Zklamání. A ne pro zákaz vstupu tenorům

  1. 1
  2. 2

Sklamanie. A nie pre zákaz vstupu tenorom 
Thomas Hampson & Luca Pisaroni v cykle Svetové operné hviezdy

V netradičnej speváckej zostave, inšpirovanej CD albumom spred sedemnástich rokov Tenorom vstup zakázaný!, sa niesol stredajší koncert na javisku Slovenského národného divadla. Agentúra Kapos Artists predstavila po prvýkrát na Slovensku svetoznámeho 58-ročného amerického barytonistu Thomasa Hampsona a jeho o dvadsať rokov mladšieho kolegu, vo Venezuele narodeného Taliana Lucu Pisaroniho. V súkromí je starší z umelcov svokrom mladšieho.Práve za príbuzenským vzťahom možno hľadať jeden z argumentov pre kombináciu dvoch barytónových hlasov. Thomas Hampson je síce tiež protagonistom spomenutého CD, na ňom však spieva výlučne duetá s basistom Samuelom Rameyom. Svetový operný repertoár ponúka pre takúto konšteláciu nemálo atraktívnych čísel. Na bratislavskom koncerte sa z nich, vrátane prídavku, objavili iba tri (Filip II. a Posa z Verdiho Dona Carla, Giorgio a Riccardo z Belliniho Puritánov, Pasquale a Malatesta z Donizettiho Dona Pasquala) a ďalší – Macbeth a Banco z Verdiho Macbetha – k nim pribudol.

Okej, pokiaľ by jeden z dvojice bol skutočným basom. Luca Pisaroni však aj pri ambícii obsiahnuť najhlbší mužský fach stále ostáva lyrickým barytonistom. Akýkoľvek kontrast medzi hlasmi tým pádom chýbal, navyše sa vytratila aj dramaturgická pointa, keď v počte ukážok nad dvojspevmi prevažovali sólové árie. A sled barytónových, respektíve basbarytónových vzoriek príliš atraktívny nebol. Alebo povedané inak, priamo: príťažlivou by bola akákoľvek skladba programu, keby išlo o výnimočne kvalitnú interpretáciu. Toto kritérium však splnené nebolo.

Pritom obaja umelci majú vo svete výborné renomé. Hampson sa na najpoprednejších javiskách drží tri desaťročia a Pisaroni už stihol dobyť newyorskú Met, Paríž, Viedeň či Salzburský festival. Nie je všetko zlato, čo sa blýska. Ukázalo sa, že starší z umelcov už zjavne prekročil zenit, mladší zasa ešte skôr hľadá sám seba. U Lucu Pisaroniho je koketovanie s basovými partmi zásahom úplne mimo terča. Napokon, na divadelných doskách úlohy, z ktorých predniesol na koncerte ukážky, zväčša nespieva. Všetky tri dvojspevy z oficiálnej časti programu (Don Carlo, Macbeth, Puritáni) vyzneli veľmi problematicky a dramaticky poddimenzovane aj pre manko vo farebnom kontraste hlasov a disproporciu v ich objeme. Pisaroni pre Filipa II. či Banca nemá závažnosť a volumen materiálu a vonkoncom mu chýba nevyhnutná hlboká poloha. Hampson sa zasa trápi s výškami, s udržaním fráz a rytmu. V predpokladanom vyvrcholení programu, na záver umiestnenom dvojspeve z Belliniho Puritánov, sa nedostavila ani gradácia cabalettovej časti, ani očakávaná spoločná koruna vo výške.

V úvodnom bloku po predohre k Figarovej svadbe ostali obaja sólisti pri Mozartovi. Leporello z Dona Giovanniho Lucovi Pisaronimu sedí dobre, má preňho mäkký, plastický a vo frázovaní kultivovaný hlas i zmysel pre komornejšie nuansy. Nie je typom speváka, ktorý má zámer predvádzať sa, jeho výraz je skôr introvertný, neafektovaný, ale presvedčivý. Thomas Hampson ako Gróf z Figarovej svadby už v recitatíve bol tónovo a rytmicky labilný (prvý a nie posledný vážny konflikt s orchestrom a dirigentom), čo sa nezmenilo ani počas ťažkopádnej, nevydarenou výškou uzavretej árii.

Francúzsky blok vyšiel tiež lepšie Pisaronimu, keď v serenáde Mefistofela z Gounodovho Fausta uplatnil (aj napriek príliš svetlému timbru) eleganciu fráz a sarkazmus vo výrazových nuansách. Hampsonov Herodes z Massenetovej Hérodiady začal v neurčitej intonácii, opäť stredná poloha strácala obsah a ťah, výšky údernosť a výrazu chýbala poézia. Po dvoch verdiovských dvojspevoch, prerušených prestávkou (o ktorej orchester zrejme nevedel, keďže vari pol minúty nevstal zo stoličiek), pokračoval Thomas Hampson áriou Macbetha zo 4. dejstva rovnomennej opery. Dačo sa mu podarilo zamaskovať výrazom, azda v intervale necelej oktávy znel jeho tón pevne, no o klenbe a „tečení“ talianskych fráz mohol divák jedine ak snívať. Ešte problematickejšie mu vyšlo Jagovo krédo z Otella, kde mu na legato už neostali sily a prakticky celú áriu forsírovane odparlandoval.

Po Mozartovi u Lucu Pisaroniho vari najväčšie očakávanie smerovalo k dvom áriám z u nás nehraných opier Gioachina Rossiniho, Assurovi zo Semiramide a titulnému hrdinovi z opery serie Maometto II. Basbarytónová tessitura oboch čísel vcelku vyhovuje jeho rozsahu, hoci aj v nich v okrajových tónoch sa isté rezervy v objeme a nosnosti hlasu (orchestrom prekrytý záver Assurovej árie) objavili. Virtuózne koloratúrne prvky oboch árií sa snažil zdolať poctivo, no označiť Pisaroniho za rossiniovského speváka by bolo prismelé. K pozitívam jeho prejavu patrí vyspelá legatová kultúra a plastickosť materiálu.

Bratislavské publikum zrejme očakávalo oslnivejšie výkony, takže potlesky boli neraz skôr zdvorilostné. Spontánny ohlas sa dostavil až po prídavku, vokálne slušne a herecky vtipne dotvorenom dvojspeve Dona Pasquala (Pisaroni) a Malatestu (Hampson) z Donizettiho buffy. Vzhľadom na vek oboch sólistov a pri ich príbuznom hlasovom odbore, by však pasovalo obsadenie rolí v opačnom garde. Ďalšie nové číslo už pripravené nebolo, nuž druhú časť duetu umelci vďačne zopakovali.

Sprevádzajúcim a dve predohry (k Mozartovej Figarovej svadbe a Verdiho Nabuccovi) hrajúcim orchestrom bola PKF – Prague Philharmonia pod taktovkou bulharského rodáka a v Taliansku žijúceho dirigenta Juliana Kovačeva. Bol to výkon skôr solídny, nie však oslnivý. Iba vďaka Kovačevovým skúsenostiam sa podarilo ustrážiť nejedno rytmicky rozkolísané (najmä pričinením Hampsona) miesto. V takmer trojročnej histórii skvelých koncertov, usporadúvaných agentúrou Kapos, išlo o prvý neveľmi vydarený projekt. Poučenie je jednoduché: dôveruj ale preveruj. Aj silné mená môžu sklamať. Tento raz nie pre „zákaz vstupu tenorom“.

Hodnotenie autora recenzie: 60 %

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - T.Hampson & L.Pisaroni (Bratislava 2013)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Související články


Napsat komentář