Téměř návod, jak ublížit Donizettimu

Takmer návod, ako ublížiť Donizettimu

Brno, ako sa dočítame v najnovšom programovom bulletine, má obdivuhodnú históriu uvádzania opier Gaetana Donizettiho. Dve desiatky uvedených javiskových diel, vrátane niekoľkých rarít, by mohli sugerovať dojem, že toto mesto má k veľkému majstrovi talianskej romantickej opery blízko. Škoda len, že táto tradícia je zapustená do devätnásteho storočia. Dnes z nej už neostala ani len pieta.

Prečo toto príkre tvrdenie? Navštívil som druhú premiéru opery Maria di Rohan. Z hľadiska dramaturgie počin hodný obdivu. Jeden z posledných javiskových opusov Donizettiho, dráma komponovaná pre viedenský Kärntnertortheater, dokumentuje istý vývoj v rukopise skladateľa. Viedeň mu umožnila odkloniť sa od konvencií a požiadaviek rozmaznaných neapolských spevákov. V Marii di Rohan, možno aj vplyvom prostredia do ktorého sa rodila, cítiť viac prekomponovaných plôch (pričom árie s cabalettami sú aj v nej), bohatšiu inštrumentáciu a odklon od samoúčelnej ozdobnosti vokálnych partov. Viedenská premiéra roku 1843 s Eugeniou Tadolini, Carlom Guascom a Giorgiom Ronconim bola veľmi úspešná. Pri príležitosti uvedenia diela v parížskom Théâtre italien prepracoval Donizetti pôvodne tenorový part Armanda di Gondi pre mezzosoprán (interpretovala ho Marietta Brambilla) a prikomponoval áriu v druhom dejstve.

Dnes sa síce Maria di Rohan objavuje veľmi zriedka, no dostupné nahrávky sa buď opierajú o parížsku verziu, alebo (Opera Rara) dopĺňajú viedenskú o pridané mezzosopránové čísla. Dramaturgia brnianskej opery v princípe prevzala úpravu pre Paríž, no so škrtmi. Žiaľ, nikde v bulletine sa nedozvieme, prečo sa napríklad Armando di Gondi zjaví len raz (v preklade libreta je aj výstup v druhom dejstve), v úvodnej árii.

A ešte väčšmi komplikuje zrozumiteľnosť udalosťami nabitého libreta.Na režijný post bola angažovaná Barbara Klimo (dcéry Edity Gruberovej z prvého manželstva so Štefanom Klimom), ktorá pre chorobu prácu nedokončila. Spolu so svojou stálou scénografkou a kostymérkou Veronikou Stemberger zaťala do podstaty žánru. A riadne mu podkopala nohy. Vniesť do silného dramatického diela komediálno-rozprávkové prvky a spochybniť atmosféru partitúry (áno, hudba je dramatickým vodidlom), je obrovské riziko. Parodovať operu seriu či pohrávať sa s metaforami si môže dovoliť režisér rangu Konwitschného. Alebo jemu podobných, čo svoje poňatia dokážu zdôvodniť a rátať s tým, že polovica divákov bude protestovať. Barbara Klimo však žiadnu koncepciu nepredložila.

Nebudem opakovať opis inscenácie, tak ako ho publikovala kolegyňa Olga Janáčková zde (súhlasím s ním, podobne aj mne po zdvihnutí opony napadlo, že vidím „hundertwasserovský“ dom), no nielen scéna, ale ani réžia (trápne lezenie na vyvýšenú posteľ) nepriniesla žiaden prienik do psychológie postáv. Ak sa náhradná režisérka Linda Keprtová s Klimovej projektom stotožnila (a zrejme áno, inak by si šliapla na vlastné meno), tak jej vzťah k Donizettiho opere serii je rovnako pochybný. Nedá mi nevysloviť ešte jednu domnienku. Ak v bulletine v článku Gaetano Donizetti – mág krásneho spevu je zaradená Linda di Chamounix medzi „tragické opusy“ tak neviem, či si na oplátku dakto z Marie di Rohan nevystrelil a spravil ju semiseriou…Ďalšie sklamanie prinieslo hudobné naštudovanie v Brne angažovaného slovenského dirigenta Ondreja Olosa. Prejavil minimálnu empatiu k charakteru partitúry, ktorá ak nie je vystavaná na presnej hudobnej dramaturgii, neznámej predlohe skôr ublíži ako pomôže. Maria di Rohan sa nedá len odtaktovať, sú tam nuansy v tempe, kontrasty, výstavba gradácií, inštrumentálne rafinovanosti. Takmer žiaden Donizetti nemá „len“ sprevádzajúci orchester, ak inscenácia takto vyznie, je to chyba dirigenta. Nemám veľmi napočúvaný orchester Janáčkovej opery, no v nedeľu sa mi zdalo, že toľko chýb som z orchestrálnej jamy už dávno nepočul.

Druhá premiéra, odohrávajúca sa pred ani zďaleka nie zaplneným hľadiskom Janáčkovej opery, mala v obsadení dokonca päť slovenských sólistov. Najväčšiu istotu však našla v českom barytonistovi Jakubovi Kettnerovi (spieval aj prvú premiéru) v postave Enrica. Bol to štýlovo najkompetentnejší výkon, kde okrúhly a farebný materiál bol vedený v prísnej legatovej línii. Ak v úvodnom dejstve ešte niektoré frázy celkom nedotiahol, tak postupne bol presný a najmä štýlový.

Celkom príjemným prekvapením bola predstaviteľka titulnej roly Mariana Hochelová. Na Slovensku dosiaľ málo známy hlas (z veľkých rolí má za sebou len Gildu v Košiciach) naplnil part Marie farebným tónom, ktorý sa v strednej a vysokej polohe dobre nesie, má jednoliatu farbu a nikdy nie je ostrý. Pravda, nie je zatiaľ donizettiovskou dramatickou koloratúrou (Maria di Rohan je z tohto „cesta“), má rezervy v interpretačných nuansách, no všetko sa časom môže dostaviť. A dozrelo by aj skôr, keby inscenácia vznikala pod kvalifikovaným vedením.Terezia Kružliaková (Armano di Gondi) sa musela uspokojiť s jedinou, navyše veľmi náročnou áriou kupletového charakteru. Je písaná hlboko aj vysoko a pritom ozdobná. Kružiakovej mezzosoprán má farbu aj šťavu, no virtuozita nie je jej najväčšou devízou.Kameňom úrazu je obsadenie úlohy Riccarda. Ak by tenorista v krkolomnom parte vynechal daktorý z najvyšších tónov, nepobúrilo by ma to, ako keď interpretovi chýbajú elementárne predpoklady k belcantovej vokálnej estetike. Ondrej Šaling už na toto manko neraz doplatil (v Opere Slovenského národného divadla mu odobrali roly podobného charakteru), no žiaľ, je nepoučiteľný. Rozsah síce jeho tenor má, no čo z toho, keď tóny neviaže, nemá tečúcu kantilénu, dynamické roviny. Cela rola vyznela v kŕči a to nielen vokálnom, ale aj hereckom. V menších postavách vystúpili Igor Loškár (De Fiesque) a Tomáš Šelc (Vikomt).Zhŕňam. Donizettiho seria áno. Dramaturgický zámer rovnako. Len nájsť spôsob, ako partitúru podporiť a získať pre ňu diváka. Nie predkladať návod, ako jej skôr ublížiť.

Hodnotenie autora recenzie:  45 %

Gaetano Donizetti:
Maria di Rohan
Hudební nastudování a dirigent: Ondrej Olos
Réžia: Barbara Klimo
Režijná spolupráca: Linda Keprtová
Scéna: Veronika Stemberger
Kostýmy: Veronika Stemberger
Zbomajster: Pavel Koňárek
Orchester a zbor Janáčkovej opery NDB
Premiéra 31. januára 2014 Janáčkovo divadlo Brno
(napísané z druhej premiéry 2. 2. 2014)

Riccardo – Ondrej Šaling (alt. José Manuel)
Enrico – Jakub Kettner (alt. Roman Janál)
Maria – Mariana Hochelová (alt. Ľubica Vargicová)
Armando z Gondi – Terezia Kružliaková (alt. Veronika Hajnová)
Vikomt ze Suze – Tomáš Šelc (alt. David Nykl)
De Fiesque – Igor Loškár (alt. Jiří Miroslav Procházka)
Aubry – Tomáš Krejčiřík (alt. Milan Rudolecký)
Příbuzný vévody z Chevreuse – Jiří Klecker (alt. Ladislav Mlejnek)

www.ndbrno.cz

Foto Marek Olbrzymek