Slovenská filharmonie silvestrovala večer před lockdownem

Bol to taký veselo-smutný Silvester. Zrkadlil čas, v ktorom žijeme. Časť orchestra s rúškami, časť bez, zaplnená približne tretina auditória, sedenie s odstupmi a osobnou ochranou. Na druhej strane program, ktorý mal ambíciu naviesť uvoľnenú, od stresov aspoň na dve hodinky oslobodenú, náladu posledného dňa roka. Navyše, pod vedením nového šéfdirigenta Daniela Raiskina, ktorý si svoju prvú sezónu určite predstavoval inak. Zároveň však treba konštatovať, že Slovenská filharmónia patrila k mála inštitúciám, ktoré v pandémiou ovplyvnenom roku 2020, zužitkovali každú príležitosť k stretnutiu umelcov s obecenstvom.

V druhej vlne stihla – pri zníženej kapacite v hľadisku – odohrať v predvianočnom období aj Adventný, Vianočný, ba i Silvestrovský koncert. Fyzicky neprítomným ich ponúkla v streamoch a posledný z nich zaznie v období, uvedenom v názve. Dramaturgia večera niesla podtitul Najkrajšie valčíky sveta. Tvorilo ju trinásť skladieb (niekedy skladbičiek) od dvanástich skladateľov. Nesmierne pestrá paleta autorov (od najpopulárnejších až po neveľmi známe) a pokiaľ ide o jednotiaci prvok, tak tanečný žáner a trojštvrťový takt. Azda len malá pripomienka k monotematickej dramaturgii. Podľa vzoru slávnych Novoročných koncertov Viedenských filharmonikov, by ten náš Silvester osviežili prípadne aj polky, pochody, kvadrily. A v tomto kontexte mi jeden autor predsa len trocha chýbal. Mám na mysli v mnohých krajinách úspešného rodáka z Bardejova Bélu Kélera, už aj vzhľadom na 200. výročie jeho narodenia, tvoriaceho práve daný druh umenia.

Otváracím číslom valčíkového koktailu bol Gold und Silber, op. 79 od Franza Lehára. Skladba si získala uznanie až po tom, čo ju po vlažnom prijatí na premiére prevzal viedenský obchodník s hudbou a posunul londýnskej spoločnosti. Reťazce „zlata a striebra“ z partitúry rozohrala Slovenská filharmónia s Danielom Raiskinom v pôsobivých kontrastoch medzi vláčnym melodickým tokom a dirigentom určenými rezkými, pregnantnými rytmami. Valčík z Jazzovej suity č. 2 od Dmitrija Šostakoviča (v aranžmáne Michaila Jurowského) poukazuje na šírku kompozičných smerov skladateľa, kde nechýbala ani džezovými prvkami nadýchnutá hudba. S veľkým temperamentom a zdatnými dychmi v orchestri modeloval tvorbu svojho rodáka Daniel Raiskin.

Valčík z 2. dejstva opery Charlesa Gounoda Faust sa neraz objavuje aj v koncertných podobách, či baletných aranžmánoch. Slovenská filharmónia ho zahrala s eleganciou a potrebnou dávkou francúzskeho espritu. S radosťou sme si vypočuli aj dvojminútový Valčík zo suity k baletu Majáles od slovenského dirigenta a skladateľa Ľudovíta Rajtera, ktorého 20. výročie úmrtia sme si tento rok pripomenuli. Mladícky balet mal premiéru v Budapeštianskej opere roku 1938. Valčík zo scénickej hudby ku dráme Maškaráda od Arama Chačaturjana odrážal hustý, inštrumentačne bohatý a o vysokú dynamiku opretý kompozičný jazyk skladateľa.

Balet Léa Delibesa Coppélia patrí ku kmeňovým divadelným číslam, nevynímajúc valčík z neho. Prvú časť uzavrel Cisársky valčík, op. 437 od Johanna Straussa ml. (bulletin uvádza Straussa otca), pôvabný, na témy a dynamické kontrasty bohatý opus. Odznel pod Raiskinovou presnou, elegantne vedenou taktovkou a s viditeľnou dávkou inšpirujúcej muzikálnosti, v plnej orchestrálnej kráse. V prípade Antonína Dvořáka a jeho Pražských valčíkov ide o príležitostnú skladbičku, reagujúcu na objednávku plesu Národnej besedy v čase, keď chýbala dobová úžitková hudba. Napriek tomu, že v Dvořákovom odkaze zaujíma okrajové miesto, ide i príjemné počúvanie.

Snehová búrka je orchestrálne dielo Georgija Sviridova z roku 1975, ilustrujúce novelu Puškina. Aj krátky valčík je teda obsahovou inštrumentálnou skladbou. Bola to možno dirigentova voľba, no pôsobila sviežo. Ešte údernejším bol krasokorčuliarsky valčík Les Patineurs, op. 183  z pera francúzskeho skladateľa židovského pôvodu Émila Waldteufela. Tvorca obľúbených valčíkov, poliek a pochodov napísal roku 1882 dielo, ktoré svojou filigránskou nápaditosťou odráža krasokorčuliarske figúry. Na koncerte zaznel s veľkým šarmom a energiou.

Valčík z baletu Labutie jazero od Piotra Iľjiča Čajkovského vystriedal „prskavkový“ Belle at the Ball od amerického autora hudby ľahšieho žánru Leroya Andersona. Premiéru mal roku 1951, neskôr dostal aj textovú verziu. Efektnú inštrumentáciu a schopnosť na trojminútovej plôške zasiahnuť cieľovú skupinu využili Daniel Raiskin s našimi filharmonikmi. Posledným číslom koncertu a zároveň rozlúčkovými  živými tónmi s rokom 2020 za účasti publika, sa stal valčík Johanna Straussa ml. Na krásnom modrom Dunaji.

Mal eleganciu, ťah, štýl a účel rešpektovanú štruktúru. A možno aj kúsok posolstva navyše. Aj keď Dunaj už dávno nie je modrý, v dnešných neľahkých časoch pandémie nás (a nielen podunajské krajiny, ale prostredníctvom hudby celý svet) spája v symbolike, že jeho nezastaviteľný tok odplaví aj vírus, ktorý nám už pridlho strpčuje život. Záverečný koncert roka 2020 odmenilo publikum ováciami postojačky a orchester vyjadril svoj vzťah k novému šéfdirigentovi u nás nezvyčajne nadšeným dupaním hráčov.

Silvestrovský koncert Slovenskej filharmónie
Najkrajšie valčíky sveta
Slovenská filharmónia
Dirigent: Daniel Raiskin
Koncertná sieň SF 18. decembra 2020

Program:
Valčíky z diel Franza Lehára, Dmitrija Šostakoviča, Charlesa Gounoda, Ľudovíta Rajtera, Arama Chačaturjana, Léa Delibesa, Johanna Straussa ml., Antonína Dvořáka, Georgija Sviridova, Émila Waldteufela, Piotra Iľjiča Čajkovského a Leroya Andersona.