Ernesto Tomasini: Kabaret je nečistší formou umění, opera tou nejdokonalejší

Výstredná osobnosť so špecifickým vokálom a obdivovateľ kastrátov. Keď sledujete predstavenia, v ktorých hrá, počúvate jeho hlas, či sa s ním rozprávate, máte pocit, že presne vie, čo chce a ako to dosiahnuť. Mimoriadne inteligentný a zábavný, taký je operný a kabaretný spevák Ernesto Tomasini, ktorý nám porozprával o svojej kariére, rozdieloch medzi životom v Taliansku a Veľkej Británii i o tom, ako on vníma extravagantnosť.

Ernesto Tomasini: Kabaret je najčistejšou formou umenia, opera tou najdokonalejšou

Vyrastali ste v talianskom mestečku Palermo. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Palermo poskytuje všetky výhody živého a kultúrneho mesta a ja som tam prežil šťastné detstvo. Každú nedeľu sme so starou mamou navštevovali Operný dom alebo Národné divadlo. Takisto som zbožňoval návštevy kina s kmotrou a priateľmi. Okrem toho som chodil do baletu a hral v tamojších umeleckých kluboch. Považujem za veľké šťastie, že ma bocian zniesol práve do Palerma. Ale podotýkam, ak by mi bolo umožnené robiť to, čo tam, aj inde, tak by som to vlastne mohol vykonávať kdekoľvek.

Je operný žáner v Taliansku stále dôležitou súčasťou životov tamojších ľudí? Prijíma ho aj mladá generácia?

Dnes je opera viac niche (pozn. redakcie – výraz pre ornamentálnosť) než kedysi a pre strednú triedu sa stala luxusom. Väčšina z návštevníkov ju berie ako prestížnu spoločenskú udalosť, ale nestará sa už o účinok samotnej hudby. Čoraz menej mladých ľudí chodí do opery, ale tí, čo sem prídu, sú horlivými znalcami. Niektoré operné domy sa snažia oslovovať mladú generáciu, spomeniem za všetkých Teatro Massimo z môjho rodného mesta Palermo, ktoré okrem programu pre nich pripravuje aj rôzne sprievodné činnosti. To je ozaj obdivuhodné!

Vás na začiatku kariéry usmerňovali skúsení umelci. Poznali ste sa s legendárnym hercom Duiliom Del Prete aj dramatikom a režisérom Dariom Fo, ktorý žiaľ tento rok zomrel.

S Dariom Fo som sa stretol iba na chvíľku, ale bolo to pre mňa intenzívne stretnutie. Duilio sa stal mojím drahým priateľom a mentorom, ktorý ma mnohým veciam naučil a dodnes mi veľmi chýba. Vo všetkých mojich koncertoch sa mu snažím vzdať úctu a čerpám v nich z jeho ohromujúceho repertoáru. Duilianove talianske preklady Jacquesa Brela sú pre mňa obdivuhodné.

Z Palerma ste sa presťahovali do Londýna. Bolo ťažké si navyknúť na odlišnosti panujúce medzi divadelným svetom v Taliansku a Británii?

Nebolo to vôbec zložité, ale samozrejme som pociťoval obrovské rozdiely. V Británii sa divadlu darí, zatiaľ čo v Taliansku je to absolútna tragédia, hlavne čo sa týka financií. Napriek tomu (alebo možno z tohto dôvodu) považujem talianske divadlo za oveľa vzrušujúcejšie ako to, čo môžete vidieť a zažiť v londýnskom Off West End, ktoré je až príliš bombastické. S divadelnou klasikou a muzikálmi sa však nemôžeme porovnávať.

Zatiaľ ste stihli účinkovať v štrnástich krajinách a spievať v štyroch jazykoch. Ktorý bol na učenie a výslovnosť pre vás najťažší?

Jazyk anjelov a démonov – Enochian. Dostal som za úlohu naučiť sa ich slovnú zásobu od môjho skladateľa Othona Matagarasa, ktorý pre mňa napísal operu. Zahrali sme ju pred niekoľkými rokmi v Londýne. Bola to veľká výzva, ale nakoniec sme zožali obrovský úspech.

Má divadlo v dvadsiatom prvom storočí vo svojej tradičnej forme ešte stále opodstatnenie, alebo vidíte nejakú inú, či podobnú platformu, ktorá ho v blízkej dobe dokáže nahradiť?

Nič nemôže nahradiť potenie, pľuvanie a búšiacu ľudskú bytosť na javisku. Aspoň do príchodu dokonalých robotov. Avšak verím, že pohyblivý obraz je najsúčasnejšou formou umenia: Nemyslím tým kino, to je dnes absolútne pasé.

Aj do opery prenikajú nové technologické prvky. Vy sám ste bol účastníkom predstavenia Symphony to a Lost Generation – prvej celovečernej holografickej opery. Bude do opery častejšie prenikať technologický aspekt?

Symphony to a Lost Generation sa stala experimentom, inováciou, ktorú by som mohol prirovnať k dielu Fantasia od Walta Disneyho. Zmena ponímania opery sa s príchodom digitálnych technológií už deje. Napríklad, vďaka svetelnému dizajnu môžeme viac pracovať so scénickým upravovaním, čím dosiahneme veľkolepejšie efekty, ktoré navyše pasujú do operného žánru.

Čo je alchýmiou dobrého operného diela? Uprednostňujete príbeh, charakter postáv, alebo hudobné stvárnenie?

Milujem operu, v ktorej sa dej a postavy stávajú nástrojom hudby a ktorá prepraví publikum do iných sfér. To sú tie skvelé veci a triky robiace operu takou úžasnou. Je Verdiho Aida skutočne o zotročení princeznej? Možno áno, ale koho to zaujíma! Hudba má svoj vlastný život a ten presahuje príbeh, dokonca aj samu seba, a to len preto, aby sa mohla stať prúdom čistého blaha. Je oprostená od subjektov, ktorých sa môže v príbehu dotýkať. Takže, keby som si musel zvoliť z toho, čo ponúkate na výber, tak by som uprednostnil to tretie, samozrejme. Opera je tiež divadlom, takže každý jeho aspekt je dôležitý.

Okrem opery sa oduševnene venujete aj alternatívnemu kabaretu. V čom je pre vás tento svet takým vzrušujúcim?

Kabaret je najúplnejšia forma umenia. Kabaretný umelec musí byť schopný spievať, tancovať, hrať, byť zábavným, baviť publikum, vedieť robiť triky, mať čo povedať a byť často uštipačný, a toto všetko musí zaobaliť do menej ako päť minút! Kabaretní umelci si zvyčajne píšu vlastné scénky, hudbu a pesničky, takisto sú svojimi režisérmi, choreografmi a kostymérmi. Často sa nemôžu schovať za svoj charakter a nikdy ich nechráni takzvaný štvrtý múr. Je to veľmi statočná profesia. Strávil som celú mladosť ako “mimoriadny kabaretný umelec”, a vďaka tomu už nemám z ničoho, čo sa deje na javisku, strach. Ľudia zabúdajú, že kabaret dal svetu niektoré z jeho najjagavejších hviezd: Marlene Dietrich, Édith Piaf, Barbru Streisand, ten zoznam je nekonečný. Som zakaždým šťastný, keď príde z tohto prostredia nová hviezda. Tu v Londýne je mojím osobným favoritom Miss Hope Springs, ktorá je ukážkovým príkladom toho, čo som práve teraz popísal.

Zároveň ste aj veľmi talentovaným komediantom, v tejto kategórii ste získali niekoľko významných ocenení. Aký humor preferujete?

Ako diváka ma nahlas rozosmeje jedine humor, ktorý je bezdôvodne vulgárny, ale nebojte sa, moje vlastné šou sú úplne neškodné. (smiech)

Okrem angažmánov v divadle sa venujete aj vlastnej prog-rock kapele Almagest! Skoro by sa chcelo veriť, že váš hlas dodáva skupine nádych vplyvu Queen.

Nie som inšpirovaný skupinou Queen. Páčia sa mi síce niektoré z ich piesní, ale inak je to úplne mimo mňa. Miešanie žánrov som vždy obľuboval: v hudbe, divadle, kabarete, vlastne vo všetkom, čo som kedy robil. Moje gény ma tlačia zo škatule každodenného života. Almagest! je štvorčlenná skupiny zložená z tria talianskych hudobníkov – Fabrizia Modonesa Palumba, Evore Ameisiu, mňa – a amerického muzikanta Paula Beachampa, ktorý sa ku nám pridal o čosi neskôr. Náš prvý album bol viac progresívny, ale viete, čím sme sa teraz stali? Divadelným ambientom! Momentálne cestujeme po Európe a nahrávame náš štvrtý album.

Ako veľmi môže zasiahnuť zmysel pre extravaganciu do povahy skladateľa a do samotného procesu komponovania a následnej prezentácie? Vnímate sám seba, či vašu hudbu, ako extravagantnú?

Myslím si, že “extravagancia” je iba v očiach pozorovateľa. Ja sa ani v najmenšom nepovažujem za extravagantného. Extravagantné veci sa dejú okolo mňa, a to len preto, že prakticky každý v tejto profesii je šialený. Som viac uzemnený než dub! Dobre, možno chytám zlosť každú chvíľku, ale vždy mám k tomu dobrý dôvod. Moja hudobná produkcia je veľmi pestrá, preto sa v nej občas vyskytne nejaký ten extravagantný moment, alebo možno aj dva. Mám však rovnakú predstavu o extravagantnosti ako iní ľudia?

Počas koncertov sa nevyhýbate teatrálnosti. Je vám bližšia idea antického divadla, či divokosť kabaretu francúzskeho typu, alebo hudobné divadlo na spôsob Bertolta Brechta a Kurta Weilla?

Robím len to, čo je pre mňa prirodzené. Vyrástol som v divadelnom prostredí a to ma najviac ovplyvnilo. Som vášnivým zberateľom všetkého pochádzajúceho zo sveta kabaretu, variety, revisty, folies, avanspettacolo, vaudeville. Vaša krajina priniesla na začiatku dvadsiateho storočia niekoľko úžasných komediantov a spevákov. Vážim si ich nahrávky. Na jednom z mojich starších koncertov som vtipkoval o tom, ako je Kurt Weill klišé, a že by sa mu speváci mali vyhnúť, no potom som začal spievať jednu zo svojich piesní One Life To Live na text Ira Gershwina, ktorá je titulnou v mojich šou.

Vravíte, že každý človek má svoju mužskú aj ženskú stranu.

Nemyslím si, že na pohlaví skutočne záleží. Nikdy nepochopím, prečo sú ním všetci tak posadnutí. Ja nevidím pohlavie. Vidím jedincov. Nezaujímam sa o sexuálnu orientáciu druhých. Neverím v binárnu definíciu. Nikdy som sa takto nepokúsil niekoho definovať, pretože viem, že neexistujú dve osobnosti na tomto svete s rovnakými tendenciami, fantáziami alebo neobvyklými chuťami v sexuálnom správaní. Možno to je preto, že moja vlastná sexualita kolíše a rád zhromažďujem všetky “deviácie” z noriem. Akých noriem? Keď spievam, zastupujem sám seba, môj spev sa nestará o pohlavie, nezáleží na tom. Niekedy som zvieraťom, niekedy pannou, inokedy som lúčom svetla, občas sériovým vrahom, kvapkou vody či starou dámou… A často som všetko spomenuté (a aj viac), v jednej chvíli, na jednom mieste, v rovnakom hudobnom bare, naraz. Práve som dokončil nahrávanie piesne s kultovým hudobníkom Man Parrish, ktorý to všetko posunul o úroveň vyššie.

Neskrývate veľký obdiv voči legendárnemu opernému spevákovi a kastrátovi Farinellimu, o ktorom ste tak zanietene rozprávali v dokumente Heavenly Voice – The Legacy of Farinelli.

Farinelli bol intelektuálom a mal jemnú dušu. Stal sa prvou superhviezdou, ktorú svet vyprodukoval. Rovnako som fascinovaný aj jeho kolegami. Kastráti sú mimoriadnou stránkou ľudstva a dôležitým krokom v hudobnej histórii. Som nesmierne šťastný, že som im mohol venovať úžasne prežitú časť svojho života.

Vy sám ovládate špecifickú techniku spevu, v ktorej oživujete duch kastrátov. Majú divadlá záujem o tento prejav, alebo to lepšie prijímajú kabarety či avantgardná scéna?

Moja technika spočíva vo mne samotnom. Som jeden z mála umelcov, ktorý používa celý rozsah štyroch oktáv. Možno, že som jediným falzetistom, ktorý fajčí, pije alkohol a oddáva sa iným nerestiam. (smiech) Raz kabaretným umelcom, navždy kabaretným umelcom. Pravidelne pracujem naraz v niekoľkých kruhoch – experimentálnom divadle, súčasnej hudbe, na avantgardných projektoch – takže asi v každom z nich je štipka záujmu o môj netradičný prejav. Aspoň doteraz to tak je! Zajtra by som mohol stretnúť aj diabla, ktovie!

 

Vizitka:
Ernesto Tomasini sa narodil 15. mája 1968 v Palerme. Taliansky operný spevák, autor a kabaretný herec s takmer tridsaťročnou kariérou. Svoje hudobné a herecké aktivity rozdelil medzi tradičné a experimentálne divadlo, kabaret a avantgardnú hudobnú scénu. Kariéru odštartoval v miestnych kaviarňach v Palerme, odkiaľ prešiel na divadelnú scénu do Ríma a následne do Londýna. Hrával hlavné úlohy v divadelných spoločnostiach ako napríklad Lindsay Kemp aj v produkcii Off-West End a West End. Pracoval na temnej operete Varieté, opernom predstavení The Englishman Sits in his Caravan at St Osyth/Singing a prvej celovečernej holografickej opere na svete Symphony To a Lost Generation. Ako avantgardný komik a kabaretný umelec vystupoval v divadlách, múzeách, nočných kluboch a kultúrnych inštitúciách v štrnástich krajinách sveta. Ernesto Tomasini spolupracoval s mnohými významnými osobnosťami – divadelným performerom Ronom Atheym, multidisciplinárnym umelcom Carlosom Mottom, hudobníkmi Petrom Christophersonom (zakladateľ Coil, Psychic TV a tak ďalej), Juliou Kent (Antony & the Johnsons) a Othonom Mataragasom, s ktorým nahral niekoľko singlov a nahrávok. Je sólovým spevákom v progresívno-rockovej skupine Almagest! Od roku 2016 vedie majstrovské kurzy na Royal Academy of Dramatic Art v Londýne, vôbec ako prvý Talian v stotrinásťročnej histórii inštitúcie.

www.ernestotomasini.com