Golding nad zlato

Nurejev Gala 2014 

Vo Viedenskej štátnej opere na konci sezóny opäť ukázali, kedy má zmysel konať baletné gala. Vo chvíli, keď súbor disponuje dostatočnou technickou a umeleckou istotou, keď sú k dispozícii vynikajúci sólisti a niekoľko hostí, ktorí dodajú večeru lesk a adrenalín. A samozrejme v neposlednej rade umelecká a dramaturgická idea. S príchodom Manuela Legrisa za šéfa Wiener Staastballettu povstala idea uctiť na konci sezóny spomienkou umeleckého génia Rudolfa Nurejeva, ktorého umelecká kariéra čo do oblasti interpretácie a choreografie je veľmi úzko spojená s Viedňou. Sila a magnetizmus Nurejevovej práce tak dáva jasnú dramaturgickú líniu, ktorú Legris striktne dodržuje a tvorivo s ňou pracuje. Po náročnej sezóne (o všetkých premiérach sme informovali) v súbore našli sily, aby pripravili špeciálne čísla, ktoré dramaturgicky zapadajú do koncepcie večera a predstavujú vo Viedni neznámu Nurejevovu choreografickú prácu, alebo zaujímavé diela veľkého baletného sveta. Zároveň jednotlivé časti dali možnosť predviesť sólistov a demi sólistov v náročných úlohách a ukázať kvalitné niveau práce baletných pedagógov, ktorí členov súboru nielen mechanicky učia kroky, ale vychovávajú ich a posúvajú ďalej. A tak si budujú nové generácie prvých sólistov a rozvíjajú tvorivý potenciál svojich členov, hlavne čo do charizmy jednotlivých osobností. Mohli sme tak vidieť fantastickú päticu balerín, ktoré ukázali čo vedia v krátkej technicky vycibrenej variácii a ako vedia tancovať spolu napríklad pas de quatre.

Natascha Mair, ktorá mala zborovú zmluvu a v sezóne už zažiarila ako Klára v Luskáčikovi, je pýchou Viedne. Absolventka baletnej školy Viedenskej štátnej opery vo svojom mladom veku s postupnými úlohami a záťažou, ktorú primerane vedenie na ňu kladie, umelecky rastie. Potvrdila to vo variácii č.1 z Grand Pas z Paquity. I v spoločných dvojičkách a pas de quatre s kolegyňami. Alice Firenze, Nina Tonoli, Rui Tamai a Ioanna Avraam nezaostali za ňou a ukázali fantastické tancovanie. Alice Firenze, ktorá zažiarila v modernom kuse ako boli Blaubarts Geheimnis ukázala, že na špičkách sa i v pomalej variácii cíti rovnako dobre ako v extravagantnej moderne. Dojem potvrdila aj vo variácii Henriette z Raymondy. Nina Tonoli vo variácii s čelestou z Paquity bola oslnivá, muzikálna a jednoducho kúzelná, v Raymonde ukázala, že má výdrž, balance a kondíciu. Ioanna Avraam predviedla, že má nádherné grand jeté i fantastickú rotáciu. Vo variácii dievky s džbánom z Bajadéry zase zmysel pre humor a drobnú charakterizáciu. Akoby to nebolo málo, Avraam zatancovala ešte náročné pas de deux zo Slávnosti kvetín v Genzane. Podarilo sa jej to fantasticky. Vedľa Nurejevových verzií zrazu celkom iná poetika, Bournonville ako má byť. Ostré nohy, rýchle nohy, elegantné port de bras, drobné nuansy. Zatancovala ako keď prvotriedny operný spevák vystrihne áriu Kráľovnej noci. K nim treba pripojiť ešte Eszter Ledán, ktorá veľmi vnútorne zatancovala dievku z Ducha ruže a nenechala sa prevalcovať vo výraze erotickým nábojom pánskeho kolegu (Mihail Sosnovschi). Nová silná generácia, ktorú si pestuje Legris je nielen perspektívnou budúcnosťou ale aj zárukou, že aj druhooborové roly sú v predstaveniach výborne obsadené. Navyše sú pripravené aj mentálne na náročné záskoky, ktoré môžu dostať, keďže v tejto sezóne sa postupne „odbúrali“ vedúce primabaleríny.

Pred gala sa zranila ešte Olga Esina, ktorej úlohy si rozdelili hosťujúca hviezda Het baletu Anna Tsygankova a domáca Ketavan Papava. Anna Tsygankova potvrdila svoju povesť. Nie je taká slávna ako iné svetové baleríny, ktoré oscilujú medzi hosťovaním v Mariinskom či Bolšoj naprieč Pacifikom do ABT. Je symbolom veľkej, pracovitej a poctivej umelkyne, ktorá sa vyhrieva v priazni svojho domovského súboru v Amsterdame a z času na čas si odskočí na hosťovanie. Tsygankova previedla oslnivú Odíliu, ktorá sa dnes len tak nevidí. V pomalom tempe, s hlbokou muzikalitou doťahovala pohybom frázy, akcenty, crescendá, všetko malo pevný poriadok a zmysel. Spôsob, akým strieda v entrée adagiu zvádzanie Siegfrieda s jeho odmietaním, je dramaticky jedinečný. Jej vysoké passe, balance, v ktorom stojí dramaticky vyhrotene pár sekúnd i keď by ani nemusela, spôsob akým pracuje s rukami, je vrcholné majstrovstvo. Jej variácia Odílie bola dramatickým monológom s technickými finesami, ktoré berú dych. Kóda s fouetté bola veľká bodka za tanečnou oslavou jedinečného štýlu a charizmy, ktorú primabalerína má. Vyhovela Legrisovi a zatancovala Grand pas z Paquity i Nikiu v Bajadére. Grand pas povzniesla do absolútnych výšok interpretácie. Tam, kde nastávajú technické problémy či únava u iných balerín, Tsygankova stále tancuje s ohromnou eufóriou a štýlom. Šťastná náhoda, že diváci dostali možnosť užiť si viac Tsygankovej umenie. Celkom inou rolou bol výstup Nikie z II. dejstva Bajadéry. Balerína dala svoje technické tancovanie do služieb drámy a prežiarila variáciu Nikie pôsobivou mierou stotožnenia sa s vnútrom postavy. Ešte nikdy sme nevideli v tejto variácii také vysoké-široké a brilantné jeté entrelacé. So svojim partnerom Matthew Goldingom, ktorý vymenil angažmán v Het balete za Kráľovský balet v Londýne, ukázala dokonale zohraný pár a fakt, čo skutočný baletný pár dokáže. Súhra, istota, muzikalita, nuansy, spoločná estetika pohybu a výrazu. Golding ukázal, že je nielen krásny muž, ale aj tanečník na vysokej úrovni. Jeho nádherné mäkké plié, plastické nohy, skoky charakteru tigra, s tichým dopadom, pritom pôsobivo vysoké. Vo variácii Siegfrieda vygradoval onú „nudnú“, prevarenú variáciu k vrcholu, keď v závere medzi tour en l´air vsadil ešte piruety. Jeho ohromné, pevne vysoko zasadené seconde boli úžasné. Variácia v Paquite oslnivá. (Tour en l´air do otvorenej pózy en avant) Pôsobivé zakončenia variácií i fráz s dramatickou pauzou pred pózou boli efektné a dokonale muzikálne. Tu sa naplno prejavil cit dirigenta Valeryho Ovsyanikova pre vedenie orchestra ako partnera tanečníkom.

Ketevan Papava zatancovala s Romanom Lazíkom prvýkrát vo Viedni pas de deux z plesu z Nurejevovej parížskej Popolušky. V tomto zvláštnom Nurejevovom odkaze, ktorý choreograficky ostro kontrastuje s jeho ostatnou klasickou tvorbou a vedie tanec psychologicky i kontrapunkticky plasticky voči jasavo temnej Prokofievovej hudbe, ukázali obaja tanečníci silné partnerské puto, s ktorým nastúpili do tohto adagia. Papava za zranenú Esinu zatancovala Bellu z Netopiera Rolanda Petipa. Ukázala komické miesta, keď Bella telefonuje i vkusný prerod domácej paničky na hviezdu salónu.

Ďalším z vrcholov večera bolo „čierne“ adagio z Neumeierovej Dámy s kaméliami. Legris pozval dnes už na voľnej nohe étoile baletu Parížskej opery, ktorá vo Viedni nikdy zatiaľ nevystúpila: Isabelle Ciaravolu. Jej Armandom bol stuttgartský zázrak Friedemann Vogel. Nádherná dvojica dvoch oslnivých sólistov, krásnych nielen fyzicky ale aj duševne. Ciaravola je ideálny typ na túto, dnes tak zbožňovanú Neumeierovu postavu. Vogel, ktorý je nielen technický tanečník ale aj výborný herec, vniesol do adagia vedľa technicky náročných a oslnivých fines ohromujúci ľudský vklad. Na Chopinovu Baladu g moll, ktorú prekrásne zahrala Shino Takizawa, vystavali obaja tanečníci celú katedrálu emócií. Medzi virtuóznymi klasickými zastaveniami úchvatné miesto stíšenia a meditácie, ktoré obaja tanečníci svojimi technickými dispozíciami bez limitov priviedli k vrcholu.

Úctu i obdiv k choreografickej práci Jiřího Bubeníčka dokazuje fakt, že Legris zaradil do dramaturgie gala jeho Kanon D dur z baletu Le Souffle de l´Esprit. Trio tanečníkov Eno Peci a Masayu Kimoto na čele s Romanom Lazíkom, výborne vystihlo charakter pohybového myslenia Bubeníčka. Lazík od svojho prvého jeté, v ktorom sa zastavil vo vzduchu akoby prekonal gravitáciu, so šťastnou blaženosťou viedol trio. Domáci sa výborne prezentovali v Other Dances Jerome Robbinsa. Denys Cherevychko a Kiyoka Hashimoto vyšli ako ideálne obsadenie pre tento poetický kus, ktorý dokazuje podobne ako Dances et a Gathering Robbinsonovo uctievanie klasiky ako živého tanečného jazyka. Na Chopinovu hudbu vystaval pre Cherevychka, ktorý to tak cíti, silné mužné tancovanie a Cherevychkovo tour de fource tancovanie s odkazmi na pózy z mazúrky. Hashimoto ako krehký protipól vo vzdušnom a brisknom allegre bola ideálnym kontrastom k hravej choreografii a Cherevychkovi. Šesť častí vypointovali až k záverečnej kóde, ktorú efektne rozjasnili a v technickom rozmere doviedli k dokonalosti.

Domáci sa prezentovali hlavne veľkou scénou Sna z Raymondy, kde v zložitých formáciách Nurejeva corps de ballet dámsky i pánsky potvrdili, prečo sú členovia súboru. Dámy zložili druhú skúšku v Paquite a Bajadére, páni v dramaturgickej lahôdke v Polonéze z parížskej verzie Labutieho jazera. Tú ako ukážku inej koncepcie zaradil Legris proti staršej Nurejevovej verzii Labutieho jazera, ktorá mala novú (obnovenú) premiéru vo Viedni v tejto sezóne. Z domácich sólistov vedľa Lazíka zaujal mladý Dumitru Taran v pas de deux Bournonvillových oslnivých kaskádach Slávnosti kvetín v Genzane. Taranove vysoké skoky, briskné nohy, žiadne šmodrchanie a nestíhanie, ale muzikálne čisté tancovanie boli skvelé. Kirill Kourlaev prekonal slabosti choreografie Patricka de Banu a svojim naturálnym fyzickým tancovaním vygradoval jeho desaťminútový kus Labyrinth of Solitude k oslave pánskeho tancovania, vysokých skokov, sily a fyzického zhmotnenia prchavého pohybu.

Robert Gabdullin zatancoval Jeana de Brienne ako uholný kameň nurejevovského štýlu choreografovania. Vedľa týchto výkonov si z domácich palmu víťazstva odniesli dvaja umelci. Liudmila Konovalova oslnila v dvoch kontrastných číslach. Otvorila gala večer ako Raymonda v Nurejevovej verzii. V scéne sna kňažnej de Doris dokázala vykresať i bez rámca deja emotívny stav, v ktorom sa hrdinka nachádza a zároveň zvládnuť všetky nástrahy, ktoré Nurejev na balerínu postavil. S ohromným nadhľadom neexistovali technické limity pre Konovalovu a všetkému dominoval snový charakter pôsobivého Valse fantastique. Ako Gamzatii v parížskej verzii Bajadéry ukázala v Grand pas d´action nádherné, plnohodnotné tancovanie. Pevné pózy, krásne línie, aplomb, ponor do roly, muzikalitu. Konovalovej tancovanie získalo v tejto sezóne punc najvyššej kvality, oslnivej ženskosti, ladnosti i dramatických zvratov.

Raritou a pomyselným vrcholom bolo, že šéf baletu Manuel Legris sa nechal prehovoriť a zatancoval Ulricha z Petipovho Netopiera. Bývalý danseur noble, jedinečný zjav, ktorý zatancoval všetko, čo sa dá predstaviť a po jeho odchode do dôchodku v súbore parížskej opery zostala hlboká priepasť, sa nebál klesnúť na úroveň charakternej roly, ale ukázal svojmu súboru i verejnosti, že niet malých rolí. Ukázal ako sa má k nim pristupovať a hlavne ukázal, že komika nie je náhodnosť a náhoda, ale hlboko premyslená práca s postavou a psychológiou. Jeho Ulrich bol jedinečný. Technicky dokonalý. Oslnivé piruety, zložité väzby v rýchlom tempe dokonale v osi a brilantná práca s mimikou vytvorili roztomilú figúru, ktorú Legris evidentne miluje a túto svoju premenu z Princov na chaplinovskú postavu si užíva. A tak na záver sezóny zatancoval Viedenčanom celý súbor, vzácni hostia i samotný šéf.Viac než partnerom bol orchester pod vedením už spomenutého Valeryho Ovsyanikova. Tu bolo vidieť ako sa tancuje, keď dirigent pozná choreografiu, pozná partitúru a môže s orchestrom čarovať a pritom nešuštiť partitúrou ale sledovať tanečníkov. Gala sprevádzal i pre jediné predstavenie dokonale pripravený atraktívny bulletin a milé video ukážky, ktoré predstavili každé číslo zo skúšky na baletnej sále a uviedli diváka do tajov a organizmu jednotlivých choreografií. Že vedeniu nejde o finančný zisk z luxusného gala a nie je to snobská záležitosť dokázal fakt, že celý večer sa prenášal live na námestie pri opere, kde ho sledovali diváci, ktorí sa žiaľ kapacitne do hľadiska už nedostali. Až sa nakoniec vkráda do duše smútok, že štyri hodiny gala ubehli tak rýchlo a že treba čakať znovu celý rok na viedenské Nurejew Gala 2015.

Hodnotenie autora recenzie: 90%

Nurejew Gala 2014
Dirigent: Valery Ovsyanikov
Dramaturgie: Manuel Legris
Orchester Wiener Staatsoper
28. júna 2014 Wiener Staatsoper Vídeň

program:
– Raymonda – Liudmila Konovalova
– Jean de Brienne – Robert Gabdullin
– Blumenfest in Genzano – Ioanna Avraam, Dumitru Taran
– Le Souffle de L’Esprit – Masayu Kimoto, Roman Lazík, Eno Peci
– Schwanensee Pas de deux (3.Akt) – Anna Tsygankova, Matthew Golding
– Other Dances – Kiyoka Hashimoto, Denys Cherevychko
– Le Spectre de la Rose – Eszter Ledán, Mihail Sosnovschi
– Labyrinth of Solitude – Kirill Kourlaev
– Die Kameliendame (Pas de deux 3. Akt) – Isabelle Ciaravola, Friedemann Vogel
– Paquita – Anna Tsygankova, Matthew Golding
– Schwanensee Polonaise (1.Akt) – Ensemble
– Cinderella (Pas de deux 2. Akt) – Ketevan Papava, Roman Lazík
– Die Fledermaus – Ketevan Papava, Manuel Legris
– La Bayadère (2. Akt) – Anna Tsygankova (Nikija), Liudmila Konovalova (Hamsatti), Vladimir Shishov

www.wiener-staatsoper.at

Foto Wiener Staatsballett / Michael Pöhn