zas ukážkou, že filharmonici dokážu – ak je potrebné – zahrať aj tak, aby sa podarilo navodiť sound z konca tridsiatych rokov.
Pri kúskoch ako Modrá ruža býva rizikom, že hranie symfonického orchestra môže vyznievať príliš akademicky, ale to našťastie v tomto prípade nenastalo. Trúbkar Rastislav Suchan mal pred sebou dokonca okrúhly retro mikrofón ako vystrihnutý z tridsiatych rokov, takže potrebná atmosféra bola navodená aj vizuálne.
Silvestrovský koncert bol ukončený Dusíkovou “Piesňou o rodnej zemi”, tentokrát ako duet Bodorovej a Šalinga. Takáto bodka za Silvestrovským koncertom bola veľmi efektná a pôsobivá.
Celkovo bol Silvestrovský koncert veľmi vydareným a milým podujatím s kvalitným výkonom všetkých zložiek a so zaujímavou dramaturgiou. Chýbali už len diváci.
Na Slovensku je opereta relatívne málo uvádzaným žánrom a to napriek tomu, že medzi divákmi existuje zrejmá spoločenská objednávka. Dokazujú to pravidelne vypredané koncerty Metropolitného orchestra Bratislava špecializujúceho sa na tento žáner.
Sladkobôlne melódie a vrcholne nepravdepodobné, až schématické operetné príbehy (samozrejme vždy so šťastným koncom) sú síce aj konzervatívnejšou časťou hudobnej elity akceptované ako jedna z rôznorodých podôb symfonickej hudby, ale ako tá menej hodnotná, určená pre menej náročného poslucháča.
Takéto zmýšľanie je častokrát len prejavom snobského a povýšeneckého pohľadu, pretože aj z operetného rybníka je možné vyloviť veľmi veľa netradičných, zaujímavých a kvalitných kompozícií.
Ani argument, že bratislavskou operetnou domovskou scénou je Divadlo Nová scéna už dávno neplatí. Nová scéna prešla v posledných rokoch hlbokou zmenou a má sólistický súbor plný ambicióznych mladých ľudí, ktorí sa cítia byť predovšetkým muzikálovými spevákmi.
Bolo to možné vidieť aj v posledných dvoch výročných Galaprogramoch. Ten k 70. výročiu Novej scény sa ešte niesol v operetnom ladení, ten aktuálny, venovaný 75. výročiu založenia divadla už bol výlučne v znamení muzikálov.
Operetu teda už viac nemožno vytesňovať ani na Novú scénu a to je o dôvod viac príležitostne jej vytvoriť priestor – aj keď len na koncertné uvedenie – aj v Slovenskej filharmónii. A samozrejme nielen na Silvestra.
Včerajší večer presvedčil, že opereta v rukách dobrého dirigenta a so správnymi sólistami určite do Slovenskej filharmónie patrí. Silvestrovský koncert sa vydaril a bol tak veľmi dôstojnou a peknou bodkou za rokom 2021.
Slovenská filharmónia – Silvestrovský koncert
31. decembra 2021, 16:00
Koncertná sieň Slovenské filharmónie
Program:
Giuseppe Verdi – Nabucco, predohra k opere
Giuseppe Verdi – Vedi! le fosche, zbor Cigánov z 2. dejstva opery Trubadúr
Giuseppe Verdi – È strano!.. è strano!.. Sempre Libera, scéna a ária Violetty z 1. dejstva opery La traviata
Piotr Iľjič Čajkovskij – Vot tak sjurpriz, valčík a zbor z 2. dejstva opery Eugen Onegin
Georges Bizet – La fleur que tu m’avais jetée, ária Dona Josého z 2. dejstva opery Carmen
Camille Saint-Saëns – Bacchanalia z 3. dejstva opery Samson a Dalila
Alexander Borodin – Polovecké tance z 2. dejstva opery Knieža Igor
Gejza Dusík – Hrnčiarsky bál, predohra k operete
Emmerich Kálmán – Lustige Zigeunerweisen / Höre ich Zigeunergeigen, vstupný zbor a ária Marice z operety Grófka Marica
Emmerich Kálmán – Wenn es Abend wird, pieseň Tassila z 1. dejstva operety Grófka Marica
Emmerich Kálmán – Heia, heia, in den Bergen ist mein Heimatland, vstupná pieseň Sylvie z 1. dejstva operety Čardášová princezná
Franz Lehár – Dein ist mein ganzes Herz, pieseň Princa Su-Čonga z 2. dejstva operety Zem úsmevov
Franz Lehár – Meine Lippen, sie küssen so heiss, pieseň Giuditty zo 4. dejstva operety Giuditta
Franz Lehár – Lippen schweigen, duet Hany a Danila z 3. dejstva operety Veselá vdova
Gejza Dusík – Ej, to je mrcha chlap, ktorý nechce tancovať, zbor z operety Hrnčiarsky bál
Gejza Dusík – Slovenský tanec z operety Hrnčiarsky bál
Gejza Dusík – Tá modrá ruža vám povie, duet Edmonta a Sylvy z operety Modrá ruža
Gejza Dusík – Pieseň o rodnej zemi z operety Hrnčiarsky bál
Účinkujúci:
Eva Bodorová – soprán
Ondrej Šaling – tenor
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Jozef Chabroň – zbormajster
Peter Valentovič – dirigent
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
