Dvojitá dávka: Simona Šaturová v Bratislavě

Simona Houda Šaturová naservírovala Bratislavčanom dupľu 

Kariéra z Bratislavy pochádzajúcej Simony Houda-Šaturovej sa rozvíjala pomimo Slovenska. Nič výnimočné, umelcov vracajúcich sa do rodnej vlasti okľukou, sme tu mali. A obávam sa, že aj budeme mať. Pokiaľ je to ich osobná voľba, nemožno namietať. Ak ide o dôsledok ignorancie, to už dobré svetlo na naše kultúrne prostredie nevrhá. Našťastie, súkromná Agentúra Kapos, organizujúca pre našich divákov koncerty svetových speváckych hviezd, si od počiatku vytvorila odnož, zameranú na prezentáciu slovenských hlasov. Hlasov, známych skôr v zahraničí, než doma. Veľkých slovenských hlasov. Názov cyklu nie je len páčivou metaforou, taká je jeho skutočná náplň.

Po recitáloch Štefana Kocána, Pavla Bršlíka, Adriany Kučerovej a Jany Kurucovej logicky muselo dôjsť aj na sopranistku Simonu Houda-Šaturovú. Jej včerajšiemu celovečernému recitálu predchádzala „asistencia“ na vlaňajšom koncerte poľského barytonistu Mariusza Kwiecieńa. Tento raz sa už o pódium nedelila s nikým. Pravda, okrem klavírneho spolutvorcu Pavla Kašpara. Zostaviť komorný večer, aby nebol prešpikovaný publiku nadbiehavými opernými hitmi, vôbec nie je také jednoduché. V svetových metropolách a na veľkých festivaloch tento formát býva spätý spravidla s piesňovou literatúrou. Operné árie s klavírnym sprievodom sú skôr kompromisom. Ostaňme však v slovenskej realite. Ruku na srdce: nie som si istý, či by klasický „Liederabend“ naplnil hoci len Malú sálu Slovenskej filharmónie.Simona Houda-Šaturová zavítala do svojho rodného mesta s predsavzatím počas jedného večera vynahradiť rôčky absencie. Naložila si dupľu hneď do úvodnej polovice. Dramaturgiu prvého bratislavského recitálu rozdelila do dvoch častí. Prvej, barokovo-klasicistickej a druhej – s jedinou výnimkou – naplnenej taliansko-francúzskou romantikou. Na úvod si nedala žiadne zahrievacie číslo, ale hneď „zostra“ tri náročné árie Georga Friedricha Händela. Prvá bola z oratória Joshua, ďalšie z opier Giulio Cesare a Rinaldo. Už v nich vytiahla pre barokový sloh jedinečné tromfy. Vrúcne sfarbený, mäkký a obsažný lyrický soprán s technikou, umožňujúcou vyspievať legatové oblúky, ponúknuť mezza voce aj virtuózne koloratúry. Jej Cleopatra (ária Non disperar) uchvátila plynulými frázami s perfektnou dychovou oporou, vyrovnanosťou farby v polohách a zžitím sa s obsahom interpretovaného čísla. V tónoch známej árie Almireny Lascia ch’io pianga z opery Rinaldo Simona Houda-Šaturová doslova plakala nad krutým osudom. Bez afektu, s hlbokým emocionálnym prežitím reflektovala výrazové rozpoloženie hrdinky, hlas sa niesol pokojne no smutne, z pianovej línie sa vynímali precízne vyspievané ozdobné úseky.

Ak Simona Houda-Šaturová v prvom bloku presvedčila, že je znamenitou interpretkou barokovej literatúry, vzápätí podala dôkaz o nemenšej disponovanosti pre štýl klasicizmu. Najskôr ako Gabriel z oratória Stvorenie (ária Nun beut die Flur) od Josepha Haydna a potom v trojici (!) za sebou idúcich koncertných árií Wolfganga Amadea Mozarta. Haydnova oratoriálna ukážka dostala v tóne a výraze novú farbu, plnú optimizmu, zvukovej opojnosti a flautovej okrúhlosti. A hneď nato trikrát Mozart. Zakaždým iný v kresbe atmosféry, diferencovaný v použitých výrazových prostriedkoch, no zakaždým v štýle bezúhonný. Ária Vado, ma dove? sa začala v dramatickom nasadení, hľbky (v nich Mozart svoje sopranistky nijako nešetril) zneli aj bez umelého hrudného forsírovania farebne jednoliato, stredy tiekli v plynulej kantiléne, výšky mali jas a lesk. Vzrušujúca nálada, stavy žiarlivosti, hnevu, podozrievavosti, to všetko odrážali výrazové nuansy v hlase Simony Houda-Šaturovej počas árie Chi sà, chi sà, qual sia. V koncertnej árii Misera, dove son? upútala detailne vypointovaným dramatickým recitatívom, na ktorý nadviazala áriová časť s minucióznym tvarovaním dynamiky, aby záver opäť gradoval strhujúcou drámou.Len v prvej polovici odspievané čísla by možno naplnili obligátne programové penzum celovečerného recitálu. Prišla však časť druhá, nemenej náročná. Prekonať bezchybne interpretovanú barokovú a klasicistickú literatúru bolo prakticky nereálne. Aj napriek tomu mala Simona Houda-Šaturová ambíciu dokázať, že má rovnaké pochopenie pre talianske predverdiovské belcanto. Z neho si vybrala dve charakterovo odlišné vzorky, Giuliettu z I Capuleti e i Montecchi od Vincenza Belliniho (Eccomi in lieta vesta) a titulnú hrdinku zo Semiramide od Gioacchina Rossiniho (Bel raggio lusinghier). V prvej z nich farbila tón tmavšie, romanticky náruživejšie, aby už jeho charakterom vypovedala o emócii, o túžbe hrdinky po svojom milom. Sólistka tak odhalila perspektívu pozvoľného smerovania hlasového materiálu a timbru k mladodramatickému sopránu. Z tohto súdka pochádza aj virtuózna ária Semiramide, brilantné číslo preverujúce špecifickú rossiniovskú koloratúrnu techniku a estetiku. Najprísnejšími kritériami vzaté, toto nie je celkom Šaturovej parketa. Bez problémov síce vyspievala celý rozsah árie, jej behy a ozdoby (dokonca si v nich aj pridávala), no predsa len v autentickosti štýlu, jedinečnosti koloratúrnej ekvilibristiky a napokon aj v samotnej štruktúre tónu nie je celkom bez konkurencie.

Po dvoch vypätých ukážkach muselo prísť „oddychové“ číslo. A tým bola ária Musetty z Puccniho Bohémy. Pre záverečný výstup v oficiálnej časti programu bolo potrebné ešte raz zmobilizovať sily. Ária Julietty Je veux vivre z Gounodovej opery Roméo et Juliette od Charlesa Gounoda stmeľuje dievčenský šarm s koloratúrnou exhibíciou, éterickú ľahkosť s dramatickým atakom. Týmito „zbraňami“ Simona Houda-Šaturová disponuje a keby nemala za sebou maratón zväčša extrémne vypätých čísel, mohla dať koncertu ešte žiarivejšiu korunu. Trocha únavy sa už v hlase zjavilo, za obeť tak padli filigránske dynamické a výrazové nuansy. Sú to len detaily, k žiadnemu zakolísaniu nedošlo, no latku si sama nasadila v prvej polovici večera veľmi vysoko. Za vrúcny ohlas publika sa poďakovala prídavkom, áriou Lauretty z Pucciniho jednoaktovky Gianni Schicchi.Ostáva ešte venovať pár riadkov speváčkinmu klavírnemu partnerovi Pavlovi Kašparovi. Bol v nezávideniahodnej dvojúlohe. Tou hlavnou bolo zabezpečiť sprievod, vedľajšou sólové vstupy, vypľňajúce oddychové pauzy Simony Houda-Šaturovej. Kašpar pôsobí navonok tak, akoby hral sám pre seba. So speváčkou neudržiava očný kontakt, jeho mimika je „kamenná“. Vníma však partnerku hudobne, počúva jej dýchanie, cíti jej agogiku. Niekedy im to vychádza presne, inokedy približnejšie. Ak zakolísanie v druhej Händelovej árii sopranistka verbálne ospravedlnila „strašným vzduchom“ v sále, tak vážnejšie nedostatky v klavírnom sprievode sa objavili najmä v druhej časti, u Rossiniho a Gounoda. Tam až priveľmi chýbala kresba atmosféry a v kontakte so sólistkou aj skalopevný rytmus. Celkovo, aj keď si Pavel Kašpar so Simonou Houda-Šaturovou zväčša porozumel, pocit rovnakého emočného naladenia speváčky a klaviristu sa nezdal ako dominantný faktor pri formovaní atmosféry interpretovaných opusov.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Veľké slovenské hlasy
Simona Houda Šaturová (soprán)
Pavel Kašpar (klavír)
25. júna 2014 Malá sála Slovenskej filharmonie Bratislava

program:
Georg Friedrich Händel:
– Oh had I Jubal’s Lyre (ária Achsy z oratória Joshua)
– Non disperar (ária Cleopatry z opery Giulio Cesare)
– Lascia ch’io pianga (ária Almireny z opery Rinaldo)

Giuseppe Domenico Scarlatti:
– Sonata d moll L. 366

Joseph Haydn:
– Nun beut die Flur (ária Gabriela z oratória Stvorenie)
– Variácie f moll Hob. XVII / 6

Wofgang Amadeus Mozart:
– Vado, ma dove? (koncertná ária)
– Chi sà, chi sà, qual sia (koncertná ária)
– Misera, dove son? Ah! non son’io che parlo… (koncertná ária)

=prestávka=

Vincenzo Bellini:
– Eccomi in liete vesta (ária Giulietty z opery I Capuleti e i Montecchi)

Gioachino Rossini:
–Bel raggio lusinghier (ária Semiramide z opery Semiramide)

Ignacy Jan Paderewski:
– Menuet G dur Op. 14, Nr. 1

Giacomo Puccini:
– Quando m‘en vo (ária Musetty z opery La bohème)

Charles Gounod:
– Je veux vivre (ária Julietty z opery Roméo et Juliette)

www.saturova.com

Foto Pavel Neubauer