Polemika: operní představení – pohled milovníka opery a diváka

Polemika: operné predstavenia – pohľad milovníka opery a diváka

V portáloch Opera Plus (OP) a Opera Slovakia (OS) sa má čitateľ možnosť zoznámiť sa s názormi odborníkov, recenzentov, riadiacich pracovníkov a umelcov na súčasné operné dianie. Chýba mi však záujem o pravidelného návštevníka opery a jeho názory, pričom primárnou cieľovou skupinou kultúrnych podujatí, vrátane operných predstavení, je obecenstvo. Vo viacerých príspevkoch publikovaných v OP a OS som v podstate ako jediný odraz vzťahu divákov, našiel informácie o „vybučaní“ režiséra, prípadne ďalších umelcov vytvárajúcich obrazovú stránku a časové situovanie predstavení.

V tomto príspevku si dovolím vyjadriť osobné názory na niektoré aspekty operných predstavení, najmä ich réžie. Moje názory sú často totožné s názormi skutočných milovníkov opery, nemienim sa však schovávať za žiadnu anonymnú skupinu divákov.

Tradicionalizmus a modernizmus
Mám šťastie, že patrím k skupine ľudí, ktorí milujú hudobné umenie a často sa zúčastňujú aj koncertov. Táto skupina ľudí nemá problém vypočuť si každoročne Smetanovu Moju vlasť, mnohokrát Dvořákovu 9. symfóniu, Čajkovského husľový koncert, Chopinove balady atď., a nikoho by ani nenapadlo, že z Dvořákovej symfónie treba vyškrtnúť Largo, prípadne poprehadzovať jednotlivé časti v Mojej vlasti alebo v husľovom koncerte sprevádzať sólistu bítovou kapelou. Podobne, zatiaľ nikoho (našťastie) nenapadla myšlienka „zmodernizovať“ účes Mony Lisy na účes typu Lady Gaga, či premaľovať obrazy Martina Benku a jeho postavy obliecť to džínsov. Jeden z dôvodov, prečo sa ľudia zúčastňujú koncertov a navštevujú galérie je ten, že majú možnosť pokochať sa z originálu a že si vážia dielo, ktoré umelec vytvoril.

Žiaľ, v opere sa udomácňujú režisérske móresy, ktoré zreteľne dokumentujú neúctu a pohŕdanie autormi, nadraďovanie sa nad autorov a schopnosť ničiť majstrovské diela. Z tohto aspektu si dovolím odcitovať názor H. Havlíkovej (OP: Operní panorama (105) – Fenomenální Traviata ze Scaly): „Všichni potvrdili starou pravdu, že není třeba vymýšlet nejrůznější „aktualizace“ – pokusili se „jednoduše“ naplnit to, co do partitury vložil skladatel. Jasně se ukázalo, že netřeba plnit jeviště nahými statistkami či dokonce sboristkami, vymýšlet nejrůznější sexuální praktiky, zdrogované Anniny atd. atd. Inscenace se nedělí na tradiční a moderní, ale na dobré a špatné. Ta ze Scaly byla vynikající.“ Ďalší názor, s ktorým sa úplne stotožňujem sformuloval P. Unger (OS: V kritike kulantné frázy nevyriešia nič): Tábory odporcov a vyznávačov tzv. režisérskeho operného divadla si vždy obhajujú svoje. Ja však deliacu čiaru nevidím v tom, či inscenácia je stoj čo stoj moderná alebo tradičná. Skôr vnímam, či výklad je zmysluplný, či v divákovi bude rezonovať aj keď sa na druhé ráno zobudí, či – povedané zjednodušene – réžia nešliapala po hudbe. Partitúru možno vyložiť všakovak, možno v nej vystopovať nadčasové podnety, posunúť ju do dneška, prvotné však musia byť noty. Verte, že sa to dá skĺbiť.

Elegantne na otázku o súčasnej réžii odpovedal nedávno zosnulý M. Fischer: (OS: Zostal som verný divadlu a opere): Mám pocit, že ľudia, ktorí ju dnes robia častokrát nie sú absolútne oddaní dielu, ale že sa častokrát chcú sami presadiť a pre tento úmysel použijú operné dielo“. Nakoniec ešte citát od O. Lenárda: (OS: Hudba ma neustále sprevádza) „Jeden dirigent celý čas zbiera prax na to, aby dokázal zliepať kamienky mozaiky a aby nakoniec vzišlo dielo interpretované tak, ako si ho predstavoval skladateľ. To znamená od dokonalej znalosti partitúry, znalosti histórie, období či štýlu…“.

Osobne nepovažujem špičkové réžie operných predstavení za zatuchnuté, zastaralé či neaktuálne. Pochybujem, že by v Metropolitnej opere dávali Traviatu v Zefirelliho réžii desiatky rokov, ak by nebola vynikajúca. Ako divák a poslucháč sa chcem zoznámiť s dielom autora a nie jeho devastovateľov.

Úloha umenia a jeho prejavy v opere
Moje motto týkajúce sa úlohy techniky a umenia v súčasnosti znie: úlohou techniky je život uľahčovať, úlohou umenia je ho zušľachťovať. Veľmi ťažko by ma však niekto presvedčil, že často diskutované „moderné“ výklady majú niečo spoločné so zušľachťovaním človeka. Opäť najprv niekoľko citátov. (OP: R. Bayer: Bruselská La Monnaie ohlodává Verdiho Traviatu až na kosť) „…jeden z hostí sa tackajúc so zlomenou nohou na barlách vydávi podguráženej Annine do rozkroku.“ „Andrea Breth v nej (scéna karnevalu na bále u Flory) postavila choreografiu odkazujúcu na všemožné zvrátené sexuálne chúťky. Publiku sa tak naskytol pohľad na polonahé plaziace sa ženy v reťaziach so škraboškami i na maloletú lolitku v minisukni, ktorej jeden z plesových hostí natieral tvár čokoládou zo striebornej misy. Pravý účel tejto misy sa však objasnil až potom, čo ju niektorí hostia použili ako toaletu…“. Ďalšie „perly“ tohto druhu nájde čitateľ vo výbornom príspevku V. Blaha (OP: Traviata (anebo opera) tak i onak). Nekultúrnosť a hnus v takýchto operných inscenáciách by úspešne zvíťazili aj nad niektorými primitívnosťami komerčných televízií. V prípadoch predstavení, ktoré som mal možnosť vidieť alebo si aspoň prečítať recenzie odborníkov, ide práve o „vybučané“ interpretácie. Otázkou je, dokedy budú takého prezentácie diváci trpieť, dokedy budú sponzori (vrátane štátneho rozpočtu) ochotní prispievať na takúto nekultúrnosť, a kedy sa konečne aj interpreti (najmä dirigenti a speváci) odmietnu sa na takejto nekultúrnosti podieľať. Chcem povedať, že aj na úrovni SND som sa stretol u skutočných milovníkov a znalcov opery s tendenciou cieľavedome nechodiť na niektoré predstavenia.

Polarizácia
Viackrát som sa v súvislosti s niektorými režijnými výkladmi stretol s pojmom polarizácia divákov a poslucháčov. Som presvedčený, že úlohou umenia nie je devastovaním diel polarizovať obecenstvo a zabezpečovať si pozornosť médií tým, že polovica hľadiska bučí. Najmä v súčasnom svete a situácii by umenie malo spájať na báze kultivovanosti a nie rozdeľovať na báze primitivizmu a pošliapavaní hodnôt. Ťažko si viem predstaviť, že výrobný podnik prosperujúci z kvality a predaja svojich produktov by si cieľavedome a so súhlasom svojich riadiacich orgánov dovolil vyrábať zmätky alebo tovar, ktorý nemalá časť potenciálnych kupujúcich odmieta. Vo výrobných podnikoch, kde sa vytvárajú zdroje pre štátny rozpočet (vrátane kultúry) sa v rámci marketingu zisťuje záujem o výrobky so snahou produkovať to, čo bude mať úspech a odbyt u spotrebiteľa. Dúfam, že aj v divadlách, ktoré čerpajú prostriedky zo štátneho rozpočtu (pričom pochopiteľne beriem do úvahy tvorbu duchovných hodnôt), budú mať ich riaditelia taký kontakt s diváckou obcou, aby sa vytvárali iba diela, ktoré splnia nároky vysokej kvality a kultúrnosti. Existencia a dobré fungovanie viacerých Klubov priateľov opery a kontakty riadiacich pracovníkov a tvorcov operných diel s ich členmi (tvoriacich väčšinu platiacich divákov) môžu viesť k tomu, že nevzniknú inscenácie, za ktoré by sa divadlá mali červenať. Problémom treba predchádzať, nie ich dodatočne ospravedlňovať.Vzťah autora a interpretov
V tejto oblasti sa ako divák a milovník umenia stotožňujem s názormi, ktoré vyslovil V. Věžník (OP: Polemika s dnešní režijní interpretaci oper) a z ktorých si opäť dovolím zacitovať: “… samozvaní inscenátoři si dovolovali stále víc znetvořovat díla velkých operních tvůrců a zpronevěřovali se tak uměleckému poslání režiséra – interpreta! Tomuto „trendu“ je načase radikálně odporovat v zájmu profesionality odborně školených režisérů, jejichž úkolem je inscenovat opery tak, aby zůstaly zachovány nesporné hodnoty uložené v hudební kompozici oper velkých autorů minulosti.“ Ako druhý citát uvediem názor M. Mojžišovej (OP: Oper Graz: Herheim a Konwitschny – studená Manon Lescaut a dramatická Traviata) „…režisér sa priam herodesovsky zachoval k značnej časti scény plesu u Flóry, keď bez milosti vyškrtal zborové čísla (Noi siamo zingarelle venute da lontano, Di Madride noi siam matadori, È Piquillo un bel gagliardo Biscaglino matador). Daný zásah považujem za necitlivý nielen s ohľadom na autorskú licenciu skladateľa (napokon, Traviata nepatrí medzi tituly, z dĺžky ktorých by diváka rozbolel sedací sval), ale je ich škoda aj v zmysle žiaduceho dramatického uvoľnenia pred emocionálne exponovaným finále tretieho dejstva.“ To, čo M. Mojžišová veľmi decentne a kultivovane považuje za necitlivý zásah, treba presnejšie považovať sa prznenie diela veľkého Verdiho. Nastoľuje sa otázka: je vhodné, aby dostávali režiséri bez úcty k trvalým hodnotám priestor v slovenských a českých operných domoch? Mimochodom, nie je pozoruhodné, že režiséri, ktorí sa vyvyšujú nad autormi a devastujú desaťročiami až stáročiami preverené hodnoty, nedostávajú priestor v najšpičkovejších operných domoch, ale realizujú svoje „umelecké“ predstavy iba v oblasti nemecky hovoriacich štátov a ich susedov? Kto sú režiséri schopní devastovať operné diela, je známe a určite by nemali dostávať šancu pôsobiť na posvätnej pôde divadiel, ktoré majú v názve slovo „národné“. Z hľadiska vzťahu autor-interpret samozrejme, chápem význam a krásu mnohých transkripcií. V nich však autor transkripcie nepovažuje za zmysel transkripcie dielo znevažovať, považuje za autora transkripcie a nie je autora pôvodného diela.

Pohŕdanie zdravým rozumom divákov
Takzvané moderné režijné postupy a výklady neraz vedú k podozreniu, že ich tvorcovia cieľavedome pohŕdajú zdravým rozumom obecenstva. Pozorný divák nájde dostatočné množstvo nezhôd medzi spievaným libretom a dejom, odohrávajúcim sa na javisku, najmä pri „aktualizácii“ diel, t. j. nevhodnom prenášaní deja do iného času alebo priestoru (napr. Nabucco v koncentračnom tábore). Ako pomerne čerstvú ukážku nelogickosti uvádzam Pucciniho Bohému z tohtoročného Salzburgu, kde skupina bohémov býva pod mostom, ale má platiť nájomné za ubytovanie. Inou klasickou ukážkou stupídnosti je „moderné režijné poňatie“ jedného z najkrajších duetov našej opernej literatúry, „Verné milování“, ktoré sa na javisku SND spieva tak, že Jeník s Mařenkou sedia za sebou na „idúcej“ motorke a obaja majú na hlave motorkárske bezpečnostné prilby.

Režijné javiskové nezmysly
V mnohých „moderných“ inscenáciách dochádza „vďaka“ režisérom k situáciám, ktoré nemajú nič spoločné s logikou a okolnosťami deja, a ktoré bránia umelcom (najmä spevákom) venovať sa nerušenému plneniu ich poslania. Ako príklad uvádzam vyjadrenia v článku (OP: Štefan Margita & spol. na šikmé ploše) „Ačkoliv všichni aktéři byli upozorněni, že scéna tentokrát klouže více než obvykle, už při prvním vstupu Ulricha Resse (Mime) došlo k jeho uklouznutí, pádu a sjetí až na rampu jeviště. To se opakovalo i v případě Johannesa Kranzleho (Alberich). Pádu a prudkému skluzu směrem k divákům se neubránil ani tenorista Štefan Margita. Dirigent všechno pochopil teprve při závěrečné děkovačce, když vstoupil na jeviště a okamžitě uklouznul a upadl.“ Nezriedkavým javom je spievanie v režisérmi vyžadovaných krkolomných polohách. V bratislavskom SND bola klasickým príkladom neodôvodnenosti a nelogickosti rozhojdaná scéna v opere Lucrezia Borgia, kde pre spevákov bol hlavný problém nespadnúť.

Záver
Za prvoradý základ kvalitnej inscenácie operného diela pokladám dôsledné rešpektovanie autora a partitúry. Toto hľadisko by malo byť základnou podmienkou uzavretia dohody s inscenátormi. Je nezmysel dopustiť ničenie diela pod zámienkou rešpektovania umeleckej slobody, a rovnako je neprijateľné chápať oprávnené vstupy riadiacich funkcionárov divadiel do procesu realizácie ako cenzúru. Nejde tu iba o ekonomickú stránku inscenácií (vrátane odpudzovania platiacich divákov) ale najmä o umeleckú, kultúrnu a výchovnú stránku. Opera nemôže servilne nepodliehať nízkym pudom potenciálnej časti obecenstva (štatisticky sa určite nájdu aj takí), ale vychovávať obecenstvo k úcte k hodnotám.
I váš text rádi v této rubrice uveřejníme. Naše adresa: [email protected]