Baletní panorama Pavla Juráše (90)
Tentoraz:
– Jana Přibylová v troch rozdielnych postavách od Libora Vaculíka
– Esmeralda z Notre Dame de Paris
– Pre lásku a trón: Mária Stuartovna
– Za cára a lásku: Anastázia
– Festival Zlatá Praha v znamení aktuálnych baletných udalostí
– 3 české kvartety Pražského komorního baletu
***
V minulej Panoráme som začal cyklus o umení Jany Přibylovej, ktorej vedenie Národního divadla Brno vystrojilo rozlúčkovú slávu za jej kariérou (tu). Navzdory možnému osočovaniu je treba článok dokončiť, pretože rozjímanie by zostalo neuzavreté. Nebudem spomínať, aké hrozné choreografie musela umelkyňa v repertoári zatancovať, to je dobré už vymazať a preskočiť, ani analyzovať, koľkí partneri dbali skôr na to, či sú dostatočne nalíčení do krásy, než o partnerskú spoluprácu na pirouettés. O dirigentoch, ktorí nectia tempo k smrti vražedných variácií tiež mlčať treba, sú to už starí páni a dôchodcovia a dopriať pokoj sa im žiada. Treba myslieť na krásne chvíle, to by určite tak cítila aj samotná umelkyňa.
Jedno z najšťastnejších stretnutí a tri prekrásne roly poskytol baleríne Libor Vaculík. Ich spolupráca začala zavčasu, už v roku 1993, pri dodnes nedocenenej inscenácii Notre Dame de Paris. Bol to prvý veľký Vaculíkov opus, do ktorého sa ako mladý choreograf po skvelej tanečnej kariére a skúsenostiach interpreta vrhol s plným nasadením. Obsadenie aj alternácie boli viac než skvostné. Quasimodo – mladý Petr Zuska a Ivo Lepold, Frollo – v životnej role Karel Littera a o nič menej pôsobivý Ivan Příkaský, Phoebus – mladý Martin Žák a Esmeralda – Jana Kosíková-Přibylová v alternácii s Hanou Svobodovu – neskôr Litterovou.
Architektonicky oslnivá a predimenzovaná scéna Vladimíra Soukenku na obrovskom javisku, pôsobivá Jarreho hudba a Vaculík dôkladne pripravený a inšpirovaný, vytvorili spolu s tanečníkmi divadelný zázrak. Vaculíkova záľuba v psychológii postáv, dejových zvratoch, nuansách libreta, logike a bohatstvo choreografických nápadov dali úžasne tvorivý priestor interpretom k prežívaniu svojich hrdinov. Přibylová ako mladá umelkyňa s akýmsi pôsobivým peľom nevinnosti v role cigánky, ktorá sa stane obeťou súkolesia doby, tragédie a situácie. Vaculík akoby nadviazal na svojho legendárneho Petrušku, aj tu zakódoval i keď už v novej spoločenskej dobe, konflikt jedinca a moci, ktorá má neobmedzené možnosti a môže rozhodovať o ľudských osudoch. Zároveň však tohto predstaviteľa moci Frolla, ktorý ovláda dav s pomocou Boha a hlúposti stáda, ktoré ho rado nasleduje, nevykreslil prvoplánovo. Esmeralda, ako spoločensky handicapovaná, stigmatizovaná hrdinka sa stáva predmetom túžby a žiadostivosti a svojim pôvodom a naopak (akoby nečakane) čistým srdcom a dobrotou, ktoré jej podľa predsudkov neprislúcha, šokuje.
Práve tieto rysy rozporuplnosti Přibylová dokonale vykreslila. Postava odsúdená na okraj a spoločensky neprijateľná, je z morálno-etického hľadiska tou najdokonalejšou. S dobrým srdcom, láskavá a aj fyzicky krásna, tak ako jej vnútro. Ona jediná úprimne pomôže znetvorenému hrbáčovi a je za to potrestaná. Akoby to nestačilo, stretáva krásneho kapitána, ktorý jej popletie hlavu. Pretože jej empatia a súcit ku Quasimodovi je iného druhu než erotické vzplanutie k Phoebovi, ktoré ju stravuje. Tieto fascinujúce romantické tendencie prenesené do nadčasového priestoru Přibylová spontánne ovládla. Nezabudnuteľné sú scény ako blúdi sfanatizovaným davom, situácia, keď sa skratkovite do milostného adagia vkradne smrť Phoeba a on zrazu je mŕtvy, zatiaľ čo ona očakáva vyvrcholenie, až po druhú časť s pôsobivým zvonovým adagiom. I keď je to už toľko rokov, stále vidím jej polámané údy v závere, keď si ju Quasimodo prehodil cez rameno ako srdce zmĺknutého zvonu, ktorý chce rozozvučať ako výraz svojho bôľu i vzdoru.
Druhé stretnutie s Vaculíkom síce nemalo už pôsobivosť toho prvého, ale i tak zostalo veľmi silné, divadelne dokonale remeselne zrealizované. Veľkolepá freska Maria Stuartovna (1999) zostala divákmi trochu nepochopená, ľahko zmätočná neustálymi dopismi, ktoré medzi obidvoma stranami prebiehali, ale i tak svojou vnútornou i vonkajšou veľkoleposťou zostala veľkým divadelným zážitkom. Vaculík využil dokonale Prokofievu hudbu z jeho symfónií a vystavil svojbytný a fungujúci celok, do ktorého postavil dnes tak obľúbený príbeh konfliktu Stuartovny a Alžbety. Snažil sa s rovnováhou dávať priestor obidvom kráľovnám, ktoré sú omotané pavučinou sprisahaní, milencov, politikov, diplomatov a kléru.
Príbeh začínal obrazom smrti Alžbetinej matky Anny Boleynovej, ktorú malé dievčatko sleduje ako odchádza na popravu. Pokračoval potom prítomnosťou, ako mladý Mortimer získava nasledovníkov pre oslobodenie a znovu dosadenie Stuartovny na anglický trón. Predčasne zosnulý geniálny slovenský scénograf Aleš Votava po nudnej ére baletných scénografií dokonale využil technické dispozície javiska Janáčkovho divadla a postavil pre drámu scénografiu, ktorá by aj dnes ťažko hľadala konkurenciu. Nielen výtvarnou sugestívnosťou, ale hlavne technickými nápadmi. Kostýmy Romana Šolca možno jeho najlepšie, aké kedy navrhol, slúžili dráme i tanečníkom. Šťastná konštelácia tvorivého tímu i tanečného ansámblu.
Ivan Příkaský za svojho fenomenálneho Walsinghama získal Cenu Thálie. Přibylovú dráma zastihla v úchvatnej scéne súdu, pre ktorú Votava navrhol jednoduchý alžbetínsky dvor, nad ktorým sa týčila hradba sudcov v niekoľkých radách, ktorí skúpo a tupo hľadeli na Stuartovnu. Vaculík pred dvorom urodzených nechal Stuartovnu zo svojho pohľadu vyrozprávať škótsku históriu jej lások. Přibylová v prekrásnych čiernych šatách, ktoré odložila a zostala vo fialovej excentrickej róbe, s neľudsky ohnutou dlaňou na napnutej ruke, ktorou odstrčila Jakuba, Walsinghama i urážky a obvinenia, sa premenila na strhujúcu rozprávačku. V pozadí na posteli, ktorá sa menila na trón sa zamilovala, vydala, stretla milenca, ktorý bol manželom zabitý, porodila syna a dospela v tomto kruhu až späť do súdnej arény. Na druhú vetu Druhej symfónie geniálnym spôsobom v jednotlivých sekvenciách predviedla oslnivý arzenál ženských túžob, cností i necností a osobnej tragédie. Jedinečná scéna od choreografa s tvorivými nápadmi pre zrelú umelkyňu. Toto dokáže len balet a tanec. Na krátkej ploche telom vyrozprávať toľko emócií, situácií, pocitov. Žiadny monológ by neobsiahol takú krivku rozporuplných a protichodných emócií.
Ďalšia pôsobivá scéna bola stretnutie Stuartovny s mladým a nepochybne naivným Mortimerom. Přibylová rozohrala fascinujúcu partiu citov, ktoré maskovala za tvár svätice a zbožnej katolíčky, za masku kráľovnej, ktorá sa usiluje o návrat na anglický trón a prepojila ich so vzplanutím ťažko skúšanej ženy, ktorá v príťažlivom mladíčkovi vidí možno aj predmet túžby, či aj svojho pešiaka, ktorý jej na šachovnici intríg pomôže opäť o krok ďalej. Ďalšou uhrančivou scénou bol začiatok druhého dejstva, kedy má znepokojená frustrovaná Alžbeta sen, v ktorom vidí ako všetci jej verní padajú k nohám a uctievajú Stuartovnu ako bohyňu, kráľovnú anglickú, sexuálny idol, najkrajšiu ženu sveta. Přibylová ako tieň prebleskovala medzi závojmi scény a svojimi hypnotickými očami ako divá šelma pokorovala jedného za druhým. Prepadala z náručia do náručia, vznášala sa nad ich hlavami ako žehnajúca modla. Ako nevesta najmocnejších mužov impéria, sugestívna a očarujúca. Zo snovej reality sa diváci potom preniesli ku kľúčovej scéne. A to rafinovane naplánovanému stretnutiu Stuartovny s Alžbetou (Eva Šeneklová a Jana Ruggieri, obidve osobité a pôsobivé každá inak).
Na druhú vetu Prokofievovej Šiestej symfónie, kde oslnivá zvuková kaskáda dychov symbolizuje možný jas vykúpenia, Přibylová v choreografii trepotavo zdvíhala ruky k nebu ako vtáčatko, ktoré konečne opustí zlatú klietku. Už videla dúhu svojho víťazstva. Obyčajný detail choreografickej partitúry povzniesla svojim prežitkom k jedinečnému miestu. Vaculík, muzikálne cítiaci veľmi presne Prokofievove obťažné melodické schémy, potom tento motív znovu v jeho repetícii vydoloval, keď už bolo zle. Stuartovna odmietla ponuky mocnej kráľovnej, zosmiešnila ju, strhla jej z hlavy onú povestnú ryšavú parochňu. A práve vtedy sa vrátil motív. A ako dychy zakikiríkali, tie isté ruky ako krídla, Přibylová anatomicky nepochopiteľným spôsobom polámala, prekríženými dlaňami si siahla na hrdlo, akoby už cítila chladnú čepeľ katovho meča. Práve takýmito pôsobivými detailmi umelkyňa vždy vládla v týchto veľkých tanečných freskách. Nikdy nezahodila šancu vcítiť sa do každého taktu hudby, do každého pohybu, ktorý choreograf vymyslel vniesť ako vysvetlenie. Dať mu zmysel.
Inscenátori drámu vygradovali k spektakulárnemu záveru. Sošná Stuartovna v oslnivej bielej robe s renesančným golierom a v pôsobivej bielej čiapočke sa lúči s vernou Kenedyovou a nemyslí už na veci tohto sveta. Bezcitný šakal Walsingham odháňa katolíckeho kňaza, ktorý chce kráľovnú Škótska požehnať. Chladný a ľadový pohľad, ktorý mu uštedrí Stuartovna ho pribije k zemi. Nesmierne silný divadelný obraz, kedy Alžbeta vo výške svojho úradu a trónu nad javiskom zažíva osobnú tragédiu, Stuartovna alias Přibylová krokmi, ktoré už nie sú z tohto sveta, ale kráčajúc na popravisko, akoby sa uberala už iným, nie slzavým údolím, po purpurovo odetých schodoch na katovo lôžko. Votava vymyslel geniálne scénografické riešenie, kedy sa ohromné dve čierne plochy, ktoré kontrastovali s červeným horizontom spojili v mieste korunovanej hlavy nešťastnej kráľovnej, zatiaľ čo sa Alžbeta z výšin majestátu prepadala k stoke zeme. Ešte jeden pôsobivý detail – spôsob, akým si Přibylová prehodila okolo krku zdanlivo bezcenný a nevýznamný červený závoj. Přibylová aj bez slov vyjadrila oveľa viac než činoherné herečky v Schillerovej dráme, či viac než obsažná kniha Stefana Zweiga a prihlúply seriál. Fascinujúca dráma.
Posledné z veľkých stretnutí Jany Přibylovej a Libora Vaculíka bola ďalšia historická baletná či skôr tanečná freska Ivan Hrozný (2002). Vaculík zásadne poľudštil známu ruskú verziu Grigoroviča. Pretože už Aleš Votava bol mŕtvy, prizval iného slovenského scénografa Petra Čaneckého, ktorý taktiež v partnerstve s Vaculíkom vytvoril jednu zo svojich najlepších scénografií, povestné monumentálne schodisko so slávnou Vrublevovou ikonou Svätej Trojice, ktoré na vrchole končilo nadimenzovaným cárskym trónom, ktorý dostal viaceré metaforické významy a stal sa nielen symbolom moci, ale aj smrti. Přibylová dostala od Vaculíka brilantne napísaný scenár s krásnou rolou Anastázie – Ivanovej manželky. Za partnera dostala Alexandre Katsapova. Čo viac si priať.
Od prvého výstupu, kedy v chorovode neviest a družičiek vstúpila na scénu, sa stala cárovnou. Jej sofistikované uchopenie roly, zrelé herectvo a bohaté ľudské skúsenosti vtisla do postavy, ktorá sa stala plnohodnotnou partnerkou excentricky konajúceho, šialeného vladára. V ruskom looku vyzerala prekrásne, jej tvár a rysy získali nový charakter tak, ako jej pohyby v choreografii a uchopenie postavy. Od vyvolenej nevesty, nad ktorej hlavou postavil cár korunu, ona toto zastavenie pocitovo vycítila a jej krehký úsmev dievčiny sa zmenil v láskavé rysy cárovnej, ktorá vycítila svoju povinnosť. Nasledujúce adagio, v ktorom sa celá podlaha s ňou pri tanci s Ivanom zdvíhala a menila sa v svadobné lôžko, jej dalo možnosť rozvinúť ohromnú škálu pocitov od nehy panny v svadobnú noc až k cárovnej a manželke, ktorá prešla bránou svadobného rituálu.
Keď do komnaty vstúpil jej bývalý ctiteľ Kurbský, už pre ňu neexistoval. Jej manželský sľub v nej zamrzol v taký chlad, že Kurbský upustil od akéhokoľvek naliehania a utiahol sa. Nasledovali pôsobivé kratučké scény, ktoré Vaculík tak dômyselne potrebuje, aby nechal postavy navzájom hovoriť svoje pocity a prelínať sa. A tak sa zjavuje Anastázia tehotná a nežne si prikladá ruky na rastúce bruško, primabalerína, matka, to činí so zvykom rodiča, ktorý tak túži a cenní si tento dar. V kratučkej scéne, kedy jej zločinní bojari na čele so Stareckou ukradnú dieťa a ona v zlatom plášti s vlasmi zapletenými pod tiarou s drahokamov zo slávnosti prchá a hľadá ho bludiskom paláca v tušenej hrôze niečoho strašného bola taká vypätá i na malej ploche time-ingu, že sa zdalo, že už viac to nejde. Lenže keď z portálu k druhému portálu s vedomím smrti došla a omdlela, až to bol skutočný vrchol interpretačnej zrelosti. Azda najpôsobivejšia scéna a Vaculíkovo povestné choreografické majstrovstvo v adagiu dostalo veľký priestor vzápätí.
Na vloženú hudbu piesne z Alexandra Nevského so sólovým violoncellom, prvýkrát vidíme panovníčku ako ľudskú bytosť. S rozpustenými vlasmi, bez ozdôb, kľačí na zemi s rukami v geste akoby čičíkala dieťa. Lenže dieťaťa už niet. Spôsob, akým Přibylová uchopila toto subtílne sólo a vtisla mu rozmer človečenstva a reálnosti nepochybne zostane v pamäti všetkým, ktorí predstavenie videli. Jej oči zaliate slzami, telo v bolesti napnuté a vzápätí celkom ochabnuté a bezvládne akoby ju ukladali do rakvy, koncentrácia energie, že predsa toto nemôže byť pravda, to všetko sú stavebné diely a podtexty talentovaného umelca. Pôsobivý obraz starnutia, čo nie je obvyklé v baletnej literatúre kde sú všetci mladí a krásni, silní a dokonalí a keď by už nemali byť tak sa z nich stanú krásne víly, labute a tiene, predviedla umelkyňa v druhej časti baletu.
Podobne ako starne a vyvíja sa Ivan a jeho kazy, tak starne i jeho žena, ktorá však zostáva na inom póle jeho makrosveta od Uralu po Sibír. S novo nájdenou nehou a úzkostnými obavami o zdravotný stav manžela a vladára sa stará Anastázia o svojho ďalšieho syna, s vedomím skutočnosti, aké bolestné je pre matku prežiť svoje dieťa. Pôsobivý fragment ako upokojuje manžela, ktorý trpí vidinami svojich mŕtvych a dotykmi ho upokojuje, sa blíži gestám slávnych malieb. Krehká subtílnosť tohto temného havrana, ktorého upokojuje biely anjel je dojemná. Tu vidíme zvláštnu situáciu, keď dokonalá forma tanca má vyjadriť ešte novú dimenziu, starnutie a smrť. Smrť je častým sprievodcom baletných hrdinov, ale starnutie, situácie, ktoré vyžadujú ľudskú skúsenosť a zrelosť interpreta ako smrteľníka, tak časté nie je. Přibylová sa s ňou geniálne vyrovnala a vytvorila postavu, ktorá vďaka dramaturgickému oblúku, ktorý napísal v scenári Vaculík, zahŕňa obrovské rozpätie rokov. Od mladej dvoranky až po starnúcu ženu ničenú blasfémiou manžela, neustálou prítomnosťou zubatej, rodinnými tragédiami a politickým handrkovaním.
Fascinujúce tableaux postavil choreograf v scéne kedy Anastázia odchádza na modlitby do monastéria v prepychovom plášti. Obložená ikonami, ožiarená svitom stoviek sviec a archanjelský pravoslávny spev ju sprevádzajú. Keď je v chráme napadnutá akýmsi davom, zachráni ju Kurbský. Tak ako kryštalicky čisto znie nad melódiou akord klavíra, tak kryštalicky aj teraz Anastázia odmieta nové vyznania svojho bývalého ctiteľa. Ten plášť ozdobený zlatom ako ikonostas ju akoby zväzuje s jej kremeľským palácom a životom, je osudom nielen jej ale aj celej Rusy a žiadny muž nemôže pre ňu znamenať viac než otec jej detí.
Monumentálnu scénu hlavne pre Anastáziu, vystaval choreograf pred finále baletu, kedy dvor oslavuje. Cár má opäť skvelú náladu, všetko je žiarivé a farebné, tiene palácových chodieb, za ktorých rohmi a v každom kúte číha smrť, sú len preludom. Anastázia ako žiarivá manželka oslavuje s manželom. Striedanie extravagantných krokových variácií medzi Ivanovou družinou a Anastáziou stupňuje ošiaľ k vrcholu, kedy sú obaja vyzdvihnutí zborom a pripíjajú si. Lenže veselie a choreografia davu zamieša s kartami sprisahancov a tak čašu s otráveným nápojom vypije Anastázia. Přibylová zahrá geniálnu scénu, ktorá je v repertoári balerín podobná iba Giselle. Vypije nápoj, ktorý sa rovná uštipnutiu smrtonosnej zmije. Zahrá v očiach a vo výraze pachuť neznámu jej perám, vzápätí však jedovatá chuť zmizne a jej oči sa opäť rozžiaria. Je to len hra? Aby nepokazila veselosť? Akýsi zvláštny tik v jej tvári naznačuje túto možnú interpretáciu. V bláznivom allegre tohto dance macabre extaticky všetci podliehajú kúzlu slávnosti. Keď sa zdá, že sme obeťami mánie, príde šok. Přibylová vygraduje figúru k absolútnej pohybovej gradácii, potom na sekundu zastaví a absolútne sa rozsype. Ivan ju zachytí v neprirodzenej absurdnej polohe ľudského a baletného tela obzvlášť. Ako kôpka svalov, kostí, ako vyhasnutá sopka… pôsobivý obraz. Dokonalá koordinácia končatín od baleríny, ktorá tým vytvára tak uveriteľný, opojný pocit smrti, tela, ktoré už možno adorovať len kadidlom a modlitbami za spásu.
Ivan sa snaží prebudiť vyhasnutý pulz, rozohnať krv späť, všetko je však márne. Ako pripichnutého motýľa v slávnostnej vitríne ju kŕčovito drží. Jedinečný výraz, ktorý Přibylová s privretými viečkami má, sa rovná dokonalej tvári Nefertiti. V baletnej štylizácii, je ťažké po vypätom tancovaní hrať mŕtveho a zabrániť bránici, aby nepulzovala nedostatkom kyslíku po ťažkom sóle. Divák často priviera oči nad Romeom, ktorý hrá mŕtveho a dýcha ako splašený kôň a podobne. Přibylová ako zázračný atlét dokázala udýchať allegro predsmrtnej energie tela a potom nejakým osobitným kúzlom ukľudniť všetko, čo by narušilo ilúziu márnosti.
Tri krásne balety, tri krásne roly. Pre fajnšmekrov bolo zaujímavé porovnať v prístupe k tanečnému herectvu dve také rozdielne interpretky: Přibylovú verzus Hanu Litterovú. I to samotné by vystačilo na obsiahlu štúdiu v rámci divadelnej vedy. Práve vedľa formálne dokonalej Litterovej vynikli miesta ľudského poryvu, ktoré tak dokonale Přibylová odsunula z baletnej formy a dokonalosti gesta a vtisla im osobitý rozmer vnútorného precítenia, kedy akoby telo nevedelo rozumom čo činí, ale poslúchalo signály emócie a reagovalo na ne.
Je škoda, že od doby Ivana Hrozného, Vaculík už pre brnianske „mega“ javisko nemal možnosť napísať žiadny veľký epický balet a využiť potenciál nielen technických zázrakov javiska, ale hlavne vzrušujúcich osobností v baletom súbore. V budúcej Panoráme sa s Janou Přibylovou rozlúčime rolami modernejšieho repertoáru, ktoré potvrdia, že klišé, že sa jedná o klasickú balerínu sú dávno pasé. 
***
Nechcel som dramaturgicky pokaziť tento diel inými správami, ale keď vidím, že predo dvermi je festival Zlatá Praha, síce chudobnejší ročník než ten minulý, ale médiá mu rozhodne nevenujú nijakú zvláštnu pozornosť, tak aspoň na koniec krátka pripomienka. Od 5. do 8. októbra sa koná už päťdesiaty prvý ročník. Nekoná sa tento rok ani v honosných priestoroch pražského Žofína, ale v inakšie prívetivom priestore Divadla Archa. Samozrejme nechýba divákmi obľúbená videotéka.
Jednoznačný vrchol programu, ktorý sa oplatí vyhľadať, je v pondelok, kedy v programe nájdete projekciu celkom nového, práve teraz vychádzajúceho aj na DVD, Labutieho jazera Alexandra Ekmana. Ďalšie „jazero“ by nebolo nič nové, keby Ekman už dnes nepatril medzi špičku mladej generácie choreografov, ktorí našli nielen pôsobivý pohybový slovník, ale za ich silnou, divadelne cítiacou dramaturgiou príbehu sa nachádza okrem zobrazovania ľudského osudu aj humor. Ako napríklad jeho balet Cacti, po minulej sezóne uvedený znovu v Drážďanoch, túto sezónu u našich susedov uvedie Wiener Staatsballett (tu). Geniálna adaptácia Labutieho jazera, o ktorom si možno už myslíme, že sme videli všetky možné i nemožné, vkusné i nevkusné adaptácie. Toto je však verzia pre dvadsiate prvé storočie. Práve silné technické tancovanie, ktoré dokáže oceniť i milovník klasiky aj keď nezapadá do jeho rámca, je veľkou devízou Ekmanovej práce. Scénografické riešenie by si samo zaslúžilo špeciálnu štúdiu. Nechcem prezrádzať podrobnosti o inscenácii a výklade Ekmana, ale je podivné, že za rok nespôsobila také pozdvihnutie ako kedysi Matthew Bourne. Holt doba a spoločnosť má iné priority.
Hold severskému tancu vzdáva aj ďalší záznam, taktiež tanečná udalosť nedávnej doby, Júlia a Romeo Matsa Eka (tu). Ďalšia lahôdka. Pre tých, ktorým sa do Prahy nechce cestovať, víťazný snímok uvedie Čt Art a záverečný ceremoniál i dekorovanie ocenených filmov tiež. Vystúpiť na ňom majú hostia z tuzemských baletných súborov ako Národné divadlo, Pražský komorní balet a 420PEOPLE. Aby som nezostal u jedného zaznamenaného predstavenia, rozhodne zaujímavý môže byť aj film Reinera E. Moritza Tanec na obrazovke, ktorý sa dostal do rôznych archívov a vyťahal z nich zaujímavé obrazové materiály o tanečníkoch a ich choreografoch. Skoro sociologickú štúdiu o ovplyvňovaní tanca a médií rámcujú úvahy Matthew Bourna, Johna Neumeiera a iných.
Českí pedagógovia tanečných konzervatórií a ďalších pyšných vzdelávacích inštitúcií by mali vo videotéke zhliadnuť z minulej sezóny koncert žiakov Baletnej školy Parížskej opery k jubileu tristo rokov. Okrem talentovaných žiakov je v ňom totiž evidentná vysoká úroveň dramaturgie večera, choreografie a diváckej príťažlivosti. Paríž pripomenie pre tých, ktorí nestihli záznam Mahlerovej III. symfónie v choreografii Johna Neumeiera (tu) a Nurejevovu Spiacu krásavicu a dá sa očakávať (i keď to usporiadatelia neavizujú), že sa jedná tiež o nedávny záznam prenosu do kín s fenomenálnym Matthiasom Heymannom (tu). Nechýba pôsobivé predstavenie z dielne obľúbeného Angelina Preljocaja, aktuálna Spiaca krásavica Matthew Bourna, Anna Karenina od top hviezdy Alexeia Ratmanského s fenomenálnou Uljanou Lopatkinou v titulnej role, dokument s Tamarou Rojo o Odette a Odílii. Jednoducho super inscenácie, ktoré sú dôležitými udalosťami, ktoré zarezonovali v umeleckom svete a je dobre, že boli zaznamenané.
Foto archiv Pavla Juráše, archiv
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
