Slovenská filharmonie se vyhnula hitům známých skladatelů

Symfonicko-vokálny cyklus Slovenskej filharmónie sa v dvojici koncertov (27. a 28.2.2020) sa síce zameral na dve z najväčších osobností hudobnej literatúry, obrátil sa však na ich menej populárne opusy. Z pätnástich symfónií Dmitrija Šostakoviča zaznela šiesta a z pestrej palety skladateľského odkazu Hectora Berlioza jeho mladícka omša.

Bol to zaujímavý dramaturgický nápad, ktorý vôbec neodradil publikum. Na navštívenom piatkovom koncerte sa neobohraný program stretol s neskrývaným pochopením, pričom veľký podiel na úspechu večera mal aj dezignovaný šéfdirigent Slovenskej filharmónie, z Petrohradu pochádzajúci Daniel Raiskin. Svojej pozície sa ujme od začiatku budúcej sezóny. Tu sa žiada – mimo hodnotiaceho rámca recenzie – upozorniť na diametrálne odlišný postoj dvoch erbových inštitúcií (Slovenské národné divadlo a Slovenská filharmónia), podliehajúcich rovnakému vládnemu rezortu, k personálnej agende. Postup filharmónie, nájdenie si osobnosti na vedúcu pozíciu v predstihu, je vo svete štandardný a plne legitímny. Na rozdiel od improvizačnej metódy divadla. Obrazne povedané, akoby ich jedna mater nemala.

V prvej polovici zaznela Symfónia č.6 h mol, op.54 od Dmitrija Šostakoviča, ktorá frekvenciou uvádzania patrí k poredšie nasadzovaným. Patrí k časovo najkratším (niečo vyše tridsať minút), je trojčasťová a nezvyklá v usporiadaní viet. Poznajúc Šostakovičove životné peripetie, nadväzujúce na spoločensko-politické časy v ktorých žil (obvinenie z formalizmu, predstierané pokánie, považované za „návrat strateného syna“ v 5.symfónii), možno jeho „šestku“ čítať rôznou optikou. Nič to však nemení na skutočnosti, že tri nekonvenčne zoradené vety (Largo, Allegro, Presto) sú naplnené navonok síce nie prvoplánovou programovou hudbou, ale kumuláciou nepreberného množstva filigránsky vymyslených inštrumentačných kombinácií, vytvárajú pomerne jednoznačné nálady.

V bulletine muzikológ Ivan Marton výstižne nabáda na alternatívne čítanie zmyslu symfónie. Práve tento koncepčný model sa zračil z moderného vnímania Šostakovičovho posolstva dirigentom Danielom Raiskinom. Introspektívne, meditatívne hĺbavé, v nízkych polohách sláčikov a driev otvorené, vo vnútri vety kulminujúce a k decrescendu smerujúce Largo, metaforicky zrkadlilo spoločenské nálady Ruska v 30.rokoch minulého storočia. S nadhľadom humoru a v ostrých farebných kontrastoch kreslené Allegro s rysmi scherza a napokon záverečné, do galopu vystupňované Presto, v podaní Raiskina a jeho koncepciu oddane tlmočiacej Slovenskej filharmónie skutočne vyznelo – citujem Ivana Martona – ako „diabolský úškľabok do tváre Stalinovi“. Ba povedal by som, že duch symfónie je vo svojich šifrách aktuálny aj dnes. Je len umením podať ho tak, aby sprehľadnilo pointy. Toto sa Raiskinovi, odhaľujúcemu bezhraničnú invenčnú paletu Šostakovičovej inštrumentácie, výrazových a dynamických nuáns, podarilo so strhujúcim účinkom.

Približne päťdesiatminútová Messe solennelle, H.20 je mladíckym dielom Hectora Berlioza. Má zaujímavý osud.

Rodila sa po skladateľových dvadsiatych narodeninách, keď ho vtedajší učiteľ Jean-François Lesueur inšpiroval k skomponovaniu slávnostnej omše a ponúkol ju parížskeho orchestru Chapel Royal. Napriek peripetiám počas generálky na sklonku roku 1824 sa napokon dočkala úspešného uvedenia až nasledujúce leto. Ďalší život skladby zmaril sám Hector Berlioz, keď partirúru s výnimkou jednej časti zlikvidoval. Viac ju už nepočul ani on, ani verejnosť. Až v roku 1991, na základe vypátranej dokumentácie, našiel v antverpskom kostole belgický učiteľ hudby Frans Moor kópiu diela. Do reálneho života Messe solennelle uviedol po rekonštrukcii predlohy John Elliot Gardiner roku 1993 v Brémach. Odvtedy sa hrala napríklad aj na Salzburskom festivale 2012 pod taktovkou Riccarda Mutiho.

Berliozova stratená a znova nájdená omša zaznela tento týždeň v Slovenskej filharmónii už po druhýkrát. O jej prvé uvedenie na Bratislavských hudobných slávnostiach 1999 sa zaslúžil dirigent Ondrej Lenárd. Messe solennelle priam dýcha mladosťou autora, ktorý voči zaužívaným kánonom síce zachoval rešpekt, no nezaprel v sebe túžbu vniesť svojský nešablónový názor. Zvýrazňoval vnútornú dynamickosť, kontrastnosť, neraz ostré rytmické členenie (v orchestri a najmä zbore), často sa s melódiou doslova pohrával. Farbil zbory i inštrumentálne teleso prekvapujúco, skrátka je to výpoveď nadmieru talentovaného mladíka. Nik netvrdí, že formovo a proporčne je dokonalé. Ktovie, či ak by ho Berlioz sám nezničil, nevrátil sa k nemu v revízii. V tejto chvíli je to vedľajšie. Daniel Raiskin sa aj v druhej polovici večera prejavil ako inšpirujúci dirigent, disponujúci vyváženou mierou adresnosti gesta, precíznosti tlmočenia partitúr a schopnosti využiť dynamické možnosti orchestra. Jeho temperament nie je vonkajškový, ale podnecuje hráčov a spevákov k muzicírovaniu, ku kontrastom v rytmoch a dynamike.

V tomto zmysle vyznela Berliozova Messe solennelle ako kompaktný, často prekvapujúci celok, ktorý aj napriek dĺžke nemal nezaujímavé pasáže. Orchester je formovaný dosť transparentne, je teda chúlostivý na akékoľvek nepresnosti, preveruje v až nebezpečnej miere plechovú dychovú sekciu (štyri lesné rohy), ale aj skupinu driev. Obrovský a veľmi exponovaný part prisúdil skladateľ zboru, ktorý Slovenský filharmonický zbor v naštudovaní Jozefa Chabroňa interpretoval opäť impozantne. Či už vo vypätých vysokých polohách sopránov (ale zrejme aj altov), vo farebnej zladenosti hlasových skupín a tiež vo vyváženom zvukovom pomere k orchestru. Sólistom Berliozova omša ponúka menší priestor. Soprán Lindy Ballovej znel farebne krásne, technicky koncentrovane a voľne sa niesol ponad plénum. Sergej Tolstov v parte s barytónovými výškami a basovými hĺbkami síce miestami znel trocha matnejšie, no treba uznať, že mal zo sólistov najnáročnejšiu pozíciu. Naopak tenorové sólo sa objavuje až v závere a Agnus Dei je fokusovaný do strednej polohy. Tá v podaní Tomáša Juhása znela v plnom a farebnom zvuku.

Piatkový koncert aj napriek tomu, že dramaturgicky nevábil široko známymi a populárnymi dielami, sa stretol s veľkým ohlasom u publika. Je skvelé, že v prípade bratislavského koncertného obecenstva sa (na rozdiel od operného) možno spoľahnúť, že dokáže s veľkými ováciami prijať aj hudbu Dmitrija Šostakoviča.

 

Hodnotenie recenzenta:  85%

 

Dmitroj Šostakovič: Symfónia č. 6 h mol, op. 54
Hector Berlioz: Messe solennelle, H. 20
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 28. 2. 2020

Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Dirigent: Daniel Raiskin
Zbormajster: Jozef Chabroň
Sólisti: Linda Ballová, Tomáš Juhás, Sergej Tolstov