Baletní panorama Pavla Juráše (96)

Tentoraz:
* Najväčšia rakúska baletná škola Dancearts
* Márnotratné Slovensko nepozná svojho „strateného syna“
* Boris Nebyla: „Chcel som všetko dosiahnuť svojou prácou“
* Nová Anna Karenina na baletnej scéne
* Umenie pre život – medzinárodné gala na scéne SND
***

Po niekoľkých Panorámach zaoberajúcich sa Parížom, je načase návrat domov, alebo aspoň k susedom. Divadelná sezóna sa kryje so školským rokom. A tak som na konci minulej sezóny, keď sa už všetci tešili na leto a pozvoľna sa rozchádzali, vyrazil do Viedne, do najväčšej súkromnej baletnej, tanečnej školy, ktorá v meste na Dunaji je – do Dancearts. Nebolo to len tak. Jej zakladateľom je totiž bývalý prvý sólista Viedenskej štátnej opery, rodák z Bratislavy Boris Nebyla so svojou manželkou, emeritnou primabalerínou rovnakého súboru Simonou Nojou. Meno Nebyla poznajú u nás len skutočne pozorní baletomani a bývalí kolegovia tanečníka, či priatelia. Jeho kariéra doplatila na to, že v jej žiarivej dobe ešte i mediálny svet on-line bol v plienkach a nejaká seba prezentácia tanečníkovi bola vždy cudzia. A tak sa čitateľ dozvie nielen niečo o baletnej škole Dancearts či podnikaní v oblasti tanečného vzdelávania u susedov, ale aj niečo o tom vynikajúcom tanečníkovi, ktorý dobyl srdcia Viedenčanov a isto nielen ich, na javisku tejto slávnej scény na Ringu.Borisovi Nebylovi budeme venovať celé dva diely, pretože si vo svojom nabitom kalendári, ktorý spája jeho rodinu s rodinou umeleckou, ktorú prijal pod svoje krídla so svojim tímom pedagógov, našiel čas na rozhovor.

Pár minút od centra mesta, od slávnej Viedenskej štátnej opery, električkou dostupná škola zapasovaná v zástavbe domov pri zastávke MHD, vyzerá veľmi prakticky na nájdenie. Už na fasáde domu sa usmieva z bilbordu krásna Simona Noja a pozýva dovnútra. Vo vnútrobloku typickom pre európske veľkomestá vystúpite jedno poschodie a hluk i zhon veľkomesta, turistov, nechávate za sebou. Cestou stretávate celkom evidentne tanečníkov, ktorí sa náhlia na tréning a nesú si v termohrnčekoch kávu. Príjemný a pohodlný design prijímacej sály s červenými stenami povzbudzuje k energii. Tri baletné sály dominujú poschodiu školy. Jeden má špeciálny architektonický charakter s tým, že má za oponou schované malé hľadisko pre osemdesiat divákov, je vybavený javiskovým osvetlením a mení sa na divadlo pre projekty školy i pre predstavenia študentov. Tie riaditeľ Nebyla so svojim pedagogickým tímom rád a často organizuje, aby si hlavne malí žiaci a malé baleríny mohli obliecť kostýmy, naučiť sa svoje roly, nalíčiť sa a prežiť očarujúce príbehy. Nie sú to nejaké fragmenty, ale napríklad Coppélia či Luskáčik. Krásne príležitosti pre žiakov a iste aj pre rodičov, ktorí sa môžu konfrontovať s výkonmi svojich ratolestí. Zázemie pre žiakov je veľmi príjemné, v šatni nájdete i fén. Zo stien na vás hľadia nie baletné hviezdy, ale malí žiaci, ktorí plní nadšenia veselo pózujú na fotografiách. Rodičia môžu spokojne čakať na svoje ratolesti na gaučoch v prijímacom salóne a cez okná sledovať čo sa deje na najväčšej baletnej sále. V elegantných vitrínach sa zbierajú ocenenia študentov na rôznych súťažiach. Na pulte stoja ďalšie dve z víkendu, ktoré ešte nie sú zaradené k svojim starším kamarátom.Čo je zaujímavé a dlho som to nevidel, je optimizmus a energia, s ktorou Nebyla vstupuje do baletnej sály, nie už ako riaditeľ s plnou hlavou starostí o chod školy, ale oddaný baletný majster a pedagóg. Rôznorodá zmes tanečníkov, ktorá sa zíde je vždy iná a vyžaduje individuálny prístup. Sú tu tanečníci, ktorí pôsobia v rôznych produkciách, vo Viedni ale nemajú stály angažmán, členovia rôznych súborov od avantgardných až po súbory zamerané napríklad na španielsky folklór. Samozrejme aj u nich vidieť iný prístup, než domáci syndróm vyhorenia. Keďže si za hodinu platia, chovajú sa inak, vedia prečo prišli a čo chcú dokázať. Mohlo by sa zdať, že baletné rituály tréningov vo všetkých sálach sú vždy rovnaké. V podstate áno, ale odlišujú sa osobitými detailmi, ktoré prinášajú ich pedagógovia. Mohlo by sa zdať, že Boris Nebyla je až príliš veselý, nezvykle k prísnej forme klasického baletu, ale jeho energia a optimizmus, s ktorým predvádza kombinácie tanečníkom je nákazlivý.

Taktiež je vidieť veľký rozdiel, keď tréning dáva tanečník, ktorý len nedávno ešte sám tancoval a jeho pohyby i ukazovanie kombinácií nesie v sebe pečať elegancie a vysokej pohybovej kultúry. Neukazuje len rukami a popisovaním, ale sám sa aktívne zapája a tým dáva najlepší príklad svojim zverencom. Vedľa jeho vtipných poznámok, ktorými vie rozosmiať a jeho poetického pospevovania si do klavírneho sprievodu zvučným barytónom, vie vykúzliť skutočný humorný vypointovaný vtip, ako niektorý z posledných slovenských komikov, napríklad Milan Lasica. Jeho úderné poznámky však nezatieňujú pedagogický rámec jeho poslania. Vzhľadom k tomu, že na tréningu je napríklad dvanásť tanečníkov, tí majú o to väčšiu výhodu, že sa im pedagóg detailne venuje a môže ich opravovať, koordinovať a nie je len nejakým trénerským dozorcom. Nebylove kombinácie sú veľmi tanečné a všetkým idú dobre pod nohu. I keď sú čím ďalej tým dlhšie hlavne „na voľnosti“, dobre sa pamätajú a vytvárajú kontinuálny pocit tancovania. Sú muzikálne a inšpiratívne a zároveň spájajú do jednoliateho celku dosť náročné figúry. Kto chce urobiť diagonálu trikrát, môže, na každého sa dostane ako chce, či ako potrebuje. Hodina graduje a ani po šesťdesiatich minútach nikto nie je zničený, nechce uprchnúť a ďalšiu polhodinu ďalej intenzívne pracuje.

Keď je koniec pedagóg nikam neuteká, ale venuje sa individuálne otázkam a problémom tanečníkov. Zázemie školy je veľmi prijemné, od relaxačných zón po šatne. Škola spolupracuje s terapeutmi a masérmi, ktorí sa špecializujú na problematiku fyziognómie tanečníkov. Odpoludnia škola ožije deťmi rôznych vekových kategórii, ktoré majú nielen lekcie baletu, ale aj rôzne ešte nižšie stupne vzdelávania, takže škola obvyklý rámec baletného štúdia presahuje. Deti môžu chodiť na rôzne hodiny a tým i rodičia môžu funkčne a zmysluplne využiť odpoludňajší čas pre svoje ratolesti. Niekoľkokrát za rok sa deti prezentujú práve v onej špeciálnej variabilnej baletnej sále, ktorá sa premieňa na divadlo. Ale dosť popisov, sám emeritný sólista baletu Wiener Staatsoper a terajší pedagóg a riaditeľ mnohé priblíži lepšie. Zároveň sa rozhovor dotkne nielen súčasnosti v úlohe riaditeľa a pedagóga, ale aj celej kariéry tanečníka a cesty k nej. Rozhovor tak nadviaže na sériu obsiahlych profilových rozhovorov s výraznými českými a slovenskými baletnými umelcami, ktorí sa presadili a presadzujú v zahraničí. V tejto línii som pripomenul medzinárodný úspech Stanislava Feča a jeho cestu z pražského Národního divadla na svetové scény, českého rodáka a silnú osobnosť na baletnej mape sveta, riaditeľa Bavorského štátneho baletu Ivana Lišku, Michala Krčmára ako prvého sólistu vo Fínsku, Michala Matysa, Natáliu Horečnú či Mateja Urbana, ktorý sa na začiatku tejto sezóny vo svojom mníchovskom angažmán posunul zase ďalej, keď mu Neumeier zveril úlohu Armanda vo svojom profilovom titule Dáma s kaméliami (všetky rozhovory najdete v našom archíve). Takže teraz Boris Nebyla.
Ako s odstupom času hodnotíte vplyv vášho otca, vynikajúceho sólistu Slovenského národného divadla, na vaše rozhodnutie venovať sa tiež baletu?

Úprimne povedané: otec ani nevedel, že som išiel na skúšky. On ma k tomu viedol od malička, pamätám si, že som ako malé dieťa sedával v divadle a imponovalo mi to. Ale z jeho strany vyslovená podpora či smerovanie, aby som šiel v jeho šľapajach, nebolo. Ale vzťah k divadlu som mal odmalička, chodil som na predstavenia a hlavne na skúšky, a bolo to skôr moje rozhodnutie než jeho želanie, aby som to robil. Určite bol potom z toho šťastný, ale rozhodnutie to bolo moje.

Napodobňujete otca aj v pedagogickej práci. On učil v Trnave, vy ste založili vo Viedni baletnú školu Dancearts…

Ako inšpiráciu otvoriť školu, to nebolo od otca. Ale od dvadsiatich rokov i keď som ešte tancoval som začal učiť, lebo ma to veľmi zaujímalo. Učil som v privátnych školách a v škole pre muzikálových hercov a spevákov. Už vtedy sa mi to začalo veľmi páčiť. Krátko potom ako sme otvorili školu, tak som s ocinom mnohé veci konzultoval, ako by sa malo čo robiť, ako k niektorým veciam pristupovať a porovnávali sme. Pretože začiatky ani u neho, ani u nás v Rakúsku neboli jednoduché. I keď sme mali s manželkou známe meno ako sólisti štátnej opery, i tak prvé štyri roky boli strašne namáhavé.K škole sa ešte vrátime. Ale aké to je založiť a ufinancovať vlastnú baletnú školu v takom meste ako Viedeň?

Presne ako to funguje na Slovensku neviem. V Rakúsku privátne školy nemajú právo na dotácie od štátu alebo mesta Viedeň. Takže celá investícia i zakladanie, všetko šlo z privátnych úspor čo sme si s manželkou zarobili ako tanečníci. A hlavne sme mali veľkú finančnú podporu od otca mojej manželky, ktorý tento nápad veľmi podporoval. On je podnikateľ v Rumunsku, je v podnikaní veľmi zdatný a dával nám i hodne dobrých rád hlavne čo sa týka manažmentu. A tým, že nám pomohol i finančne, sme neboli odkázaní na banky, čo som strašne vďačný, pretože to by som sa asi zbláznil. Máme pravidelné lekcie ako vzdelávanie, máme tam asi sedemdesiat žiakov. Máme tam dvojročnú prípravku od siedmich rokov. A z tej napríklad posielame deti aj na konkurzy do Baletnej školy Wiener Staatsoper alebo na konzervatórium. Potom máme open classes pre profesionálov a tiež pre hobby tanečníkov, tých máme asi tristo, čo sú prihlásení.

Síce žijete celú dobu svojej kariéry vo Viedni, ale v Slovenskom národnom divadle či Bratislave ste sa moc neudomácnili. A určite to nebolo tým, že by ste nechceli alebo nemali čas. Boli ste ale zo všetkých alternácií najlepší James v Sylfide a v minulej sezóne ste choreografovali v špeciálnom projekte na Novej scéne vďaka Máriovi Radačovskému.

Odkedy som odišiel z Bratislavy, tak to začalo negatívnym ohlasom zo Slovenska tým, že som dostal zákaz vstupu do školy a preto už ani potom, keď som doštudoval nemal som pocit, že by som bol na Slovensku vítaný, kým sa mi neozval pán Emil Bartko, aby som začal spolupracovať. Predsa som len mal veľký emocionálny vzťah k tomu divadlu, aj moje prvé predstavenie Luskáčika som tam tancoval a tak som bol rád, že pán Bartko to zorganizoval, aby som tam mohol tancovať. Síce to pár rokov trvalo, ale nakoniec sa z toho vyvinulo niečo pekné. Aj pre moju kariéru. I keď nie som sentimentálny, tak som teraz rád, keď sa pozriem späť, som rád, že som tiež mohol tancovať na tom javisku, kde tancoval dlhé roky môj otec. Choreograficky ma prvýkrát oslovil práve Mário Radačovský pre tú produkciu Spolu traja, ktorá sa konala na Novej scéne. Nakoľko ja som doteraz choreografoval hlavne komorné choreografie pre môj súbor, ktorý mám vo Viedni a je financovaný len privátne a venujeme sa špeciálnym projektom. Mal som síce za sebou aj choreografie pre Štátnu operu, aj napríklad pre Opernball, kde v mojej choreografii tancoval Manuel Legris a potom hlavne Fauna pre Volksoper.

Aká bola vaša choreografia? Vo Viedni o vás hovoria, že rád vychádzate z klasiky. Na Novej scéne ste boli spojení napríklad s Lukášom Timulákom…

Ja si skutočne myslím, že tá konštelácia nás troch bola výborná. Pracovný proces bol neočakávane pekný. Niežeby som čakal, že tam budú nejaké negatívne veci alebo niečo neprofesionálne, ale všetko do seba náramne pasovalo. Bol som náramne prekvapený z úrovne súboru. Je škandál, že sa ten súbor uprostred sezóny rozpadol. Som z toho v šoku. To je škandálne, že vedenie divadla toto dopustilo. Taký súbor sa moc nenájde na Slovensku. Inak čo sa týka toho, že vychádzam z klasiky. Keď som robil rozhovory v Rakúsku, tak sa ma často pýtali v akom štýle robím choreografie. Tak na to neviem zjednodušene odpovedať a hovorím, že robím tanec podľa toho akých mám tanečníkov, tému, hudbu. Veľmi rád spolupracujem s tanečníkmi, ktorí majú odvahu aj kreativitu sa do tohto choreografického procesu zapojiť.

Keď sme pri tom Slovensku, nemáte stále ten pocit ako ja, že doma nikto nie je prorokom?

Ja môžem povedať, čo bolo mojim dôvodom prečo som odišiel. Nebolo to napríklad, že by som chcel dosiahnuť, aby som na seba upozornil, že niekedy budem umelec, ktorého by mali radi na Slovensku. Ale ja som nechcel žiť doma s tým pocitom, že doma bol otec sólista baletu a mal rešpekt a že si ľudia budú myslieť, že ja mám protekciu, kvôli otcovi. A to je dôležitý rys môjho charakteru, že som chcel všetko dosiahnuť svojou prácou už aj od veku teenagera. A chcel som to dokázať na vlastnú päsť. Plus, keď sa otvorili hranice, tak som navštívil Viedeň a videl som budovu – Štátnu operu. A to si pamätám akoby sa to stalo dneska, som pri nej stál a cítil som „v tomto divadle chcem tancovať“. A to bola hlavná motivácia pre mňa tam tancovať.

Podozrievali vás na škole napríklad z tej protekcie?

Do očí mi nikto nič nepovedal, ale ja som to cítil. Keď som mal štrnásť, pätnásť rokov tak som nevedel aký budem keď budem mať osemnásť či dvadsať a budem hotový tanečník. Je fakt, že mojim cieľom bolo byť sólistom. Pretože taký vzor som mal doma. A to bola motivácia aj pre mňa ako decko. Videl som sólistov, ako až atleticky vysoko skáču. A ja som chcel tiež tak atleticky skákať, ako tie veľké hviezdy. A nechcel som, keby som po ôsmich rokoch skončil konzervatórium a bol by som možno talentovaný, ale bol som Nebyla, že by som sa stal sólistom. Tento automatický spád som nechcel. Chcel som byť niekde, kde ma nikto nepozná, chcel som pracovať bez toho, aby som musel niekomu za to, že som sa niekam dostal poďakovať.

(Pokračovanie nabudúce)
***

A aby som neopomenul súčasné dianie, jedna špeciálna fotogaléria. Ostro sledovaný choreograf Christian Spuck v línii svojich výborných spracovaní literárnych tém prispel ako silný konkurent k baletným už existujúcim Annám Kareninám.

Po minulo sezónnom Woyzeckovi (tu) vytvoril ďalšie osobité tanečné divadlo s extravagantnými spôsobmi rozprávania príbehu a úchvatnými výtvarnými obrazmi. Z zürišského baletu prekrásna fotogaléria Moniky Rittershaus pre Panorámu. Anna Karenina – Viktorina Kapitonova, Karenin – Filipe Portugal, Vronskij – Denis Vieira, Levin – Tars Vandebeek, Kitty – Katja Wünsche. V súbore navyše dnes môžete stretnúť jedného Čecha – Michaela Samuela Blaška, ktorý sa z Drážďan premiestnil do Švajčiarska a Slováka – Dominika Slavkovského, ktorý vymenil zas Slovenské národné divadlo za tento renomovaný zahraničný súbor. S obidvoma tanečníkmi sme sa v Panoráme už stretli (tu a tu) a bude zaujímavé sledovať, kam to dotiahnu a držať im palce.

***

Doma ešte zostanem. V Bratislave sa pod patronátom Baletu Slovenského národného divadla v stredu 5. novembra konalo úchvatné gala Umenie pre život na podporu Národného onkologického ústavu. Musím vysloviť uznanie, že organizátori možnosti koncertu a peniaze od sponzorov využili maximálne dobre. Na pomyselnom tróne obsadenia žiarila étoile Isabelle Ciaravola. Tá predviedla ideálne číslo zodpovedajúce jej postaveniu, veku i dramaturgii gala. Na Williamsovu hudbu zo Schindlerovho zoznamu prvýkrát predviedla sólo Esprit Libéré. Choreograf Marco Pelle šiel na ruku dispozíciám emeritnej hviezdy Parížskej opery. Prekrásna práca s gestom, francúzsky šarm, hlboký ponor umelkyne do myšlienky diela a osobnostný vklad. Ako prízrak dejín baletu Ciaravola v antikizujúcej róbe spojila charizmu osudových umelkýň od Duncan, cez Idu Rubinstein k sebe samotnej. Napadlo ma, že najkrajší na javisku sú umelci dvoch typov. Tí veľmi mladí, ktorí majú v sebe ten oheň tým, že chcú pracovať a byť dobrí a sú na javisku očarujúco úprimní v svojej prostote. A tí starší, ktorí už vedia o živote mnoho a ich ľudská skúsenosť i fluidum sú rovnako silné, možno i silnejšie ako ich technika. Hviezdne duo z Berlínskeho štátneho baletu Elisa Carrillo Cabrera s Mikhailom Kanishkinom v dokonalom súzvuku s duchom choreografie Bigonzettiho ukázali umeleckú a interpretačnú zrelosť. Fascinujúci vrcholný zážitok. Podobné dueto, ktoré interpretov naplní, vytvoril český rodák a svetobežník Stanislav Fečo pre členov domáceho súboru. Skúsený tvorca a pedagóg nechcel prezentovať seba, ale interpretov. Čistý, žiarivý oslnivý tanec, bez barličiek a hlúpostí. To je to najťažšie, vytvoriť takú choreografiu a neschovávať sa za rekvizity, myšlienkové excesy a rôzne barličky.

Výborné číslo na gala, ktorého stravujúca energia viedla Orazia Di Bella k precíznemu tour de force a jasnozrivej sugestívnej interpretácii. Bella, čo je potešujúce, umelecky rastie pod krídlami baletu SND podobne ako Andrej Szabo, ktorý predviedol viac než len partnera baleríny v adagiu z Labutieho jazera. Ďalší domáci; Romina Kolodziej a Adrian Ducin s mnohými nuansami a emotívne sýto predviedli dueto z poslednej premiéry Baletu Slovenského národného divadla Angelika. Vedenie baletu získalo cenný prírastok do sólistickej skvadry: Artemiho Pyzhova. Ten prežiaril Harlekyniádu, komiku povýšil nad častú trápnosť a dal jej zmysel, keď sa gesto a vnútorné naplnenie stretáva s technickými schopnosťami interpreta, muzikalitou a talentom.

Večer, ktorý témami choreografií často veľmi dojemne viedol diváka k meditácii o cene života a jeho krehkosti, uzavrel ohňostroj tancovania bez limitov v Pas de Deux z Don Quijota, ktorý rozohrali Margarita Rudina a Dinu Tamazlacaru. Bol som rád, že to bolo jediné fouetté z celého gala (dramaturgicky dobre umiestnené číslo) a bolo také skvelé, že sa vidí naživo raz za desať rokov. Gala malo okrem svojho charitatívneho ešte jeden špeciálny bonus a význam. Jozefovi Dolinskému, riaditeľovi Baletu Slovenského národného divadla sa podarilo po rokoch zladiť kalendáre niektorých slovenských tanečníkov, ktorí mnoho znamenajú vo svojich domovských divadlách a po dlhej dobe sa vrátili „domov“. V prvom rade sólisti Viedenskej štátnej opery Nina Poláková a Roman Lazík (sugestívne, expresívne epické dueto z baletu Reigen, viac o ňom tu), sólisti Stuttgartského baletu Miriam Káčerová a Roman Novitzky a Martin Blahuta, ktorý sa vrátil nielen ako interpret, ale aj ako choreograf, skladateľ a klavirista po tom, čo prešiel svetom a zmenil svojich Solorov, Siegfriedov, Romeov za celkom iný svet. Krásne gala. Až ma napadá, k čomu že vedie u nás v umení a balete tá omieľaná fráza o Európe bez hraníc, mazaní hraníc? Kde v Česku môžeme isť na gala a vidieť predných členov európskych baletných súborov? Domáci rybníček pokojne zarastá a žiadne labutie kráľovné či princovia na lov pri ňom nie sú. Škoda.

Foto Pavol Juráš, Monika Rittershaus, Peter Brenkus