Baletní panorama Pavla Juráše (115)

Tentoraz:
* Svet bláznov – Borisa Eifmana
* Festival v Mariinskom
* Tanečníci Berlínskeho štátneho baletu vstúpili do varovného štrajku
***

Dnes po tom, čo som sa dotkol Tradície (tu ), Reality (tu), Interpretov (tu) sa dostávam k ďalším kapitolám tvorby Borisa Eifmana.

Svet bláznov
Ak mnohí režiséri a dramatici radi užívajú pojem theatrum mundi pre svoje pitvorenie a hľadanie, nie je tomu inak ani medzi choreografmi. Snaha ovládnuť a vtesnať do svojich opusov múdrosť univerzálneho sveta a povýšiť ho na princíp a obraz, ktorý pojme všetko sa môže aj nemusí dariť. Boris Eifman vo svojej podstate ruského umelca a človeka akoby nadväzoval na pôsobivú tradíciu religiozity 19. storočia, doby, kedy ruskí umelci v literárnej sfére hľadali v niekoľkých rozdielnych prúdoch svoju spásu. Od skupiny Dostojevského, cez Turgeneva a Tolstého, až po mystických spisovateľov typu Florentského. Eifman akoby po rokoch duchovného útlaku hľadal práve tieto korene, ktoré sa výrazne tiahnu ruskými dejinami. Jeho púť po prapodstate tohto osobitého theatrum mundi ho zavádza do zvláštneho priestoru, ktorý nie je jurodivým a vizionárom cudzí. Do blázinca. Táto nemilosrdná inštitúcia, ktorá len pozvoľna upúšťala od krutých liečebných postupov, je obľúbeným javiskom pre panoptikum postáv naprieč žánrami.

Aj v tituloch, ktoré sú a priori svetlé a humánne ako Don Quijote, Eifman vidí jednotlivca v mase bláznov, ktorý dostáva utkvelú idée fixe, že sa stotožňuje so svojimi milovanými knihami a obrazmi z nich a vysníva si, že je ako Don Quijote. Až po tomto prológu sa tradičný sujet Kitri, ktorá má byť z vôle otca vydatá za nemožného Gamacha rozbieha, rojko sa však neustále konfrontuje s realitou hnusného blázinca a vreštiacich píšťaliek svojich väzniteľov a nemôže utiecť do slnečného Španielska do Barcelony, kde sa odohráva jeho príbeh. Príbeh Kitri a Basila je zhutnený a pokrivkáva za príbehom hlavného rojka. Ten sa dostáva až do súčasného sveta, ktorý je vzdialený jeho idylickým snom a v boji s pouličným gangom zachraňuje dievku, o ktorej je presvedčený, že to je jeho Dulcinea. Spolu sa dostavia na svadbu Basila a Kitri, kým opäť nenastane čas vrátiť sa do svojho temného podsvetia. Ale svet stvorený rojkovou fantáziou je večný.

Vnútornú tragédiu Čajkovského zobrazuje v nových farbách, inak než oficiálni životopisci, či kultový film Kenna Russela. Neocitávame sa formálne v priestore duševne chorých, ale Eifmanovo imaginatívne spracovanie pobúrilo ruských ortodoxných divákov a kritikov.

Titul Red Giselle je priamo spojený s blázincom a je takou dámskou verziou tragédie Nižinského. Mnohí diváci si isto pamätajú hosťovanie v Brne. Začína v revolučnom Petrohrade v baletnej škole bývalého cisárskeho divadla, kde prebieha lekcia klasického baletu – dokonalý tanec a trochu tajomná aura – taký je jej ideál krásy. Odtiaľ je už len krok k pozlátenému hľadisku. Výkon baleríny oslavuje publikum. Medzi jej obdivovateľmi je zástupca novej inštitúcie, komisár – člen Čeky. Ten neskôr predstaví baletke svoj skazený deštruktívny svet. Baletka z neho utieka späť. Nová sila však vládne v múroch divadla: kruto a agresívne, drví všetky prekážky v ceste. Biele baleríny musia byť poslušným nástrojom červenej ideológie.

Baletka a Komisár sú spojení zložitým vzťahom. Spolu emigrujú a opúšťajú Rusko nadobro. Balerína má vo Veľkej opere v Paríži triumfálny úspech. Jej partner jej padá k nohám s vyznaním lásky, ona to neopätuje. To neopätovanie lásky, jej pocit osamelosti vo svete, ktorý je jej cudzí má stále negatívny vplyv na jej duševný stav. Baletka sa snažila nájsť rozptýlenie v Demi-Monde gay svete Paríža. Ale aj tu ju prenasledujú prízraky z minulosti. Červené odrazy revolúcie. Desivé halucinácie.

Dokonca aj jej najobľúbenejšia rola Giselle, v ktorej baletka získala svetový ohlas, jej nepriniesla pokoj. Osud Giselle spal v nej samej ako jej spása – ona sama ho zopakuje: zrada jej milenca, šialenstvo. Šialenstvo je videné ako spása, ako odchod do mihotavého sveta za druhú stranu zrkadla. Tento balet viac než reálie ukazuje hru s námetom a jednotlivými snovými obrazmi. Eifman nespomína ani v librete konkrétne meno Olgy Spessivtsevy, ktorá skončila svoju krátku medzinárodnú kariéru a žiarivý talent hodný Anny Pavlovej na dvadsať dva rokov v psychiatrickej liečebni, kruto liečená vtedy modernými elektro šokmi a ďalšími hroznými metódami. Spessivtseva vyzerala v Giselle ako plačúci duch alebo zranený vták padajúci zo stromu. Málokedy sa usmiala, bol chladne krásna, nedotknuteľná a v očiach Sergeja Ďagileva, „tvor oveľa jemnejší a čistejší než Pavlova”. V rámci prípravy na úlohu navštevovala azyly pre duševne chorých, kde študovala gestá väzňov. Jej tanečný partner v tej dobe Pierre Vladimiroff napísal „Jej Giselle vydychávala skutočné šialenstvo, nie divadelnú ilúziu.“

„Čo je schizofrénia?“ – pýta sa Eifman. „To je rozštiepenie vedomia. V človeku vzniká niekoľko obrazov, jeden alebo viacero dvojníkov a každý začína diktovať svoje podmienky. V dôsledku toho človek prestáva riadiť sám seba. Začína robiť veci preňho neprirodzené, lebo mu diktuje jeho dvojník. To je naozaj strašné. V tomto vzťahu naozaj možno povedať, že spoločnosť na celom svete trpí tak trochu schizofréniou. Lebo ľudia a to aj veľmi vážení, hovoria veci nezodpovedajúce pravde. Veci, ktoré sú neprirodzené, z čoho vidno, že nehovoria oni, ale niekto ich riadi, či už dvojník alebo niekto reálny. Nedaj bože, aby človeku, ktorý má moc, nejaký dvojník našepkal: stlač gombík.“

Od tohto formálneho blázinca a liečebného ústavu Eifman prichádza aj k oveľa rafinovanejším formám liečenia duševnej trýzne podobne, ako v balete Čajkovskij. Už zo samotnej podstaty trápenia postáv v Bratoch Karamazovcov pod názvom Beyond Sin.

Pre všetky množstvá rozdielov, ktoré ich rozdeľujú, Dmitrij, Ivan a Aljoša sú navzájom prepojení neviditeľnými niťami: pre “páchnucu, hriešnu” krv svojho otca, Fjodora Pavloviča Karamazova, ktorá im koluje v žilách. Mních Aljoša sa márne snaží zmierniť dopad vášní, ktoré sa vymkli z rúk. On je pozorovateľ horkej rivality medzi svojím otcom a bratom Dmitrijom o priazeň Grušenky, konštantných opileckých orgií svojho otca, jeho ochoty zamotať každého v hriechu žiadostivosti.

Dramatický nerv, séria škandálov a neurotického hašterenia obidvoch bratov sa strieda so vzácnymi chvíľami pokoja, kedy sa srdce obidvoch bratov naplní prenikavým obrazom matky, ale potom je tu znovu zmar, ktorý vybuchuje s novou silou a nielen u nich. Ale aj ich Aljoša schopný pomáhať najbližším a najdrahším objaví v sebe vo zvýšenej miere opovrhnutia hodné črty “Karamazovčiny”. Extrémne dramatické a dusné prvé dejstvo vrcholí, keď je celá rodina vtiahnutá do boja o Grušenku medzi Fjodorom Pavlovičom a Dmitrijom. Fjodor Pavlovič je zabitý … a Dmitrij je obvinený z vraždy svojho otca.

Nebol by to veľký pozorovateľ a mág Eifman, keby sa v tomto desivom nemocničnom pekle duší nepokúsil tancom vyjadriť naliehavé filozofické siahodlhé meditácie Dostojevského. Ivan a Aljoša sa dohadujú donekonečna o zmysle existencie a o ľudskej duši. Ich argument predpokladá hmotnú podobu osôb na obrázkoch; Veľkého inkvizítora aj Krista, ktorý prišiel späť do hriešneho sveta v legende, ktorú zložil Ivan. Inkvizítor je bližší Ivanovi, lebo len tyrania môže dať slabým tvorom, ľuďom šťastie. Ale Kristus – Aljoša chce oslobodiť ľudí od strachu a poskytnúť im slobodné srdce tak, aby sa mohli učiť čo je dobré a čo je zlé.

Grušenka sa konaním vzťahuje so svojim obetným impulzom medzi bratov a otca a prichádza do väzenia k Dmitrijovi s túžbou po očistení. Nevinne odsúdený Dmitrij, len ťažko znáša oddelenie od svojej milovanej. Napätie narastá výčitkami a monológmi jednotlivých bratov. Ivan je rozdrásaný výčitkami svedomia: obviňuje sám seba z toho, že kryl želanie zabiť svojho otca. Realita a fantázia sa pletie v jeho mysli … Dmitrij má sny o svadbe s Grušenkou (sen verzus realita väzenia). Aljoša je schopný sledovať ľudské utrpenie a vedený láskou k svojim blížnym oslobodí väzňov.

Ivan a Aljoša prídu na návštevu k Dmitrijovi. Tu vo väzení bratia poznávajú spriaznenosť. Znovu sa vracia realita: Fjodor Pavlovič je zavraždený, Dmitrij je vo väzení, Ivan zvesí hlavu, Aljoša je zodpovedný za osud mnohých nevinných obetí … Ale, ako ďaleko hriešny človek môže spadnúť, aby mohol byť spasený, keď činí pokánie za svoje hriechy?

„Kedysi som sa hodne zaoberal Freudom,“ vysvetľuje Eifman a aj potvrdzuje, „a chcel som podľa neho urobiť balet. Zamerať sa na tému psychoanalýzy, skúmať ako sa psychiater norí do iného sveta… Zdá sa, že tento aspekt zostal veľkému choreografovi v celej jeho širokej tvorbe.
***

Aktuaity
V dňoch 13. – 22. marca sa konal už jubilejný pätnásty baletný festival Ballet Festival Mariinsky. Podľa tradície festival otvára premiéra. Bol ňou balet choreografa Antona Pimonova – Bambi na hudbu Andreja Golovina a In the Jungle na hudbu Alexandra Lokshina. Festivalový maratón potom pokračoval predstaveniami s vedúcimi hviezdami Mariinského divadla a svetovými súbormi, ktoré boli pozvané. Isaac Hernández reprezentuje Dutch National Ballet, Sae Eun Park balet Opéra de Paris alebo Ruslan Skvortsov Bolšoj Balet.

Podľa tradície a dramaturgie festivalu sa konal aj tradičný gala večer pre primabalerínu. Tento rok ňou bola výborná Viktoria Tereshkina. Primabalerína Mariinskeho divadla, držiteľka mnohých cien, zahraničných hosťovaní už desať rokov oslňuje na scéne slávneho divadla. Publikom aj kritikou adorovaná Viktoria Tereshkina sa predstavila krásnou rolou Mekhmene-Bahnu v prvom dejstve z Legendy o láske, večer doplnila uhrančivou Zobeidou zo Šeherezády a svoje majstrovstvo v klasike potvrdila sólovým partom v Grand Pas z Paquity. Festival nezabúda ani na mladých choreografov a kreatívne workshopy. 21. marca sa predstavili mladí choreografi; Vladimir Varnava, Ilya Zhivoi, Xenia Zvereva, Maxim Petrov, Maxim Sevagin a Yuri Smekalov. Niektoré z predvedených choreografií majú reálnu šancu vstúpiť do repertoáru divadla. Najlepšie kusy z vlaňajšieho ročníka: Anton Pimonov Choreographic Game 3×3, Yuri Smekalov Camera obscura sú už v repertoári a miniatúra Vladimira Varnavu Keep Calm z minulého roku bude uvedená na finálovom gala koncerte. Ten sa konal 22. marca za účasti umelcov ako Ulyana Lopatkina, Yekaterina Kondaurova, Oxana Skorik, Alina Somova, Zlata Yalinich, Timur Askerov, Kimin Kim, Xander Parish a Vladimir Shklyarov. Hosťami boli hviezdy baletu Opéra de Paris Ludmila Pagliero, Joshua Hoffalt, Audric Bezard, Marie-Agnès Gillot, Hugo Marchand, Léonore Baulac a Jérémy-Loup Quer.
***

Sú aj špeciálne správy, ktoré sú vlastne radostné obsahom tým, že sa umelci neboja bojovať o svoje práva. Žiadne piruety, nijaké pas de deux: tanečníci Berlínskeho štátneho baletu nechali svoje nohy bez pohybu a vstúpili do štrajku. Žiadajú tarifnú zmluvu, tiež upraviť a regulovať pracovný čas a ochranu zdravia. Zamestnávateľ sa už dlho proti tomuto bráni. Odborová organizácia Verdi zvolala okolo osemdesiat tanečníkov Štátneho baletu Berlín v utorok na výstražný štrajk. Žiadali zamestnávateľa rokovať o zmluvných podmienkach s odborármi, ktorí tieto požiadavky zmluvy predkladali už dlho, ako uvádza Verdi.

Tanečníci žiadajú okrem iného preukázateľnú tabuľku gáží, jasné pravidlá pracovného času vrátane voľných dní a dohodnutých dní odpočinku. Požiadavky tanečníci vzťahujú aj na hosťovanie, dovolenku pri hosťovaní a úpravu ochrany zdravia. Štrajkom chcela Nadácia opery Berlín ako aj Nemecký zväz javiska pohnúť zamestnávateľa k rokovaniu.

82 percent tanečníkov Štátneho baletu je organizované v organizácii Verdi. Aj v minulom roku žiadali odbory o rokovanie nadáciu a zväz. Podľa Verdi majú tanečníci viac ako stodvadsať predstavení ročne a očakávajú špeciálne prispôsobené pracovné podmienky a podmienky odmeňovania. Utorňajší štrajk bol už druhý v tomto roku.

Pre tanečníkov platí generálne tzv. “normálna zmluva javiska”, ktorú vyrokovali iné odborové zväzy. Tieto ale neobsahujú špecifiká pre tanečníkov Štátneho baletu. Predstavenie Štátneho baletu sa v utorok neuskutočnilo, ale zvyšného programu divadla sa výstražný štrajk nedotkol.
***

Na záver pozitívna malá klebeta z kuloárov. Svetová baletná superstar Lucia Lacarra, členka Bavorského štátneho baletu, častý šperk svetových baletných gala sa stala konečne maminkou. Otcom dieťatka je jej partner nielen v živote, ale aj na scéne – Marlon Dino.
***

V Mníchove sa v piatok postavili proti sebe v súboji dvaja českí tanečníci. Matěj Urban zabil Adama Zvonaře, ktorý debutoval ako Lenskij v slávnom Crankovom Oneginovi. Krásny úspech!***

Krásne fotografie Petra Brenkusa z hosťovania súboru v Bratislave s predstavením Up & Down so scénami v blázinci dopĺňajú dnešný diel.

***
Že v Rusku majú radi balet aj na inej úrovni potvrdzuje štart novej reality show. Posúďte sami podľa upútavky.

V texte sú použité citácie z nasledujúcich rozhovorov: Marie Kudrnová: Car ruského baletu (e15.cz), Katarína Sedláková: Baletnému mágovi Eifmanovi závidia umeleckú slobodu (Magazín Pravda). Zpráva o štrajku v Berlínskem štátnem baletu (rbb-online.de)
Foto archiv, Mariinsky Theatre, Peter Brenkus