Baletní panorama: Nurejevův tanec na svobodu pokračuje

Baletná panoráma Pavla Juráša (190)
Tentoraz:

• Detektívka o mnohých podozrivých (4)
• Akram Khan pripravuje Giselle
• Čo sleduje Stefano Pietragalla?

 

„Dance to Freedom“ Rudolfa Nurejeva (4)
Minulé tri diely Baletnej panorámy mapujú priam detektívnu drámu – najdôležitejšiu udalosť v živote slávneho tanečníka 20. storočia Rudolfa Nurejeva, jeho útek na západ. Kto prispel k jeho emigrácii? Kto udával? Kto pomáhal? Kto bol tajný agent KGB? Kto bol naopak priateľ? V prvej časti to bol samotný Kirovov balet (tu), potom nasledoval kľúčový hráč – kráľ súboru Konstantin Sergeyev (tu) či mladá vychádzajúca hviezda Alla Osipenko. Akty číslo štyri predstavili Vitalyho Strizhevskeho a KGB (tu). Dnes pokračujeme. Pátrame.

 

Akty 5
V správnej dráme nemôže chýbať osudová žena. Clara Saint. Mladá a krásna. Ako z francúzskeho Vogue, svetaznalá, skúsená, zábavná, spoločenská, extravagantná celebrita doby. Stelesňujúca ideály mladých. Prežila krušné detstvo v Buenos Aires, kde sa manželstvo jej rodičov rozpadlo. Ako päťročnú ju čílska maminka odviezla za oceán do Paríža. Bohatý otec podnikateľ zostal žiť v Argentíne. Dvadsaťjedenročná krásavica, v tej dobe už zasnúbená so synom ministra kultúry francúzskej vlády a novelistom Andrém Malrauxom. Saint nikdy nepovedala pravdu a nikdy ju nepovie. Aj v jej nejasnom telefonickom rozhovore (ktorý venovala dokumentu BBC Dance to Freedom) znejú slová: „To je naposledy, čo o tomto hovorím“. V dobovej tlači situáciu rafinovane bagatelizuje a schováva svoje zásluhy – pomoc novému kamarátovi. „Nemám tušenie, prečo si požiadal o politický azyl tu. Včera v noci na večierku sa zdalo, že je úplne normálny a šťastný.“ Jedno je však isté, Clara Saint zohrala kľúčovú úlohu. Bola to ona, kto zistil, ako o politický azyl požiadať, kto topiacemu sa na letisku v Le Burget podal pomocnú ruku a hodil mu záchranné koleso. Ostatní sa prizerali, pili kávu a nechávali osud plynúť vlastnou cestou. Clara Saint navzdory osobnej tragédii zostala Nurejevovi nablízku. Možno práve tragédia ju z rozšafnej dievčiny, ktorá má žiarivú budúcnosť, nasmerovala k úvahám o zložitosti ľudského života.

Behom jedného z predstavení turné, na premiére Kamenného kvietku, kedy provokatívne sedeli s Nurejevom na obdiv v lóži, sa Clara Saint dozvedela, že jej snúbenec, študent filozofie, krásny mladík s tmavými očami, šarmantný a zábavný Vincent Malraux tragicky zahynul aj so svojim bratom pri autohavárii v jej Alfe Romeo v ostrej zatáčke na ceste za ňou z dovolenky na Côte-d’Or. Mladý a krásny tanečník mohol byť súčasťou a možno aj prianím ako zaplniť prázdnotu po bolestnej a náhlej strate. Nikdy však nič nepovedala. Zachovala si tajomstvo. „Nič vážne”, vždycky odpovedala na otázku, čo bolo medzi ňou a mladým Nurejevom. Vtedy mal tanečník dvadsaťtri rokov. Šesť týždňov pobytu je dosť dlhá doba, aby sa zrodilo niečo krehké a zároveň silné medzi mladými ľuďmi. Dni po tragickej správe prežila ako námesačná. Nadopovaná váliom, ako tieň navštívila Rudolfovo Labutie jazero a inak všetko ostatné, aj pohreb je rozmazané. Francúzsky baletný kritik René Servin hovorí: „Clara bola viac zamilovaná do Nurejeva než do svojho snúbenca”. „Bolo to moje auto”, hovorí sedemdesiatštyriročná madam Clara Saint. „Obaja zomreli pri automobilovej nehode na juhu Francúzska. Nechcela som sa pozerať na všetky časopisy a noviny. Pre mňa bolo veľmi dôležité pokračovať – sans plus penser” (pozn. autora – bez premýšľania). Pokračovať bez ohľadu na to. Režisér Curson Smith v dokumente Dance to Freedom nežiada pani Saint potvrdiť dohady o milostnom vzťahu, na to je príliš múdry a rozumie tajomnej záhadnej dáme. Namiesto toho sa spýta, či ju Nurejev miloval. „Ja myslím, že nie”, ona odpovie. „Myslel si, že som zaujímavý človek. Bola som slobodná a ja som v tej dobe ani nepracovala. Všetko bolo so mnou ľahké. Ale viete, on bol taká hviezda. Bola som šťastná za neho.”

Na ich posledný večer v Paríži pred jeho zbehnutím, pani Saint spomína, že ho uistila, že sa opäť uvidia za pár dní v Londýne. Samozrejme nechýbajú ani obvinenia, že mladá liberálka, tak ako mnoho francúzskych intelektuálov či umelcov sympatizovala s komunizmom a búrili sa tak proti kapitalizmu a inému životnému štýlu, kde vládne zisk a peniaze. Dokonca sa špekuluje, že Clara Saint bola tajnou agentkou KGB v Paríži a bola na tanečníka nasadená. Druhá verzia omnoho logickejšia je naopak tá, že vplyv Clary na mladého Nurejeva je dielom a brilantnou špionážnou hrou v súperení veľmocí. Clara Saint ako špión CIA. Femme fatale, ktorá má zaujať tanečníka, zmanipulovať ho, ukázať mu rozkoše slobody, parížskych barov, striptízových klubov, možnosti sexuálnej slobody, výhody kariéry na západe a priviesť ho k úteku a zasadiť tak ranu sovietskemu režimu v oblasti kultúrnej politiky. Pani Saint vtipkuje o tomto obvinení: „Bola som zaplatený agent CIA. Áno, bola som Mata Hari”. Michael Cox, profesor medzinárodných vzťahov na London School of Economics, povedal: „Znamenalo to, že Západ by si mohol nárokovať víťazstvo v studenej vojne”.

Clara Saint vzťahom so Vincentom Malrauxom prišla do vskutku vysokej spoločnosti. Otec snúbenca patril k významným parížskym rodinám. Jeho literárna tvorba bola ocenená prestížnou Goncourtovou cenou. V de Gaullovej vláde bol najprv ministrom informatiky a neskôr za jeho prezidentovania ministrom kultúry (1959–1969). Zhodou okolností sa Malrauxova prvá manželka volal tiež Clara a ich dcéra si vzala za manžela slávneho filmára Alaina Resnaisa. Z krátkeho druhého vzťahu s novinárkou a spisovateľkou Josette Clotis ministrovi zostali dvaja synovia: Pierre-Gauthier a mladší Vincent, snúbenec Clary. Manželka zahynula pri tragickej nehode, keď sa na sklonku druhej svetovej vojny pošmykla a spadla pod vlak. Nesmieme zabudnúť, že jeho otec spáchal samovraždu v roku 1930, keď ho postihol prepad akcií na burze a krach. Do takejto osudom mučenej rodiny priviedla láska mladú slobodomyseľnú Claru. A potom tragédia so smrťou obidvoch synov počas jedinej nehody. Nie je ťažké si predstaviť, ako na Claru musel po tejto ťažobe pôsobiť mladý krásny tanečník, ktorý sa na javisku prevteľoval v oslnivé postavy, dojímal svojim tancom a potom, keď si zobliekol kostým s ňou vyrážal do víru parížskych nocí. „Bola veľmi bledá a snáď drobná. Vyzerala nie staršia než šestnásť rokov. Nepovedala celý večer skoro nič. Držala sa v úzadí, skoro ako dieťa. Smiala sa a mlčala. Od prvej chvíle, čo som ju uvidel, sa mi veľmi páčila“, spomenie Nurejev.

 

Akty 6
Protihráčom krásnej a láskavej mladej dámy môže byť Nurejevov kolega Yuri Solovyov. Podľa mnohých vypátraných dokumentov bol ideálnym žiarlivým kolegom, ubytovaným s Rudolfom v jednej izbe. Podľa tajných správ mu však tanečník niekoľkokrát povzbudený slobodným ovzduším v Paríži dával nemravné návrhy, čo vyburcovalo Solovyova k činom. Táto verzia je však ošemetná, lebo jej svedkom je len Nurejev a Solovyov, ktorý údajne Rudolfovi vrazil päsťou, čo napríklad najlepší kamarát Solovyova Sasha komentoval len ako typické mužné ruské „kočkovanie“.

Baryshnikov síce tvrdí, že „Nurejev by bol chcel Solovyova, pretože obdivoval jeho tanečný štýl a jeho mužné telo“, ale historke s ohľadom na vedomie, že Solovyov bol donútený KGB k špicľovaniu Rudolfa neverí. Solovyov nebol Rudolfovi neznámy. Bol jeho spolužiakom už z akadémie Vaganovej. Zatiaľ čo Rudi ťažko bojoval o svoje baletné vzdelanie a zlepšenie, Solovyov bol hviezdou školy z paralelnej triedy Borisa Schavrova. Kvôli svojim ohromným skokom bol už na škole prirovnávaný k Nijinskému. „Yuri bol tanečník pre tanečníka, ako neskôr Baryshnikov“, spomína spolužiak Leo. „Bol ako učebnica baletu v najčistejších regulách Vaganovej“. Mnohí si však už vtedy všimli, že Solovyov síce tancoval fantasticky, ale jeho výraz bol nudný a prázdny. Že bol však vynikajúci technikár potvrdzuje aj Baryshnikov, keď spomína, že Rudolf nikdy nevedel točiť piruety tak, ako práve Solovyov alebo Vasiliev z Bolšoj baletu.

 

Akty 7
Protihráčom vierolomného kolegu zase môže byť nový priateľ Pierre Lacotte. Toho Rudolf poznal na úvodnej recepcii uvítania slávneho Kirovovho baletu v Paríži v elegantnom foyer v Palais Garnier. Lacotte kvôli zraneniu musel skoro ukončiť svoju tanečnú kariéru. Mladý tanečník však nebol len produktom baletnej školy v Paríži, ale študoval aj u Lyubov Yegorovny, ktorá tancovala ešte s Ballets Russes a pracovala pod vedením legendárneho Cecchettiho a Fokina. Láska k histórii v Lacottovi prebudila vášeň a záujem o choreografiu. A už v mladosti bol vedúcou osobnosťou vo Francii, ktorý sa zaujímal o veľké romantické balety 19. storočia. Trávil celý svoj čas zbieraním rešerší, hľadaním dokumentov a indícií, ako tieto mnohé stratené diela mohli autenticky vyzerať. My dnes vieme, že sa stal v tomto smere legendou, tak ako jeho znovu vzkriesené inscenácie Sylfida, Undina či Dcéra faraóna.

Na jednej strane sály na recepcii postávali Rusi, na druhej Francúzi. Dlhý stôl ich delil ako železná opona a nikto nemal odvahu navštíviť druhú stranu. Lacotteho sprevádzali dve baleríny, Claire Motte a Claude Bessy. Lacotte spomína, ako ho z celej delegácie ZSSR zaujal jediný Nurejev. „Hovoril očami.“ Nurejev sa priblížil. „Hovoríte francúzsky?“, opýtal sa Lacotte. „Nie, ale anglicky“, odpovedal Nurejev. Tak sa začalo niečo mimoriadne, čo natrvalo zmenilo život tanečníka z Leningradu. Lacotte aj ďalší Nurejeva už poznali, lebo videli skúšku. Kritik René Sirvin z L´Aurore už chystal článok s titulkom „Mladík ako fenomén vo vzduchu s dych berúcou ľahkosťou a virtuozitou“ s podtitulom: Aj Leningradský balet má svojho letca. Trojica Francúzov chcela vytiahnuť Rudolfa z nudného oficiálneho večierku, ale na ich zdesenie sa im Rudolf priznal, že si musí pýtať dovolenie od riaditeľa. Sergeyev zbledol, keď mu tanečník predostrel svoju otázku a začal sa vyhovárať, že tanečníci musia dodržiavať režim a zavčasu spať a podobne. Nejakým zvláštnym riadením osudu navrhol, že teda v poriadku, ak pôjde ešte nejaký člen súboru, aby Nurejev nešiel sám a nepadol nebodaj do pasce západných protivníkov. Nurejev si vybral práve Yuriho Solovyova, ktorého navzdory všetkému považoval za najschopnejšieho reprezentanta a osobnosť Kirovovho baletu. Navyše so Solovyovom mal pridelenú izbu v Hoteli Moderne, kde boli ubytovaní.

Lacotte tiež spomína na Solovyova: „Pre mňa bol vynikajúcim tanečníkom. Jeho kvalita skokov bola neuveriteľná. Skákal ľahučko ako mačka“. A tak začalo Rudolfovo veľké dobrodružstvo. Bude takto utekať každú noc, priatelia mu predstavia ďalších priateľov, uvidí ich veľké apartmány, navštívi všetky múzeá, bude chodiť na koncerty, vypočuje si svojho milovaného Bacha v podaní Yehudiho Menuhina, uvidí v kine Ben Hura, či naživo West Side Story, po ktorej bude tancovať po parížskych uliciach cestou na hotel. Lacotte ho bude učiť kroky Ducha ruže, aj choreografie Balanchina. Budú chodiť do nočných klubov, do parkov, do parížskych chrámov a Rudolf bude stále klásť tisícky otázok o ich živote, kultúre a samozrejme balete. Budú ich rafinovane sledovať agenti KGB. Budú hlásiť Sergeyevovi, Strizhevskému, do Moskvy, písať depeše, šifry, samozrejme provokovať samotného tanečníka, aby urobil nejakú chybu a mohli ho potrestať. Rudolf priateľom prezradí, že sa chcel učiť francúzsky aj v Leningrade, ale keď našiel starú učiteľku, ktorá jazyk ovládala, stanovila si otrasnú podmienku. Bude ho učiť, ale len vtedy, ak príde každý deň a vynesie jej nočník, pretože nemá v byte záchod. To bolo pre Rudolfa moc a tak o lekcie francúzštiny prišiel. V prvú noc mu noví priatelia dajú krabičku praliniek, ale Rudolf si vezme len dve. „Zajtra si zase vezmem dve a potom zase dve.“ „Rudolf“, smial sa Pierre, „to si myslíš, že si nás musíš poistiť pralinkami? Máš strach, že by si nás už nevidel?“ „Áno“, odvetí dojatý Nurejev. Pierre ho upokojí „Vezmi si pralinky a dôveruj nám“. A ponúkne ho „Zajtra sa uvidíme“. A vymyslia plán ako sa stretnúť pri opere v bufete.

(pokračovanie nabudúce)
***

 

Aktuality
Tanečníci sa vracajú do práce, do svojich divadiel, šatní a na baletné sály a začínajú po lete trénovať. Vo veľkom štýle vstúpi do novej sezóny prestížny londýnsky súbor English National Ballet, ktorý svojimi početnými turné križuje celé britské ostrovy a patrí tak celému Spojenému kráľovstvu. Ani záver sezóny nebol mdlý. Zaujímavou premiérou na konci sezóny bol balet Broken Wings (Zlomené krídla) od kubánsko-belgickej choreografky Annabelle López Ochoaie. Vo výtvarne pôsobivej inscenácii sa v titulnej role slávnej maliarky Fridy Kahlo predstavila a triumfovala primabalerína a zároveň riaditeľka súboru Tamara Rojo. Nebola to jediná hviezda. Ako riaditeľka súboru priviedla na scénu z tichého odpočinku niekdajšiu svetovú baletnú hviezdu, ruského baletného päťdesiatšesťročného veterána – Ireka Mukhamedova. Ten stvárnil Fridinu osudovú lásku i jej milostné peklo, maliara Diega Riveru, s ktorým maliarka prežila divoký a tragický vzťah plný vášne, lásky, zrady i odpustenia.

A čo teda čaká divákov tentokrát? Choreografický, dramaturgický, koncepčne veľký počin. Rojo sa podarilo po úspešnom balete Dust prehovoriť k spolupráci legendu, či bad boy-a choreografie Akrama Khana. Nebude to však premiéra hocijaká. Slávny choreograf naštuduje pre English National Ballet špeciálne ako kreáciu novú verziu baletu Giselle. Bude to zároveň v jeho kariére vôbec prvý celovečerný balet.

Khan si prizval hviezdny tím. Pôvodnú romantickú hudbu Adama upraví a prepracuje skladateľ Vincenzo Lamagna. Výpravu má na starosti držiteľ Ceny akadémie za film Tiger a drak Tim Yip. Dizajnér obliekal napríklad aj účinkujúcich z Pekingu na záverečnom ceremoniáli olympijských hier v Aténach. Svetelný dizajn pripraví Mark Henderson, držiteľ Tony Award. To bude skutočné slovo do boja, proti iným silným, moderným verziám ako boli Mats Ek či David Dawson. „Som neuveriteľne nadšená, že Akram prijal túto výzvu. Verím, že to bude veľmi dôležitý krok pre celú formu baletného umenia a dúfam, že to bude tento krásny klasický titul, ktorý vzbudí pozornosť nových divákov“, povedala na tlačovke Tamara Rojo, umelecká riaditeľka Anglického národného baletu. „Nemôžem sa dočkať“, doplnil Khan. „Je to krásny a kultový kus a teším sa, že môžem prinášať svoj vlastný pohľad, spolu so svojimi spolupracovníkmi a nádhernými tanečníkmi Anglického národného baletu.“ Predstavenie má ako vždy premiéru najprv mimo Londýna, tentoraz v Manchestri 27. septembra. A potom doputuje až do Londýna. Samozrejme sa sluší dodať, že ako inak, Giselle v kreácii stvárni stále zaujímavá a strhujúca Tamara Rojo.

 

Čo sleduje?

Ak som písal, že tanečníci sa vracajú do práce, vrátil sa aj do Ostravy zaujímavý tanečník Stefano Pietragalla, ktorý v minulej sezóne strhol na seba veľkú pozornosť a celkom zaslúžene. Hlavne ako Oberon v Sne noci svätojánskej Youriho Vàmosa. O tanečníkovom nespornom talente svedčí aj fakt, že choreograf Vàmos si ho vybral zo všetkým možných českých tanečníkov pre part Romea na hosťovanie na 59. ročníku Festivalu dei Due Mondi v Spolete, čo nie je žiadny druhoradý festival. Júliou mu bola Andrea Kramešová z Národného divadla v Prahe a aj ďalšie party obsadili poprední umelci z Národného divadla; kamarátom Mercutiom bol Mathias Deneux a Tybaltom, ktorému sa Romeo stal vrahom Jiří Kodym. Mladý tanečník, rodák zo San Marina si vybral pre čitateľov toto video.

A čím ho charakterizuje? „Toto je odkaz na jeden z odkazov z milióna hudby, ktorú počúvam, keď sa vrátim domov po pracovnom dni a chcem si oddýchnuť sám“, hovorí tanečník a dodáva: „A páči sa mi, keď hovorí: ‘každá ruža potrebuje občas dážď‘, to je pre mňa, núti ma premýšľať“. Zakončuje tanečník.
***
V článku sú mimo iné použité citácie z nasledujúcich zdrojov:
www.belursus.info/la-danse-des-hommes/i.php?c=soloviev
www.ria.ru/culture/20060616/49615309.html
www.mynureyev.narod.ru/BIO.htm
www.mtholyoke.edu/courses/cflachs/limited/osipenko.html
www.telegraph.co.uk/news/obituaries/11324358/Alla-Sizova-obituary.html
Joel Lobenthal: Alla Osipenko – Beauty and Resistance in Soviet Ballet
Julie Kavanagh: Nureyev: The Life
Rudi van Dantzig: Remembering Nureyev: The Trail of a Comet
Rudi van Dantzig a Roger Urban: Life Behind the Metaphor
Otis Stuart: Nurejew, Die Biographie
Alexander Bland: Fontyen and Nureyev
Patricia Foy: Nureyev a Portrait
Diane Solway: Nureyev, His Life