Klid před bouří. Filharmonie Brno, James Feddeck a Milan Paľa

Filharmónia Brno v rámci 62. sezóny uviedla symfonický koncert pod názvom „Kľud pred búrkou“ (11. a 12. januára) s americkým dirigentom Jamesom Feddeckom (1983) a špičkovým slovenským huslistom Milanom Paľom (1982). Koncert sa uskutočnil v rámci cyklu Filharmónie na Štadióne, keďže priestory Janáčkovho divadla, ktoré sú aj priestormi Filharmónie Brno, v sezóne 2017/2018 prechádzajú rekonštrukciou. Priestory pre teleso nie sú vhodné, ani z hľadiska akustiky, na čo sa v provizorných podmienkach dá prihladať, ale ani z hľadisa atmosféry.

Bolo minimálne zaujímavé počúvať Faunovo popoludnie pod niekoľkými nevyužitými diskoguľami a scénou zapratanou z oboch strán viacerými kombami. Priestorom pripomínajúcim kultúrny dom, kde by sa dala za daných podmienok bez väčšej námahy zorganizovať veľkolepá štefanská diskotéka, však ku cti slúži, že v nich bola kedysi premierovaná Glagolská mše Leoša Janáčka. Čo ku cti neslúži, je fakt, že by nestálo až toľko námahy priestory aspoň trochu zušľachtiť. Na drevenej mise nie je nič zlé vtedy, keď z nej jete halušky, no naberať kaviár drevenou lyžicou je náročné a odpútava pozornosť od obsahu samotného.

Ak je symfonická hudba hudobným kaviárom, tak Milan Paľa je crème de la crème medzi huslistami a solovými interpretmi vôbec. V prípade, že divák ide na koncert len konzumovať a pozabudne otvoriť oči, uši a hlavne dušu, môže sa informovať o tom, kto patrí do svetovej interpretačnej špičky. Pre zaujímavosť som dala do google „the best violinist in the world“, a nech sa páči: okrem dekádami overených interpretov, akými sú napríklad Perlman, Menuhin a ďalší, tam nájdete mladé či komerčné mená, akými sú Julia Fischer, Sarah Chang, André Rieu a podobne. Každý kritický čitateľ vie, že najznámejší ani zďaleka neznamená najlepší – skôr najviac vyhovujúci väčšine, agentúrami najviac prispôsobovaný všeobecnému vkusu, všeobecne uznávaným estetickým pravidlám.

Milan Paľa je ako interpret výzvou z akejkoľvek pozície a bez ohľadu na to, v akom vzťahu v hudobnom svete k nemu stojíte. Či už ako dirigent, skladateľ, člen orchestra či ansámblu alebo aj ako divák, tento nekonformný interpret nikdy nepôjde vychodenými overenými chodníkmi, ktoré mu zaručia ovácie davu a budú napĺňať očakávania o interpretácii tradičných diel. Skladatelia ho musia milovať, lebo zahrá aj pre väčšinu vynikajúcich huslistov technicky priam nemožné. Skladby, ktoré by v podaní priemerného interpreta mohli vyznieť ako prepadák, sa v jeho interpretácii stávajú strhujúcim zážitkom. Orchester dokáže vyburcovať tiež a zvýši jeho úroveň o niekoľko tried. Ku konfliktu môže dôjsť, ak pri ňom nestojí tak všestranne hudobne rozvinutá osobnosť, akou je on sám. A to sa v jeho prípade môže stávať dosť často, keďže na hudobnej scéne sa objavujú najmä umelci s agentúrnym back-upom, ktorí sa zväčša snažia zapadnúť a veci nepokaziť a neriskovať. Výnimkou nebol ani piatkový koncert.

James Feddeck, newyorský dirigent má za sebou viacero súťažných úspechov a v pomerne mladom veku pod svojou taktovkou už viedol orchestre viacerých zvučných mien. Súdiac z jeho dirigovania ide o dirigenta so zvládnutým remeslom pripraveným spoľahlivo previesť naučený repertoár. To je významná a dôležitá vlastnosť dirigenta, za ktorou prichádza nadstavba, ktorá sa dá dosiahnuť skúsenosťou a aj odvahou riskovať. Tá ho potom odlíši od remeselníka alebo dirigentskej osobnosti svetovej úrovne, a tých nebude nikdy veľa. Ako sme sa mohli dočítať vo Feddeckovom životopise, Chicago Tribune ho označilo ako „nadaného dirigenta, ktorý to isto ďaleko dotiahne“, v čom mu všetci držme palce, lebo osobnosti v každom odbore treba.

Skúsenosť s Milanom Paľom mu umožnila posunúť sa na tejto ceste o míľový krok. Paľa sa totiž nebojí riskovať a to dokázal aj v Brittnovom koncerte. Neopakuje naučenú skladbu, interpretáciu diela tvorí priamo na javisku vychádzajúc jednak z vedomostí o ňom, ale najmä pracuje s energiou danej skladby, modeluje ju, prenáša na orchester, komunikuje.

A v prípade, že dirigentov cieľ je snaha opakovať fixovanú ideu, kolízia je veľmi pravdepodobná. Vzhľadom na Paľov zdravý interpretačný rozum sa táto nikdy neprejaví, jedine ho môže obmedziť v slobode posúvať hranice diela ďalej a zjednotiť zvuk orchestra a jeho ako sólistu do jedného živého organického celku. Ak sa dirigent alebo interpret snaží opakovať nacvičené, uniká mu prítomnosť. Kognitívne procesy sú zaťažené sústredením sa na držanie sa vytvorenej predstavy a uniká mu schopnosť ponoriť sa do vznikajúcej energie. A čo je podstatné – zabráni možnosti vzniknúť niečomu inému, ako je jeho vlastná predstava. Čo ak ale je to nové lepšie? A čo je v hudbe lepšie? To, kde je menej chýb? Asi sotva. Lepšie je snáď to, čo je pravdivejšie. To, čo je živšie. A jediná cesta, ako nerobiť chyby, je nemať nové idey.

James Feddeck uviedol koncert Prelúdiom k Faunovmu popoludniu od Clauda Debussyho. Na farbe postavené dielo sa ťažko posudzovalo vzhľadom k tomu, že sála niektoré úplne pohltila, iné zneli zase surovo, čo sa prejavovalo vo farebne nekompaktnom znení orchestra. Čo farbe orchestra naopak pomohlo, je intonačne čisté znenie, ktoré hráči Filharmónie Brno dokážu udržať. Kvalita jednotlivých sekcií je viac-menej vyrovnaná a teším sa, keď sa toto teleso opäť vráti do akusticky vyhovujúcej budovy, keďže kvalitatívnou súčasťou orchestra je priestor ako taký.

V Brittnovom koncerte mala výraznú expresívnu úlohu sekcia bicích a plechových dychových nástrojov, s ktorou sa sólistovi dobre spolupracovalo. Milan Paľa disponuje schopnosťou utiahnuť nekonečné frázy a nestratiť v nich napätie, a preto aj orchestrálnym melodickým líniám, ktoré preberali jeho motívy, bol veľmi dobrým leadrom. Tiež jeho schopnosť ťahať zamatové a hladko-bolestné línie a vzápätí ich postaviť do brutálneho kontrastu, kde nástroj má až perkusívnu úlohu, mu umožňuje previesť poslucháča ohromným farebným spektrom emócií a štádiami mysle.

Posledným dielom večera bola 1. symfónia Jeana Sibelia. Dielo vtedy 33-ročného skladateľa odráža národnostné cítenie, vplyv fínskeho folklóru a autorov hlboký vzťah k prírode, jej svojráznosti a drsným klimatickým podmienkam. James Feddeck k dielu pristúpil veľmi prirodzene a logicky. Napätie symfónie podporil dôrazom na generálne pauzy a dlhšie podržanými fermátami. Dielo bolo prevedené precízne, no s určitým odstupom, čo zabránilo poslucháčovi úplne poddať svoje vnímanie plynutiu hudby. Na rozdiel od Brittenovho husľového koncertu Filharmónie Brno pohotovo reagovala na dirigentovo gesto. Vytknúť možno len menšiu nejednotu huslí v melodických pasážach a deficit väčšieho nasadenia a expresivity sláčikovej skupiny v monumentálnych častiach, kde je potrebný veľký a plný zvuk sláčikových nástrojov. Obzvlášť precízna bola skupina drevených dychových nástrojov, ktoré na seba výborne nadväzovali a reagovali. Kompatibilita a rešpekt medzi dirigentom a orchestrom priniesli ovocie v podobe kvalitného prevedenia tejto symfónie.

Hodnotenie autorky recenzie: 80 %

 

Filharmónia na Štadióne
Kľud pred búrkou
Dirigent: James Feddeck
Milan Paľa (husle)
Filharmónia Brno
11. a 12. januára 2018 Kultúrne centrum Babylon – Štadión Brno
(napísané z koncertu 12. 1. 2018)

program:
Claude Debussy: Preludium k Faunovmu popoludniu
Benjamin Britten: Husľový koncert op. 15
= prestávka =
Jean Sibelius: Symfónia č. 1 e moll op. 39

www.filharmonie-brno.cz