Polemika: operní představení – pohled milovníka opery a diváka

Polemika: operné predstavenia – pohľad milovníka opery a diváka

V portáloch Opera Plus (OP) a Opera Slovakia (OS) sa má čitateľ možnosť zoznámiť sa s názormi odborníkov, recenzentov, riadiacich pracovníkov a umelcov na súčasné operné dianie. Chýba mi však záujem o pravidelného návštevníka opery a jeho názory, pričom primárnou cieľovou skupinou kultúrnych podujatí, vrátane operných predstavení, je obecenstvo. Vo viacerých príspevkoch publikovaných v OP a OS som v podstate ako jediný odraz vzťahu divákov, našiel informácie o „vybučaní“ režiséra, prípadne ďalších umelcov vytvárajúcich obrazovú stránku a časové situovanie predstavení.

V tomto príspevku si dovolím vyjadriť osobné názory na niektoré aspekty operných predstavení, najmä ich réžie. Moje názory sú často totožné s názormi skutočných milovníkov opery, nemienim sa však schovávať za žiadnu anonymnú skupinu divákov.

Tradicionalizmus a modernizmus
Mám šťastie, že patrím k skupine ľudí, ktorí milujú hudobné umenie a často sa zúčastňujú aj koncertov. Táto skupina ľudí nemá problém vypočuť si každoročne Smetanovu Moju vlasť, mnohokrát Dvořákovu 9. symfóniu, Čajkovského husľový koncert, Chopinove balady atď., a nikoho by ani nenapadlo, že z Dvořákovej symfónie treba vyškrtnúť Largo, prípadne poprehadzovať jednotlivé časti v Mojej vlasti alebo v husľovom koncerte sprevádzať sólistu bítovou kapelou. Podobne, zatiaľ nikoho (našťastie) nenapadla myšlienka „zmodernizovať“ účes Mony Lisy na účes typu Lady Gaga, či premaľovať obrazy Martina Benku a jeho postavy obliecť to džínsov. Jeden z dôvodov, prečo sa ľudia zúčastňujú koncertov a navštevujú galérie je ten, že majú možnosť pokochať sa z originálu a že si vážia dielo, ktoré umelec vytvoril.

Žiaľ, v opere sa udomácňujú režisérske móresy, ktoré zreteľne dokumentujú neúctu a pohŕdanie autormi, nadraďovanie sa nad autorov a schopnosť ničiť majstrovské diela. Z tohto aspektu si dovolím odcitovať názor H. Havlíkovej (OP: Operní panorama (105) – Fenomenální Traviata ze Scaly): „Všichni potvrdili starou pravdu, že není třeba vymýšlet nejrůznější „aktualizace“ – pokusili se „jednoduše“ naplnit to, co do partitury vložil skladatel. Jasně se ukázalo, že netřeba plnit jeviště nahými statistkami či dokonce sboristkami, vymýšlet nejrůznější sexuální praktiky, zdrogované Anniny atd. atd. Inscenace se nedělí na tradiční a moderní, ale na dobré a špatné. Ta ze Scaly byla vynikající.“ Ďalší názor, s ktorým sa úplne stotožňujem sformuloval P. Unger (OS: V kritike kulantné frázy nevyriešia nič): Tábory odporcov a vyznávačov tzv. režisérskeho operného divadla si vždy obhajujú svoje. Ja však deliacu čiaru nevidím v tom, či inscenácia je stoj čo stoj moderná alebo tradičná. Skôr vnímam, či výklad je zmysluplný, či v divákovi bude rezonovať aj keď sa na druhé ráno zobudí, či – povedané zjednodušene – réžia nešliapala po hudbe. Partitúru možno vyložiť všakovak, možno v nej vystopovať nadčasové podnety, posunúť ju do dneška, prvotné však musia byť noty. Verte, že sa to dá skĺbiť.

Elegantne na otázku o súčasnej réžii odpovedal nedávno zosnulý M. Fischer: (OS: Zostal som verný divadlu a opere): Mám pocit, že ľudia, ktorí ju dnes robia častokrát nie sú absolútne oddaní dielu, ale že sa častokrát chcú sami presadiť a pre tento úmysel použijú operné dielo“. Nakoniec ešte citát od O. Lenárda: (OS: Hudba ma neustále sprevádza) „Jeden dirigent celý čas zbiera prax na to, aby dokázal zliepať kamienky mozaiky a aby nakoniec vzišlo dielo interpretované tak, ako si ho predstavoval skladateľ. To znamená od dokonalej znalosti partitúry, znalosti histórie, období či štýlu…“.

Osobne nepovažujem špičkové réžie operných predstavení za zatuchnuté, zastaralé či neaktuálne. Pochybujem, že by v Metropolitnej opere dávali Traviatu v Zefirelliho réžii desiatky rokov, ak by nebola vynikajúca. Ako divák a poslucháč sa chcem zoznámiť s dielom autora a nie jeho devastovateľov.

Úloha umenia a jeho prejavy v opere
Moje motto týkajúce sa úlohy techniky a umenia v súčasnosti znie: úlohou techniky je život uľahčovať, úlohou umenia je ho zušľachťovať. Veľmi ťažko by ma však niekto presvedčil, že často diskutované „moderné“ výklady majú niečo spoločné so zušľachťovaním človeka. Opäť najprv niekoľko citátov. (OP: R. Bayer: Bruselská La Monnaie ohlodává Verdiho Traviatu až na kosť) „…jeden z hostí sa tackajúc so zlomenou nohou na barlách vydávi podguráženej Annine do rozkroku.“ „Andrea Breth v nej (scéna karnevalu na bále u Flory) postavila choreografiu odkazujúcu na všemožné zvrátené sexuálne chúťky. Publiku sa tak naskytol pohľad na polonahé plaziace sa ženy v reťaziach so škraboškami i na maloletú lolitku v minisukni, ktorej jeden z plesových hostí natieral tvár čokoládou zo striebornej misy. Pravý účel tejto misy sa však objasnil až potom, čo ju niektorí hostia použili ako toaletu…“. Ďalšie „perly“ tohto druhu nájde čitateľ vo výbornom príspevku V. Blaha (OP: Traviata (anebo opera) tak i onak). Nekultúrnosť a hnus v takýchto operných inscenáciách by úspešne zvíťazili aj nad niektorými primitívnosťami komerčných televízií. V prípadoch predstavení, ktoré som mal možnosť vidieť alebo si aspoň prečítať recenzie odborníkov, ide práve o „vybučané“ interpretácie. Otázkou je, dokedy budú takého prezentácie diváci trpieť, dokedy budú sponzori (vrátane štátneho rozpočtu) ochotní prispievať na takúto nekultúrnosť, a kedy sa konečne aj interpreti (najmä dirigenti a speváci) odmietnu sa na takejto nekultúrnosti podieľať. Chcem povedať, že aj na úrovni SND som sa stretol u skutočných milovníkov a znalcov opery s tendenciou cieľavedome nechodiť na niektoré predstavenia.