New York City Ballet: Evropský romantismus i americká moderna v jednom večeru

Jesenná sezóna súboru New York City Ballet priniesla na scénu osem rôznych programov, z ktorých jeden svojou odvážnou dramaturgiou konfrontoval minulosť s prítomnosťou, schopnosť balanchinovsky školených tanečníkov vyrovnať sa nielen so moderným baletným slovníkom, ale i s tradičným romantickým repertoárom. Za jednoduchým názvom La Sylphide bol štvorprogram ponúkajúci skutočne širokú štýlovú škálu.

Večer otvorila neoklasika v podobe Balanchinovho baletu Allegro Brillante na Čajkovského klavírny koncert č. 3 Es-dur. George Balanchine vytvoril balet v roku 1956 pre balerínu (a jednu zo svojich manželiek) Mariu Tallchief. Tanečná kompozícia mala byť oslavou jej interpretačných schopností a metaforou jej technickej bravúry. Dnes Allegro Brillante predstavuje slovník klasického baletu zhustený do 13 minút a na tanečníkov kladie vysoké technické a kondičné požiadavky. V popredí, podobne ako v drvivej väčšine Balanchinových baletov, stojí balerína – synonymum baletu. V prípade tohto diela je to balerína disponujúca mimoriadnou rýchlosťou, ľahkým allegrom a ostrou rotáciou.  Vo všetkých spomenutých atribútoch v daný večer nezažiarila balerína, ale Anthony Huxley. Dalo by sa povedať, že technicky úplne ovládol javisko a vďaka charizme i obrovské hľadisko. Interpretačne zatienil partnerku Ericu Pereiru, ktorá predviedla síce rýchlosť tak typickú pre absolventov School of American Ballet, no chýbala je grácia a ťažko pomenovateľné vyžarovanie, ktoré by sa v tomto divertissementovom čísle veľmi žiadalo. Balet oslavujúci ženu – balerínu bol vďaka obsadeniu oslavou bravúry mužskej techniky, čo z neho v kontexte Balanchinovho vnímania urobilo neočakávanú malú raritu.

Druhým dielom večera bola choreografická kompozícia Easy vytvorená jedným z dvorných choreografov súboru Justinom Peckom na hudbu Leonarda Bernsteina. Krikľavé nápisy na horizonte scény, farebne rovnako krikľavo ladené kostýmy a Bernsteinova hudba v symbiotickom vzťahu s Peckovou choreografiou ponúkli divákom tanečnú oddychovku, ktorá bola zároveň poctou skladateľovi a Jeromovi Robbinsovi. Tri páry tanečníkov zažiarili v uvoľnenom pohybovom slovníku, ktorý niekedy formou súťaže, inokedy len náhodným stretnutím interpretov evokovali scény z West Side Story alebo z Dances at a Gathering. Publikum poznajúce históriu a repertoár súboru okamžite prečítalo citácie Robbinsovho slovníka a ocenilo autorsky zaujímavý choreografický posun Justina Pecka. Krátka baletná kompozícia bez ambície naplniť sálu intelektuálnou ťažobou symbolizovala snáď všetko, čo je charakteristické pre New York City Ballet: dravosť, osobitý štýl, pokrokového ducha vychádzajúceho zo samotnej podstaty nikdy nespiaceho veľkomesta.

Po prestávke nasledoval balet Carousel (A Dance), vytvorený v roku 2002 Christopherom Wheeldonom, ktorý využil aranžnámy skladieb The Carousel Waltz a If I Loved You z muzikálu Carousel (1945). Tanečná poéma bola vydestilovanou romantickou etudou, ktorej intro a apoteóza sa niesli vo valčíkovej atmosfére baletného zboru, no ťažisko spočívalo v strednej časti – duete sólistov. Práve tu choreograf ukázal plnú priehršť choreografických nápadov, rytmických i pohybových protikladov, neočakávaných off-balancov, promenád a nosených póz, pričom plynulosť krokových väzieb bola prirodzená ako dýchanie tanečníkov na scéne. Tyler Angle sa predviedol ako fantastický partner a Tiler Peck ako mimoriadne muzikálna tanečnica so zmyslom pre pohybový detail. Spoločné splynutie v nostalgicko-technickej choreografii bolo dokonalou ukážkou tanečného majstrovstva, ktoré publikum aj patrične ocenilo hlasitým aplauzom.

Bohatý program uzavrela klasická Bournonvillova La Sylphide v naštudovaní Petra Martinsa. Balet v dvoch dejstvách a troch obrazoch sa v rámci programu uvádzal bez prestávky. Bývalý riaditeľ umeleckého telesa Peter Martins v podstate bez väčších zmien preniesol originálnu choreografiu z Dánska na scénu Kochovho divadla v New Yorku, malými škrtmi v druhom dejstve ju časovo prispôsobil celkovému programu a modernistickým dizajnom v druhom dejstve i vkusu publika a identite súboru. Oveľa viac ako progresívny dizajn Susan Tammany, ktorý v konečnom dôsledku veľmi osviežil takmer 200 ročný balet, prekvapili Martinsove zásahy do štýlu tancovania (dolné končatiny na 90 ° v škótskom tanci a vo variácii Effie, príliš karikované až komické gestá Gurna i Madge, nie úplne jasne čitateľné mise-en-scènes hlavných predstaviteľov). Akoby Dán priniesol do Ameriky len časť bournonvillovského cesta, ktoré dopiekol s americkými prísadami. Staro-nový produkt na pár štýlových výhrad však zafungoval výborne, prvotné rozpaky sa rozplynuli a romantický skvost ožil v novom šate.

Obrovský podiel na úspechu inscenácie mali interpreti a to najmä Sterling Hyltin ako Sylfida a Joacquin de Luz ako James. Hyltin s ľahkým allegrom a nepočuteľnými dopadmi predstavovala ideálnu predstaviteľku vzdušnej titulnej postavy. Dokonale zvládla postavu nielen technicky, ale v priebehu deja po hereckej stránke ukázala jej komplexný vývoj. Jej Sylfida bola naivne hravá, kúzelne zvodná, ješitná, zákerná, šťastná i smutná. Divákom ponúkla postavu, s ktorou sa publikum dokáže stotožniť napriek tomu, že jej konanie spôsobuje ostatným len bolesť. James Joacquina de Luza vynikal taktiež ľahkým a vysokým allegrom, fantastickými „batírkami“, charizmatickým prejavom a neuveriteľnou energiou, ktorou napriek „dôchodkovému“ veku stále disponuje. Interpretácia Daniela Ulbrichta v postave Gurna vyznela síce vtipne, no možno až príliš ako show z Broadway a Lauren King ako Effie taktiež svoju postavu tiež príliš parodovala. Veľmi presvedčivý výkon podala Marika Anderson v postave Madge, ktorej javiskové konanie nebolo prvoplánové, ani povrchné, ale každé gesto či pohľad očí boli dôkladne premyslené. Zborové scény boli kompaktné, v druhom dejstve by sa žiadalo trošku ubrať z tempa.

Netradičná dramaturgia spájajúca romantickú európsku klasiku s americkým moderným baletom uspokojila progresívne i konzervatívne publikum. Štýlovo bohatá programová skladba ukázala, že i tak špecifický súbor striktne odchovaný na princípoch Balanchinovej techniky sa dokáže bez problémov vyrovnať i s tradičným klasickým repertoárom.

 

Hodnocení recenzenta: 100 %

Písané z predstavenia 2. októbra 2018, New York City Ballet, David H. Koch Theater / Lincoln Center

Dirigent: Daniel Capps

 

Allegro Brillante

Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Choreografia: George Balanchine
Kostýmy: Karinská
Svetlá: Mark Stanley
Sólo klavír: Elaine Chelton
Tanec: E. Pereira, A. Huxley, S. Adams, L. Habony, M. Mann, L. Wellington, D. Alberda, D. Applebaum, A. Sanz, A. Scordato

 

Easy

Hudba: Leonard Bernstein
Choreografia: Justin Peck
Scéna: Stephen Powers
Kostýmy: Reid Bartelme, Harriet Jung
Svetlá: Stirling Baker
Sólo klarinet: Steven Hartman
Tanec: P. Chamblee, C. Kretzschmar, U. Phelan, S. Suozzi, P. Walker, I. Woodward

 

Carousel (A Dance)

Hudba: Richard Rodges
Aranžmán a orchestrácia: William David Brohn
Choreografia: Christopher Wheeldon
Kostýmy: Holly Hynes
Svetlá: Mark Stanley
Tanec: T. Peck, T. Angle, E. Gerrity, K. Segin, P. Walker, R. Ippolito + zbor

 

La Sylphide

Hudba: Herman Severin von Løvenskjold
Choreografia: August Bournonville
Naštudovanie: Peter Martins
Asistent naštudovania: Petrusjka Broholm
Scéna a kostýmy: Susan Tammany
Svetlá: Mark Stanley
Supervízor: Perry Silvey
Osoby a obsadenie:

Sylfida: Sterling Hyltin
James: Joaquin de Luz
Madge: Marika Anderson
Effie: Lauren King
Gurn: Daniel Ulbricht
a vidiečania, svadobčania, čarodejnice a sylfidy.