Skvělá technika a stylovost. Simona Šaturová v Bratislavě

Vianočný koncert so Šaturovou

Medzinárodné úspechy pôvodom slovenskej speváčky Simony Houda Šaturovej slovenské médiá zaregistrovali s istým oneskorením. Sopranistka už dávnejšie niekoľko razy vystúpila na abonentných koncertoch Slovenskej filharmónie a v tomto lete koncertovala na Drličkovom festivale Viva Musica! (v Dóme sv. Martina). Len Opera SND ešte pred ňou neotvorila svoje brány. Zato záslužne a zaslúžene propaguje jej kvality agentúra Kapos, ktorá v Bratislave najprv zorganizovala jej polorecitál s poľským barytonistom Mariuszom Kwiecieńom (recenziu sme priniesli tu) a potom recitál vo svojom cykle Veľké slovenské hlasy v Malej sále Reduty (recenziu nájdete tu). Teraz (9. decembra) do tretice pripravila s ňou vianočný koncert, na ktorý si speváčka pribrala ako hosťa barytonistu SND Pavla Remenára a Spevácky zbor Lúčnica za orchestrálneho sprievodu Slovenskej filharmónie s dirigentom Jaroslavom Kyzlinkom. Zhodou okolností v ten istý večer v Mníchove koncertovala slovenská hviezda Edita Gruberová s mladým slovenským barytonistom Richardom Švedom.

Isté výhrady možno teoreticky mať len voči dramaturgii koncertu. Ten totiž – podobne ako postava z Goldoniho komédie Sluha dvoch pánov – musel zladiť požiadavky viacerých „pánov“. Hlavnej sólistky i vedľajšieho sólistu, zboru, no predovšetkým vziať ohľad na koncertné publikum, tak pravidelné, ako sviatočné, a zladiť program s atmosférou Vianoc. Napriek tejto všehochuti koncert poskytol krásny zážitok.

V ako vždy efektnom bulletine koncertov agentúry sa o speváčkinom hlase píše, že má svetlý, guľatý a pružný hlas. Namiesto svetlý by som jej hlas označil ako jasný a tón lesklý, pretože hlavne vo vyšších stredoch nadobúda pre koloratúrny soprán pomerne tmavšiu a neobyčajne príťažlivú farbu. Speváčka ďalej rúca laickú predstavu, že umelecký účinok priamoúmerne rastie s veľkosťou hlasového volúmenu. Azda len hlboká poloha (ako u väčšiny „ľahších“ hlasov) by potrebovala trocha viac znelosti. O speváckej inteligencii svedčí aj skutočnosť, že umelkyňa sa nepokúša preniknúť do repertoárových oblastí, ktoré sú zatiaľ pre ňu zakliate. Najvlastnejšie klady jej umeleckého majstrovstva však spočívajú, popri skvelej hlasovej technike, v spôsobe interpretácie. Šaturovej interpretácia staršej hudby na koncerte zastúpenej áriou z Händlovho Mesiáša a z Mozartovho sakrálneho opusu má parametre výsostnej štýlovosti.

Zároveň v ďalšej časti programu potvrdila správnosť názorov poukazujúcich na príbuznosť Mozarta a Rossiniho. Jej interpretáciu neznámej árie Rosiny z Barbiera zo Sevilly (Ah, se è ver…) dokonca považujem za interpretačný vrchol večera. Na poňatí partu Noriny v duete z Dona Pasquala Gaetana Donizettiho som zasa ocenil, že jej vokálne vyjadrená zaliečavosť a prefíkanosť neskĺzla do triviality, k čomu občas tento part zvádza. Akoby pri jeho interpretácii jej bola vzorom skôr Renata Scotto v u nás málo známych koloratúrnych počiatkoch jej kariéry než tie mnohé subretno-koloratúrne Noriny, akými boli napríklad Alda Noni alebo Alberta Valentini v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Do programu koncertu zaradila aj známy valčík Júlie z Gounodovej opery, ktorý pri svojom umeleckom vzostupe na Slovensku tak rada spievala jej „mediálna konkurentka“ Adriana Kučerová. Šaturová v tomto hudobnom čísle nenašla len vonkajškový efekt, ale najmä v strednej časti (resp. pred záverom) načrela hlboko do svojho citového rezervoáru. Ďalšie prekvapenie nám speváčka pripravila pri interpretácii Ave Marie Gounoda resp. Bacha, keď za sprievodu a capella zboru kreovala melodickú líniu výsostne lyrickým, jednoduchým, čistým a neoperným spôsobom. V záverečnom Adeste Fideles  spievanom spolu s barytonistom a zborom vzhľadom na hlasovú polohu a hymnický charakter skladby nemohla už predchádzajúce dojmy stupňovať a treba ju z jej stránky chápať len ako povinný hold najkrajším sviatkom roka (podobne ako „prídavkovú“ Tichú noc).

Všetky interpretované čísla však charakterizovalo perfektné legátové spievanie, úžasné vokálne behy na jeden dych, v ktorých „nepodvádzala“, ale nechala zaznieť aspoň na okamih každučičký tón, ako aj zrelá profesionalita interpretácie. Jej spev azda laika neohúri, no skúsenejší koncertný návštevník v ňom dokáže poodhaliť mimoriadne vysoké kvality.

Aspoň pár slov o ostatných účinkujúcich. Najlepší herec bratislavského operného súboru, sympatický Pavol Remenár, je viac doma na opernom javisku než na koncertnom pódiu. Vie však situáciu opernej postavy a jej city preniesť aj do svojho hlasového prejavu, ktorý je pomerne variabilný dynamicky i výrazovo.

Rubom toho je fakt, že vokálna línia niekedy pôsobí trocha rozdrobene. V podstate vo všetkých interpretovaných číslach (od Gounodovho Valentina cez Donizettiho Malatestu po Rossiniho Barbiera spievaných v prvých dvoch prípadoch výhradne lyrickými barytónovými hlasmi) naznačil možný prechod k dramatickejším partom, a to napriek svetlejšej a menej taliansky pôsobiacej farbe hlasu. Dramaturgicky nevhodným sa mi však zdala voľba Adamovej Cantique de Noël v barytonovej (a oproti pôvodine nevyhnutne transponovanej) podobe. Spevácky zbor Lúčnica so zbormajsterkou Elenou Matušovou dobre uspel vďaka sopránovej zložke.