Baletní panorama Pavla Juráše (37)

Tentoraz:
– Čo priniesli letné baletné projekty?
– Barychnikov znovu na scéne
– Jiří a Otto Bubeníček v Kodani
– Dve dánske tanečné baletné legendy na scéne spolu
– Baletný svet v Kodani
*** 

Jeseň po horúcom lete nezadržateľne prináša prvé chladnejšie dni. Leto bolo horúce nielen z hľadiska prírody, ale aj umelecky. Hoci sa u nás nič nedialo, svet nezostal pozadu. Letné dni v Česku už pravidelne neponúkajú žiadne kultúrne vyžitie čo sa týka tanca či baletu. Sezónu, ktorá končí väčšinou dosť skoro na rozdiel od susedných divadiel, tie bežne hrajú až do polovice júla, uzatvoril pôsobivý Tanec Praha a baletnú tradíciu krajiny, ktorá dala svetu mnohých vynikajúcich umelcov reprezentuje v očiach turistov obskúrny festival na fontáne, kde sa z treťoradých zboristov stávajú sólisti v predstavení, kde hlavnú rolu nemá tanec, ale fontána. A tak v tejto časti aspoň dve veľké tanečné udalosti z Európy, ktorá i v lete prináša divákom to najlepšie zo sveta tanca, divadla.

Na udalosť sezóny v celosvetovom meradle bude nepochybne ašpirovať predstavenie Starena. V koprodukcii významných divadelných festivalov ako Manchester International Festival, v júli v talianskom Spolete na Festivale dei due Mondi, hneď na to na gréckom festivale v Aténach, neskôr Festival d´Automme v Paríži a so Singel Antverpy vzniklo predstavenie troch legiend: v Česku dobre známy renesančný umelec Robert Wilson, jeden z pozoruhodných hercov našej prítomnosti Willem Dafoe a baletná hviezda 20-tieho storočia Mikhaï Barychnikov. Ak v českých stojatých vodách Wilsonove inscenácie vyvolali rozporuplné reakcie a podľa komentárov divákov na rôznych blogoch ich skôr rozčuľujú, vo svete vládne stále túžba získať tohto kedysi pioniera divadelného umenia, režiséra, výtvarníka, sochára, performera, herca, scenáristu pre divadelné súbory či festivaly. Nielen Wilson, ale všetci traja sú podpísaní ako autori celovečerného dueta dvoch umeleckých osobností, ktorým svojimi pôsobivými obrazmi sekunduje Wilson, ktorého javisková imaginácia sa zdá nevyčerpateľná, čím ďalej rozšafnejšia, výtvarne sýtejšia a skúsenosťami zrelšia. Inšpiráciou je novela avantgardného ruského autora Daniila Kharmsa, ktorú napísal v roku 1930 v druhej etape svojho krátkeho umeleckého života, ktorý ukončila brutálna politická diktatúra Stalina a násilná smrť tridsaťšesťročného umelca v gulagu. Absurdné spisy tohto rodáka z Petrohradu, ozvena či predzvesť Becketta a Ionesca na východ od Európy kvalitatívne vrcholia práve v Starene, snáď v tom najlepšom diele tohto jedného z najväčších ruských avantgardných autorov. Šesťdesiatpäťročný Barychnikov, rodák z Rigy, svojimi dokonalými fyzickými dispozíciami a brilantným gestom naplno funguje ako hnací motor vedľa sofistikovaného Dafoa. Surrealistické prvky novely, Wilsonova inscenačná poetika a dvaja vynikajúci interpreti dokážu roztomilo, ironicky, tragikomicky i humorne nahliadnuť za závoj tajomstva Kharmsovej Stareny. „Stará dáma stojí na dvore a drží v ruke nástenné hodiny. Chodím okolo starej ženy, zastavím sa a spýtam sa jej: „Koľko je hodín?“ – „Pozri sa“, hovorí mi stará žena. Pozriem sa a vidím, že hodiny nemajú ručičky. „Nie sú tam žiadne ručičky“, hovorím. Stará žena sa pozrie na ciferník a hovorí mi: „je trištvrte na tri“. Dvaja klauni na scéne, dva veľké príbehy, dve silné charizmatické osobnosti v umeleckom súboji, dokonalá výprava, svetelný design, premyslená hudba, predstavenie stierajúce žánre. Čo viac si priať? Aspoň si pozrieť nádherné fotografie a  video na www.flickr.com/photos/robertwilson. V nabitom kalendári amerického režiséra sa skvie dátum premiéry titulu 1914, 30. apríla 2014 v Prahe, ktorý vybojoval šéf činoherného súboru Michal Dočekal.

***

Z Prahy je to lietadlom len kúsok do kráľovského mesta Kodane. Čo do času cesty menej, ako autobusom Praha – Brno. Letným mesiacom okrem čulého turistického ruchu dominuje baletný festival Sommerballet s patričným letopočtom. Avizoval som ho s ohľadom na to, že do tohtoročného programu sa dostali bratia Bubeníčkovci so svojim autorským predstavením Dorian Gray.

Festival založil v roku 1991 Alexander Kølpin, vtedy baletná superstar na výslní nielen v dánskom meradle. Kølpin (1965), o dva roky mladší Nikolaj Hűbbe a Johan Kobborg sú traja umelci, ktorí v posledných dvoch dekádach znamenali pre Dánov a ich baletnú tradíciu siahajúcu ďaleko k Bournonvillovi, mnoho. V antikvariátoch v centre mesta som si pri pohľade na desiatky kníh o Bournonvillovi uvedomil, ako málo toho vieme o jeho metodike, štýle, o jeho baletoch. Okrem fenomenálnej Boženy Brodskej sa ho nikto ani nedotkol. A povzdychol som si, keby niekto aspoň už existujúce knihy preložil napríklad v rámci magisterskej práce na DAMU. S krátkymi prestávkami štyridsaťsedem rokov šéfoval August Bournonville Kráľovskému dánskemu baletu. Vytvoril viac než päť desiatok dejových baletov, ktoré nasledovníci jeho odkazu uchovávajú a snažia sa ich chápať ako nie dobovú záležitosť, ale ako kultúrne dedičstvo dánskeho národa. Alexander Kølpin prišiel ako trinásťročný do baletnej školy Kráľovského divadla. V roku 1988 sa stal sólistom Kráľovského baletu a vytvoril dôležité roly klasického repertoáru. V roku 1995 dal Dánsku zbohom a odišiel pracovať do Švajčiarska k Mauricovi Béjartovi. V rokoch 1997 – 1999 bol sólistom v súbore Twyly Tharp v New Yorku. Práve v tomto roku, v rámci festivalového predstavenia Elefantmanden (Sloní muž), sa po trinástich rokoch vrátil na javisko ako tanečník v titulnej úlohe. V sérii každodenných večerných predstavení ako sólista i manažér a intendant, si našiel Alexander Kølpin čas i na Operu Plus.
Čo ťa viedlo k návratu na javisko po takej dlhej dobe?

Rozhodol som sa vrátiť späť na scénu, pretože prezentovať Elephant Man je môj pätnásť rokov starý sen. Myslel som, že tento part ako je Joseph Merrick (Sloní muž), je veľká výzva a krásna postava.

Ktorá bola tvoja najobľúbenejšia postava v dobe angažmán v Dánskom kráľovskom balete?

Moje obľúbené roly v Royal Danish Ballet musia byť: James v La Sylphide, Mercutio v Romeovi a Júlii a muž v Serait ce la Mort od Béjarta.

Prečo si opustil krásnu pozíciu sólistu v slávnom súbore vo svojom domovskom meste a odišiel do Švajčiarska k Béjartovi?

Nechal som Royal Danish Ballet, aby som hľadal nové výzvy a spolupracoval s ostatnými kolegami. Maurice Béjart bol v tej dobe stále aktívny, robil zaujímavú prácu a práca s takýmto tvorcom bola nová pre mňa.

Bol si principals soloist Könegliche Ballet, čo znamená pre Dánov tradícia Bournonvilla?

Myslím, že sila Royal Danish Ballet je, že je to dobrý rozprávač. Vytvára príbehy skutočných ľudí a on robí tanečníka tak, aby vynikol ako muž, skôr než byť len partner – princ v rozprávkovom príbehu. A techniku je veľmi ťažké zvládnuť, čo nás robí silnými tanečníkmi rovnako ako aj umelcami, ktorí od detstva vyrastajú na javisku v klasických kusoch.

Čo môže byť v dnešnej dobe zaujímavé na Bournonvillovi? Môže prežiť?

Myslím, že Bournonville vždy prežije, ale nie všetky balety sú dobré. Len jeho hlavná práca bude mať život večný. pretože je veľmi špecifická a nesie určitý štýl a atmosféru, ktorá je jedinečná. Ale Royal Danish Ballet nemôže prežiť len na samotnom Bournonvillovi.

Založil si vlastný baletný festival. Aká je tradícia baletu či tanca vedľa oficiálnej scény a súboru ako je Kráľovský balet?

Tanečné prostredie mimo Royal Danish Ballet je rozdielne. Nie je to veľké a bol by som rád, kiež by politicky to mohlo byť viac podporované. Rozdiely medzi Royal Danish Ballet a inými súbormi sú príliš veľké.

Čo podľa teba tanec a balet môže dnes priniesť divákom, v dobe moderného života, rýchleho života, televízie, internetu, …

Myslím, že tanec dnes nie je natoľko vzdialený, aby bol balet alebo moderný tanec. Objavuje mnoho nových štýlov a pohybových slovníkov. Dobrí tanečníci dnes nemôžu prežiť len baletom. Dobrý tanečník znamená, že je univerzálny a môže sa prispôsobiť mnohým rôznym choreografom a riaditeľom.

Ktorý súbor je pre teba Alexander dnes zaujímavý?

Myslím, že balet Parížskej opery je veľmi zaujímavý klasický súbor. Nederlands Dans Theater je stále jedným z mojich najobľúbenejších súborov. A Preljocaj je tiež zaujímavý.
***

Kølpinovi sa v tomto ročníku festivalu Sommerballet 2013 podarila mimoriadna vec. Získal k spolupráci ďalšiu baletnú legendu, riaditeľa baletu Kráľovského divadla Nikolaja Hűbbeho. Hűbbe je známy i mediálnymi škandálmi z oblasti drog, ktoré poznamenali jeho posledné obdobie pôsobenia v New Yorku v New York City Ballet a presunuli sa i do Dánska. Nič to však nemení na jeho umeleckej pozícii. Kølpin objednal u stále žiadanejšej britskej choreografky Cathy Marston a skladateľky Louise Alenius balet na námet skutočného príbehu Josepha Merricka zvaného ako Sloní muž. Po filmoch, opere, ktorú poznala aj Praha, prišiel s baletným spracovaním príbehu osobnej tragédie človeka, ktorého fyzický handicap urobí z neho atrakciu a zbaví ho ľudského rozmeru. Tvorcovia baletu stáli pred veľkou výzvou ako sa popasovať s týmto príbehom. Vyšli z neho víťazne. Nenapísali zložité libreto pre celovečerný balet, ale vytvorili štyridsať päťminútové dielo, ktoré je zovreté v dramatickej účinnosti, zameriava sa na symbolické roviny a križovatky života nielen slonieho muža, ale ich paralelami so životmi našimi. To, že na javisku stáli vedľa seba dve baletné legendy podtrhlo osobitý rozmer diela.

Kompozícia Aleniusovej je tým, čo drží dielo pohromade. Ak Marstonová skôr ilustruje a rozpráva, práve fascinujúce zvukové bohatstvo skladateľky vytvára nosnú konštrukciu. Komorná skladba pre violoncello, trumpetu, lesný roh a zaujímavý súčasný mix v štúdiu, vytvára špecifickú charakterotvornú hudbu. Balet má niekoľko obrazov, ktoré práve hudba prepojuje a zároveň graduje. Od samoty v maringotke cirkusu, kde sloní muž rozjíma nad svojím prekliatím, cez obraz cirkusu, kde krotiteľ predvádza človeka ako divé zviera pre zisk, až po nový model tohto predvádzania v očiach medicíny, ktorú reprezentuje Dr. Treves. Marstonová geniálne zakomponovala motív lásky, teda adagia, medzi sloním mužom a Missis Kendal, ktorú zatancovala nemenej obľúbená dánska balerína Mette Bødtcher. Inak v rýdzo maskulínnom svete mužských predátorov, ktorí silou ako Krotiteľ, či inteligenciou a mocou ako doktor majú prevahu nad znetvoreným Josephom, práve snové vyznanie lásky k žene tvorí centrálny bod. Kølpin s Marstonovou výborne typovo obsadili jednotlivé roly a tak ako Ross – krotiteľ v cirkuse a neskôr ako ďalší doktor, ktorý pripomína minulosť, sa predstavil mužný a dynamický tanečník, rodák zo Sarajeva – Edhem Jesenkovic. Kølpin sa pôsobivo pohral s rolou Josepha, ktorému kostým účinne pomáha s deformáciou tela a ponúka zaujímavé pohybové riešenia a choreografické nápady.

Hűbbe, z ktorého až apollonská krása činila ideálneho predstaviteľa klasických princov, s vekom nestratil nič zo svojej osobitej severskej krásy. Ako chladný profesor využíva dokonalé línie svojho tela, dlhé nohy, nádherné nárty, osobitý melancholický prenikavý šarm. V rôznych situáciách, ktoré pomáhali dynamike baletu a obrazotvornej nálade Marstonovej sa objavili ešte Georgia Usborne a Raphaël Ferdinand Eder Kastling. Marstonová ukázala, že i šesť postáv môže vytvoriť sýty príbeh, ktorý nechce nahrádzať životopis, ale stavať na osobitom interpretačnom moduse, ktorý tanec poskytuje. Celková koncepcia sa spojila s vycibrenou scénografiou Helle Damgårdovej. V jednoduchých premenlivých a zároveň výtvarne pôsobivých obrazoch, akoby ožil sépiový svet plynových lámp, depresívnych zakutí nielen veľkomesta, kliniky, ale aj ľudských duší. Premenlivosť symbolizovala pominuteľnosť ľudských istôt a statusov. A tak profesor mohol byť omnoho viac nešťastným mužom ako Merrick, choroba mohla byť požehnaním a sen mohol byť tou najkrajšou realitou. Viac než virtuózne moderné tancovanie Marstonová rozpráva emócie.

Jednou z najkrajších scén je obliekanie Merricka do civilných šiat, učenie ako sa spí na posteli. Vrcholne emotívnou scénou je keď ho Hűbbe privedie do hľadiska, kde si spolu sadnú do prvej rady a sledujú balet na scéne, ktorú uzavrie zrkadlová stena, v ktorej sa odrazí celé hľadisko. Táto výčitka voyeristickému posmievaniu publika tomu, kto je okukovaný a kto okukuje vrcholí, keď Hűbbe odvedie Kølpina na scénu a diváci im spontánne začnú tlieskať. Dve baletné legendy na scéne, obklopené reálnymi a zmnoženými divákmi. V zvláštnych rolách, kde netočia piruety, netancujú s balerínami v prepychových kostýmoch, ale akoby sa aj oni sami vyrovnali so svojim starnutím, odchádzajúcim telom, bolesťou, sklamaním a pozreli sa v ústrety plynúcemu času. Tento kaleidoskop scén a situačných mizanscén prepojuje geniálny nápad, keď choreografka dáva Kølpinovi k znetvorenému telu malý xylofón, na ktorý neustále v rôznych variáciách vyťukáva jednoduchú pesničku od skladateľky. Táto simultánna krása a prostota, akoby nemohol tancovať, nemohol rozprávať pohybom, pretože príroda mu to zakázala, ho núti podeliť sa o stav svojej duše prostredníctvom strieborného hlasu detského xylofónu. Po pôsobivom adagiu, ktoré bolo iba sen a pani Kendalová ho nikdy nebude môcť milovať, sa rozhodne rezignovať. Odmietne nový svet, nové šaty a ponechá si len vankúšik a novú posteľ, ktorá mu kvôli váhe jeho slonej hlavy pomôže zlomiť si brutálne väz. Ale i tak umiera tichučko a pokojne, za zvuku svojej pesničky, ktorú preberá orchester a zhasínajúce žmurkajúce svetielka pripomínajú hviezdy. Už dávno som nevidel taký pôvabný a celistvý jednodejstvový balet, ktorý sa nesnažil vynájsť nový pohybový slovník, či objaviť všetku múdrosť sveta.

***

Popri tejto krehkej modlitbe predviedli uragán energie bratia Bubeníčkovci v Dorianovi Grayovi. O ich diele som písal už dvakrát: pri predstavení vlani v lete na hrade v Šternberku (tu) a v rámci brnianskeho uvedenia na Tanečnom moste (tu). Prostredie divadla Bellevue ale dodalo titulu výnimočný komorný charakter, kde scénografia zapadla do kukátkového pôdorysu hľadiska a vytvorila sugestívne scénografické zázemie pre vlastne tridsaťminútové dueto bratov Otta a Jiřího. Je dramaturgickou chybou, že Gray bol prvý v poradí večera a dôsledná umelecká dramaturgia tak ustúpila snahe, že domáce hviezdy vystúpia až po prestávke. O reprezentatívnom postavení Bubeníčkov svedčí aj to, že na festivale sa objavili už niekoľkokrát a vo svete patria stále k vyhľadávaným interpretom. V poslednej dobe Jiří aj ako choreograf a Otto ako skladateľ a výtvarník.

České publikum by si nemalo nechať ujsť príležitosť stretnúť sa netradične na jednej ploche s tanečníkmi v rámci festivalu Zlatá Praha 13. októbra na besede a striehnuť na začiatok predpredaja vstupeniek a uchytiť kvalitné miesta na ich dva januárové pražské vystúpenia s ich baletnou skupinou.

Predstavenie si nenechala ujsť ani okúzľujúca primabalerína Kráľovského baletu Gudrun Bojesen. Balerína, ktorá od roku 2001 drží status prvej sólistky a zatancovala neuveriteľnú paletu rolí. V uplynulom roku bola nominovaná na tanečného oscara Benois de la Danse za Margueritu v Neumeierovej Dáme s kaméliami. Umelkyňa, ktorá vyzerá ako balerína zo starej školy, s dlhými vlasmi, krehká, romantická, zasnená, ako oživená socha malej morskej víly z prístavu. Tak som to využil a opýtal sa na Bournonvilla: 

…Pre mňa je tradícia Bournonvilla dôležitá, pretože sa zameriava na radosť z tanca. Sú to veľmi živé a univerzálne choreografie, ktoré stále prekvapujú publikum aj dnes.

Nenudí už publikum toľko Bournonvilla?

Ľudia v Kodani vidia predstavenie častejšie ako predtým aj preto, že tancujeme nové verzie rovnakých titulov každých desať rokov.

Čo ťa čaká v novej sezóne?

Moja sezóna v tomto roku bude tichšia, ale tancujem v Balanchinovej Symphony, Cukrovú vílu v Luskáčikovi a zvyšok ešte nie je jasný.

Máš ako primabalerína špeciálne rituály?

Nemám rituály, ale poriadne si zdriemnem v popoludňajších hodinách pred predstavením, aby som mala silu na javisku vo večerných hodinách.
***

Ďalším vzácnym návštevníkom bola baletná majsterka Ingrid Glindemann, ktorá po svetobežnej kariére zakotvila doma v Kodani. Na baletnej majsterke by nebolo nič tak extra, keby Ingrid nebola osobnou priateľkou – jednou z mála, jednou i so svojim manželom skutočne blízkym priateľom Erika Bruhna ďalšieho rodáka z Dánska. V roku, keď si pripomíname predčasný skon Rudolfa Nurejeva, mi to samozrejme nedalo, aby som od Ingrid nevyzvedal či životopisci obidvoch tanečníkov, ktorí popisujú devastujúci vzťah obidvoch tanečných géniov, majú pravdu.I keď u nás boli ešte divadelné prázdniny, Kráľovský balet už vytrvalo pracoval a nemohol som si nechať ujsť možnosť navštíviť túto slávnu a prekrásnu budovu. Čo môžeme súboru závidieť je okúzľujúce zázemie v prístavbe k starej budove, kde je niekoľko sál, o ktoré sa delí súbor a baletná škola. Na stenách visia nádherné historické plagáty, fotografie, labyrint schodíšť sa preplieta so šatňami a vedie až do sál nad strechami Kodane, odkiaľ je očarujúci výhľad na kupoly kráľovských palácov a kostolov, či na visutú strechu novej budovy opery. Že sú tradície živé, potvrdzuje disciplína detí baletnej školy, ich baletný úbor, prísnosť a pokora, s ktorou cvičia. Taký náročný pánsky tréning členov súboru som už dávno nevidel a „zlomyseľne“ som premýšľal, koľko českých sólistov by odpadlo už pri tyči.

Divadelný charakter zákulisia dotvárajú všade prítomné rekvizity, či sochy z inscenácií. Potom, čo sa súbor opery presunul do novej budovy, balet získal väčší priestor pre šatne a zázemie. Z bývalej maliarne kulís je obrovská biela sála a pod strechou vznikla nádherná krajčírska dielňa, ktorá vyzerá skôr ako dielňa slávnych návrhárov z Paríža, než bežná výrobňa divadelných kostýmov. Len tie staré plagáty by vystačili na niekoľko expozícií. Úcta, s akou opatrujú svoje tradície je obdivuhodná. Pieta, s ktorou si pripomínajú umelecký odkaz svojich predchodcov. Fotografie baletných riaditeľov od Bournonvilla, fotografie primabalerín dvesto rokov dozadu, choreografi, ktorí preslávili súbor (napríklad Harald Lander, alebo Flemming Flindt)…. V špeciálnych vitrínach sú vystavené dokonalé remeselne a umelecky zvládnuté šperky či ozdoby do vlasov. Vedľa toho si tanečníci môžu zahrať stolný futbal, či na streche divadle zahrať basketbal na špeciálnej terase s basketbalovými košmi. S radosťou sa opakuje floskula „Všade dobre, doma najlepšie“, ale v balete to bohužiaľ rozhodne zatiaľ neplatí.

***

Dotyk s baletným svetom za hranicami sprostredkuje už 13. októbra v Janáčkovom divadle Brno jubilejný desiaty ročník Tanečného mostu, ktorý vytrvalo organizuje Rudolf Kubičko. Na galavečere sa predstaví Balet Dortmund so svojimi hosťami, ktorý na nemeckej tanečnej mape stále potvrdzuje svoje zaujímavé postavenie čo do dramaturgie, choreografov i kvality tanečníkov.

Foto Luigi Narici, archiv, Pavol Juráš, Isak Hoffmeyer, David Amzallag