Neobyčejně silné spojení hudby a tance. Balanchine, Neumeier a Robbins ve Vídni

  1. 1
  2. 2
  3. 3
Dramaturgia baletného súboru Štátnej opery vo Viedni popri veľkých dramatických tituloch pravidelne zaraďuje do hracieho plánu programy zostavené z viacerých tanečných miniatúr, v ktorých predstavuje tvorbu svetovo uznávaných choreografov alebo mladých talentovaných umelcov. S cieľom priblížiť kvalitnú choreografickú tvorbu častokrát siaha po nebaletných témach, ktoré dokážu rôznorodé diela dramaturgicky prepojiť. Večer nazvaný Balanchine / Neumeier / Robbins spája okrem neoklasického tanečného štýlu hudba, respektíve pocta jej kráse.

Z času na čas sa v baletnej tvorbe objavia diela, ktoré sú takmer dokonalým tanečným vyobrazením hudobnej predlohy. Námet večera neoklasických choreografií nachádzame v poradí v poslednej uvedenej choreografii s názvom The Concert, kde v úvodnej scéne sila a krása hudby doslova roztancuje okolitý svet. Silná inšpirácia hudbou divákov sprevádza do samého začiatku programu s choreografiami, v ktorých je hudba námetom, inšpiráciou a hlavnou postavou zároveň. Traja choreografi v štyroch baletoch prostredníctvom pohybového jazyka vzdali hold tvorbe hudobných velikánov, symbiotický vzťah vykvitol do roztancovaných hudobných partitúr.

 

Stravinského melodika, Balanchinove vzťahy

George Balanchine (zdroj commons.wikimedia.org / foto Jac. de Nijs / Anefo)

Prvým baletom večera bola jednoaktovka Stravinsky Violon Concerto. Dielo reprezentuje umelecky mimoriadne plodnú spoluprácu Georgea Balanchina a Igora Stravinského. Balanchinov vzťah k Stravinského tvorbe, i k skladateľovi samému, a Stravinského vzťah k Balanchinovmu pokrokovému videniu tanca je dobre známy. Balanchine počas svojej choreografickej kariéry uviedol mnoho baletov s hudbou tohto významného ruského emigranta. V roku 1972, rok po skladateľovej smrti, usporiadal na jeho počesť v New Yorku festival, počas ktorého bolo uvedených tridsaťjeden choreografií na Stravinského hudbu (z toho 22 v premiére, 9 Balanchinových). Jednou z noviniek bol balet nazvaný Stravinsky Violin Concerto s hudbou Koncertu D dur pre husle a orchester. Nebolo to prvý raz, čo Balanchine siahol po tejto partitúre. V roku 1941 inscenoval pre súbor Original Ballets Russes s použitím rovnakej partitúry balet pod názvom Balustrade. Nové uvedenie s Kay Mazzo a Karin von Aroldingen však pokračovalo v línii čierno-bielych modernistických baletov, ktoré prekračovali hranice klasického tanečného slovníka.

Husľový koncert má štyri barokovo ladené časti. V prvej časti Toccata sa George Balanchine pohráva s opozíciou, tak ako sa v hudbe striedajú dva motívy v hlase huslí a orchestri, v choreografii sa striedajú pohlavia. V statickom úvode tancuje najprv sólistka so štyrmi mužmi, neskôr sólista so štyrmi ženami, a hra pohybových vzťahov pokračuje vo variáciách: žena so ženami, muž s mužmi. Nasledujú dve árie – duetá dvoch sólo párov. Medziľudské vzťahy ukazuje Balanchine síce čiastočne metaforicky, ale veľmi otvorene. Prvé dueto je o neustálom boji. Sólisti v prepletených pózach prezentujú stály odpor znázornený skrútenými polohami ich tiel. Druhé dueto je ospravedlnením muža žene za krátkodobú neveru. Nežná, miestami vášnivá hudba je naplnená intímnou až provokujúcou choreografiou, pri ktorej telá tanečníkov splývajú v toku zmyselných pohybov. Balanchinova choreografia sa odkláňa od tradičných prvkov techniky klasického tanca, no po celý čas sa pohybuje v mantineloch čisto baletnej estetiky. Kontrast prichádza až v záverečnej štvrtej časti Scherzo à la Russe, kde choreograf výrazne štylizovaným port de bras dodáva pohybom ruský a veselý charakter.

Interpretácia v podaní prvého páru Olga Esina a Roman Lazík bola technicky čistá, bez zaváhania a s dávkou odmeranosti partnerov. V opozícii bol druhý pár v podaní Niny Polákovej a Masayu Kimotoa, ktorých dueto bolo naplnené jemnými pocitmi. Mimoriadne poeticky pôsobila pasáž, v ktorej si partner partnerku pomaly otáča, pričom ona striedavo vykonáva dolnými končatinami pomalé battements retirés.

Stravinského husľový koncert v Balanchinovej choreografii je majstrovským dielom, ale zážitok z dokonalej súhry hudby a tanca by nebol možný bez výborných hudobníkov a najmä sólistu Rainera Honecka.

 

Čajkovského bohatá farebnosť a hold cárskemu baletu
Druhá choreografia večera Thema und Variationen (originál: Theme and Variations ) taktiež niesla rukopis Georgea Balanchina. Tentoraz šlo o balet na ľubozvučnú Čajkovského Suitu pre orchester č. 3 G dur. Kým Stravinského husľový koncert v Balanchinovom spracovaní smelo razil modernistické tendencie, Čajkovského Téma a variácie priniesla na scénu nostalgiu cárskeho Ruska a spomienku na Petipove veľké balety. Balanchine po prvý raz uviedol balet v roku 1947 s Aliciou Alonso a Igorom Juskevičom.

Choreografia baletu pozostáva z bežných prvkov techniky klasického tanca a na rozdiel od predchádzajúceho baletu neponúka žiadne neobvyklé polohy či pózy, ktoré by vybočovali z mantinelov tradičnej techniky. Ide o čisto divertissementový balet, ktorého čaro spočíva v prefíkanej krokovej výstavbe odzrkadľujúcej a rešpektujúcej hudobnú predlohu. Balanchine svoje majstrovstvo predviedol v schopnosti vystavať jednoduché krokové väzby, rozvinúť ich do viacerých variácií a v spojení s hudbou ich postupne gradovať k vyvrcholeniu, ktorým je v tomto prípade záverečná polonéza. Či ide o úvodné Entrée so striedaním základných malých póz, alebo technicky náročné variácie, kvílivé adagio alebo pompéznu polonézu v závere, choreograf využíval varírovanie základných prvkov do jednoduchých kombinácií. Choreografia je výsledkom pohybového pokusu, pri ktorom Balanchine skúmal variabilitu rytmického, tempického a technického predvedenia prvkového materiálu. Vďaka takémuto prístupu niektoré časti choreografie pôsobia ako súčasť klasického exercice a pritom predstavujú neobyčajne muzikálnu a tanečne invenčnú pohybovú etudu.

Kostýmy k predstaveniu vytvoril známy francúzsky návrhár Christian Lacroix, ktorý tanečníkov obliekol do farieb v palete od žltej po marhuľovú. Do jasných farieb sa mu podarilo vniesť akúsi „púdrovú“ estetiku kostýmov Karinskej, čím podčiarkol spomínanú nostalgiu, no strihovo sa pridržal krátkych „amerických tutu“. Kostýmy pôsobia elegantne, štýlovo a luxusne.

Téma a variácie predstavuje balet so stredne veľkým obsadením so sólistickým párom, štyrmi demi-sólovými pármi a šiestimi pármi zboru.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Balanchine / Neumeier / Robbins (Wiener Staatsoper 2018)

[Celkem: 1    Průměr: 5/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář