St. Margarethen – bašta tradičního operního divadla

St. Margarethen – bašta tradičného operného divadla 

Rakúska spolková krajina Burgenland má dve letné atrakcie pre priaznivcov iluzívneho operného a operetného divadla. Popri „Mekke operety“, festivale v Mörbischi s javiskom zakotveným na vode Neziderského jazera, je cieľom letnej opernej turistiky slávnosť pod holým nebom v St. Margarethen.

Rímsky kameňolom s príťažlivou prírodnou kulisou sa počas dvoch letných mesiacov mení na bezstrešný „operný dom“, v ktorom sa každoročne inscenujú dva tituly. Hlavný je lokalizovaný na 70 metrov širokom, mohutnými skaliskami obklopenom javisku, s hľadiskom pojímajúcim vyše 4500 divákov. Druhá opera je určená pre detského diváka (potenciálneho návštevníka dominantného večerného podujatia) a hrá sa v menšom priestore južnej časti kameňolomu, ktorého kapacita tiež presahuje dvetisíc miest.

St. Margarethen je prosto fenomén. Treba ho brať taký, aký je. So všetkými licenciami, ktoré špecifický priestor drží v hrsti. Na ozvučenú operu, s hocako technicky zdatným aparátom, musí mať nielen „fajnšmeker“ svoj názor. Rovnako ako na neviditeľný orchester, skrytý kdesi za javiskom, alebo na zbor imitujúci spev (ten skutočný je pod dirigentovým dohľadom na utajenom mieste) a na taktovku, ktorú sleduje javisko i hľadisko len z monitorov. To je jedna stránka mince. Tou druhou je jedinečný „genius loci“ a výnimočná spektakulárnosť inscenácií. V stredu okolo polnoci nezvyčajne silný potlesk dal bodku za otváracím predstavením tohtoročnej letnej sezóny, ktorým bola Pucciniho Bohéma. Záverečný aplauz tento raz nepatril ohňostroju – ten ho zožínal spravidla v najvyššej intenzite – ale umelcom. O svetelnú šou však divák nebol ukrátený, ba nebola ani samoúčelná. Odohrala sa po druhom dejstve, čím sa stala integrálnou súčasťou obrazu, odohrávajúceho sa v exteriéri parížskej Latinskej štvrte.Za ostatných sedem rokov, čo Operný festival v St. Margarethen pravidelne navštevujem, len raz sa jeho dlhoročný intendant Wolfgang Werner (vo funkcii začínal roku 1996) odhodlal prelomiť povesť bašty tradičného operného divadla. Bolo to pred dvoma rokmi, keď – zhodou okolností na menšom javisku, keďže hlavné „okupovali“ pašiové hry – zveril Mozartovho Dona Giovanniho do rúk moderne orientovaného režiséra Thila Reinhardta. A išlo o veľmi inšpiratívnu odbočku z klišé, pričom ani tento výraz v danom priestore a v kontexte s očakávaním verného publika, neznie vôbec dehonestujúco. Totiž „divadlo“ sa v St. Margarethen každoročne odohráva. Nie divadlo „režisérske“, ak ho asociujeme s dominanciou inscenátorov a experimentálnymi výkladmi, ale divadlo „operné“ v tradičnom slova zmysle. Nebývame pritom svedkami bezduchého spievania na publikum, príbehy si spravidla nájdu viac či menej zmysluplné spracovanie.

Giacomo Puccini so svojou Bohémou zavítal na festival po prvý raz. A rovnako operný debut zažíval známy filmový režisér Robert Dornhelm. Rodák z rumunského Temešváru, bratranec dlhoročnej hlavy Viedenskej štátnej opery Ioana Holendera, so svojou rodinou roku 1961 emigroval do Rakúska a dnes žije v Los Angeles. Hoci v divadle operu dosiaľ nerežíroval, má s ňou skúsenosť. Nie menšiu, ako je filmová verzia Bohémy s Annou Netrebko a Rolandom Villazónom. Pódium v St. Margarethen síce nie je kamenným operným domom (hoci skalami obopnutým), nie je to však ani filmové médium. Dornhelm navyše musel nájsť konsenzus so scénografickým návrhom Manfreda Wabu, ktorý daný terén pozná vari ako svoju spálňu. Hoci režisér pôvodne mal v hlave autentický plán zasadiť do vlasov sólistov maličké kamery, ktorými by sa vzájomne snímali a projekcie umiestniť na dva veľké balóny vznášajúce sa nad javiskom, od zámeru musel z praktických dôvodov (veterné prostredie) upustiť. Nevzdal sa však kamery a premietania.

Úmyslom Roberta Dornhelma bolo takpovediac  zabiť jednou ranou dve muchy. Učiniť zadosť výzve monumentálnej výpravy a zvyklostiam inscenovať aj paralelné deje, zároveň však držať prst na tepe intímnej drámy. Pokúsil sa teda ponechať reálne divadelné „plátno“ a doň zakomponovať plátno projekčné, kde sa zobrazovali podrobné snímky  protagonistov, ich mimika a herecko-výrazová reflexia deja. Divák tak zároveň videl živé situácie dvojito. V „makrozábere“ i pod drobnohľadom. V niečom sa táto metóda osvedčila (aj vzadu sediaci návštevník sledoval detaily), v niečom rušila. Nabúrala totiž ilúziu realistického divadla. Navyše, projekcie nešli úplne simultánne so spevom, ale s drobným oneskorením.Výprava Manfreda Wabu bola ako zvyčajne opticky ohurujúca. Hoci sa jeho princíp opakuje, nejde o automatickú recykláciu. Tento rok bolo dokonca ilustrujúcich „gýčikov“ pomenej. Istý problém predsa len nastal v okrajových dejstvách, kde pár metrov podkrovného príbytku bohémov nahradila viacpodlažná manzarda s prepojením niekoľkých priestorov. Premiestňovanie sólistov si napríklad v závere 1.dejstva vyžiadalo niekoľkosekundovú pauzu pred začiatkom duetu O soave fanciulla. Celý pohyb kulís, ktorých obrovské panely sa po koľajniciach vysúvali, otvárali a zatvárali, odhaľoval vždy nové vrstvy scény. Bol opäť fascinujúci dojem. Na svoje si režisér s výtvarníkom prišli v druhom dejstve, kde kaviareň Momus mohla byť poschodová, kde bolo vidno veľký výsek Latinskou štvrťou Paríža (pravda, v detailoch à la St. Margarethen), kde štatisti mali priestor rozvíriť dej prakticky ad absurdum. Ohňostroj, s hudobným podkladom repetície ansámblového finále dejstva, sa stal súčasťou deja.Umne využili inscenátori prírodnú scenériu v 3.dejstve, kde síce nesnežilo (fajn, bol by to zbytočný gýč), ale farby kreslili chladnú zimnú atmosféru. Posledný akt vyústil do pôsobivého finále. Umieraním Mimi zachádzalo svetlo, reflektory obmedzené na minimum (silný kontrast voči zväčša silne presvietenému javisku) podčiarkovali tragickú emóciu chvíle a v projekčnom výreze sa postupne dostratena rozmazával obraz hlavnej hrdinky. Bol to asi divadelne najsilnejší moment. Vízia Roberta Dornhelma pretlmočiť príbeh s rešpektom originálu sa tak vrchovato naplnila.

Vedenie festivalu zverilo hudobné naštudovanie opäť do rúk renomovaného rakúskeho dirigenta Alfreda Eschwého. Držať taktovku v špecifickom teréne open air divadla v St. Margarethen si vyžaduje viac úsilia ako v tradičnom dome. Dirigent a kolektívne telesá (festivalový orchester a zbor tvorili inštrumentalisti a speváci zo Sedmohradska, Banátu a Moldavska) sú izolovaní od javiska a dorozumievajú sa len pomocou techniky. Cítiť však, že muzicírovali s nadšením a presnosťou. S koncepciou Alfreda Eschwého sa však celkom stotožniť neviem, hlavne v prvých dvoch dejstvách mi tempá pripadali až priveľmi pomalé a rozvláčne. Viac  kontrastov by oživilo dianie, aj keď chápem, že v danej situácii je aj rytmus predstavenia do istej miery „obeťou“ manka z priameho kontaktu javiska a orchestrálnej jamy.Väčšina hlavných postáv je obsadená trojnásobne. V premiérovom večere sa ako Mimi predstavila kanadská sopranistka Marianne Fiset. Jej lyrický hlas  pôsobil kompaktnejšie vo vysokej polohe, kde sa jej podarilo vymodelovať pucciniovské oblúky pomerne štýlovo. Nižšia poloha jej znela farebne menej zaujímavo. Tridsaťročný litovský tenorista Merunas Vitulskis, ktorý začínal v popovej branži, má zatiaľ neveľké javiskové skúsenosti, no jeho talent je zreteľný. V súčasnosti je to ešte lyrický tenor s občas trocha užšou strednou polohou, no príjemnou farbou, solídnym zmyslom pre talianske frázovanie a bezpečným vysokým C. Škoda, že v závere 1.dejstva sa s „céčkom“ nepridal k partnerke.Ako Marcello sa predstavil v St. Margarethen dobre známy rakúsky barytonista Josef Wagner (stvárnil tu v ostatných ročníkoch Dona Giovanniho i Escamilla), ktorému chýbalo trocha viac „italianity“ v timbri a kantiléne. Spočiatku mu výšky zneli o niečo užšie než stred, no po prestávke sa tieto chybičky pozvoľna strácali. Farebným materiálom a zmyslom pre štýl zaujal taliansky barytonista Gabriele Nani (Schaunard), Turkovi Günesovi Gürlemu (Colline) do istej miery chýbala tmavšia basová farba. Áriu v poslednom dejstve však zaspieval presvedčivo. Kanaďanka Siphiwe McKenzie bola herecky agilnou Musettou, vokálne však jej výkon bol pomerne nevýrazný a timbrom nezaujímavý.Stredajšej premiére v rímskom kameňolome v St. Margarethen mimoriadne prialo počasie. Úvodný večer série dvadsiatich troch predstavení Pucciniho Bohémy prijalo publikum veľmi pozitívne. Duša fanúšika tradičného divadla znova zaplesala. Dostal čo očakával, v niečom možno aj navyše. Za nefalšovanou operou však treba zájsť do prostredia s prirodzenou akustikou. Preto aj hodnotení sólisti musia rátať s  toleranciou možnej odchýlky, bez mikrofónov totiž hlasy môžu znieť úplne inak. Aj napriek tomu všetkému máme čo operným slávnostiam v St. Margarethen závidieť. Štyri a pol tisíc divákov na predstavení, unikátne prostredie, prepracovanú infraštruktúru. A azda aj pozvánku na Aidu v roku 2014. Je to len hodinka autom od slovenských hraníc. Pred nimi však počas leta vládne hrobové operné ticho.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %

Opernfestspiele St Margarethen 2013
Giacomo Puccini:
La bohème
Dirigent: Alfred Eschwé (alt. Wolfgang Gröhs / Kálmán Szennai)
Režisér: Robert Dornhelm
Scéna: Manfred Waba
Kostýmy: Barbara Langbein
Světelný design: Michael Grundner
Sbormistr: Lucian Viorel Onita
Festspielorchester der Opernfestspiele St. Margarethen
Festspielchor der Opernfestspiele St. Margarethen
Premiéra 10. júla 2013 Römersteinbruch St Margarethen

Mimi – Marianne Fiset (alt. Cristina Pasaroiu / Evelin Novak)
Rodolfo- Merunas Vitulskis (alt. Eric Margiore / Rame Lahaj)
Marcello – Josef Wagner (alt. Mathias Hausmann / Ionut Pascu)
Musetta – Siphiwe McKenzie (alt. Mihaela Marcu / Shoushik Barsoumian)
Schaunard – Gabriele Nani (alt. Clemente Daliotti)
Colline – Günes Gürle (alt. Bogdan Taloş)
Benoit – Horst Lamnek
Alcindoro – Andrea Martin
Parpignol – Iosif Ovidiu Ciucurita

www.ofs.at

Foto Franz Baldauf, Andreas Tischler, Steve Haider, archiv

Omlouváme se panu Markusi Kaiserovi za neoprávněné použití fotografie Römersteinbruch St Margarethen v tomto článku.
We are apology to Mr. Markus Kaiser for non-authorised usage photography of Römersteinbruch St Margarethen inside this article.