Baletní panorama Pavla Juráše (149)

Tentoraz:

• Posledná opona pre Jiřího Bubeníčka
• Manon v Drážďanoch
• Kto je choreograf Chaplina v Ostrave?
• Čo sleduje Remi Wortmeyer?

Divadelný úzus v baletnom svete stanovuje s obradnou nádherou, ako vyzerajú poklony, v akom poradí sa celebrujú a že na záver prichádza sólový pár alebo primabalerína či titulná postava. Túto stredu v Semperovej opere v Drážďanoch celkom vedome vytvorili faux pas. Titulná postava baletu Manon, navyše hosťujúca hviezda súboru, neprišla posledná. Posledný prišiel Jiří Bubeníček. Tradícia ustúpila, Melissa Hamilton a kolegovia vzdali takto hold slávnostnej chvíli, že ich kolega s nimi poslednýkrát slávil predstavenie. Des Grieux sa stal v podaní českého umelca hlavnou postavou nielen na klaňačke, ale aj v celom predstavení. Bravo! A nielenže sa uklonil publiku, to publikum sa spolu s kolegami, vedením súboru i priateľmi sklonilo pred ním. Úchvatná chvíľa, kedy divadelné predstieranie ustupuje pred jednotlivcom, jeho životom a osudovou chvíľou, ktorú si človek mimo umeleckú obec nedokáže predstaviť. Tu slzy, ako vravia divadelníci, netečú z hereckého neba. Tu slzy sú úprimným stavom, pravdou…

Už na sobotu 7. novembra sa veľká pozornosť baletného publika, určite aspoň nemecky hovoriacich krajín, sústredila na Drážďany, kde sa konala premiéra MacMillanovho baletu Manon. Nie je to ani vo veľkých divadlách tradične uvádzaný kus. Lady Deborah MacMillan prísne dbá, aby dielo jej manžela nezovšednelo. Manon nemá na repertoári ani Berlín, ani Mníchov, Hamburg či iné väčšie disponované divadlá. Aaron S. Watkin, šéf baletu Semperovej opery, tak hrdo môže prezentovať svoj nielen dramaturgický počin, ale aj akúsi VIP pozíciu v medzinárodnom klube Kráľovského baletu, Paríža a metropol, kde sa balet hrá. Veľkú, až mimoriadnu propagáciu mal balet nielen z týchto dôvodov, ale nemalú zásluhu na pozornosti žurnalistov má Jiří Bubeníček ako Chevalier Des Grieux, ktorý si svoju premiéru v tejto postave vybral aj ako rozlúčku s úchvatnou tanečnou kariérou. V Nemecku je Bubeníček pojem od doby svojho hamburského angažmán. O tom som sa mnohokrát presvedčil vidiac davy ctiteľov, ktorí v Hamburgu neváhali na ulici či v reštaurácii skromne žiadať o autogram. Poznali tanečníkov repertoár, navštevovali jeho predstavenia, vedeli o jeho českom pôvode, pýtali sa na jeho brata Otta. Proste a jasne: nemeckí diváci, ktorí sú omnoho viac vzdelaní, poučení o balete, majú vysokú úroveň kultúry aj vnímania a chuti objavovať nové formy tanečného umenia, tí si nesmierne vážia to, čo im český tanečník vo svojich rolách prináša. A nebolo to málo rolí. Ich zoznam by bol siahodlhý.

O to viac zavládlo vzrušenie, keď sa zistilo, že Bubeníček naštuduje slávnu rolu rytiera Des Grieux v emblematickom balete a v takejto parádnej role, kde sa snúbi tanečné majstrovstvo s obrovským dejovým oblúkom i hereckým priestorom k osobnostnej interpretácii, sa rozlúči so svojou tanečnou kariérou. V Hamburgu sa tanečník k takýmto choreografiám nedostával, bol múzou Neumeiera, ktorý mu venoval niekoľko kreácií, medzi nimi čnela titulná rola v balete o legendárnom tanečníkovi Vaslavovi Nijinskom. Môže byť väčšia pocta? Výnimku tvorili balety Matsa Eka, Márna opatrnosť Asthona, Bajadéra Natalie Makarovej. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo tanečník vymenil Hamburg za iné mesto na Labe, za Drážďany. Príchod nového šéfa Aarona S. Watkina a snaha budovať nový, moderný, viac vrstevnatý hrací plán zviedli Bubeníčka. A oplatilo sa. V Semperovej opere uhranul divákov svojimi kreáciami v nových tituloch Dawsona, Celisa, Ekmana, Godaniho už v zlatej klasike Forsytha, Kyliána a mnohých ďalších. Jedným z vrcholov jeho angažmán počas desiatich rokov bol nepochybne Naharinov balet Minus 16 a dve úchvatné roly vo vízii Georga Balanchina: Franz v jeho Coppélii a slávny Apollon, Luskáčik a Solor po boku Poliny Semionovej či dve kreácie Stijna Celisa: Romeo a Legenda o Jozefovi.

Des Grieux v nesmrteľnej MacMillanovej Manon je podobnosťou porovnateľný s najväčšími Neumeierovými baletmi, ktoré tanečník stvárnil a získal za ne aj prestížne ceny. Najviac sa blíži Armandovi v Neumeierovej Dáme s kaméliami, podobne nesmrteľnom opuse, ako je britská Manon. Toto nie je ale nijako relevantné, ide skôr o to, že Bubeníček zúročil svoje bohaté životné profesijné skúsenosti s vytváraním figúr v celovečerných baletoch a pridal k nim bohatý ľudský prežitok. To je to najcennejšie v jeho poslednej veľkej role, ktorou ukončuje výpočet svojich postáv v rámci kariéry v súbore. Na rozdiel od mladých kolegov nešalie za nadvládou techniky, ale hľadá javiskovú pravdu. To je jeho tanečný a umelecký odkaz, posolstvo, že balet nie je cirkus, že nejde o počet piruet, že nejde len o dokonalú formu, ale že javisková postava musí mať dušu, musí byť z mäsa a kostí, musí byť živá, musí aj trpieť, musí divák s ňou plakať, radovať sa či cítiť jej bolesť. Tento aspekt javiskovej práce v balete sa dnes často vytráca a nahrádza ho spektakulárne športové tancovanie. A tak radšej zhliadnuť „starú“ Manon než pokusy neskúsených a bezinvenčných tvorcov o celovečerný dejový balet.

Jiří Bubeníček vytvára veľmi modernú postavu, ktorá však nie je divná tým, že nosí historický kostým a rokokový účes, pretože city človeka sa nemenia tak ako dobová móda. Zároveň si vo svojom postavení môže dovoliť odbúrať tradičné šablóny a klišé a dať postave jasnejšie a osobitnejšie kontúry. Na scénu síce prichádza čítajúc knihu ako univerzitný študent a romantický mladík, ale to je len obraz. Pod touto maskou je to veselý kumpán, ktorý miluje krásne ženy. Spôsob, akým sleduje prichádzajúcu Manon, je celkom jasný. Nie je to žiadne rozprávkové „preskočila iskra“, láska na prvý pohľad a romantický balast, ale je to mladý krásny muž, vzdelaný v umení lásky, ktorý ju chce jednoducho zbaliť a vyspať sa s ňou. Tanečník lišiacky, samozrejme vkusne, v rámci charakteru, zvádza Manon. Tak, ako v spomienkach hovorí sám veľký choreograf. Oná slávna, obťažná prvá variácia Grieuxa nie je prezentácia jeho tanečnej techniky, je to niečo hlbšie, niečo vnútorné, za oponou. A tak aj Bubeníček jednotlivé figúry kladie za seba vo frázach hudby, aby upútal chladnú dievčinu. Pozrie sa na ňu, vidí, že nereaguje, a skúsi to znovu, obťažnejšie, naliehavejšie, uhrančivejšie. Toto stupňované zvádzanie, francúzska škola milovania, nakoniec slávi úspech, ako chvíľkový skrat. Väčšinou to býva žena, ktorá sa zamiluje osudovo. Tu je to inak. Manon miluje prepych, bohatstvo, nepochybne asi aj sex. Nie nadarmo ju po premiére kritici označili ako „suku a Grieuxe za idiota!“. Des Grieux je ale ten, kto vďaka nej pozná skutočnú lásku, a takto sa aj tanečník premieňa.

Prvýkrát ju vidí len zozadu, ale už vtedy akoby jeho srdce zaplesalo a zaplietlo sa do siete zrady, odpustenia a lásky, ktorá ich bude pútať pevnejšie ako liany v New Orleans, v biede močarín, kde skončia ich životy. Bubeníček geniálne zorganizuje nenápadné zrazenie s Manon, keď dvor hostinca osamie, a akoby mimochodom sa s krásnou chovankou stretne. A potom to už začína. Narafičené zvádzanie sa mení v hlboký cit, útek do Paríža a prvú spoločnú noc, kedy si od Manon vezme jej panenstvo, aby si ju pripútal k sebe ako milovanú ženu. V slávnom spálňovom adagiu sa jej opäť s adekvátnou naliehavosťou zmocňuje, uhrančivo ju kladie na zem, oslavuje jej telo, akoby ho evokoval v mnohoveršovej antifóne. Výborne to kontrastuje s jeho pôsobivým písaním listu, ktorého význam nepoznáme, ale u Bubeníčka jasne vieme, s akým pocitom ho píše. Takýchto miest, ktoré Bubeníček vysvetľuje v svojej koncepcii hrdinu, je niekoľko. A ktoré v iných produkciách sú proste miestom, kedy mám niečo písať, niečo zdvihnúť či doniesť. Taktiež sa nebojí veľkého emocionálneho oblúka, ktorý postupne buduje a začína práve tým, že sa vracia do opusteného hotela, kde mu milenka po prvej spoločnej noci dala vale, a nachádza tam jej brata, ktorý mu výsmešne ukazuje, čo jeho sestra miluje: bohatstvo. Bubeníček sa ho štíti, v hroznom úškľabku, trpiac celým telom nemôže pochopiť, žeby táto nevinná a krásna bytosť mohla byť vnútorne taká skazená, a hľadá pre ňu i pre seba spásu.

Bubeníček veľmi pravdivo, ako v historickej rekonštrukcii, prostredníctvom svojej postavy a interakcie s MacMillanovým dielom ukazuje dobu, kde vládli sex a peniaze. Bieda bola horšia ako pomalé umieranie. Kto mal bohatstvo, mohol mať všetko. Podobne vyprázdnené, citovo vyprahnuté osoby, ktoré si môžu za peniaze získať náklonnosť a falošný prelud citov, sa vlastne nezmenili ani doposiaľ. V tom je Abbé Prévost a všetci milovníci tohto kultového diela zajedno. Prototyp ženy, ktorá váha medzi skutočnou láskou a pozlátkou spoločnosti, je pochybný aj bez uplatňovania prísnej katolíckej či inej morálky. Zrada na Bubeníčkových citoch sa vďaka ohromnému hereckému šarmu a inteligencii, ako s výrazom pracovať, dokonale prejavuje v druhom dejstve. Nekonečné minúty synchrónnej drámy, kedy Bubeníček blúdi v Hoteli Particulier. Chladným pohľadom zaháňa žiadostivé kokety a keď vstúpi Manon, ovešaná čačkami a pozlátkou, nemôže zniesť ani pohľad na ňu. Zároveň však nemôže zniesť nedívať sa na ňu! Je ako obetný baránok, ktorý dobrovoľne prichádza na porážku, aby našiel vykúpenie, aby našiel odpovede. Pohľadom zaháňa krúžiace osy. Jeho prvá a následne aj druhá variácia sú geniálne herecky vystavané ako monológy intenzívnej podstaty. Tá prvá je vlastne adagio, kedy Manon, studená ako ľad a bojazlivá z návratu pánov, zostáva submisívna, ale dostatočne silná, aby sa ubránila výbuchu citov Des Grieuxa.

Práve vďaka tomuto podivnému rozporu, ktorý je hlboko ľudský, sa vlastne za chvíľu vracia uvedomiac si svoje previnenie. Jej premena sa odohráva ako v antickej dráme za scénou, aby vniesla nádej do elégie tanečníkovej variácie. Kartová scéna, dramatický zvrat a útek sú opäť iskričkou nádeje, ale zároveň aj tieňom smrti (poranenie Monsieura G. M.) pre tragické pokračovanie (vražda Lescauta, vyhnanie, vražda kapitána). Kartová scéna nie je u Bubeníčka len prázdnou formalitou, ale jeho nový, výsmešný a sebaistý prejav je jasným dôkazom znova nájdenej istoty v lásku a zabudnutie na prelietavosť Manon. Práve z tohto muža morálnych kvalít sa neskôr stane logicky vrah, v urputnej snahe zachrániť posledné torzo svojho života, svojej lásky. Tak sa to stáva väčšinou vždy, nevinní sa stávajú vrahmi v mene vyššieho princípu, v duchu odmietnutia vlády rozumu, v hre citov, v zrkadlovom labyrinte očarenia. Výborne vystavané od Bubeníčka je opätovné zblíženie s nevďačnou svätou hriešnicou v hoteli. Hriešna svätica, stále oslnená čačkami, si nedá vysvetliť, na akej šikmej ploche sa ocitli. Dramatický nerv, s akým Bubeníček graduje pas de deux, hádka o náramok, keď zdvihne hrdinku ako obetu k nebesiam, aby ju potom pustil ako pominuteľnú hračku drahokamov v bolestnom poznaní, že jej spása nie je najskôr možná a že doposiaľ nič nepochopila o tom, že láska je jediný zmysel a šanca prežitia človeka, je s rastúcim hudobným napätím úchvatný. Od tohto momentu je len kúsok k dojemnému miestu.

Rytier Des Grieux, ktorý padol tak hlboko, že vraždil, si až neskoro uvedomuje, do akého stavu vytrženia ho starosť o milovanú bytosť priviedla. Je však neskoro, stigmu vraha si ponesie ďalej len on sám a len vidina blízkej smrti ho dokáže uzmieriť so svedomím. Nekonečne dojemný je detail halucinácií Manon, keď sa o ňu Bubeníček stará. Tíši ju ako matka, ktorú nepoznala, ako milenec, manžel, možno všetky možné transfigurácie. V záverečnom, tak prekrásnom adagiu umierania Bubeníček ako prvý z radu mnohých dáva do prejavu nielen dokonalú partnerskú oporu (napríklad až akrobatické odhodené double assemblé), aby Manon mohla absolvovať všetky obťažné krkolomné partnerské figúry a pády, ale čo je hlavné, zostáva postavou. Mnohí pozorní diváci si isto mnohokrát všimli, ako umelo pôsobí potreba, aby sa milenci rozpojili, aby Manon mohla dobehnúť a vyskočiť a nechať sa chytiť. Bubeníček všetky tieto potreby dokáže podložiť podtextami. Je skutočne bezradný a jeho synkopované kroky rôznymi smermi (kam si ho žiada MacMillan) vybavuje zúfalou snahou v zmysle – kde nájsť pomoc, kam sa podejeme? Ešte krajšie (a určite je to prejavom osobného sveta tanečníka) je posledné memento, keď divák vie, že Manon je už mŕtva, ale jej milenec to nevie a s nehou, ktorá je dnešným mužom vzdialená, ju šťastne upokojuje. Až v najvypätejšom momente z pasivity svojej lásky pochopí, že je koniec, a doširoka vykričaná bolesť v kŕči tváre uzatvára jeden z najkrajších svetových baletov. V dokonalej, rafinovanej a viac než prorockej interpretácii tanečníka, ktorý nikdy nezabudol zobrazovať na javisku ľudský údel, umelca, ktorý sa nebál veľkých emócií, obnaženia, ktorého srdce bilo až do uší divákov a ktorého výraz sa niesol cez rampu do najväčších hľadísk najkrajších divadiel sveta.

Súbor sa predstavil vo veľmi dobrom svetle. Manon Melissy Hamilton má nádherné telo i dispozície baleríny a keď sa časom poučí z toho, čo tu vyučuje Bubeníček, bude jej kreácia ešte prepracovanejšia, vzrušujúcejšia, vrúcnejšia a viac vrstevnatá. Druhá polovica baletu je jej už dnes emocionálne veľmi blízka, a dokáže s mimoriadnym kúzlom postavu precítiť. Bezradnosť a bezútešnosť záveru uchopila s mimoriadnou dávkou nefalošnej sentimentality. Veľké prepracované hranie vyznáva, dnes už ako hosť (na konci sezóny sa s kariérou prvo oborového sólistu lúčil tu ) Raphaël Coumes-Marquet ako statická postava Monsieura G. M. Fascinujúca herecká štúdia a zdanlivá chladná zdržanlivosť vytvorili z epizódnej postavy hlavného hýbateľa drámy. Jeho scény s paličkou, vreckovkou, chôdza, štýl gesta sú filmovým výrazom. Bezcharakterného maniaka bez škrupúľ, ktorý tak ako dnešní oligarchovia, verí len v svoju pravdu bohatstva. Veľkú pochvalu si zaslúži možný nasledovník Jiřího Bubeníčka, mladý tanečník Václav Lamparter, ktorý v centre pánskeho tria prepychovo tancoval. Medzi vysokými arabeskami a developpé à la seconde ešte stačí posielať vzdušné pusinky prostitútkam. Vodcom titulu je orchester pod taktovkou skúseného baletného dirigenta Paula Connellyho. Saská Staatskapelle Dresden hrala okúzľujúco. Od ouvertúry s jemným nadpozemským znením sláčikov, cez zvukovo bohaté, subtílne a rafinované pasáže francúzskeho šarmu, k bôľu a dramatickým vzruchom. Úžasný dramatický nerv mali v skrytom napätí najmä adagio Manon a jej nápadníkov na Massenetovo Nocturno z La Navarraise, či orchestrálne intermezzo Initiations z dnes už neznámej Massenetovej opery Bacchus.

Toto všetko a nepochybne ďalšie momenty utkveli divákom dvoch vypredaných predstavení. To druhé sa konalo v stredu 11. novembra a bolo rozlúčkou Jiřího Bubeníčka s aktívnou tanečnou kariérou. Zvláštna slávnostná nálada, iná než premiérové napätie a očakávania, sa rozprestrela v sále krásnej Semperovej opery. V nej sa objavilo aj niekoľko úžasných ľudí. Rodičia, brat Otto Bubeníček (ten sa lúčil s tanečnou kariérou v júli v Hamburgu tu ), priamo legendárny český tanečník Jiří Jelínek či bývalý kolega Arsen Mehrabyan, ktorý je dnes sólistom Švédskeho kráľovského baletu. Tanečník väčšinu divákov hneď dojal dojemným poďakovaním, ktoré biletári vkladali do programu. S ohromnou dávkou skromnosti a pokory, opojený láskou k javisku a tancu, ďakoval svojim spolupracovníkom, ktorí jeho roly vytvárajú vlastne spolu s ním, nezabudol na technikov, maskérky, garderóbu, všetkých, ktorí sa v zákulisí starajú o umelcov. Nezabudol na divákov. Obzvlášť pôsobivá je záverečná veta, kde jasne pomenováva ako najdôležitejšiu vec v živote: lásku. Praje ju všetkým a auditórium ju praje aj jemu. Jeho emotívne lúčenie, na Drážďany nevídaný aplauz, kedy diváci pätnásť minút aplaudovali v stoji a nenechali ho vydýchnuť, zostane v pamäti tak, ako jeho jedinečné, zo srdca a s láskou, niekedy humorom či bôľom, interpretované výkony.

Tieto lúčenia umelcov, ktorí sprevádzajú svojím životom na scéne naše reálne životy, sú dokladom i toho, ako náš život neúprosne uteká a ako bezostyšne plynie čas. Sme zvyknutí to brať ako uzavretý rozprávaný príbeh, ktorý ohraničuje opona a po záverečnej opone býva úchvatná atmosféra ďakovačky. Lenže niekedy celé toto mystérium uzavrie opona posledná. V Drážďanoch okrášlená ohňostrojmi a gejzírmi zlatých konfiet. Mimoriadny umelec, poslednýkrát mávajúci svojmu publiku, a čo bolo obzvlášť dojemné: publikum, ktoré nielenže tlieska, dupe, kričí bravo, jasá, ale máva mu na oplátku tiež. Pretože sú umelci, ktorí sú úžasní, dokonalí, ale nechytia vás za srdce. A potom sú umelci, ktorí sú takí, že máte pocit, že sa zastavil čas a že ich postava je skutočne živá. A takým Jiří Bubeníček bol. Prvý český tanečník ocenený v roku 2002 tanečným oscarom Benois de la Danse za Armanda. Aj keď s tým nemusí mnoho ľudí súhlasiť, ale tí, ktorí Jiřího Bubeníčka videli ako Nijinského, Armanda, Ludwiga II., Franza, Apollóna či Romea, vedia, že ešte dlho nikto taký, jemu podobný, nebude.

Aktuality
K tejto týždňovej premiére Chaplina v NDM v Ostrave: diváci, ktorí majú záujem sa dozvedieť viac, si môžu nájsť tu viac informácií o poetike a divadelnom cítení Mária Schrödera. Alebo naopak po predstavení sa stretnúť v eseji s iným pohľadom do diskusie.

Čo sledujem

Dnešným milým hosťom je Principal Dancer HET baletu z Amsterdamu Remi Wörtmeyer. Tanečník, ktorý síce výhradné postavenie má, ale jeho potenciál a sláva sa budú rozvíjať ďalej. Sympatický mladík, ktorého cesta za baletom priviedla až z ďalekej Austrálie. V Amsterdame tancuje samé krásne, veľké profilové roly. Diváci aj kritika ho milujú pre jeho strhujúce nadšenie na scéne a veľký prežitok rolí. Bodaj by nie, keď tanečník študoval herectvo aj spev a jeho ďalšou veľkou umeleckou kapitolou života je výtvarné umenie, v ktorom je taký dobrý, že mal aj výstavy. Otázku „Čo sleduje?“ sme trochu rozvinuli. Remiho obľúbené balety sú Popelka od Christophera Wheeldona, kde dostal od choreografa kreáciu Benjamína, priateľa Princa, alebo Manon a Dáma s kaméliami, kde rád predvádza ideál romantickej lásky a ako sám hovorí „zlomené srdce‘‘. Sleduje výtvarné umenie, najmä Moneta a Rodina, u ktorých má rád ich rozmazanú realitu. Sleduje filmy s obľúbenými hercami, ktorými sú Meryl Streep a Kirsten Scott Thomas. S obľubou sleduje i šport, pretože má k nemu aj rodinné predpoklady: starý otec bol slávny austrálsky dostihový jazdec, „môj otec automobilový pretekár, môj brat robí triatlon a môj bratranec je profesionálny hráč v austrálskej Australian Football League“. To všetko tanečník vedľa desiatok hodín na baletnej sále a scéne sleduje. A nie je len tanečník. Remi sa už prejavuje aj ako choreograf: pracoval pre Austrálsky balet, Melbourne Ballet, svoj terajší domovský Holandský národný balet a pre súbor ODD Continent.