Baletní panorama Pavla Juráše (96)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Najväčšia rakúska baletná škola Dancearts
* Márnotratné Slovensko nepozná svojho „strateného syna“
* Boris Nebyla: „Chcel som všetko dosiahnuť svojou prácou“
* Nová Anna Karenina na baletnej scéne
* Umenie pre život – medzinárodné gala na scéne SND
***

Po niekoľkých Panorámach zaoberajúcich sa Parížom, je načase návrat domov, alebo aspoň k susedom. Divadelná sezóna sa kryje so školským rokom. A tak som na konci minulej sezóny, keď sa už všetci tešili na leto a pozvoľna sa rozchádzali, vyrazil do Viedne, do najväčšej súkromnej baletnej, tanečnej školy, ktorá v meste na Dunaji je – do Dancearts. Nebolo to len tak. Jej zakladateľom je totiž bývalý prvý sólista Viedenskej štátnej opery, rodák z Bratislavy Boris Nebyla so svojou manželkou, emeritnou primabalerínou rovnakého súboru Simonou Nojou. Meno Nebyla poznajú u nás len skutočne pozorní baletomani a bývalí kolegovia tanečníka, či priatelia. Jeho kariéra doplatila na to, že v jej žiarivej dobe ešte i mediálny svet on-line bol v plienkach a nejaká seba prezentácia tanečníkovi bola vždy cudzia. A tak sa čitateľ dozvie nielen niečo o baletnej škole Dancearts či podnikaní v oblasti tanečného vzdelávania u susedov, ale aj niečo o tom vynikajúcom tanečníkovi, ktorý dobyl srdcia Viedenčanov a isto nielen ich, na javisku tejto slávnej scény na Ringu.Borisovi Nebylovi budeme venovať celé dva diely, pretože si vo svojom nabitom kalendári, ktorý spája jeho rodinu s rodinou umeleckou, ktorú prijal pod svoje krídla so svojim tímom pedagógov, našiel čas na rozhovor.

Pár minút od centra mesta, od slávnej Viedenskej štátnej opery, električkou dostupná škola zapasovaná v zástavbe domov pri zastávke MHD, vyzerá veľmi prakticky na nájdenie. Už na fasáde domu sa usmieva z bilbordu krásna Simona Noja a pozýva dovnútra. Vo vnútrobloku typickom pre európske veľkomestá vystúpite jedno poschodie a hluk i zhon veľkomesta, turistov, nechávate za sebou. Cestou stretávate celkom evidentne tanečníkov, ktorí sa náhlia na tréning a nesú si v termohrnčekoch kávu. Príjemný a pohodlný design prijímacej sály s červenými stenami povzbudzuje k energii. Tri baletné sály dominujú poschodiu školy. Jeden má špeciálny architektonický charakter s tým, že má za oponou schované malé hľadisko pre osemdesiat divákov, je vybavený javiskovým osvetlením a mení sa na divadlo pre projekty školy i pre predstavenia študentov. Tie riaditeľ Nebyla so svojim pedagogickým tímom rád a často organizuje, aby si hlavne malí žiaci a malé baleríny mohli obliecť kostýmy, naučiť sa svoje roly, nalíčiť sa a prežiť očarujúce príbehy. Nie sú to nejaké fragmenty, ale napríklad Coppélia či Luskáčik. Krásne príležitosti pre žiakov a iste aj pre rodičov, ktorí sa môžu konfrontovať s výkonmi svojich ratolestí. Zázemie pre žiakov je veľmi príjemné, v šatni nájdete i fén. Zo stien na vás hľadia nie baletné hviezdy, ale malí žiaci, ktorí plní nadšenia veselo pózujú na fotografiách. Rodičia môžu spokojne čakať na svoje ratolesti na gaučoch v prijímacom salóne a cez okná sledovať čo sa deje na najväčšej baletnej sále. V elegantných vitrínach sa zbierajú ocenenia študentov na rôznych súťažiach. Na pulte stoja ďalšie dve z víkendu, ktoré ešte nie sú zaradené k svojim starším kamarátom.Čo je zaujímavé a dlho som to nevidel, je optimizmus a energia, s ktorou Nebyla vstupuje do baletnej sály, nie už ako riaditeľ s plnou hlavou starostí o chod školy, ale oddaný baletný majster a pedagóg. Rôznorodá zmes tanečníkov, ktorá sa zíde je vždy iná a vyžaduje individuálny prístup. Sú tu tanečníci, ktorí pôsobia v rôznych produkciách, vo Viedni ale nemajú stály angažmán, členovia rôznych súborov od avantgardných až po súbory zamerané napríklad na španielsky folklór. Samozrejme aj u nich vidieť iný prístup, než domáci syndróm vyhorenia. Keďže si za hodinu platia, chovajú sa inak, vedia prečo prišli a čo chcú dokázať. Mohlo by sa zdať, že baletné rituály tréningov vo všetkých sálach sú vždy rovnaké. V podstate áno, ale odlišujú sa osobitými detailmi, ktoré prinášajú ich pedagógovia. Mohlo by sa zdať, že Boris Nebyla je až príliš veselý, nezvykle k prísnej forme klasického baletu, ale jeho energia a optimizmus, s ktorým predvádza kombinácie tanečníkom je nákazlivý.

Taktiež je vidieť veľký rozdiel, keď tréning dáva tanečník, ktorý len nedávno ešte sám tancoval a jeho pohyby i ukazovanie kombinácií nesie v sebe pečať elegancie a vysokej pohybovej kultúry. Neukazuje len rukami a popisovaním, ale sám sa aktívne zapája a tým dáva najlepší príklad svojim zverencom. Vedľa jeho vtipných poznámok, ktorými vie rozosmiať a jeho poetického pospevovania si do klavírneho sprievodu zvučným barytónom, vie vykúzliť skutočný humorný vypointovaný vtip, ako niektorý z posledných slovenských komikov, napríklad Milan Lasica. Jeho úderné poznámky však nezatieňujú pedagogický rámec jeho poslania. Vzhľadom k tomu, že na tréningu je napríklad dvanásť tanečníkov, tí majú o to väčšiu výhodu, že sa im pedagóg detailne venuje a môže ich opravovať, koordinovať a nie je len nejakým trénerským dozorcom. Nebylove kombinácie sú veľmi tanečné a všetkým idú dobre pod nohu. I keď sú čím ďalej tým dlhšie hlavne „na voľnosti“, dobre sa pamätajú a vytvárajú kontinuálny pocit tancovania. Sú muzikálne a inšpiratívne a zároveň spájajú do jednoliateho celku dosť náročné figúry. Kto chce urobiť diagonálu trikrát, môže, na každého sa dostane ako chce, či ako potrebuje. Hodina graduje a ani po šesťdesiatich minútach nikto nie je zničený, nechce uprchnúť a ďalšiu polhodinu ďalej intenzívne pracuje.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na