Triumf NDT 2 v Brně. Nejen o tom v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (181)
Tentoraz:

• Triumfálne hosťovanie Nederlands Dans Theater 2 v Brne
• Osudy nemeckej hviezdy noci v balete Jiřího Bubeníčka
• Americko-český projekt v Prahe
• Vzkriesenie Promethea od Heleny Kazárovej
• Čo sleduje Helena Kazárová?

 

Triumfálne hosťovanie Nederlands Dans Theater 2 v Brne
Len málokedy sa v divadelnom živote, ktorý je toľko závislý na mnohých faktoroch, podarí jedinečný, dokonalý, harmonický zážitok. To sa podarilo na konci sezóny v Brne, kde vďaka vzťahom šéfa baletu NdB Mária Radačovského s Nederlands Dans Theater, kde roky tanečne pôsobil, vystúpil prestížny súbor NDT 2 v Brne ako epilóg divadelného festivalu Divadelní svět Brno. Môže závidieť aj Tanec Praha a iné festivaly, pretože doviesť celý súbor k hosťovaniu s programom špičkovej úrovne, dekoráciami a svetlami, so všetkým čo k serióznemu hosťovaniu patrí, je s ohľadom na financie a mnohé organizačné problémy dnes malý zázrak. Či skôr veľký zázrak! NDT vyslalo reprezentačnú vzorku repertoáru, dokonale dramaturgicky vyladenú. Vo vzduchu sa vznáša otázka, kto by z českých tvorcov vôbec dokázal niečo také choreograficky a intelektuálne vymyslieť a postaviť, a vec druhá, kto by to tak dokázal zatancovať. Veru, veru. Nožnice medzi nezávislou scénou a profesionálnym baletom a tancom v Česku sa čoraz viac roztvárajú. Na úkor technickej a mentálnej vyspelosti interpretov a na nedostatok tvorcov, ktorí by dokázali nájsť jedinečný štýl.

To je napríklad prípad práce Johana Ingera. Jeho jednodejstvový balet I New Then, podobne ako jeho iné práce (napríklad Walking Mad tu), sú ukážkou jedinečného choreografického rukopisu, ktorý sa oprostil nielen od kyliánovskej poetiky, ale aj od štýlu iných veľkých mágov tanca posledných dekád. Inger zdanlivo jednoducho, no nevšedne zaujímavo vytvára pohybové slová, ako dýchanie, ako poéziu, vykresané napätie či humor. Tanečníci NDT 2? Napríklad Alexander Anderson vo svojej variácii s textovým monológom dosahuje strhujúci výsledok, ktorým vystupuje z tanečného klišé moderny a postmoderny. Gestická práca rúk, extravagantné port de bras, časté skĺzavanie a podsúvanie končatín pod seba v rotujúcej fúge ozvláštňuje naoko banálne poskoky, hlboké výpady a presuny ťažiska tiel tanečníkov, ktorí v priestore ohraničenom lesom lamiel, ktoré na konci začnú svietiť, hľadajú to, čo každý divák, každý človek. Deväť tanečníkov a poetické piesne Van Morrisona si vystačia s nápadmi Ingera, aby vzniklo sýte, rýdzo súčasné, mnohovrstevnaté tanečné divadlo. Navyše formálnym konceptom nové, posúvajúce štýl NDT dopredu.

Naopak Sol León a Paul Lightfoot sa vracajú viac ku koreňom tanca. K arabeske a attitude, ktoré sú večné a stali sa pre tanec základnou tehlou, kameňom uholným. Ich rozvláčne, enormne dlhé výdrže v týchto pózach, kĺzavý pohyb tanečníka, ktorý sa však dokáže závratne premotať do špirály a znovu sa ustáliť ako zvláštny exotický vták na jednej nohe, to je vizuálne pôsobivé. Choreografická dvojica však dokáže zakódovať do zdanlivej rutiny emotívne vyhranený príbeh, ako od najväčších mágov ikonickej psychologickej kinematografie. Zvláštne mihotavé preludy naznačených vzťahov, ktoré v tomto príbehu prinášajú skôr trápenie a súženie, sa strácajú v putujúcich čiernych stenách, ktoré tieto väzenia pocitov a emócií menia na hlboké nory a kazematy, malé komôrky vnútra a katedrály svetla. Od povedzme predohry dueta Schubert, kde vidíme akýsi biely šťastný pár, sa ako thriller rozohrá dráma štyroch postáv – Some Other Time. Dve dámy – Madoka Kariya a Xanthe van Opstal s bielym háčkovaným golierom ako Čechovova Čajka – a dvaja muži – Gregory Lau, ktorý je neobyčajne rytmický, plastický a osobitý, a Paxton Ricketts. Zo svojsky neurotického Schuberta sa stane drásavý Max Richter a už sólo Laua, ktorý má úchvatnú rotáciu a predvádza mámenie zmyslov v podobe novo definovaných piruet od choreografov, až k mystickému triu v závere, kedy sa akosi podprahovo divák zmieri s faktom, že v každom vzťahu je niekto tretí. Niekto v šere, kto čaká či pozoruje, niekto, kto krehký balans váh vychýli a harmóniu naruší.

Skvelým finále boli dnes toľko obľúbené Cacti Alexandera Ekmana. Zo všetkých verzií, prevzatých do popredných súborov, je šok vidieť ich tancovať ten súbor, kde balet vznikol. Už len spôsob, ako šestnásť tanečníkov spolu dýcha, počíta – číra radosť a energia! Je to ako elektráreň. Ako sa Schubertova turbína roztočí, už niet úniku. Spoločné pasáže ansámblu na podestách, hovorené party, rytmické synkopy, menenie hlasov a formácií, to je absolútna dokonalosť. Športová štafeta, rozkošná a hravá, určená k sledovaniu a fandeniu. Nie je to balet o deji, ktorý má dojímať, je to tanečná reklama, dokonalá. Slávne dueto s hovoreným podtextom tu Katarina van den Wouwer a opäť Gregory Lau zvládli dokonale. Lauove zmeny nálad, tempa, prechody medzi tým, čo je tanec a čo je hra postavy, spôsob, akým drmolí textíky a pohráva sa s partnerkou, je vrcholné javiskové majstrovstvo. Je vidieť, že domáce striebro je skutočne rodinné a súbor a z neho čnejúci jednotlivci presne chápu a presne vedia, čo choreograf chce a ako to majú reprodukovať každý večer, keď sa zdvihne opona. Prvýkrát po dlhej dobe som mal pri Kaktusoch pocit výbornej práce s napätím a pocit, že tanečníci nepremýšľajú „bože, čo teraz bude za gesto“, ale že myslia na to jediné, na to, ktoré práve vykonávajú, a to ďalšie prichádza samo, ako prúd svetla, ako dar radosti z tanca.

Skvelá skladba večera zodpovedala vlastne všetko. NDT sa ďalej vyvíja vďaka Ingerovi, Ekmanovi a ďalším k svojským tanečným číslam, lebo povedzme to, Cacti končia formálne divne, akoby im chýbalo finále. Ale dnes prosím, prečo nie, je to také zábavné useknuté dobehnutie do cieľa, ktorý sa však so slovami hlasu z kazety vzďaľuje a opäť vyzýva k jeho dosiahnutiu. Vedenie NDT León a Lightfoot ukazujú, že aj arabeska môže mať v kedysi progresívnom majáku tanca svoje miesto a netreba sa za ňu hanbiť, keď má svoj výraz. A Inger dokáže implantovať humor aj tam, kde sa očakáva vážnosť. Jeho obrazy a artefakty by rozosmiali skostnatené publikum v galérii, keď jeho postavičky vyskakujú z rámov, naháňajú sa, provokujú, vyzliekajú sa, chcú sa stať párom či sa chcú rozísť. Dokonalé pel-mel štýlových prvkov nesie v sebe však kód vysoko sofistikovaného divadelného tvaru. Arteficiálna hra však oživením interpretov prestáva byť umelo vyvolávaná a stáva sa im vlastnou. Tu sa menia definície divadelnej vedy, pretože tanečníci NDT dvojky sa pre tanec narodili. A fungovalo to v oboch smeroch: Slovo sa stalo telom i telo sa stalo slovom.

Nechcem kaziť dobrú atmosféru z javiska, ale sluší sa k takémuto hosťovaniu pripraviť aj adekvátne podklady pre diváka. Tretina „á trojky“ s miniatúrnym písmom a kostrbatým, nečeským a nepekným prekladom floskúl o baletoch je hanba. Ešte väčšia hanba ale je, že pri žiadnom balete neboli vypísaní ani sólisti, ktorí tancovali. Tohoto zlozvyku sa už raz navždy treba zbaviť. A keď už sa podarí takýto zázrak a dôjde k nám svetový súbor, treba si ho uctiť aj náležitým tlačovým materiálom. Myslím, že za tých tradičných 50 Kč by si divák kúpil rád aj program s fotografiami (tak, ako sa už poučili v Prahe), navyše keď súbor má fotky svetovej ligy. Taktiež by možno stačil jeden e-mail do Prahy, a pristál by v Brne na Dvořákovej e-mail s prekladom textu dueta z Kaktusov. To by ale niekto musel chcieť. Premýšľať a pracovať. Na to si desiatky nových zamestnancov nového vedenia stále nezvykli.

Ak sa k vám informácia o NDT nedostala včas, spôsob propagácie komentovať už tu nebudem, máte ešte šancu súbor vidieť s pozmeneným programom na festivale Pohoda v Trenčíne 8. júla. Potom už za nimi až na druhú stranu sveta do Austrálie či na Nový Zéland.

 

Aktuality

17. júna mal Jiří Bubeníček ako choreograf ďalšiu tohtoročnú premiéru. Po Doktorovi Živágovi, ďalší celovečerný balet – Anita Berber – Göttin der Nacht. Pozval ho baletný súbor Thüringer Staatsballett z nemeckej Gery. Jedná sa o zaujímavý dramaturgický počin, ktorým je nemecké divadlo povestné. Balet vznikol k 125. výročiu narodenia slávneho maliara Otta Dixa, ktorého s uhrančivou kráskou Anitou Berber spájalo viac než jedno puto. Titul sa hrá v rámci dramaturgickej línie Die goldenen 20er. Čo dodať, možno si len povzdychnúť, ako dramaturgicky šéfovia baletov v cudzine uvažujú. Titul má na zákazku divadla aj pôvodnú hudbu od britského skladateľa Simona Willsa. Ako autor výpravy je podpísaný v inscenačnom tíme choreografov brat Otto.

Anita Berber (1899 – 1928) je v záujme publika trochu v úzadí od iných veličín zlatých rokov berlínskeho umeleckého a tanečného života. Bohyňa noci, ako ju nazývali, femme fatale, tanečnica na vulkáne. Bola trikrát vydatá, medzitým koketovala so ženou, lačná po drogách a alkohole, predávajúca svoje telo a žiadostivá po škandáloch. Mladá a nespútaná, symbol svojej generácie; dravá po živote, nemysliaca na stratu budúcnosti. Nielen týmto všetkým, ale hlavne svojím tancom a charizmou sa stala v dvadsiatych rokoch tanečnou ikonou. Stala sa symbolom nového tanca, ktorý sa nebojí erotiky, tak ako sa nebála obliecť si pánske nohavice a bundu, za čo ju obdivovalo publikum a milovali umelci. Tri roky pred náhlou smrťou stála modelom Otto Dixovi, ako inak – nahá. Ale dejiny umenia vidia očami maliara inú Anitu, na obraze maliara je odetá v krvavo červených šatách, jej pery majú rovnakú farbu. Akoby to nestačilo, ako odklon od žijúcej reality ju Dix vidí s vpadnutými lícami, s vráskavou pleťou, tmavými očami a neživo bledou tvárou. Obraz Doriana Graya? Publikum ju videlo ako ikonu a modlu. Dix však jej symbolickej rovine existencie dal nový rozmer. Vidiac ju slabú, staršiu, než bola. Záhadné mystérium medzi maliarom a jeho modelom-múzou. Jedno z mnohých tajomstiev a zákutí umeleckej práce. Ako ju vidí Bubeníček? – Bude treba opäť vycestovať.

***
Naopak netreba cestovať do New Yorku. Tam už predstavenie Effect III.: (Helga Davis a Jiří Bartovanec) bolo 22. júna. Teraz 29. júna sa koná v Prahe v Divadle Bratří Formanů a 30. júna v Moving Station v Plzni. Jiří Bartovanec – tanečník a choreograf, člen slávneho súboru Sasha Waltz Company – v ňom vystupuje s múzou režiséra Roberta Willsona Helgou Davis. Bartovanec sa len pred pár dňami vrátil z veľkého turné Sasha Waltz Company do Južnej Ameriky, kde reprezentoval Česko v slávnom predstavení choreografky Dido a Aeneas.

Projekt Prague – New York Effects bol zahájený vo februári 2016 spoločným dielom Lenky Dusilovej, speváčky, držiteľky šiestich cien Anděl, a tanečnice a vokalistky Tendayi Kuumba – členky skupiny Urban Bush Women. Druhý efekt prepojil v apríli 2016 choreografa, tanečníka a umeleckého šéfa Baletu ND v Prahe Petra Zusku s multi inštrumentalistkou, speváčkou, skladateľkou a tanečníčkou Jen Shyu. Projekt organizuje České centrum New York v spolupráci s Palácom Akropolis pod záštitou veľvyslancov – českého v USA a amerického v ČR. Štvrtý efekt je plánovaný na september 2016 a predstaví umenie tanečnej hviezdy strieborného plátna Tami Stronach a mága multimediálnych kompozícií Tomáša Dvořáka aka Floexe.

***
Jediný známy balet Ludwiga van Beethovena sa dočká opäť pozoruhodnej inscenácie. Balet Die Geschöpfe des Prometheus, op. 43 – Stvorenie Prometea uvedie v štýlovej inscenácii na báze dôkladného štúdia historických podkladov legenda a milovníčka starých zabudnutých tanečných foriem a diel Helena Kazárová. Účinkovať bude za hudobnú zložku Musica Florea s dirigentom Markom Štrynclom a za scénické dianie Hartig Ensemble. 2. júla 2016 sa koná premiéra v prostredí Zámeckého divadla vo Valticiach. A tak českí diváci prvýkrát v čo najpôvodnejšej podobe po dvesto pätnástich rokoch uvidia toto dielo Beethovena. Balet sa v Česku v 20. storočí inscenoval, ale jednalo sa o súčasné inscenácie, nie o dnes obľúbené hľadanie historických koreňov tanca s dobovým poetickým obrazivom. Obsadenie ozvláštňuje charizmatický tanečník, baletná svetová hviezda Jiří Jelínek či jeho priateľka Jaime Reid, ktorá je členkou slávneho Béjart Ballet Lausanne. Na svojho bývalého žiaka Jiřího Jelínka sa pani Kazárová obzvlášť teší: „Jiří Jelínek, který absolvoval Taneční konzervatoř Praha přesně před dvaceti lety a jehož třídní jsem byla, se rozhodl k tomuto projektu připojit, a to bez nároku na honorář.“

Premiéra Stvorenia Prometea sa konala 28. marca 1801 v Burgtheatre vo Viedni v choreografii talianskeho tvorcu Salvatora Viganò, ktorý patril k najobdivovanejším mužom i tvorcom vtedajšej Európy. Beethoven sám pracoval s jeho talianskym libretom, ktoré sa doposiaľ v žiadnej pozostalosti či archíve nepodarilo objaviť. Balet bol Beethovenovým prvým obsiahlejším dielom pre divadlo a stal sa jedným z jeho prvých verejných úspechov. V priebehu sezóny, kedy mal premiéru, bol uvedený skoro tridsaťkrát.

Naštudovanie vychádza z mnohoročnej práce pani Kazárovej, ktorá zbiera materiály, obrazy, poznámky. Tieto rešerše pôvodných prameňov i odborných beethovenovských štúdií sú základom k jej umeleckej vízii a choreografickej práci. Prečo si choreografka Helena Kazárová vybrala túto látku a takéto spracovanie? „Myšlenka uvést toto dílo ve své obsahově i esteticky co možná nejpůvodnější podobě ve mně zrála již dlouho. Jednou, asi před čtrnácti lety, jsem potkala dirigenta Marka Štryncla před budovou HAMU a ptala jsem se, zda by se Beethoven dal zahrát také dobově. On byl z té myšlenky nadšen. V té době bych si ale netroufla na choreografii tohoto opusu, měla jsem ještě málo zkušeností. Chtěla jsem, aby se toho ujal Pavel Šmok. Vypracovala jsem scénář a sešla se s ním. Pak bohužel již nebylo možné kvůli jeho zdravotnímu stavu náš úmysl dále rozvíjet. Letos tento Mistr z cechu Terpsichory odešel tančit do nebe. Chtěla bych mu náš balet věnovat z velké úcty k jeho umění. Považuji ho za jednoho z největších choreografů, jejichž díla jsem mohla poznat.“ Dirigent Marek Štryncl osvetľuje dielo zo svojho pohľadu: „Baletní hudba Ludwiga van Beethovena se koncertně příliš často neprovádí,“ doplňuje Marek Štryncl. „Každý tuší, že k této hudbě chybí cosi podstatného – taneční složka. Skvělé na této hudbě je to, že tanec pouze ‚nedoprovází‘. Její účinnost bude zvětšena použitím dobových výrazových prostředků a také dobových nástrojů. Právě tím bude toto provedení novým.“

 

Čo sleduje

Prechádzajúcou aktualitou som sa prepracoval do dnešnej sledovacej rubriky. Hosťom je práve choreografka, teatrologička, profesorka AMU Helena Kazárová. Zachytil som ju v návale práce a organizovania. Takýto projekt nie je zaštítený pohodou štátnej scény, ale vyžaduje silnú osobnosť, ktorá si je manažérkou, producentkou, sponzorkou a zároveň umelkyňou. O to viac je chvályhodné nadšenie práve týchto českých tvorcov, ktorí majú tú nezdolnú energiu doviesť svoje sny do konca napriek absencii akejkoľvek oficiálnej kultúrnej a materiálnej podpory. Aj vo svojom videu pre čitateľov pani Kazárová zostala verná svojej doméne. Naopak sme dlho riešili, čo pre čitateľov vybrať, lebo pani profesorka má rozsiahly archív odkazov a videí (aj tajných, tých, čo nie sú na YouTube kvôli prísnej ochrane autorských práv). Zo svojej krásnej vášne vybrala nakoniec to, čo – ako sama hovorí – považovala za top. „Krásný příklad taneční archeologie – jestli si myslíte, že byste v době Beethovena a mladičké Marie Taglioni zvládli zatančit na plese valčík a nepotřebovali baletní průpravu, včetně dnes čistě scénických skoků, jako je entrechat, tak mrkněte na toto. Inu, ani ten “obyčejný” valčík nebyl “obyčejný”, a proto mě baví to, co dělám… Pohled zpět na taneční kulturu minulosti je prostě napínavá detektivka, plná vzrušujících odhalení!“

Zostáva už len popriať pekné sledovanie a do finále príprav na Stvorenie Promethea „toi toi toi“. Aby povestný oheň hrdinu roznietil srdcia a vášeň tanečníkov i divákov. A zapálil pre tanec aj nových divákov.