V Ostravě pokračuje tudorovská trilogie

V Ostrave pokračuje tudorovská trilógia s kráľovnami českého a slovenského belcanta

Pred vyše rokom prišiel operný súbor Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave s odvážnym a obdivuhodným projektom. Pustil sa do celosvetovo vzácnej kompletizácie troch drám Gaetana Donizettiho, tematicky nadviazaných na dynastiu Tudorovcov. Po Anne Bolene, uvedenej v minulej sezóne, pribudla vo štvrtok na javisku Divadla Antonína Dvořáka Maria Stuarda a o rok takzvanú tudorovskú trilógiu uzavrie Roberto Devereux.

Vlaňajšia Anna Bolena v hudobnom naštudovaní Olivera Dohnányiho a v réžii Ivana Krejčího, opretá o ideálnu domácu predstaviteľku titulnej úlohy Janu Šrejmu Kačírkovú, dopadla nad všetky očakávania. Z dvoch alternatív ako ísť ďalej, či ponechať voľnej trilógii jednotný hudobný a vizuálny rukopis, alebo „prepriahnuť“, zvíťazila druhá. Aj to je riešenie. Napokon, ide o tri autonómne diela. Z iného súdka je otázka, či šťastne zvolený lanský tím bol nahradený rovnocenným, prípadne invenčnejším. Moja odpoveď znie – nebol.Éra Tudorovcov bola v tvorbe Gaetana Donizettiho vďačným inšpiračným žriedlom. Rozmanitým podobám tváre Alžbety I., poslednej dcéry Henricha VIII. a Anny Boleynovej, venoval tri opery: Alžbeta na hrade Kenilworth, Maria Stuarda a Roberto Devereux. Druhá a tretia tematicky nadväzujú na Annu Bolenu a považované sú za voľnú trilógiu. Maria Stuarda, skomponovaná na Schillerov námet si svoje užila už v zárodku.

Keď skladateľ v apríli 1834 podpísal s neapolským Teatro San Carlo dohodu o novej opere, mienil pre spoluprácu získať osvedčeného a maximálne vyťaženého libretistu Felice Romaniho (mali za sebou Annu Bolenu, Nápoj lásky, Parisinu d´Este, Lucreziu Borgiu). Ten však bol obsadený a keďže išlo o časovú tieseň, nečakane sa objavil vtedy len 17-ročný študent práv Giuseppe Bardari (čo vyvolalo rôzne pochybnosti, vrátane prívlastku „najtajomnejšeho libretistu 19. storočia“) s pôsobivým spracovaním Schillerovej drámy. V tejto podobe sa Maria Stuarda prepracovala len po generálku. Cenzúra zasiahla. Donizetti sa však nevzdával, nechal zásadne prerobiť libreto inému autorovi a pozmenená partitúra sa pod názvom Buondelmonte v októbri 1834 uchádzala o priazeň neapolského publika. Bez úspechu. Až o rok neskôr, 30. decembra 1835, ale to už nie v Neapole ale v milánskej La Scale, s Mariou Malibran v titulnej úlohe (údajne na premiére zdravotne indisponovanou), svitla nádej, že sa konečne začne písať história Marie Stuardy. Opäť však zasiahla cenzúra, odmietajúca slová „vil bastarda“ (podlá bastardka) a hoci sa jej Malibran bránila podriadiť, reprízy boli zakázané. Scéna konfrontácie dvoch kráľovien, anglickej Alžbety a škótskej Márie Stuartovej, je fabuláciou Schillera a Donizettiho, v skutočnosti k ich stretnutiu nedošlo. Je to však z dramatického hľadiska dominantná scéna opery.

V rôznych úpravách sa ešte sporadicky objavovala na domácich i zahraničných javiskách, no jej osud bol v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia spečatený. Zaspala v archíve. Opäť sa objavila v Donizettiho rodisku Bergame až po takmer sto rokoch. V prvom novodobom uvedení (1958), už v rámci renesancie belcantových vážnych opier, ju naštudoval Oliviero de Fabritiis s pomerne neznámymi sólistami. Bol to však reštart a rehabilitácia skvelej partitúry. Maria Stuarda odvtedy viac či menej pravidelne zdobí plagáty divadiel. K najväčším novodobým predstaviteľkám titulnej roly patrili Leyla Gencer, Joan Sutherland, Montserrat Caballé, neskôr Edita Gruberová a predovšetkým Mariella Devia.

Ostravčania svoju prvú Mariu Stuardu (v Čechách sa už hrala v Ústí nad Labem či v Olomouci) vložili do rúk mladých umelcov. Hudobného naštudovania sa ujal Tomáš Brauner, pod réžiu sa podpísala Linda Keprtová. Pilierom inscenácie sú však predstaviteľky oboch kráľovien. Ony jej dávajú legitimitu, najmä ich vokálne majstrovstvo zaručuje úspech. Dirigent Tomáš Brauner sa partitúry chopil predovšetkým s ambíciou podčiarknuť jej dramatický rozmer. Voči koncepcii v základných obrysoch nemožno mať vážnejšie výhrady. Ak však hľadáme širšiu škálu odtieňov, či už v dynamike (mierne predimenzovanej), alebo v agogike, gradácii väčších plôch, či poňatí recitatívov, chýba istá vrstva. Ťažko ju verbalizovať, je to niečo „medzi riadkami“, akési fluidum, ktoré vyžaruje z orchestra i javiska, pokiaľ je dirigent s poetikou belcanta úzko spätý, má na ňu jasný názor a s ňou bohatšie skúsenosti. Ak Brauner zatiaľ touto „nadstavbou“ neoplýva, je to celkom logický dôsledok toho, že predverdiovská opera seria je v českých (i slovenských) divadlách predsa len vzácnym hosťom.Linda Keprtová má za sebou etapu dramaturgičky operného súboru košického Štátneho divadla i niekoľko réžií. Dosiaľ najúspešnejšie si počínala v Poulencových Dialógoch karmelitánok (Košice), najproblematickejšie vyznelo jej riskantné dokončenie totálne nevydarenej (Barbarou Klimo rozpracovanej) Donizettiho Marie di Rohan v Brne. Jej poňatie Marie Stuardy dáva niekoľko dôvodov k zamysleniu. Dovolím si byť subjektívny. Vo mne po celý večer rezonovala principiálna otázka, či Linda Keprtová dôveruje v silu a emóciu Donizettiho partitúry. Ak je s ňou bytostne stotožnená, prečo svoje poňatie zakladá na princípe symboliky. Belcantová dráma musí „útočiť“ primárne, hudbou a spevom. Tieto zbrane sú dosť razantné, nota bene v ostravskom sólistickom obsadení.

Vizuálny dojem pôsobí trocha roztrieštene. Keďže autorkou scény a kostýmov je jedna osoba, výtvarníčka Eva Jiřikovská, predpokladám, že to bol cielený zámer. Zámer, historizujúce kostýmy zasadiť do modernej, abstraktnej kulisy, ktorá ignoruje meniace sa dejiská príbehu. Čítať ju možno ako symbol výstuže sukne, akúsi klietku či dáždnik, pod ktorými je zašifrovaný „ženský princíp“ príbehu aj interpretácie. Pokiaľ by sa táto téza dala akceptovať a divák rébus odhalil, pokiaľ si domyslí, že niektoré výjavy sa odohrávajú v galérii Westminsterského paláca, iné v parku pevnosti Fotheringhay, ďalšie zasa v komnate kráľovnej Alžbety I. a podobne, vynárajú sa ďalšie otázniky. Načo bolo treba vnášať „choreografiu“ do zborovej scény v úvode, načo v prvom veľkom finále, ktorého dramatická gradácie je hudobne dokonalá, spustiť kolotočový pohyb točne.

Tých barličiek, odpútavajúcich pozornosť od spevu je viac. Načo opakovať tie trblietavé konfety počas árií Stuardy, načo zhadzovanie stoličiek ako prejav zlosti, spievanie cabaletty na stoličke, chichot detí, prečo musí časť vypätej záverečnej scény odspievať titulná hrdinka hlavou dole… Keby Linda Keprtová nevnášala do rukopisu zbytočné cudzorodé prvky a ostala pri tom, čo sa jej skutočne vydarilo, pri portrétovaní dvoch kráľovien a ich vzťahu, pôsobila by inscenácia čistejšie. Možno je to istá režisérkina pochybovačnosť, sprevádzajúca jej ešte len krátku divadelnú prax, možno hľadá samu seba, azda jej belcanto nie dosť učarilo. Ťažko povedať, no v porovnaní s vlaňajšou Annou Bolenou v réžii Ivana Krejčího, ma tento výsledok nie celkom presvedčil.Po vlaňajšej Anne Bolene (a po materskej dovolenke) nachádza Jana Šrejma Kačírková v Marii Stuarde svoju ďalšiu jedinečnú príležitosť. A opäť ju využíva stopercentne. V našich pomeroch (myslím na česko-slovenské teritórium) sa s takou mierou belcantovej vokálnej estetiky stretávame veľmi vzácne, skôr by som povedal, že vôbec. Umelkyňa je schopná tvoriť dlhé frázy vo vláčnom legate, zdobiť líniu predpísanými koloratúrami, prechádzať zo sýtej hlbokej polohy (bez umelého tmavenia v hrudnej rezonancii) do žiarivých a priebojných výšok. V jej poňatí partu nachádzame celú stupnicu dynamických nuáns, vkusné portamentá a celkovo veľkú mieru výrazového stotožnenia sa s psychológiou postavy.

Má absolútne rovnocennú protihráčku. Je ňou medzinárodne etablovaná slovenská mezzosopranistka Jana Kurucová (Elisabetta), ktorá vniesla do portrétu svojej hrdinky nesmiernu dávku vášnivého temperamentu. Jej výraz je expresívny, no stále ostáva v štýlových mantineloch belcanta, tessitura partu je pre jej vysoký mezzosoprán s absolútne vyrovnanými registrami ideálna, hrá s veľkou mierou presvedčivosti, bez vonkajšieho pátosu, no s prenikavým účinkom. Scéna konfrontácie kráľovien obom protagonistkám vyšla skvelo, vo veľkolepom gradačnom oblúku a obstála by aj v silnej európskej konkurencii.Hlavná tenorová rola Roberta, grófa z Leicesteru síce nemá samostatnú áriu, no viacero dvojspevov a ansámblových čísel. Stvárnil ju v Ostrave udomácnený taliansky tenorista Luciano Mastro, ktorý paradoxne do estetiky tónu vniesol najmenej „italianity“. Neustále forte, absencia vláčneho, poddajnejšieho tónu, mäkších fráz a prispôsobivosti v duetách a ansámbloch narúšali aj zážitok z prejavu oboch dámskych protagonistiek. Mastrov pomerne rovný tón bol nie vždy intonačne presne nasadzovaný, často forsírovaný a mal tendenciu zostrovať dynamiku aj u partneriek (skôr u predstaviteľky Elisabetty ako Marie). Jeho výrazové poňatie je akceptovateľné skôr vo veristickom než belcantovom teréne.

Málo presvedčivý bol Jan Šťáva ako Talbot. Je to stredne veľká postava, no má pomerne veľa duet a ansámblov. Pokiaľ sa jeho hlas dostal do strednej polohy a mohol spievať v plnej dynamike, preukázala sa jeho jadrná basová farba. Vo chvíľach, keď musel intenzitu tónu tlmiť a navyše part siahal do hlbšej polohy, vytratila sa koncentrovanosť tónu a nabehlo nepríjemné vibrato. Z dvoch malých postáv, Anny Kennedyovej v podaní Eriky Šporerovej a lorda Cecila v interpretácii Jakuba Kettnera, vyšla oveľa presvedčivejšie druhá.

Štvrtková premiéra Marie Stuardy na doskách ostravskej opery sa stretla s mimoriadne priaznivým ohlasom publika. Ovácie patrili v prvom rade obom dámskych protagonistkám, ktoré stvárnili nielen súperiace kráľovné, ale potvrdili, že sú česko-slovenskými kráľovnami belcanta. 

Neostáva iné, len popriať nastupujúcemu vedeniu opery šťastnú ruku vo voľne inscenačného tímu budúcoročného Roberta Devereux. A zároveň poďakovať končiacemu opernému šéfovi Robertovi Jindrovi a dramaturgovi Danielovi Jägerovi k projektu „tudorovskej trilógie“, ktorú spolu s riaditeľom divadla Jiřím Nekvasilom (vtedy ešte vo vzácnom názorovom konsenze) vymysleli a v dvoch krokoch zrealizovali.

Hodnotenie autora recenzie: 75 %

Gaetano Donizetti:
Marie Stuarda
Hudobné naštudovanie: Tomáš Brauner
Dirigent: Tomáš Brauner (alt. Marek Prášil)
Réžia: Linda Keprtová
Scéna a kostýmy: Eva Jiřikovská
Zbormajster: Jurij Galatenko
Dramaturg:  Daniel Jäger
Orchester a zbor Národního divadla moravskoslezského Ostrava
Premiéra 18. decembra 2014 Divadlo Antonína Dvořáka

Alžběta – Jana Kurucová (alt. Michaela Kapustová / Silvia Beltrami)
Marie Stuartovna – Jana Šrejma Kačírková (alt. Agnieszka Bochenek-Osiecka / Sonja Šarić)
Anna Kennedyová – Erika Šporerová (alt. Eliška Weissová)
Robert – Luciano Mastro (alt. Philippe Do / Alessandro Luciano)
Vilém Cecil – Jakub Kettner (alt. Marián Lukáč)
Jiří Talbot – Jan Šťáva (alt. Martin Gurbaľ)

www.ndm.cz

Foto Martin Popelář