Baletní panorama Pavla Juráše (139)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:

  • Jiří Bubeníček ako choreograf ikonického Novoročného koncertu z Viedne
  • Pocta kurzom Darie Klimentovej vo fotografii Amber Huntovej
  • Čo sleduje Isabelle Ciaravola?

Jiří Bubeníček ako choreograf ikonického Novoročného koncertu z Viedne 
Divadelné umenie a balet nás dokáže zaviesť na tie najnezvyčajnejšie miesta. Od brehu jazera do ponurých katakomb v Egypte, do exotických krajín, snových scenérií až po dekadentné salóny či súčasné zákutia veľkomesta. Podobne ako život, ktorý nás zavádza na rôzne miesta, ani umenie v ničom nezaostáva. Na konci tohto leta sa trochu spojil život a balet a zaviedli ma na miesto skutočne mimoriadne. Moje cesty čitateľa nemusia zaujímať, ale toto bola cesta umelecká. Snáď čitateľa zaujme trochu magického zákulisia. Práve v lete, kým nezačne divadelná sezóna a je čas, vybraní členovia Viedenského štátneho baletu pripravujú choreografiu dvoch tancov pre obľúbený Novoročný koncert zo Zlatého sálu viedenského Musikvereinu. Obľúbený novoročný prenos, ktorý sledujú milióny divákov po celom svete, je takou umeleckou olympiádou. Od konca troch tenorov žiadny umelecký program nemá pravidelnú kontinuitu a také divácke zázemie ako tento kultúrny počin. Tohtoročný koncert v deväťdesiatich dvoch krajinách sledovalo viac ako päťdesiat miliónov divákov! Ďalší si zakúpili bleskovo vylisované DVD pár dní po ňom. Novoročný koncert 1. januára 2016 bude pre Česko mimoriadny. Tvorcovia a vedenie koncertu totiž zverili choreografiu dvoch baletných čísel českému tanečníkovi a choreografovi Jiřímu Bubeníčkovi. Jiří Bubeníček (foto Jiří Bubeníček)Mimoriadna vec. Ďalší dôkaz toho, ako svet pozerá na Bubeníčkovu choreografickú tvorbu a akí ignoranti sú zodpovední u nás doma. Po Talianovi Davide Bombanovi hviezda baletu parížskej opery Jean-Guillaume Bart, Renato Zanella, Nicholas Musin, Christian Tichy, Ashley Page, až po Borisa Eifmana, Vladimira Malahkova či Johna Neumeiera. Hudobnou osobnosťou bude po desiatkach slávnych dirigentských mien pri pulte Viedenských filharmonikov Mariss Jansons. Ten sa vracia tretíkrát po úspešných koncertoch 2006, 2012.

Rakúska televízia ORF ako producent koncertu spolu s Viedenskými filharmonikmi, má prísne embargo na detailné informácie. Preto článok nebudú sprevádzať ani fotografie, ani detailnejšie informácie, ktoré by prezradili prekvapenia, ktoré sa pre divákov pripravujú na prvého januára od choreografa Bubeníčka a režiséra koncertu Michaela Beyera. A snáď to, čo napíšem v slovenčine pre čitateľov Panorámy si páni v Rakúsku neprečítajú.

Romantický úvod o životných cestách nebol náhodný. Presne to ma napadlo, keď som sa viezol v aute ORF Viedňou za súmraku horúceho augustového dňa. Ako zázračným mávnutím kúzla sa pred autom s logom otvorila brána viedenského Schőnbrunnu. Skoro ako zapečatené brány paláca, kde spí Aurora v Spiacej krásavici. Cez nádvorie sa už netiahla rada k pokladni, všetko bolo tiché a pokojné a chýbali už stráže v uniformách. Auto popred hlavnú fasádu osvietenú svetlami zabočilo doprava a obišlo obrovský komplex hlavného paláca. Posledných turistov, ktorí sa prechádzali v záhrade, vyháňali z brán a Viedenčania, ktorí radi v záhradách behajú, dokončovali svoj tréning. Snová hodina pri zapadajúcom slnku, prehlbujúce sa tiene storočných stromov, ozdobné kríky tvarované do ornamentov, rozkvitnuté záhony kvetov, ktoré zavlažovala voda, akoby vyvolávala z minulosti cisársku rodinu, aby si v noci skontrolovala svoje panstvo. Už chýbalo len televízne auto vymeniť za koč a ilúzia by bola dokonalá. Romantické scenérie parku, sôch, vodotryskov sa zrazu zmenili na tíšine v parku, kde to vyzeralo ako vo futuristickom filme. Televízne autá napchaté najmodernejšou technikou, vysoké žeriavy so svetlami ohromných výkonov, kilometre káblov od hrubých až po tenké, technici pripomínajúci mravcov okolo mraveniska, každý s presnou úlohou vykonávajúci svoju prácu.

Scénograf kontrolujúci stav miesta v záhrade, ktoré(?) to nemôžem prezradiť, sledujúci detaily, od odmontovania smerových tabúľ, moderných ceduliek, dohliadajúci so svojim tímom na návrat do romantickej minulosti cisárstva. Tu treba kvetmi zakryť nevzhľadné stožiare, tu treba pozametať už padajúce lístie, tu nachystať aleju pre tanečníkov – aj tak to budú muky, v baletnej obuvi tancovať na takom teréne. Tanečníkov zatiaľ nevidieť. Dve hodiny sa dámy líčia a češú podľa pokynov kostýmovej výtvarníčky a všetko musí byť tak detailne dokonalé, aby divák nepoznal, že každý deň sa nahráva len pár sekúnd, maximálne dve minúty z desaťminútového valčíka. Samozrejme v noci, aby pamiatka zostala cez deň dostupná turistom. Tu začína ohromná mágia filmu. Umelci a celá produkcia sa na desať dní premenila na nočných tvorov, podobne ako sa hovorí o cisárovnej, ktorá sa rada v noci túlala záhradami. Skúša sa kamera. Svetlá robia neustále problémy. Ale tím ORF nemá starosti a nikto neprepadá panike. Technici bleskovo stavajú ďalšie svetlá, majú ich plné kamióny, na niekoľkometrových štendroch, s výkrytmi, filtrami, ktoré vytvárajú difúzne rozmlžené svetlo. Všetko beží ako dopredu pripravená choreografia, každý má svoju úlohu. Lístie je ukryté, tiene, ktoré vrhajú koruny stromov sú zahladené kontra svetlom, medzi stromami sa vznášajú obrovské svetelné zdroje ukryté v textilných balónoch ako v rozprávke. Kamera nehlučne jazdí na koľajniciach napojená na moderné monitory, kde sa dá sledovať čo práve zaberá. Jiří Bubeníček sa zhovára s režisérom Michaelom Beyerom a koordinujú si svoje priania, uhly, nástupy, konfigurácie.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na