Baletní panorama Pavla Juráše (98)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Nie vrah, ale obeť je vinná; Romeo a Júlia vo Viedni
* Thierry Malandain prvýkrát vo Viedni
* Baletné lahôdky do konca sezóny
***

Možno ma niektorí čitatelia už podozrievajú zo zaujatosti, že neviem dať do pomeru kritický tón k domácim s obdivom k zahraničným. Tak som, aby cudzina nebola hodnotená len podľa nablýskaných premiér, navštívil poslednú reprízu tohto sezónneho bloku predstavení Romea a Júlie vo Viedni s Wiener Staatsballett. Inscenácia Johna Cranka sa pravidelne s odstupmi vracia. Niet divu. Stále pôsobí plnohodnotne a pôsobivo nielen choreografiou a režijným uchopením, ale aj výpravou. Scénografia Jűrgena Rosa – klasika nemeckej hlavne baletnej scénografie niekoľkých desaťročí s rokmi nestráca hodnotu, ale v dobe extravagantných postupov je akoby návštevou umeleckej galérie. Verona vykreslená v renesančnej perspektíve a teplých farbách, fantázia scénografa, ktorá podvedome cituje slávnych majstrov. Zaujímavý je aj dnes dôležitý symbol, ktorý výtvarník s choreografom prináša, oný renesančný pocit prírody a žitia človeka s ňou. Júliu v druhom obraze I. dejstva nevidíme v spálni, ale pribieha za pestúnkou do krásnej záhrady, ktorá oveľa lepšie vyjadruje skryté podtexty jej mladosti i scény s matkou. Páter Lorenzo viac než kresťanský mních je mastičkár a pustovník, ktorému stačí jednoduchý kríž v záhrade, ktorej dokonalosť sprítomňuje človeku na zemi geniálne dielo Stvoriteľa a stratený raj, ktorý si chce človek na zemi vypestovať. Tak aj scéna svadby a nasledujúcej návštevy pátra v III. dejstve dostáva iný filozofický rozmer a iný svetonázor než temná kaplnka. Balkónovej scéne dominujú mesiacom rozostrené línie exotických talianskych stromov, ako strážcov nočného poriadku. Aj spálňa Júlie v III. dejstve je orientovaná tak, že celá arkáda okien smeruje do záhrady. A mocné kúzlo prírody, ktorá smrteľného človeka prevyšuje slávi triumf v závere, keď nad temnou hrobkou svieti magický mesiac. Desiatky detailov oživujú veľké a veľkoryso architektonicky komponované priestory.

Balkónová scéna je jednou z najkrajších, aké kedy Romeo a Júlia mali. Geniálna réžia Cranka, ktorý necháva Júliu uväznenú na balkóne, z ktorého cesta vedie cez komnaty a bdejúcu pestúnku, núti Romea vyšplhať sa k nej a zložiť ju z balkónu, aby ju mohol tak ako jej lásku ukoristiť pre seba. Mocné kúzlo rekvizít a detailov činí z veronského námestia skutočné miesto kde sa stretáva komunita obyvateľov a spoločne tam prežívajú dôležité chvíle života. Fašiangový ošiaľ v II. dejstve s maskami, rekvizitami a strašidlami graduje tento morbídny predobraz smrteľnosti, ktorú človek v každej dobe v každom storočí zaháňa veselicami. Výpravné scénografove kostýmy nielenže charakterizujú postavy, ale svojimi teplými odtienkami v koncepcii so scénou a svietením vytvárajú pôsobivú obrazovú hru šerosvitu. Jemné nuansy prevedenia, ako zošívanie maličkých kúskov materiálu, ozdobné šnúry, zložito preväzované rukávy, ozdobné šnurovania a fascinujúce ozdoby hláv najmä u dám, sú exkurziou do dobovej módy. Autenticky napomáhajú k charakteru postáv a tanečníkom v hraní. Aj na repríze je všetko dokonale prezentované. Tanečníci sú filmovo nalíčení, upravení, každý detail zapadá do celku, žiadny z neho nevybočuje.

S ohľadom na výročie 17. novembra a s ním spojené úvahy o minulosti a súčasnosti ma viedli k myšlienke, ktorá ako som dohľadal, nie je taká cudzia tomuto videniu. A to, že Cranko silne cítiaci beštialitu a tragický tieň železnej opony vystaval Romea ako odraz doby, kedy ho tvorí, ako odraz svojich pocitov z rozdeleného sveta za studenej vojny. A tak napriek všetkému talianskemu slnku, ešte viac vďaka genialite tvorcu, vystupuje do popredia desivý chlad osudového sporu. Žiadny rod nie je charakterizovaný jednotnou farbou ako sme zvyknutí z iných neskorších inscenácií. Podobné prvoplánové pomôcky tu nehrajú. Oba rody však mnohovrstevnato skrývajú skutočné pocity, svojich vinníkov glorifikujú a nikto nie je evanjeliovým sudcom bez viny, ktorý môže hádzať kameňom. Jedine Júlia si nesie v sebe svedomie nezaťažené, ona je centrálny bod. Senilné knieža Verony schúlené na nosidlách a podopierajúce sa paličkou, ako strážca mieru nemá žiadnu váhu. Mocní mužovia rodu Kapuletov a Montekov držia opraty svojho sporu v svojich rukách tak ako gigantické meče, ako svoje manželky v pokladnici svojho rodu, ako svojich mladých príbuzných, ako mladú krv, ktorú vychovávajú k nenávisti. Tento ukrutný Tybalt je milovaný, posadený na stolec neexistujúceho syna Kapuleta, Júlia je odsúdená do úlohy podradnej ženy, ktorá neponesie rodové meno. Táto konštelácia dáva Tybaltovi priestor a chuť k jeho činom. Zbožňovanie Kapuletovej je ďalšou z lichotivých skutočností, ktoré dobre živia jeho nenávistnú povahu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat