Vídeňský Titus – večer Magdaleny Kožené

Keď sa vo Viedenskej štátnej opere po vyše dvoch desaťročiach vrátila do repertoáru korunovačná opera Wolfganga Amadea Mozarta La clemenza di Tito, reakcie publika po májovej premiére boli rozporuplné. Ako sa často stáva, sólistov odmenili mohutnými ováciami a inscenačný tím vybučali. Odborná kritika viac-menej „vox populi“ odobrila. V novom bloku sa v týchto dňoch s Mozartovou  operou, nesúcou najvyššie číslo v Kőchelovom zozname, stretávame opäť. Dirigent aj väčšina obsadenia sa zmenili. Opera seria La clemenza di Tito, úzko spätá s Prahou (premiéra sa v roku 1791 uskutočnila v dnešnom Stavovskom divadle), skomponovaná na zákazku pri príležitosti korunovácie Leopolda II. za českého kráľa, je skladateľovým zrelým a špecifickým dielom. S myšlienkou zhudobniť príbeh o rímskom imperátorovi sa Mozart pohrával už skôr. Impresário Domenico Guardasoni, s ktorým v Prahe po Donovi Giovannim úspešný autor rokoval, dal prednosť Varšave , kam odcestoval so svojou opernou spoločnosťou. Aj tam hral Mozarta, novú operu však nepotreboval a navyše ušetril sľúbených 200 dukátov. Zo skíc k novému dielu sa veľa nezachovalo, melodické nápady však ostali v Mozartovej hlave. Medzi nimi aj ária „Non piu di fiori“, venovaná Josefine Duškovej, neskôr vnesená do opery ako rondo Vitellie. Predniesla ju na pražskom koncerte necelých päť mesiacov pred premiérovou kompletnej opery.

Medzi prvou pohnútkou zhudobniť Tita a jeho premiérou sa zhoršil zdravotný stav Mozarta, jeho manželky a rovnako ich finančná situácia. Potešenie mu prinášala len práca na Čarovnej flaute, pripravovanej pre viedenské predmestské divadlo, dnes slávne Theater an der Wien. Keď sa však chýlilo v Prahe ku korunovácii a prišla objednávka českých stavov, Guardasoni vedel, koho má osloviť. Do slávnostného dňa ostávalo sedem týždňov. Mozart pricestoval krátko pred premiérou, po štyroch rokoch dirigoval svojho Dona Giovanniho, no zdravotne sa necítil dobre. „Som blízko smrti, milý Dušek“, tieto slová adresované priateľovi z Bertramky, sa aj onedlho naplnili. Ešte skôr však pocítil trpké sklamanie z premiéry, ktorú spoločenská smotánka nepochopila, aj z dnes už humorne braných slov cisárovnej o „porcheria tedesa“ (nemeckom svinstve). Radosť z úspešnej Čarovnej flauty, znásobenú s dodatočne odobreným vzťahom publika k Titovi, si dlho nevychutnával. 5 .decembra 1791 Wolfgang Amadeus Mozart dodýchal.Jeho javiskové dedičstvo však dýcha pevnou frekvenciou dodnes. La clemenza di Tito nie je výnimkou, aj keď treba otvorene povedať, že nepatrí k Mozartovým najhranejším operám. Nič to však nemení na skutočnosti, že ide o rovnaký skvost, ako sú tituly široko populárne. Nová viedenská inscenácia prišla do dlhej odmlke 21 rokov (vtedy Tita na sklonku svojej päťročnej riaditeľskej éry režíroval Claus Helmut Drese – a spomínam si na ňu ako na veľmi pôsobivú prácu), medzitým však zarezonovalo dielo na Salzburskom festivale v réžii Martina Kušeja (2003, repríza 2006). Režisérom tohtoročného viedenského Tita bol Jürgen Flimm, scénografom George Tsypin a kostýmovou výtvarníčkou Birgit Hutter. Práve tento tím vyvolal na jar nevôľu publika. V jesennej sérii sa to otvorene neprejavilo (inscenátori sa klaňajú len na premiére), no fakt akosi tlel v pozadí a azda aj zapríčinil pomerne krátke záverečné potlesky na navštívenej repríze. Tá bola v poradí siedmym predstavením tejto inscenácie.

Pri pôvodnom hudobnom naštudovaní maďarský dirigent Adam Fischer síce nestál, no ide o zasväteného mozartovského znalca, ktorý na čele orchestra Viedenskej štátnej opery (presnejšie tej časti, ktorá zabezpečovala domácu prevádzku, keďže súbor je na mesačnom turné v Japonsku) vyčaroval atmosféru nanajvýš štýlovú. Fischer je temperamentným umelcom, ktorý obľubuje kontrasty v tempách aj dynamike, vie sa „pohrať“ s nuansami a zároveň dať predstaveniu silný emočný ťah. Na rozdiel od salzburskej verzie, kde sa dirigent Nikolaus Harnoncourt s režisérom Martinom Kušejom rozhodli otvoriť všetky secco recitatívy (podľa nich práve v nich sa skrývajú intímne psychologické poryvy postáv), viedenské uvedenie na nich nebazíruje. Samozrejme, sú prítomné v zaužívanom rozsahu, no nespomaľujú tok dvoch dejstiev, resp. netvoria natoľko rozvinuté celky. Vychádzajúc z porovnania oboch podôb, uprednostňujem viedenskú, hoci počúvať natoľko vypointované recitatívy, ako ponúkol Harnoncourtov ansámbel bol tiež pôžitok. Adam Fischer je priateľom sýteho a šťavnatého mozartovského tónu, dokáže obnažovať emotívne vrstvy, dať v accompagnato recitatívoch voľnosť, ale aj výrazovú náruživosť. Filharmonici hrali výborne, sláčiky tradične mäkké, svietivé a plastické, dychová sekcia aj v najnáročnejších sólach bezchybná.Režijný výklad Jürgena Flimma možno zjednodušene charakterizovať ako „modernu pre modernu“. Dôvod, prečo zasadil predlohu do divadelného prostredia (ani to však z Tsypinovej výpravy príliš jasné nie je), je skôr východiskom z núdze. So samotným dejom, hoci fiktívnym príbehom, totiž nemá nič spoločné. Úplne chápem jeho nevôľu kresliť historickú dobu 1.storočia nášho letopočtu (Kušej v Salzburgu hľadal v podpálení Kapitolu asociácie medzi  vtedajšou a dnešnou dobou v terorizme), vnímam aj cestu  nadčasovosti či vypreparovania posolstva o láskavosti a odpúšťaní, no prostriedky aké si zvolil pôsobili vágne. Na javisku dominujú pomaľované steny, ktoré manuálnym otáčaním otvárajú priestupné hracie priestory. Podpálený Kapitol možno spoznať sivým zvrásneným horizontom a okázalo štylizovaným vynášaním obetí. Čata upratovačiek v minisukniach a reflexných vestách pôsobí skôr komicky. Ženský prvok je vo Flimmovom poňatí zvýraznený nielen oživením nemej postavy vladárovi nepriznanej Berenice, ale objavuje sa v jeho prítomnosti takmer stále. Zbor prichádza zakaždým v civilnom oblečení a prináša si pulty pod noty.

K pozitívam réžie však treba priznať spracovanie charakterov postáv. Tu bol Flimm dôsledný, akcie a vzťahy sú modelované detailne a účinkujúci sa musia s režisérovou predstavou stotožniť. K režijne najsilnejším miestam patrí dialóg Tita so Sestom s priznaním zrady v 2.dejstve.Predsa len, oproti Kušejovi, titulný hrdina vychádza plochejšie. Tú mieru duševnej frustrácie a neistoty, ktorú sme videli v Salzburgu (tam po udelení milosti ticho opúšťa palác), viedenský Titus nemá. Preto aj point prináša Flimmova verzia menej.

Z premiérového obsadenia ostali len dve relatívne menšie úlohy Servilie a Publia. Doslova hrdinkou večera sa stala v Štátnej opere debutujúca česká mezzosopranistka, absolventka bratislavskej VŠMU z triedy prof. Evy Blahovej, Magdalena Kožená ako Sesto. Jej hlasový materiál, muzikálnosť a hudobná inteligencia tvoria bázu pre vytvorenie portrétu vonkoncom nie priamočiarej postavy. Koženej mezzosoprán znie technicky bezchybne, dokáže prechádzať z absolútne istej a voľnej vysokej polohy cez zamatový stred do sýtej, nie však umelo hrudne tmavenej hĺbky. Narába so širokou paletou dynamických odtieňov, jej výraz má emóciu a inštrumentálny charakter tónu dokáže s nástrojmi viesť rovnocenný dialóg. Bol to mozartovský výkon par excellence. Ak by som mal tvoriť rebríček podľa krásy materiálov, na druhom mieste by bol ďalší český hlas. Adam Plachetka, hoci rola Publia je stredne veľká, dokázal upútať apartným basbarytónovým timbrom, jadrnosťou tónu a spojením interpretačnej noblesy s výrazovým potenciálom postavy.

Príjemným prekvapením bola ruská sopranistka Hibla Gerzmava ako Vitellia. Konečne adekvátne obsadená rola dramatickou koloratúrou (takou nebola ani Dorothea Rőschmann v oboch salzburských naštudovaniach a už vonkoncom nie Elzbieta Szmytka v skvelej pražskej inscenácii manželov Herrmannovcov), hlasom objemným, priebojným, rezonančným aj v extrémnych hĺbkach. V prvej árii sa síce ešte kde-tu objavil ostrejší tón, no Non piu di fiori predniesla technicky a výrazovo famózne. Príjemný, okrúhly lyrický soprán vložila do partu Servilie Chen Reiss. Po Michaelovi Schadem v prvej sérii prevzal titulnú postavu Američan Richard Croft. Skúsený mozartovský interpret, dnes väčšmi charakterový než belcantový typ, zaujal pevnou strednou polohou, no z výšok musel veľmi obratne vykľučkovať. Sklamaním bola pre mňa mladučká Ruska Alisa Kolosova (Annio), ktorá má síce tmavý a znelý mezzosoprán, no viackrát sa v prechodových a vyšších tónoch ozval nie najpríjemnejší plech. Zrejme ešte 25-ročná speváčka musí technicky dozrievať.

Zaplnená Štátna opera odmenila ansámbel silným potleskom (najmohutnejšie bravó zožala Magdalena Kožená), no jeho trvanie neprekročilo 3-4 minúty. Žeby protest voči vizuálnemu tvaru?

Hodnotenie autora recenzie:   75%

Wolfgang Amadeus Mozart:
La clemenza di Tito
Dirigent:Adam Fischer
Režie: Jürgen Flimm
Scéna: George Tsypin
Kostýmy: Birgit Hutter
Světla: Wolfgang Goebbel
Premiéra 17.5.2012 Wiener Staatsoper Vídeň
(písané z reprízy 21.10.2012)

Tito – Richard Croft
Vitellia – Hibla Gerzmava
Servilia – Chen Reiss
Sesto – Magdalena Kožená
Annio – Alisa Kolosova
Publio – Adam Plachetka

www.staatsoper.at

Foto Barbara Zeininger