Choreografický štrúdl z Vídně

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Choreografická štrúdľa z Viedne

Ashley Page spolu s výtvarníkom Antony McDonaldom vytvorili špeciálny balet pre Viedeň, keď sa vrátili o sto rokov dozadu do zlatej éry kultúrneho a spoločenského života mesta na Dunaji. Pribalili k tomu škandálnu jednoaktovku Arthura Schnitzlera Ein Reigen (u nás známa ako Kolo – kolo mlynské, alebo v Česku Rej, alebo Kolo – kolo smilné). Bohužiaľ dobrý koncept sa niekoľkých miestach zacyklil a zostal skutočne uzavretý v kruhu, z ktorého niet východiska a divák sa vozí na kolotoči dokola. Prečo?Prvou chybou je plytké libreto, ktoré nedosahuje kvality Schnitzlera, ani rovnomerne vystavaného príbehu, ktorý si choreograf a jeho výtvarník sami napísali. Centrum diania je viedenská Café Society, miesto, kde sa stretávali umelci a osobnosti naprieč spektrami. Veď len výpis ich mien by zabral tri strany. Z tohto zoznamu vybrali známych umelcov spolu s ich manželkami i milenkami. Samotný Schnitzler, Freud, Mahler, Kokoschka, Schőnberg, Gerstl, Schiele. Hlavne posledných päť tvorí tanečnú vatu medzi epizódami v spoločnosti. Nie je to zlý nápad, keby mu nechýbalo logické uchopenie a dôslednosť. A tak všetko u Pageho prebieha ako na zrýchlenom viedenskom kolese v Prátri.

Manželia sú šťastní, zrazu príde iná žena, manžel ju hneď pomiluje, dôjde ku katastrofe a manžel sa beží vyspovedať k Freudovi do ordinácie na slávne lôžko. Vyzerá to tak, že všetky dámy sú bez škrupúľ, nemorálne a neverné, niektoré i nymfomanky. Ak to tak bolo, prosím, ale na javisku, v divadle tento princíp nefunguje, pretože sa neustále opakuje, čo môže vyvolávať zaujímavé desivé milostné inferno, ale keď Mahler odíde z izby a Alma sa bez jediného zaváhania miluje s novo spoznaným Oscarom Kokoschkom, tak to neposkytuje ani tvorivý ani výrazový priestor pre interpretov a dramatické konanie. Page navyše veľmi voľne historizuje a nie je dobrý životopisec. Alma mala pomer s Kokoschkom, ale stalo sa tak až po Mahlerovej smrti (1911). Na konci Mahlerovho života hľadala útechu v objatí slávneho bauhauského architekta Waltera Gropia. To v umeleckej licencii je možné odpustiť, keby dramatické konanie bolo účinné. Bohužiaľ, toho sa Pagemu nedostáva. Vedľa malebných obrazov, ktoré nemajú žiadny význam a skôr zdržujú a potešia len pravých Viedenčanov, že kaleidoskopicky ožívajú obrazy Viedne, ťažisko leží na duetách neverných. Je vidieť, že choreograf sa snaží každú dvojicu či osobu individuálne pohybovo vystavať, ale rozdiely sú minimálne a zlievajú sa do jedného celku. Rozhodne chýba dramaturgický koncept, ktorý by postavy poľudštil a odstránil by z nich anti-individualizmus čiernobieleho chovania i cítenia. Prvá polovica dvojdejstvového večera sa zameriava práve na Mahlera, Almu a Kokoschku, neskôr hneď nadväzuje obraz Kokoschku ako „proutníka“, ktorý hneď po Alme siahne po modelke Mitzi. Nato Mitzi skončí v náručí Petra Altenberga, medzi tým si zájdeme niekoľkokrát k Freudovi, ktorý sedí v kresle, číta si a na lôžku sa zmieta hosť v psychoanalýze. Premárnená pohybová šanca. Väčšinou tam asistuje sám Schnitzler ako pozorovateľ, niekedy i tvorca, ktorý si často nasadzuje masku smrti a tých, ktorých čas sa naplnil, si odvádza. Prológom – smrťou balet aj začína, za fragmentu z Mahlerovej III. symfónie. Smrť v tomto kruhu má svoje opodstatnenie, ale jej dramatický účinok zostáva sploštený kvôli banálnej choreografii. Prvé dejstvo končí pôsobivo. Zatiaľ čo Mahler umiera, Oscar si rozbalí balík, ktorý dostal a  v balíku je nahá Alma – metafora  smrti. Rafinovaný obraz, podobne však ako niektoré ďalšie, nie je remeselne javiskovými prostriedkami dovedený k dokonalosti a chýba mu čitateľnosť. Podobne ako obesenie Petra Altenberga rovno po adagiu s Mitzi. Druhý diel je ešte pestrejší. Schőnberg tancuje s manželkou Mathildou, ktorá vzápätí podľahne Richardovi Gerstlovi. Gertsl ale umiera a nič viac sa už neudeje. Schiele je predstavený modelke Wally Neuzil a prežije veľké vzplanutie. Jeho tehotná manželka v balete nevystupuje a on umiera podobne v pracovni Freuda na španielsku chrípku. Smrť triumfuje. Skratkovité strihy nevadia, ale splošťovanie vzťahov práve v tanečnom umení je veľkou škodou. Zároveň kvôli nepresnému libretu či vedeniu postáv dochádza k mnohým komickým momentom. Napríklad v scéne salónu Berthy Zuckerkandlovej, kedy sa snaží choreograf spoločnosť deliť, ale keď dôjde na akýsi tanečný refrén nebráni to tomu, aby všetci spokojne vytvorili dvojice a veselo tancovali. Aj prísny Freud, aj starší hostia, zrazu kúzelne omladnú. S tým súvisí druhý problematický bod a tým je chýbajúci dramaturg či režisér.

V podobnom dejovom, historickom výpravnom balete je len veľmi tenká hranica medzi pôsobivosťou a banalitou. V scénach v salóne spoločnosť veselo tancuje, zatiaľ čo dve čašníčky neustále infantilne „akože“ niečo pripravujú. Spoločnosť korzuje, ale bez akejkoľvek mizanscény. Vyzerá to na slobodnú improvizáciu. Vrcholom tohto nerežírovania je úvod druhého dejstva. Slávnosť u Kokoschku, ktorá má vyznieť desivo cynicky, pretože Kokoschka sa v nej vysmieva tragike Mahlerovho života, je režisérska fraška. Osteň smrti sa stráca medzi nezrežírovanými a už vôbec nie choreografovanými výstupmi polonahých mladíkov a ľahkých dievčat, ktorí si proste robia čo chcú. Práve takéto scény sú na javisku najťažšie, pretože každý detail a vzájomná interakcia individualít musia byť starostlivo technicky vybudované. Page akoby nemal už čas a tak povedal – „ste opití, veselí, robte si čo chcete.“ Tak to aj vyzerá. Navyše tanečníci obzvlášť v takýchto citlivých chvíľach potrebujú oporu. Pretože brutalita myšlienky, ktorú chce Page znázorniť si vyžaduje zrelý javiskový prejav a nie štylizované obchytávanie. Škoda, že sa neinšpiroval MacMillanom a jeho podobnými scénami v Mayerlingovi, kde precízna choreografická práca dáva dominanciu tancu, ale zároveň zostáva až filmovým pásom situácií a individualít.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Page: Ein Reigen (Volksoper Vídeň)

[yasr_visitor_votes postid="109981" size="small"]

Mohlo by vás zajímat