Výjimečný večer. Toronto Symphony s Maximem Vengerovem na Pražském jaru

Osobitne príjemnú atmosféru v Smetanovej sieni Obecního domu podnietil sám dirigent Peter Oundjian. Torontský rodák patrí k významným príslušníkom súčasnej dirigentskej generácie. Jeho menovanie hudobným riaditeľom Toronto Symphony Orchestra nielen rozšírilo okruh jeho poslucháčov, ale posilnilo tiež jeho medzinárodné renomé a reputáciu samotného orchestru. Jeho premýšľavý prístup k hudobnému materiálu a ústretovosť k tvorivej spolupráci boli zreteľné počas celého koncertu. Nehovoriac o jeho nesmiernej charizme.

S prvými tónmi Karnevalovej predohry od Oskara Moravca bolo cítiť živosť a energiu ním riadeného Torontského symfonického orchestra. Aj keď je dielo kanadského skladateľa českého pôvodu v repertoári mnohých popredných orchestrov, nie je ani zďaleka uvádzané tak často, ako by si zaslúžilo. Oundjian dokázal svojím prístupom k prevedeniu Karnevalovej predohry vyzdvihnúť jej rytmickú vitalitu a upriamiť pozornosť publika na jej bohatú dynamiku a majstrovskú orchestráciu.

Koncert pre husle a orchester D dur op. 77 Johannesa Brahmsa bol ideálne zvoleným kontrastom k úvodnej predohre. Brahms vybral pre svoj husľový koncert – podobne ako Beethoven, Čajkovskij či Sibelius – tóninu D dur, ktorá je plná radostných, ale i melancholických nálad. Brahmsov koncert bol spočiatku silne kritizovaný za nedostatok husľovej virtuozity. Tú Brahms podriaďoval výlučne symfonickej koncepcii. Koncert dokončený v roku 1878, pôvodne so štyrmi vetami, nakoniec upravil na tri, scherzo sa neskôr stalo súčasťou Brahmsovho Druhého klavírneho koncertu. Umelcom, ktorý sa v spolupráci s Toronto Symphony Orchestra predstavil včerajšiemu publiku Pražskej jari, bol svetoznámy huslista Maxim Vengerov. Husľový virtuóz a od roku 2007 aj dirigent patrí medzi vôbec najžiadanejších interpretov klasickej hudby. Svojou hrou kombinuje poéziu s čistotou výrazu a bezchybnou technikou. Inak tomu nebolo ani pri jeho prevedení Brahmsovho koncertu.

Prvá veta Allegro non troppo v sonátovej forme s dvojitou expozíciou začína melancholickou témou v hoboji. Následne sa rozvinie do zvukovo plného žánru, z ktorého je cítiť vášeň, silnú túžbu, bojovnosť až dramatickosť. Vengerov sa jej ujal bravúrne. Jeho frázy boli výrazovo presvedčivé, dynamicky stabilné a technicky bezchybné. Virtuózny oddiel pred návratom hlavnej témy v repríze bol dôkazom jeho vysokej muzikality a hudobnej precítenosti. Druhá veta Adagio si vo Vengerovovej interpretácii zachovala svoj nežný subtílny nádych. Finále, Allegro giocoso, ma non troppo, je rondo v maďarskom štýle, plné technicky náročných odtieňov, zakončené víťaznou kodou. Dirigent Oundjian dokázal podriadiť orchester sólovému nástroju, a tak ho nechal aj v dramatických či dynamicky výraznejších plochách finálnej vety vyspievať všetko, čo chcel Brahms týmto dielom povedať. Vengerovov výkon ocenili poslucháči mohutným potleskom, ich uznanie huslista odmenil prídavkom v podobe Bachovej Sarabandy d moll.

Symfónia č. 7 d moll op. 70 od Antonína Dvořáka sa nepochybne stala vyvrcholením včerajšieho programu. Dvořák symfóniu skomponoval na objednávku londýnskej Kráľovskej filharmonickej spoločnosti, ktorá ho v roku 1884 vymenovala za svojho čestného člena. „Siedma“ mala byť iná ako predošlé, mala doslova „hýbať svetom“ a dokázať poslucháča strhnúť svojou invenčnou pestrosťou a lyrickou náladou. Tematicko-motivická práca je omnoho dôkladnejšia, rozvedenie je formálne bohatšie a len chvíľami môžeme v symfónii nájsť folklórne prvky.

Bohaté množstvo hudobných nápadov ponúkla už prvá veta Allegro maestoso v sonátovej forme, exponujúca niekoľko vzájomne súvisiacich tém. Tú vystriedala pomalá rozjímavá veta Poco Adagio, obohatená o dramatickú strednú časť. Kontrastne tanečné scherzo tretej vety Scherzo. Vivace a variačne i kontrapunkticky majstrovská záverečná veta Finale. Allegro doviedli celé dielo do oslavného záveru. Obzvlášť brilantne pôsobila svojou zvukovosťou dychová sekcia Torontského orchestra. Dirigent Oundjian zvolil v niektorých častiach rýchlejšie tempo, celkovo však rešpektoval predpísanú agogiku a dynamiku. Koncertný majster Jonathan Crow sa postaral o hudobne stabilnú a jednotne fungujúcu sláčikovú sekciu, ktorej zvuk bol po celý čas mäkký a hybný.

Neutíchajúci potlesk publika v Smetanovej sieni Obecního domu si vyžiadal hneď dva prídavky. Prvým bol valčík zo suity Maškaráda od Arama Chačaturjana, ktorý pozornosť na chvíľu odviedol od dojmov z meditatívne ladeného Dvořáka. Túto náladu však vrátil druhý prídavok – časť Nimrod z orchestrálnych Variácií na pôvodnú tému pre orchester op. 36 Enigma od Edwarda Elgara. Nič krajšie sme si ako poslucháči nemohli želať.

Toronto Symphony Orchestra sa pod vedením Petera Oundjiana predstaví 20. mája v druhom koncerte s pôsobivo koncipovaným programom. Jeho kľúčovým bodom bude Koncert pre klavír a orchester a moll op. 54 Roberta Schumanna v interpretácii talentovaného klaviristu Jana Lisieckeho, ktorý vo svojich dvadsiatich dvoch rokoch ukazuje neobyčajnú hudobnú zrelosť a krásu svojho interpretačného umenia. Oba koncerty sú vyjadrením úcty a vďaky Torontského symfonického orchestra Karlovi Ančerlovi. Aj keď pôsobil v orchestri ako šéfdirigent iba štyri sezóny, výrazne prispel k jeho profesionálnemu rozvoju. Piatkový koncert bol jasným dôkazom toho, že Toronto Symphony Orchestra naozaj patrí k hudobnej špičke amerického kontinentu.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Pražské jaro 2017
Toronto Symphony Orchestra, Peter Oundjian & Maxim Vengerov
Dirigent: Peter Oundjian
Maxim Vengerov (housle)
Toronto Symphony Orchestra
19. mája 2017 Smetanova sieň Obecního domu Praha

program:
Oskar Moravec: Karnevalová předehra
Johannes Brahms: Houslový koncert D dur, op. 77
Antonín Dvořák: Symfonie č. 7 d moll op. 70
prídavky:
Aram Chačaturjan: Maškaráda
Edward Elgar: Enigma – Nimrod

www.festival.cz