Baletní panorama Pavla Juráše (129)

Tentoraz:
* Vzorové gala Filipa Barankiewicza
* „Risk je nejtěžší věc“ – Zdenek Konvalina (4.diel)
* Filip Veverka uvádza mladých choreografov
* Otto Bubeníček sa lúči s Neumeierom i Hamburgom
* Čo sleduje Michal Matys?
***

Je zaujímavé, ako generálni riaditelia dobrovoľne hazardujú s dobrou povesťou svojich inštitúcií, aj svojimi často dobrými zámermi, keď sa všetko dôležité odohráva za podivnou oponou záhad a mlčania. Dávajú tým aj dôvody a pochybnosti pre tých, ktorí sú vernými a znalými divákmi, lebo pečať mlčania a často aj ignorancie neveští po skúsenostiach z iných oblastí, výberových konaní, súťaží a podobne nič dobrého. Keď sa nenápadne pred Vianocami, kedy mal každý iné starosti než sledovať drobné správy z kultúry, ktoré médiá nijako nezaujali a samozrejme balet už vôbec média nezaujíma, stal designovaným šéfom Baletu ND Filip Barankiewicz, nikto nemal odvahu pýtať sa s akou koncepciou, s čím prišiel, že vyhral. Ak je funkcia riaditeľa ND ostro sledovaná a herci sú ochotní proti „zlým“ riaditeľom demonštrovať, Balet a jeho osud nezaujíma nikoho. Nič nového. Je to škoda, pretože a priori proti Filipovi Barankiewiczovi nemožno nič zlého namietať a práve nedostatok informácií môže pošramotiť jeho zatiaľ čistý štít. Preto urobil sám tanečník dobre, že napriek tomu, že jeho mandát začne až v sezóne 2017/2018 uviedol baletné gala, kde sa pokúsil spôsobom jemu najviac vlastným predostrieť svoj zorný uhol a možné budúce smerovanie prvej scény štátu čo do repertoáru. Výborný a záslužný nápad. Najmä preto, že sa ukázal ako jasnozrivý a poučený dramaturg a človek so širokým pluralitným názorom na baletný svet. Zároveň svojim gestom k publiku a možno tvrdiť aj českému národu, keď sa súbor hrdo nazýva Český národný balet, vrátil do repertoáru prvej scény toľko potrebné baletné gala. Takýto koncert nie je len marketingovým ťahom či dobrým počinom zlepšiť si tržby, ale je dôležitým barometrom kvality pre samotné domáce teleso. Je veľká škoda, že podobná akcia sa nekoná na prvej scéne logicky každoročne. Nielen preto, že minimálne tucet českých baletných hviezd pôsobiacich na prestížnych svetových scénach by mohol doma ukázať svoj talent, ale hlavne aj pre divákov a pre posilnenie pozície Prahy na kultúrnej mape Európy. Nechcem začínať hneď negatívne, ale vysvetlenia Petra Zusku prečo podobné gala chýba, pripomínajú populistické reči našich politikov. Samozrejme sa všetko zvalí na financie, ale predsa len prvá scéna hospodári s trochu iným rozpočtom než ostatné súbory v republike a predajná sila takéhoto podujatia s cenovou politikou už minimálne na seba len jednoduchým výpočtom prispieva na konanie podujatia aspoň šesťsto tisícami. V programe ku koncertu sa píše, že vznikol vďaka významnej podpore Mecenášskeho klubu ND, chvála bohu za to.

Späť k pánovi budúcemu šéfovi. Využil veľmi dobre svoje znalosti domáceho prostredia, bývalého domovského súboru zo Stuttgartu, kde tancoval osemnásť sezón. Pozval renomovaných, svetovo uznaných tanečníkov ako Alicia Amatriain a Jason Reilly a ich mladších kolegov, ktorí ako sme sa mohli presvedčiť stoja na prahu sľubnej kariéry, ku ktorej sa odrazia z postu sólistov. Skutočne svetový pár vedľa týchto je len hviezda Bolšoj baletu Kristina Kretova a Semyon Chudin. Z českých umelcov z cudziny dostal priestor Michal Krčmář z Fínska. Na tejto zostave nie je nič zlého, je prirodzená, veľmi vhodná a umelecky sa stopercentne osvedčila. Už len získať Kretovu s Chudinom je veľký počin! Tí sa ostatne stali aj kráľmi večera vďaka svojej dokonalej interpretácii Grand pas de deux z III. dejstva Labutieho jazera v redakcii Yuryho Grigorovicha. Kretovej nekonečná poézia založená na tradícii a osobnostnej interpretácii i technike, ktorá neslúži športovému výkonu, ale je jazykom postavy, rafinované finesy a nadhľad, s ktorými môže zatancovať čokoľvek je strhujúca. Chudin je princom medzi ruskými tanečníkmi svojim skutočne lyrickým zjavom, dokonalou technikou, bezproblémovým skokom, ktorý je atleticky vysoký a aj rotáciou. Tu je vidieť, že klasika je nestarnúca klasika, ktorá svojim rukopisom tvorcov nie je mŕtva, ale ako na liturgickej slávnosti je oživovaná rituálom baletnej tradície od súčasných a hlavne adekvátnych interpretov. Nie je možné porovnávať klasiku s moderným repertoárom a samozrejme všetci znalí diváci vedia chápať, aké náročné na techniku, kondíciu, dych, výraz sú dnes obľúbené moderné čísla. Nebudem ani popisovať jednotlivé časti a choreografie. Barankiewicz večer zostavil vskutku bravúrne, veľmi dobre striedal žánre a štýly a inteligentne namiešal program. Je správne a záslužné, a vďaka pán Barankiewicz za to, že Praha (samozrejme ako inak než s meškaním) mohla vidieť Galiliho, Spucka, Goeckeho, Bigonzettiho, ktorí sa skoro už v tejto podobe na svetovej scéne opotrebovali a zostali skôr lukratívnymi číslami baletných hviezd na podobných podujatiach. Tieto meškania sú smutné a znevýhodňujú divákov, pretože živé predvedenie nenahradí výsek na youtube. Aspoň malá časť dlhu voči rýchle sa vyvíjajúcemu baletnému svetu. Vďaka!

Zároveň ma to vedie k dvom myšlienkam. Prvá je, ako práve títo spomínaní tvorcovia svojou prácou oslavujú klasický balet. V ich tvorbe sú čitateľné nielen stavebné tvárnice z učebnice klasiky, ale aj cit pre muzikalitu, príbeh a výpovednú hodnotu. Tu je tiež treba pripočítať Ela a Cranka. Celkom jasne sa v extravagantnom slovníku zračí dôkladná klasická príprava interpretov, ktorí aj v ešte zložitejších konšteláciách vykonávajú ekvilibristické prvky. Druhá zaujímavá vec je, samozrejme za to Filip Barankiewicz nemôže, ako sú tieto diela poplatné dobe svojho vzniku. Úprimne povedané, nie sú nijako vizionárske. Sú výborné, nápadité, fantazijné, tanečne vďačné pre interpretov, ale potvrdzujú akýsi smutný stav stagnácie. Samozrejme Galiliho Mono Liso tancujú hviezdy celého sveta, slávnu Straku zlodejku Spucka ako hold dvom technicky zdatným a herecky inšpirovaným hviezdam tiež. Komorné sólo Mopey tancoval aj Friedemann Vogel a ďalší. To však ešte neznamená, že tieto diela nenávratne za pár rokov nezmiznú a nenahradia ich nové.

Je to zaujímavý stav baletného sveta, ktorý aj keď opustil od uprednostňovania dokonalej formy nad obsahom, stále akoby tápal v téme, či skutočnému činu priblížiť sa a uchopiť podstatu bytia. Je to otázka desaťročí a nekonečného procesu na hranici zázraku. Kiežby vzišla energia z tohtoročného ohlasu a budúci rok sme videli ďalšie veci z dielne McGregora, Cluga, Wheeldona, Ratmanského a ďalších. Naše hodnotenie a porovnanie týchto konštánt môže byť možno správne, možno mylné, ale je to zaujímavý moment k úvahe. K tomuto by práve podobné akcie mali smerovať. To sa pánovi Barankiewiczovi podarilo a je to záslužný čin. To som mal na mysli pri hore spomenutých tvorcoch. Potom je tu ale aj problematickejšia skupina. Čo napríklad vlastne znamená redakcia Šeherezády od Kennetha Greveho, ktorý nie je v Prahe neznámy po tom, ako skazil Labutie jazero. Michal Krčmář tancuje výborne, oslnivo, ale z adagia je ťažko pochopiť či je to oný Zlatý otrok, či je to sám Sultán, či je to kamarát baleríny. Zlatý Fokin, jeho pôsobivá a zmyselná hra zvádzania je tu vystriedaná naskladanými najťažšími partnerskými figúrami z kumbálu neoklasiky, je to vďačné divácky, vzrušujúce technikou, ale divadelne? Je to brak? Druhá premisa úvahy je k interpretácii. Prečo vedľa hviezdy Bolšoj baletu je postavené niečo tak krehké v svojej zraniteľnosti ako Pas de deux z Diany a Acteona v naštudovaní zo Stuttgartu? Budúci šéf veľmi vhodne vypichol Alinu Nanu, ktorej potenciál je očividný už dlhšiu dobu. Po generácii dosluhujúcich tanečníkov v rangu s najvyššími zmluvami, ktorých telo už nemôže (vďaka, že sme ich nemuseli vidieť v scénach zo Spiacej či Bajadéry), sa ukazuje dosť značná personálna priepasť v kapacitách súboru (napriek početnosti jeho členov). Prečo ale predvádzať na gala Dianu a Acteona v nejakej domrvenej redakcii. Iste by skôr aj Aline Nanu pomohlo keby, a sme opäť pri tradícii, jej sile a aj zmysle, naštudovala Pas de deux skôr než v Stuttgarte inde. Je to aj dôležitá úloha, ktorá pred budúcim šéfom stojí. Rozmyslieť si prečo mať toľko baletných majstrov a repetítorov, lebo aj keby nemali plné úväzky, s počtom pracovných hodín a baletných sál by ťažko obstáli v kontrole mapy práce a či radšej nadimenzovaný súbor po zlúčení nezmenšiť a vytvoriť tým miesta s dobrým finančným zázemím pre skutočne dva hviezde páry na klasiku, ktoré by si ND zaslúžilo. Ale to je už ďaleká hudba budúcnosti.Vynikajúce gala bohužiaľ skazili dva faktory, ktoré sú v tanci dôležité. Absencia živého orchestra je tá prvá. Aj keď časť hudby obstará magnetofónový pás, uvádzať takéto gala na prvej scéne štátu bez živého orchestra pre klasické čísla, je podraz. To je práve dôležitá známka profesionality, ktorú si prvá scéna zaslúži. Tanečník sa vo variácii z Labutieho jazera alebo Sylfidy nemôže vtesnať do nahrávky, musí mať partnera orchester a dirigenta, ktorý s ním dýcha. To je základ baletného prejavu, syntéza javiska a hudobnej zložky. Druhá dôležitá vec je ďakovačka. Taká spackaná ďakovačka sa len tak nevidí. Na baletných gala diváci milujú záverečné defilé. Jasne, že môže byť označené ako prežitok, ale tradičné hierarchické členenie úklon je nielen organizáciou, je prejavom úcty. Michal Krčmář skoro u inšpicienta a v centre scény domáci, z ktorých tancovali niektorí len pár sekúnd? Naopak je treba pochváliť dramaturgiu za zmysluplne pripravený a informáciami nabitý tlačený program. Áno aj to je vizitka a dôležitá, prvej scény štátu. Všetka česť.

Filipovi Barankiewiczovi veľká vďaka, že sme s radosťou mohli vidieť opäť Michala Krčmára na jeho ceste. Na počiatku cesty sme sa stretli so zaujímavou choreografkou Katarzynou Kozielskou, ktorej sólo pre Daniela Camarga medzi renomovanými menami choreografov pôsobilo ako zjavenie. Pán Barankiewicz ako budúci šéf a kormidelník prvej scény ukazuje smer. Vďaka mu za túto jeho aktivitu, ktorá pramení z jeho dobrého úmyslu. Gala to bolo podarené, vznešené a veľmi inšpiratívne. Často sa tieto floskule hovoria v hodnotení, ale tentokrát je to pravda. Až zostáva trochu smútku, prečo už na jeseň neuvidíme premiéru od neho ako šéfa. Hodnotenie: 90 %

***

Seriál – Zdenek Konvalina (4. diel)
Ďalší z veľkých profilových rozhovorov (po Stanislavovi Fečovi, Michalovi Krčmářovi, Matejovi Urbanovi a ďalších) s baletnými osobnosťami pokračuje dnes „ešte stále“ so Zdenkom Konvalinom, vedúcim sólistom English National Ballet. Predchádzajúce diely nájdete v minulých častiach Baletnej panorámy. Zdenek v nich s veľkou mierou podnetov približuje prácu choreografov a kariéru tanečníka na vrchole hierarchie, ktorý tancuje vysnené roly. Dnes sa presunieme viac k jeho zaujímavej širokospektrálnej osobnosti umelca a človeka, ktorá je rovnako zaujímavá ako jeho jedinečné kreácie na scéne.
Viem, že máte radi design, architektúru… Máte ako slávny sólista možnosť vďaka baletu a tomu čo zarobíte získať niečo po čom túžite? (smiech)

Někdy by bylo jednodušší, kdyby věci, po kterých toužím, měly cenu. Kdyby si člověk mohl koupit zdraví nebo štěstí nebo určité věci, které nemají cenu peněžní. Momentálně kupuji byt v Londýně. Rád bych ho výhledově zrekonstruoval a naplnil ho stylem Bauhaus. Třeba jako Mies van der Rohe. Nevím, zda ho lidé znají, ale po světě jsou slavná křesla navržená pro vilu Tugendhat. Anebo samozřejmě mám rád klasický dánský design, který je myslím nejlepší a nejkvalitnější.

Na tanečníka hodne čítate a na turné i zájazdy so sebou vozíte knihy. Čo vás fascinuje na beletrii?

Strašně rád čtu, a protože žiji v anglicky mluvící zemi, jsem více „exposed“ anglickým titulům. Momentálně jsem v období, když se potřebuji informovat o umění a technologii a jejich vlivu na náš život. Takže fiktivně reálné tituly. Teď mám rozečtených pár knih, protože já dělám rád hodně věcí současně. Takže čtu tři věci naráz. Jednodušší je to mít v ipodu, protože tahat to s sebou se až tak nevyplatí. Jedna věc je od Malcolma Gladwella Blink a je o tom, jak člověk v prvních deseti sekundách může udělat dojem, jaký ostatní lidé udělali třeba za celý rok. O tom, jak první dojem je nejdůležitější. Je to zajímavé. První knížka co jsem od něho četl, byla o lidech, kteří se dívají na úspěšné lidi v jakýchkoliv oborech, kteří dokázali geniální věci v jakémkoliv věku. Zjistil, jak lidi investují deset tisíc hodin do informací a toho, aby se k nim dostali. Jakoby deset tisíc hodin udělal Mozart, když napsal první concerto, a bylo mu šest sedm let a on to odpracoval, odcvičil. Takovéhle knížky jsou zajímavé. Pak čtu knihu od mámy, abych se podíval na český jazyk, je o Vile Tugendhat. A třetí je od Daniela Pinka a je to něco, co je o filosofii obchodu. Jak prodávat. Jak celá naše společnost konstantně něco prodává. Ta filosofie je o tom, jak člověk vždy něco prodává. Buď bez finančního zisku, nebo pro zisk. Je to pro mě zajímavé, protože zatím čistě teoreticky bych chtěl jít výhledově víc do sfér byznysu. Takže je to do budoucnosti.

Máte svojich obľúbených autorov?

Ano a někteří nejsou spisovatelé. (smích)

Nejako konkrétnejšie…?

Fotograf Cartier Bresson. Já se teď věnuji hodně fotografii a hodně to studuji. Mnoho z těch autorů jsou lidé, kteří dobře zachytili na fotografii historii nebo příběhy. Robert Tappa, který založil Mezinárodní centrum fotografie v New Yorku. Pak třeba Rachmaninov.

John Neumeier je veľký baletný rozprávač. Aj sám ste ho už spomenuli. Tancovali ste v Čajke podľa Čechovovej hry. Prečítali ste si ju? Neumeier brilantne previedol svet hercov z drámy do sveta tanečníkov.

John je někdo, kdo vzal klasický balet a titul a dal mu jiný život a totožnost. Nechal duši a všechny problémy stejné, ale změnil, kde a jak se tyto problémy vyřeší. Hru jsem četl už docela dávno a měl jsem trochu zmatek v těch různých vztazích a charakterech u jednotlivých postav. Nicméně když jsme se začali s Johnem na to dívat, našel v tom řád. A potom v té stejné době jsme byli na zájezdu v New Yorku s Kyliánovou Polní mší, což je také fantastický balet jenom pro kluky. Šli jsme se podívat na Broadway, kde zrovna dávali Racka. Takže jsem se do té literární předlohy dostal takto neortodoxně přes balet. Nicméně dějové balety, pokud mohu říct, jsou pro mě mnohem zajímavější, protože mám něco nebo někoho můžu na jevišti vytvořit. Když člověk tančí už déle, chce mít určitou totožnost a na jevišti hrát. Jako herec, který má roli a může ji ztvárnit. Balet není jenom o krocích a propínání nártů a otočení, ale o tom, jak můžeš na jevišti ztvárnit osobnost nebo cit, nebo i problém, úžasné štěstí. Jeviště je zajímavý prostor a také sem přichází energie od diváků. Takže dějový balet je pro mě zajímavější, než abstraktní.

Prečo myslíte, že Kosťa, ktorého ste tancovali, stratil lásku a dôveru k Nine?

Myslím, že se člověk může s Kosťou trochu ztotožnit, když se na něho divá, cítí, že člověk musí v životě jít za věcmi, zkusit je. Vyjít ze svého dvora na ulici, a z té ulice na kopec, a z kopce na dálnici a jít. Můj život byl, že jsem cítil, že musím jít a naučit se vnímat věci a vidět je. A tato touha potom nepoznaném je důležitá i pro ostatní lidi. Kdo může být těmi ostatními lidmi? Nina, která byla hodně zklamaná, toužila po lidech, kteří se nebojí jít a jít riskovat. Jenže se zalekla. Risk je nejtěžší věc, a to se týká jak baletu, tak života. Tak i malé rozhodnutí, co člověk musí udělat, bez risku člověk nezjistí nic o sobě nebo o jiných lidech.

Keď sa zúčastňujete tých top svetových gala s hviezdami Parížskej opery, ABT, z Ruska, premýšľate nad baletom? Hovoríte si v duchu niečo a hodnotíte napríklad kolegov – pánov a porovnávate sa s nimi? (smiech)

Samozřejmě člověk se vždycky dívá kolem a v duchu hodnotí, i když moje hodnocení si čím dál tím více všímá toho, jací tanečníci jsou lidé a postavy a co chtějí říci, a někdy také jak co říkají, zda to říkají pravdivě.Tancovali ste v americkej premiére dnes svetovo známeho, oslavovaného baletu Christophera Weeldona na pôvodnú hudbu Joby Talbota Alenka v ríši divov, ktorá je veľmi pôsobivá. Akú baletnú hudbu máte radi?

S Talbotem jsme strávili týden v Torontu a on ještě upravoval partituru a bylo to zajímavé, vidět někoho, kdo má takovou představivost. A ta hudba byla vynikající. Já mám rád takovou filmovou hudbu, která je technicky dobře udělaná, náročná, ale také to má pořád jednoduchou melodii. Mně se hodně líbí opery, komplikované partitury, které ale po pár poslouchání člověk pozná. Třeba jako Stravinskij. Myslím, že člověk, když s hudbou žije, pokud je to třeba balet, a žije s ní dva měsíce a po těch dvou měsících, když se připravuje na roli, ještě nalézá nové myšlenky, nové noty, které najednou vytvoří celou větu. Třeba Šostakovič zrovna v Rackovi. Nebo Janáčkovy opery. To jsou vynikající opery, které nejsou třeba jako Puccini. Člověk je slyší a hned ví, o čem to je, jak to zní…

Ako Brňák, ktorú Janáčkovu operu máte najradšej?

Jenůfu.

Jednu dobu ste intenzívne maľovali. Brali ste to vážne, alebo to bolo skôr také hobby?

Docela vážně. Teď ovšem nemám čas, ale určitě se chci k tomu vrátit. Ale věnuji se výtvarnému umění a fotografii.

(koniec 4. časti – pokračovanie nabudúce) 
***

Aktuality
Tí, čo ste zmeškali najnovšie choreografie členov Baletu ND, možných budúcich českých choreografov, máte šancu napraviť to 1. a 3. júla. Významný český tanečník Filip Veverka tentokrát ako intendant pozval svojich kolegov, aby na scéne Divadla Broadway uviedli a prezentovali divákom svoju prácu. Svoju choreografickú tvorbu predstavia: Zuzana Šimáková (Subway, Closed Memory s Jonášom Dolníkom), Viktor Konvalinka (Just Solo II, Solo from Port 9), Marek Svobodník (ND3 – Zemřeš smrtí Bongo Bongo a Petit Cord), Ondřej Vinklát (Wash it out), Gianvito Attimonelli a Riccardo de Nigris (Chiribim), Benjamin Husson (23:47), Alice Petit a Morgane Lanoue (Down from Upside) či Adam Sojka z ND Brno.
***

41. ročník Baletných dní v Hamburgu odštartovala premiéra jedného z najpôsobivejších baletov Johna Neumeiera Peer Gynt s pôvodnou, viac než geniálnou hudbou Alfreda Schnittkeho (tu). V prekrásnej role Solveig triumfuje ako hosť Alina Cojocaru. Záver tejto sezóny v Hamburgu má však špeciálny charakter aj pre našinca. Otto Bubeníček sa v rôznorodých predstaveniach lúči so svojím hviezdnym angažmán. 1. júla sa český tanečník predstaví v svojej najnovšej role morského vládcu Golfa v novodobej adaptácii Bournonvillovho baletu Napoli od tiež dlhoročného sólistu hamburského baletu Lloyda Rigginsa. Svoj geniálny herecký talent Otto Bubeníček preukáže hneď 3. júla v inom morskom ďasovi a to v Neumeierovej kľúčovej interpretácii Malej morskej víly. 4. júla sa z týchto alegorických a mýtických postáv s expresívnym tanečným slovníkom a magickou hĺbkou mystického charakteru pretvorí prvý sólista Otto Bubeníček do jeho osobitej, melancholickej interpretácie grófa Orsiniho z Večera trojkráľového. V tejto jedinečnej emocionálnej štúdii Neumeiera podľa Shakespeara práve Bubeníček privádza osobnostné pradivo interpretácie zložitej psychologickej postavy k dokonalosti.

Tanečný maratón, ktorý Bubeníček zvláda celú svoju kariéru v Hamburgu v rámci týchto legendárnych baletných dní pokračuje 5. júla, kedy Otto Bubeníček zatancuje rolu, ktorú jemu a jeho bratovi Jiřímu legendárny choreograf Neumeier postavil priamo na telo. V Smrti v Benátkach (tu), oslavovanej adaptácii tejto krehkej novely, sa tanečník stane sprievodcom Aschenbacha na jeho ceste v divadelne pôsobivo vystavanej role sprievodcov; od pútnika, cez gondoliera, k antickému Dionýzovi a jeho orgiám slasti, k frivolnému kaderníkovi, ktorý tak ako ostatné z týchto postáv personifikujú smrť naťahujúcu sa po titulnej postave. Tento príbeh uzatvára strhujúca drobno – etuda, kedy Bubeníček tancuje gitaristu a hrá k pôsobivému tancu smrti na záver skazonosnej epidémie, ktorá zachvátila nielen Benátky.

9. júla sa vráti jedno z najpodivnejších predstavení Neumeiera a to baletná verzia Schubertovej Zimnej cesty (tu), ktorá od svojej hamburskej premiéry nestratila nič zo svojej politicko-ľudskej naliehavosti. Obzvlášť dnes, v dobe podivnej politickej vojny o emigrantov hlboký étos Neumeierovej výpovede a silné herectvo tanečníkov prekračuje hranice baletného žánru. Skutočný interpretačný vrchol pripraví uvedenie Neumeierovho Othella 11. júla, kde Otto Bubeníček zatancuje svojho geniálneho manipulátora Jaga, ktorý nie je žiadnou prvoplánovou kreatúrou, ale geniálnym stratégom a pôsobivou štúdiou jedinca, ktorého osobné traumy vedú jeho hlboký pád do skazy, kam nechce odísť sám. Na finálovom Nižinského gala 12. júla sa Otto vráti do svojej roly Nižinského, ktorá ho už viac než desaťročie ako fenomén Neumeierovho tanečného sna sprevádza v rôznych variáciách. Tentokrát to bude v Pavilóne Armidy. Český tanečník tancujúci najslávnejšieho tanečníka všetkých dôb na ostro sledovanej svetovej scéne. Čo môže byť krajšie? Veľká pocta umelcovi, ktorý viac než dve desaťročia pod hlavičkou svetového súboru šíri dobré meno Česka. Nielen početné hosťovania, ocenenia, ale aj to, že obľúbený magazín Welt venuje profilový rozhovor a portrét tanečníka, svedčí o vysokej miere kultúry a uznania, ktoré sa mu dostáva. Budeme čakať, či podobný hold umelcovi vzdá aj domovina?
***

Veľké pozitívne personálne zmeny sa v tomto týždni udiali v Balete ND. Zmluvu na post prvého sólistu dostali Andrea Kramešová, Karel Audy, Alina Nanu, Ondřej Vinklát. Podľa informácií od členov súboru z demi sóla na sólo postúpili Marta Drastíková, Magdalena Matějková, Aya Watanabe, Mathias Deneux, Jonáš Dolník, Giovanni Rotolo, Francesco Scarpato a Matěj Šust. Viktor Konvalinka opúšta ND a odchádza do švédskeho súbou Norrdans, ktorému šéfuje Mira Helenius Martinsson. V súbore je len osem tanečníkov, medzi nimi už dvaja českí tanečníci: Anna Jirmanová a Tomáš Červinka.
***

Čo sleduje Michal Matys
Bývalý dlhoročný sólista baletu Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe Michal Matys, medzi pracovnými povinnosťami na nebaletnom fleku v divadle a vyzdvihnutím syna Jonathana zo škôlky poslal svoje video. Skromne píše: „Nejsem si úplně jistý, jestli video, které mám na mysli, sem úplně patří. Jedná se o závěrečnou řeč z filmu Diktátor – The Great Dictator od Charlie Chaplina. Ta scéna je myslím poměrně velmi známá“. A prečo Michal sleduje právě toto? „Jak v tanci, tak v herectví je jazyková nebo pohybová dikce, rychlost, pauza nebo zpomalení pro konečný výsledek hodně důležitá. Moc se mi líbí s jakou intenzitou, napětím a časováním Charlie Chaplin tuto scénu provedl. A i když se pan Chaplin téměř nehýbe, je tam tolik emocionálního pohybu. Nechci se vyžívat v patosu a svádět k tomu jiné… Ale prostě se mi ta scéna líbí… I když je to natočeno v roce 1940, má nám stále co říct.“

Tanečníka si môžete pripomenúť rozhovorom (tu) počas letného leňošenia, tak ako aj slávny nesmrteľný film.

Foto Martin Divíšek, Pavel Hejný, Holger Badekow, archiv Zdenka Konvalinu, Julie Meer