Ve Slovenské filharmonii vzpomínali na Sametovou revoluci apelativní hudbou

Pád totalitného režimu, železnej opony a vkročenie do zóny slobody, ktoré si pred tridsiatimi rokmi Československo vydobylo Nežnou (Zamatovou) revolúciou, podnietilo k viacerým kultúrnym podujatiam. V Bratislave i v iných mestách. V Slovenskom národnom divadle pred kamerami, no len na pozvánky pre vyvolených (večer sa nenachádzal na webe divadla), defilovali predstavitelia domácej a okolitej vládnej špičky. Podľa televízneho archívu s naservírovaným programom „chute na všetko“. Operný súbor ešte pripravuje ďalší koncert, kde pod názov „Zamatové posolstvo“ skryl populárne čísla predovšetkým z Verdiho opier. Pre niekoho je aj toto cesta.

Diametrálne odlišne poňala sviatočný deň Slovenská filharmónia. Erbová inštitúcia v spolupráci so súkromnou agentúrou Gesamtkunstwerk (teda tandem, ktorý by pred rokom 1989 nemohol vzniknúť) si uctila sviatok slobody dôstojným, dramaturgicky umne pripraveným a v každom z troch programových článkov zdôvodneným repertoárom. 17.novembra 2019 v Koncertnej sále Slovenskej filharmónie neboli kamery a príhovory, v publiku však tváre známe z tribún spred 30 rokov, ale aj ich generačne mladší nasledovníci. Bol to večer, na ktorom sa návštevníkovi ozaj dýchalo voľne. A bolo úplne plno.

Dramaturgia slávnostného koncertu – slovami usporiadateľov – „nesleduje len reflexiu neslobody, ktorú Nežná revolúcia ukončila, ale zároveň potvrdzuje, že bola revolúciou česko-slovenskou“. Vtedy bez pomlčky, dnes oddelene a predsa bratsky, bol po boku. Tomu zodpovedala aj ponuka večera. Ponuka dvojgeneračná. Rovesníkov Alexandra Moyzesa (1906 – 1984) a Miloslava Kabeláča (1908 – 1979) doplnila súčasná slovenská skladateľka Ľubica Čekovská (1975). Životné príbehy a umelecké cesty prvých dvoch neboli podobné, jednako však sa v istom bode priblížili. Alexandra Moyzesa aj s odstupom štvrťstoročia od smrti vnímame ako „klasika“ slovenskej hudobnej moderny, od tridsiatych po začiatok osemdesiatych rokov. Ako profesora kompozície, ovládajúceho rovnako metodológiu ako aj prax, ako autora množstva opusov rozmanitých poetík. Nepatril k hlasným oponentom bývalého režimu, predsa však sa v istom zlomovom úseku dokázal vzoprieť.

Bolo to práve po vpáde okupantských vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968, keď (podľa tradovanej citácie z rozhovoru s kolegom Iljom Zeljenkom) chcel predísť prípadnej otázke svojho vnuka o postoji k augustovej invázii. Za týchto okolností Alexander Moyzes skomponoval začiatkom roka 1969 Symfóniu č.8 op.64 „21.8.1968“. Dedikácia konkrétnemu dátumu sa stala osudnou. Hoci hudba tohto diela sa nejaví ako programová, je skôr z rodu univerzálnej, inštrumentačne využívajúcej paletu veľkého orchestrálneho pléna, dajú sa vystopovať isté pocity skľúčenosti, azda obáv či predzvesti neistých čias.

Moyzes bol však vždy veľmi erudovaným autorom, ktorý vedel farbiť orchester a vnášať do inštrumentácie a rytmiky pestrosť. Navyše, 8.symfónia má rozumnú časovú proporčnosť, cca tridsať minút je rozvrhnutých do troch odlišných viet, Tranquillo, Allegro molto a Lento – Allegro ma non troppo. Slovenská filharmónia s dirigentom Petrom Valentovičom prečítala partitúra s veľkým zmyslom pre jej vnútornú dynamiku, nástrojovú bohatosť a farebnosť. Nuž a prečo sa práve táto skladba dostala do programu? Jej podtitul „21.8.1968“ bol dôvodom, prečo partitúra musela zmĺknuť na celých dvadsať rokov a rehabilitácie sa dočkala až po novembrových udalostiach 1989. Ako málo vtedy stačilo, aby sa hudba stala predmetom politickej represie. Nebyť onoho dátumu, súdruhovia cenzori by v nej sotva niečo podozrivé našli.

Po prestávke sa s veľkým a zaslúženým ohlasom u publika stretla passacaglia pre veľký orchester op.31 Mystérium času od Miloslava Kabeláča. V jeho prípade ide o odlišný životný príbeh. Kabeláč bol skutočným politickým štvancom – za nacistickej i komunistickej totality. Mocní si dôvody vždy našli. Mystérium času, už v titule skrývajúce tajomnú záhadu premien udalostí v priestore a čase, komponoval Kabeláč štyri roky. Pod premiérové uvedenie sa podpísal dirigent Karel Ančerl na čele Českej filharmónie roku 1957. Hoci opus nemá priamu súvislosť s dejinnými prelomami našej vlasti, jeho posolstvo sa odvíja od osobnosti autora, od jeho kritického a premýšľavého postoja, schopnosti sebareflexie. Ide o mimoriadne pôsobivú a emotívne účinnú skladbu, ktorá vcelku jednoduchú hudobnú myšlienku rozvíja od najtichších dynamických rovín do maximálnych, aby sa po istom klimaxe vracala do východiskového bodu. Unikátnosť Kabeláčovej reči sa prejavila v schopnosti vleklo sa tiahnuci prúd  sláčikov nenásilne obohacovať a zahusťovať. Rafinovanými kompozičnými prostriedkami dosahuje širokú plochu, harmónia a rytmika sa napĺňajú a postupne v dynamickej krivke upadajú akoby dostratena. Práve istá abstraktnosť výpovede mohla byť červeným súknom pre ideológiu režimu, ktorý si žiadal budovateľskejšie a priamočiarejšie výzvy. Peter Valentovič odhalil a vypracoval všetky „mystériá“ unikátnej skladby. Pod jeho taktovkou rozvinula Slovenská filharmónia širokú škálu dynamiky a pridala aj nevyhnutnú emóciu.

Vari najočakávanejšia skladba večera sa dostavila na záver. Ľubica Čekovská, predstaviteľka strednej generácie slovenských skladateľov, skomponovala Liberte pre mezzosoprán, zbor a orchester na objednávku agentúry Gesamtkunstwerk a pre danú chvíľu. Umelkyňu, ktorá v čase Nežnej revolúcie mala len štrnásť rokov, podnietil jej odkaz a azda aj miera naplnenia ideálov s odstupom času. Preto sa opiera o dve textové predlohy. Prvou, nadčasovou, je Sonet 66 od Williama Sharespeara (spievaný v slovenskom preklade Anny Sedláčkovej), druhou, konkrétnejšou, báseň Jána Štrassera Láska a sloboda. Ich skôr prelínaním než dialógom Čekovská nasycuje tóny hudby myšlienkami, skrytými v slovách.

Dva literárne zdroje si neprotirečia, hoci ich delia stáročia. U Štrassera cítiť slogany revolúcie (čas odkliatia, čas dojatia), ale aj aktuálnu obavu, ako s nadobudnutou slobodou nakladáme. Orchestrálna vrstva diela, trvajúceho približne sedemnásť minút, sa postupne snúbi s vokálnou a dodáva jej zaujímavý komplementárny celok. Skladateľka spočiatku narába väčšmi rytmickými než melodickými prostriedkami (sekané, neviazané údery akordov), príchodom hlasov sa tok zjednocuje, pričom Čekovská má vždy na zreteli možnosti kreslenia atmosféry farbami orchestra. V istom úseku koloruje zvuk aj pripomienkou štrngania kľúčmi počas novembrových zhromaždení. Možno by sa dalo polemizovať, či by sólo nemalo byť zverené mužskému hlasu, ktorý je prirodzene schopný pregnantnejšej artikulácie a tým i zrozumiteľnosti. Vonkoncom to nie je výčitka mezzosopranistke Terézii Kružliakovej, ktorá svoj part naplnila podmanivým timbrom i náležitou emóciou. Plne v službách kompozície bol aj Slovenský filharmonický zbor (zbormajster Jozef Chabroň), ktorý je vždy zárukou kvality. S veľkým pochopením a umeleckým nasadením sa svetovej premiéry skladby Liberte chopil dirigent Peter Valentovič. Napriek tomu, že jeho enormná miera muzikálnosti, presnosť a adresnosť gesta nie sú na Slovensku patrične využívané (pochybnosti vyvoláva aj jeho náhle odvolanie z funkcie šéfdirigenta Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, kde pôsobil jednu sezónu), potvrdil jednoznačnú afinitu k odkrývaniu tajomstiev súčasnej hudby. Nemenej silnú, ako cíti k predverdiovskému belcantu, ktoré ho v ostatných rokoch sprevádzalo v tesnej kooperácii s projektmi Edity Gruberovej.

Agentúra Gesamtkunstwerk zaradila slávnostný koncert, usporiadaný v spolupráci so Slovenskou filharmóniou, do svojho abonentného cyklu. Ten má skvostné pokračovanie v hosťovaní Francúzskeho národného orchestra s Emmanuelom Krivineom a huslistkou Juliou Fischer, Komorného orchestra Viedeň – Berlín (klavirista Denis Matsuev, trubkár Gábor Tarkövi) a vyvrcholí vo Viedni Mahlerovou 3.symfóniou v podaní Kráľovského orchestra Concertgebouw z Amstredamu s dirigentom Myungom-Whunom Chungom. Štart so slovenskou hudbou a príspevok k výročiu Nežnej revolúcie bol však plne opodstatnený a v konečnom dôsledku umelecky vydarený.

 

Slávnostný koncert pri príležitosti 30.výročia Nežnej revolúcie
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
Peter Valentovič, dirigent
Jozef Chabroň, zbormajster
Terézia Kružliaková, mezzosoprán

Alexander Moyzes: Symfónia č.8, op.64 „21.8.1968“
Miloslav Kabeláč: Mystrérium času, passacaglia pre veľký orchester op.31
Ľubica Čekovská: Liberte pre mezzosoprán, zbor a orchester

Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 17.november 2019
Usporiadateľ: Slovenská filharmónia a agentúra Gesamtkunstwerk