Baletní panorama Pavla Juráše (126)

Pavol Juráš, 08.06.2015 0:01

Tentoraz:
* Profilový rozhovor českého danseur noble Zdenka Konvalinu (1. diel)
* Wiener Festwochen 2015 – tanec a dráma v jednom
* Protekcia u baletného Oscara Prix Benois de la Danse?
* Horúce novinky v Prahe
* Čo sleduje Karel Audy
***

Seriál – Zdenek Konvalina (1. díl)
Dnes začne úplne nový seriál, ktorý ma veľmi teší. Len málo čitateľov sa totiž malo šancu stretnúť s tanečníkom Zdenkom Konvalinom. Pritom práve Zdenek by sa mal medzi známymi českými umelcami, v kontexte tých svetových, tešiť prívlastku danseur noble. Však aj kritička Houston Press o jeho charizme v balete Luskáčik napísala, že má „najkrajšie nohy, ktoré bolo na scéne v Houstone vidieť od doby, čo Carlos Acosta odišiel do Londýna“. Nie je to len tak. Rodáka z Brna (1979) aj ďalšie výrazné persóny baletu, v Amerike komentovali v superlatívoch. Maina Gielgudová, v ktorej inscenácii Giselle Konvalina v Houstone tancoval Albrechta, o ňom v roku 2010 povedala: „Zdenek je skutočný danseur noble vo svete, kde bol tento pojem už takmer zabudnutý.“ Linda Howeová Becková z Montreal Gazette a Dance Magazine o ňom napísala najvyššie uznanie: „Je zvláštne podobný Nurejevovi. Má rovnakú javiskovú prezentáciu, presvedčivú, noblesnú.“ Tieto všetky slová chvály potvrdzuje aj cena za mimoriadny výkon v špeciálnom titule v Apollovi Georga Balanchina, za ktorého obdržal prestížnu Národnú tanečnú cenu organizácie kritikov Critics’ Circle za vynikajúci mužský tanečný výkon. Po Houstone a Montreale je už pár sezón členom English National Ballet v Londýne. Ako svetobežník na otázku, či angloamerickí diváci vedia vysloviť jeho ťažké meno Zdenek, úsmevne hovorí: „Musím říci, že se stále potkávám s novými variacemi a žasnu nad lidskou kreativitou…“. Podnetný a veselý bol celý náš rozhovor, na ktorom sme pracovali viac ako rok. Verím, že predstaví tanečníka v širších súvislostiach nielen na scéne, ale aj za ňou. V ďalších dieloch tohto profilového rozhovoru preberieme významné kapitoly tanečnej kariéry a zaujímavé i podnetné hovory o Balanchinovi, Nurejevovi a ďalších velikánoch. V poslednom diele pohovoríme viac o súkromí a živote Zdenka Konvalinu v Londýne.
Chodili ste do baletnej školy I. V. Psotu v Brne? Pamätáte sa na nejaké pekné inscenácie v divadle v tej dobe?

Chodil jsem do Taneční konzervatoře v Brně, kde jsme už jako děcka často účinkovali v baletech Národního divadla… Asi nejvíce si pamatuji Louskáčka, možná z toho důvodu, že jsme jeli na zájezd do Německa a Belgie a bylo to poprvé, kdy jsem si okusil ten feeling of traveling.

Ste ešte v kontakte i dnes s niektorými spolužiakmi z Tanečného konzervatória?

Někteří spolužáci se stali mými životními přáteli, je to úžasný pocit, když se vidíme po roce a konverzace jde, jako kdyby to bylo včera.

Prečo ste po absolutóriu odišli do angažmán v Ostrave? V Brne vás nechceli?

Myslím si, že jsem chtěl už od začátku odejít někam, kde bych mohl mít šanci se dostat k sólovým rolím rychleji.

Prevádzka v divadlách mladého absolventa niekedy pohltí, musí tancovať v mnohých inscenáciách, v operetách i operách, na rozvoj osobnosti čo do techniky sa veľký dôraz nekladie. Vedeli ste podvedome, že chcete ísť ďalej a neskončiť v Ostrave?

Je to velký šok jít ze školy do angažmá, do určité míry je člověk tím pohlcen a než se vzpamatuje, pár let uteče. Já jsem si už od začátku představoval, že bych to chtěl zkusit někde venku. Prostě jsem měl nějakou podvědomou touhu „explore“ a musím se přiznat, že ji stále mám.

Kto vás prehovoril, aby ste sa zúčastnili slávnej baletnej súťaže v Helsinkách, kde ste získali nakoniec zlatú medailu?

Vždycky jsem si myslel, že jít na soutěž je důležité, pokud se chce člověk někde ukázat a také pokud chce najít angažmá. Do Helsinek jsem se rozhodl jít sám a také z tohoto projektu přišlo angažmá v Houstonu. Takže do určité míry mě ten plán vyšel.

Takže sa zmenilo hodne…

Soutěž mně pomohla k angažmá v Houstonu, což změnilo můj život, ale zlatá medaile neznamenala, že jsem nemusel každý den pracovat a obhajovat důvod, proč jsem si ji zasloužil.

Nebol to pre vás šok z Česka do Houstonu? Zariaďovanie víz, bytu, všetkých povolení. Navyše to bola ešte trochu staršia doba, než dnešné vymoženosti. Aké boli tieto prvé mesiace nového angažmán a i života?

Já jsem tento kulturní šok zažil už o rok dříve, když jsem přišel do Ameriky. Trénoval jsem ve škole ve Philadelfii a cestoval jsem do různých amerických souborů, jako ABT, Boston Ballet, kde jsem se snažil vylepšit a najít svoji techniku. Houston byl obrovský šok, co se týče práce. První rok jsem se vzpamatovával z té intenzity každodenní práce. Houston, to byla obrovská kvalita tanečníků a jejich neuvěřitelná pracovní morálka.Čo vedie človeka, že v Amerike vydrží? Vieme aj o prípadoch, kedy tanečník nevydržal a radšej sa vrátil do Česka. Je to talent? Šťastie? Sila vôle?

Člověk soutěží s ostatními lidmi na absolutně jiné úrovni, než v Česku. Není to pouze Amerika, ale každý špičkový soubor, kde člověk musí dělat na sto padesát procent každý den a obhajovat ve všech situacích důvody, proč on je první sólista. Já jsem vždycky měl tento “drive” a pevné nervy. Také v roce 1999 jsme neměli ještě pořádný internet a YouTube, kde člověk může vidět co se děje a jak to kde funguje. Já jsem šel úplně na slepo, bez představy, do čeho se dostávám.

V Amerike sú študenti veľmi ctižiadostiví. V dokumentárnom filme First Position, je zobrazená obrovská túžba a nasadenie hraničiace s posadnutosťou byť najlepší. Stretli ste sa s tým?

Je neuvěřitelné, že studenti v Americe mají takové sebevědomí, které jim umožni se vrhnout do všech úkolů s plnou energií. Častokrát neuspěji na první pokus, ale nezastaví se, dokud to nechytnou. Já jsem od začátku soutěžil s tímto pocitem, který jsme my v Česku absolutně neměli. Pokud váš učitel nezažil na scéně velké role a neměl ten pocit, je těžké si to představit a naučit to druhé.

Čo vedie tanečníka ku zmene angažmán? Že zmení Houston ballet za Kanadu, potom za Londýn? Repertoár, plat, mesto, partnerka, láska?

Pro mě změna angažmá je nejenom práce, repertoár, soubor či direktor, ale také město a můj život. I když pracuji sedm dní v týdnu, rád bych si představil, že také mám svůj život mimo balet. A tak mé změny v angažmá jsou ovlivněné tím, kde chci žít.(koniec 1. časti – pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Vo Viedni už tradične v týchto týždňoch na pomedzí mája a júna prebieha monumentálny Wiener Festwochen. Podobný festival svojím širokým rozptylom je skutočne jedinečným miestom. Tento rok nedáva výrazný priestor tancu v tradičnom zmysle slova podľa slovníkových hesiel a teatrologického členenia. Nič menej, rafinovaná dramaturgia ponúkla viac než tradičné večery jasne zaškatuľkované. Stopercentný sukces festivalu pre Rakúsko je premiéra inscenácie legendárneho režiséra Romea Castellucciho Go down, Moses. Tento taliansky päťdesiatpäťročný tvorca je fenoménom európskeho divadla už niekoľko desaťročí. Samozrejme, nie je to žiadny choreograf, ale jeho komponované a sofistikované inscenácie radikálne prekračujú hranice žánru. Dominuje im pohyb a obraz. Aj v novej inscenácii prvá veta zaznie skoro po pol hodine od začiatku! Je zaujímavé, ako sa na západe žánre v post-postmoderne zmiešali. Zároveň si však uchovali silnú sugestivitu oproti rôznym domácim pokusom, ktoré nemajú ani základné remeselné zvládnutie od tvorcov a interpretov. V Baletnej panoráme nepíšem o pražskej avantgardnej scéne, nechávam to iným, ktorí ju sledujú viac a majú pre ňu väčšie pochopenie. Určite však pre všetkých, ktorým záleží na divadle úprimnosti a až hypnotického prežitku, je dobré venovať sa menám, ktoré žiarivo svietia na mape súčasného divadla. Castellucciho herci sú ako tanečníci. V dokonale naštudovanej mizanscéne, ktorá sa blíži choreografii, s maximálnou koncentráciou vykonávajú dlhé ansámble a sólové výstupy, či duetá. Fascinujúci zážitok dokonalej hereckej práce a techniky s absolútnym ovládnutím pohybových možností tela. Čo je však dnes ešte podstatnejšie, Castellucciho obrazy a javiskové dianie je naplnené obsahom. Zároveň ich zahaľuje do umeleckej hmly a žiadna interpretácia nie je správna, ale každá je možná a aj tá najbláznivejšia hypotéza výkladu má svoje opodstatnenie. Go down, Moses je verš zo spirituálu, odkazuje k Starému zákonu, Biblii, Mojžišovi, príbehu o mužovi, ktorý má vyslobodiť svoj ľud z otroctva.

Castellucci v obrazoch dokonalej javiskovej kvality prezentuje asociácie a absolutizmus reality na javisku. Vzrušujúce je, že hlavná postava, ktorú by divák čakal, na javisku vôbec nie je. Poprípade len ako malé dieťa, možno aj mŕtve. Klasickú ikonografiu Castellucci transformuje do mnohých odkazov a symbolov. Pre Viedeň nie náhodne je to kresba Dűrerovho zajaca, ako symbolu zvieratka, ktorého typickou vlastnosťou je útek. Ohromná rotujúca mašina ako symbol času, písacieho stroja, či Božej vôle starozákonného Jahveho vziať ľudí. Inšpiráciou režisérovi nebola prvotne Biblia, ale článok v časopise, kde si prečítal o mladej matke, ktorá dala preč svoje dieťa. Nedala ho však preč pre dôvody banálne, ale s pocitom, že svoje dieťa obetuje. Castellucciho žena nehľadá ako by sa čakalo vieru súčasnosti, Krista, ale vracia sa späť do minulosti a hľadá Mojžiša ako možného vykupiteľa. Reálne situácie sa lámu do surrealistických a barokových obrazov, kde dominuje farba ľudskej kože, nahota a krv. Ďalej dominuje pohyb a hudba. Hudobná zložka je taká strhujúca, že diváci pri vstupe dostanú štople do uší, aby nemali bolesti hlavy. Ale táto reálna bolesť diváka v tejto špeciálnej meditatívnej Castellucciho spiritualite, osudovosti témy a brutálnych obrazov na divadle nevídaných, je hlavnou ingredienciou. Režisér dokonale inscenuje zmysly divákov, tak ako vedie svojich umelcov. Tento umelecký gesamtkunstwerk je dnes jedinečným dôkazom možností divadla pre dnešného človeka. Dve mimoriadne scény zostanú nepochybne divákovi v pamäti dlho. Scéna ženy po pôrode, ktorá silne krváca, sama na verejnej toalete a s odhalenými rodidlami, z ktorých pätnásť minút prýšti krv, prežíva delírium. Druhý obraz je peklo, kde smútok za mŕtvym dieťaťom pár zaženie rituálnym milovaním, po ktorom sa dostavuje neskutočná melanchólia smerujúca k otvorenému koncu. Alarm poslednej scény, tohto zvláštneho archetypálneho svätenia jari; S.O.S. otroctva a prosby o vyslobodenie z neho, je silenejšie než čokoľvek iné.

Koncentrácia na matku Mojžiša, ktorá opustí svoje dieťa, či už ho pustí v košíku po Níle, či ho dá do popolnice, je témou za biblickým príbehom. Matka, ktorá nechá svoje dieťa v štichu je zároveň fenoménom dnešného západného sveta, či nie? Exodus odohrávajúci sa v púšti, zlaté teľa a to prázdne ticho. Nebo je u Castelluciho prázdne, nikto sa tam nemôže dovolať, pretože niežeby Boh mlčal, ale nikto tam nie je. Tieto vety sú len hypotézy o silnom diele, ktoré v gigantickej koprodukcii uvedú prestížne svetové scény: Théâtre de la Ville v Paríži, Theatre de Strasbourg, festival v Montpellier, v Aténach a ďalšie. Castelluciho režijná práca je dôkazom, že hranice pohybu ľudského tela nemajú svoje obmedzenie v žánroch, ale v percepcii diváka. Pohyb a konanie ako elementárna ľudská vlastnosť stále zostáva obradným konaním na javisku, dôkazom, že pohybu a gestu je lepšie rozumieť než slovám a znamením, že divadlo sa môže vyjadrovať k prítomnosti i minulosťou či budúcnosťou. Určite však predstavenie nie je vhodné pre divákov, ktorí by tento rok pri maturite prepadli na otázke s doplnením Judáša Iškariotského. A ešte písali petíciu za vymazanie tejto otázky. Ale aj to je dôkaz nášho exodu, dnes a denne.

Festival tento rok ponúka do 21. júna mimoriadne režijné počiny. Vedľa Romea Castellucciho napríklad Bratov Karamazovcov v réžii ďalšej legendy Franka Castorfa, ktoré sú viac tanečné než lacné projekty kdejakých performerov a intelektuálnych amatérov, ktorí chcú publikum podviesť svojou rafinovanou intelektuálnosťou.
***

V moskovskom Veľkom divadle sa odovzdával 26. mája baletný Oscar Prix Benois de la Danse, ktorý síce v poslednej dobe sprevádzajú kritiky za zloženie komisie aj výber jednotlivých laureátov, ale stále sa teší veľkej vážnosti. Cenu za baletnú hudbu obdržal Joby Talbot za hudbu pre balet Christopha Wheeldona Zimná rozprávka (tu) v Kráľovskom balete v Londýne. Toto dielo získalo aj cenu za choreografiu pre Wheeldona, ktorý porazil konkurenčného Alexandra Ekmana, ktorého Panoráma často spomína (tu), Edward Watson získal cenu ako mužská baletná hviezda. Dve výnimky popri Zimnej rozprávke v Royal Ballete boli: výprava Johna MacFarlana za Sanfranciský Hummingbird a dámska cena pre Svetlanu Zakharovu. Po slávnostnom ceremoniáli, kde sa blysli nielen ocenení ale aj medzinárodná jury, pokračoval večer oslnivým gala.

Choreografie nominovaných Ekmana, Martina Schläpfera, Erica Gautiera, Dwighta Rhodena, Jeana-Christopha Maillota a prezentácia nominovaných v týchto oslnivých tohtoročných číslach: Marianely Nuñez (Royal Ballet, Londýn), Yolandy Correay (Nórsky národný balet), Nicoletty Manny (La Scala), Mariana Waltera (Berlínsky štátny balet), Xandera Parisha (Mariinsky balet), Clifforda Williamsa (Complexions Contemporary Ballet), Denisa Rodkina (Bolšoj balet). Z nominovaných chýbala len hviezda čiernej pleti z ABT Misty Copeland (za predstavenie so súborom Complexions Contemporary Ballet) a Akram Khan, ktorý bol nominovaný nie za choreografiu, ale za tanečný výkon v balete Dust.

A kto teda zasadol v porote? Večný predseda – Yuri Grigorovich, baletný majster La Scaly Luigi Bonino, baletný majster Bolšoj baletu Alexander Vetrov, riaditeľka Nórskeho národného baletu Ingrid Lorentzen. Vladimir Malakhov, riaditeľ Royal Ballet v Londýne Kevin O’Hare, Desmond Richardson zakladateľ a riaditeľ Complexions Contemporary Ballet. Takže bez jedovatosti, keď si spojíte mená členov poroty s nominovanými?

Ale príjemnejšie veci, kde sa podvádzať nedá a to na javisku. Druhý deň (27. mája) nasledovalo charitatívne gala hviezdnych držiteľov či laureátov. Parížske hviezdy: Dorothée Gilbert, Hugo Marchand v Manon MacMillana a Popoluške Nurejeva, tento rok nominovaná Nicoletta Manni z baletu La Scaly a Luigi Bonino v Petitovom Cheek to Cheek, Neumeierov Desire so Silviou Azzoni a Alexandrom Riabkom a potom aj Petitova Arlézanka s týmito sólistami Hamburg Baletu Johna Neumeiera. Asthonovo sólo Dance of Blessed Spirits s Denisom Matvienkom, Matvienko potom s manželkou Anastasiou zatancovali ešte Grand Pas Classique, Trois Gnociennes Hansa van Manena s Ulyanou Lopatkinou a Andrejom Jermakovom, veľká scéna z Legendy o láske s nominovaným Denisom Rodkinom a Mariou Allash. Rättiku Matsa Eka predstavila sólistka Ballet am Rhein Yuko Kato, Balanchinovo Čajkovského Pas de deux zatancovali domáce hviezdy Bolšoj baletu Evgenia Obraztsova a Semyon Chudin a božská Ulyana Lopatkina azda k pocte Pliseckej vzkriesila znovu svoju jedinečnú Labuť.
***

V Prahe sa 14. júna uskutoční hosťovanie Lukáša Slavického z Bavorského štátneho baletu v Bajadére. O týždeň neskoršie, 21. júna, má Gala Filip Barankiewicz má predstaviť budúceho šéfa.
***

Tanec Praha zahájila brilantná Sasha Waltz. Tu je fotogaléria zo skúšky na pražské hosťovanie.

***

Čo sledujem
Hosťom dnešnej rubriky je obľúbený sólista Baletu ND Praha a určite aj svojho predchádzajúceho angažmán v ND Brno Karel Audy. Sympatický tanečník, ktorý výborne tancuje moderný aj klasický repertoár, to opäť potvrdzuje divákom tento mesiac. Po Ohadovi Naharinovi a jeho extravagantnom tanečnom jazyku sa vráti do svojej parádnej roly Solora v Bajadére. Pracovitý a inteligentný tanečník, ktorý mimo iného vyštudoval na VŠ tanečnú pedagogiku, svoj humor a potrebný prístup k poézii umenia potvrdzuje aj svojim videom. „Tato ukázka je ze slavného amerického muzikálu Stormy Weather z roku 1943. Fenomenální taneční dvojce Nicholas Brothers předvádí čtyřminutové taneční stepové číslo, které Fred Astaire označil za nejlepší filmové číslo všech dob. Vždycky mě uchvátí, s jakou energií a chutí tančí stepaři neskutečně těžkou a přitom vtipnou choreografii“.

K blížiacemu koncu sezóny viac než potrebná zábavná bodka a nadsázka. Ešte jedno video od Karla Audyho ako bonus. „Jim Carrey výborně paroduje známý film z tanečního prostředí Black Swan. Tento humor asi určitě není pro každého, ale pro nás tanečníky jsou některé situace docela trefné…“