Výjimečný večer. Toronto Symphony s Maximem Vengerovem na Pražském jaru

Osobitne príjemnú atmosféru v Smetanovej sieni Obecního domu podnietil sám dirigent Peter Oundjian. Torontský rodák patrí k významným príslušníkom súčasnej dirigentskej generácie. Jeho menovanie hudobným riaditeľom Toronto Symphony Orchestra nielen rozšírilo okruh jeho poslucháčov, ale posilnilo tiež jeho medzinárodné renomé a reputáciu samotného orchestru. Jeho premýšľavý prístup k hudobnému materiálu a ústretovosť k tvorivej spolupráci boli zreteľné počas celého koncertu. Nehovoriac o jeho nesmiernej charizme.

S prvými tónmi Karnevalovej predohry od Oskara Moravca bolo cítiť živosť a energiu ním riadeného Torontského symfonického orchestra. Aj keď je dielo kanadského skladateľa českého pôvodu v repertoári mnohých popredných orchestrov, nie je ani zďaleka uvádzané tak často, ako by si zaslúžilo. Oundjian dokázal svojím prístupom k prevedeniu Karnevalovej predohry vyzdvihnúť jej rytmickú vitalitu a upriamiť pozornosť publika na jej bohatú dynamiku a majstrovskú orchestráciu.

Koncert pre husle a orchester D dur op. 77 Johannesa Brahmsa bol ideálne zvoleným kontrastom k úvodnej predohre. Brahms vybral pre svoj husľový koncert – podobne ako Beethoven, Čajkovskij či Sibelius – tóninu D dur, ktorá je plná radostných, ale i melancholických nálad. Brahmsov koncert bol spočiatku silne kritizovaný za nedostatok husľovej virtuozity. Tú Brahms podriaďoval výlučne symfonickej koncepcii. Koncert dokončený v roku 1878, pôvodne so štyrmi vetami, nakoniec upravil na tri, scherzo sa neskôr stalo súčasťou Brahmsovho Druhého klavírneho koncertu. Umelcom, ktorý sa v spolupráci s Toronto Symphony Orchestra predstavil včerajšiemu publiku Pražskej jari, bol svetoznámy huslista Maxim Vengerov. Husľový virtuóz a od roku 2007 aj dirigent patrí medzi vôbec najžiadanejších interpretov klasickej hudby. Svojou hrou kombinuje poéziu s čistotou výrazu a bezchybnou technikou. Inak tomu nebolo ani pri jeho prevedení Brahmsovho koncertu.

Prvá veta Allegro non troppo v sonátovej forme s dvojitou expozíciou začína melancholickou témou v hoboji. Následne sa rozvinie do zvukovo plného žánru, z ktorého je cítiť vášeň, silnú túžbu, bojovnosť až dramatickosť. Vengerov sa jej ujal bravúrne. Jeho frázy boli výrazovo presvedčivé, dynamicky stabilné a technicky bezchybné. Virtuózny oddiel pred návratom hlavnej témy v repríze bol dôkazom jeho vysokej muzikality a hudobnej precítenosti. Druhá veta Adagio si vo Vengerovovej interpretácii zachovala svoj nežný subtílny nádych. Finále, Allegro giocoso, ma non troppo, je rondo v maďarskom štýle, plné technicky náročných odtieňov, zakončené víťaznou kodou. Dirigent Oundjian dokázal podriadiť orchester sólovému nástroju, a tak ho nechal aj v dramatických či dynamicky výraznejších plochách finálnej vety vyspievať všetko, čo chcel Brahms týmto dielom povedať. Vengerovov výkon ocenili poslucháči mohutným potleskom, ich uznanie huslista odmenil prídavkom v podobe Bachovej Sarabandy d moll.

Symfónia č. 7 d moll op. 70 od Antonína Dvořáka sa nepochybne stala vyvrcholením včerajšieho programu. Dvořák symfóniu skomponoval na objednávku londýnskej Kráľovskej filharmonickej spoločnosti, ktorá ho v roku 1884 vymenovala za svojho čestného člena. „Siedma“ mala byť iná ako predošlé, mala doslova „hýbať svetom“ a dokázať poslucháča strhnúť svojou invenčnou pestrosťou a lyrickou náladou. Tematicko-motivická práca je omnoho dôkladnejšia, rozvedenie je formálne bohatšie a len chvíľami môžeme v symfónii nájsť folklórne prvky.

Bohaté množstvo hudobných nápadov ponúkla už prvá veta Allegro maestoso v sonátovej forme, exponujúca niekoľko vzájomne súvisiacich tém. Tú vystriedala pomalá rozjímavá veta Poco Adagio, obohatená o dramatickú strednú časť. Kontrastne tanečné scherzo tretej vety Scherzo. Vivace a variačne i kontrapunkticky majstrovská záverečná veta Finale. Allegro doviedli celé dielo do oslavného záveru. Obzvlášť brilantne pôsobila svojou zvukovosťou dychová sekcia Torontského orchestra. Dirigent Oundjian zvolil v niektorých častiach rýchlejšie tempo, celkovo však rešpektoval predpísanú agogiku a dynamiku. Koncertný majster Jonathan Crow sa postaral o hudobne stabilnú a jednotne fungujúcu sláčikovú sekciu, ktorej zvuk bol po celý čas mäkký a hybný.

Neutíchajúci potlesk publika v Smetanovej sieni Obecního domu si vyžiadal hneď dva prídavky. Prvým bol valčík zo suity Maškaráda od Arama Chačaturjana, ktorý pozornosť na chvíľu odviedol od dojmov z meditatívne ladeného Dvořáka. Túto náladu však vrátil druhý prídavok – časť Nimrod z orchestrálnych Variácií na pôvodnú tému pre orchester op. 36 Enigma od Edwarda Elgara. Nič krajšie sme si ako poslucháči nemohli želať.