Glosa: Thálie, které si tanečníci neváží?

Glosa: Thália, ktorú si tanečníci nevážia?

Na Facebooku sa po sobotnom ceremoniáli Ceny Thálie rozpútala vášnivá diskusia o opodstatnení získania ceny v obore balet, pantomíma a iný tanečne – dramatický žáner. Zaujímavým aspektom týchto diskusií je hnev zúčastnených, ktorý sa rozpútal hlavne voči ocenenej Lucii Skálovej, ako keby si ona sama cenu udelila. Základný fakt je ale ten, že tak ako už v mnohých iných ročníkoch nikto z kompetentných, ktorí cenu organizujú, neuviedol na pravú mieru nesúmernosť, ktorá vládne medzi miskami váh  tak, ako sú nastavené. Každý kto len trochu baletu rozumie, sa nikdy neprestane podivovať nad tým, ako vedľa seba môžu byť nominovaní umelci, ktorí zatancujú Odettu / Odiliu, Giselle či Alberta, Kitri alebo Basilia a umelci, ktorí zatancujú rolu v modernom balete. Navyše aj tam je veľký rozdiel, ak niekto zatancuje balet Sota, Forsytha, Eka, Schödera, Pastora, Maillota, alebo balet (a schválne nebudem menovať) choreografov domácej proveniencie. Všeobecne sa neoplatí menovať, pretože kto má čo len trochu dočinenia s týmto umeleckým svetom a jeho vnútornými pravidlami,  intrigami a korupciou, ktorá v ňom vládne, všetko pochopí. A chápe to, len možno túžobne čaká kým mu vyjde zahraničné angažmán alebo dúfa, že sa jedného dňa tento zabehnutý systém totalitnej umeleckej nadvlády zmení. Najhoršie je na tom skupina tých, ktorí už kapitulovali a zmierili sa s tým, že dožijú svoj krátky tanečný umelecký život za železnou oponou, ktorú vybudovali pre svoj prospech, moc a zisky tí, ktorí rozhodujú o životoch tanečníkov. Je to o to bolestnejšie poznanie, že ak hovoríme o globálnej ekonomickej kríze, ktorá postihuje naše divadlá, tí, ktorí v týchto divadlách pracujú môžu sami vidieť a vedia, že nie všetko sa dá zvaliť na krízu, granty, ministerstvo, kraj či magistráty. Vedia moc dobre, ako sa chovajú ich predstavení, aké honoráre si dávajú, ako hospodária s peniazmi určenými na vznik novej živej kultúry, nových predstavení. Vedia, akí tvorcovia u nich pripravujú nové balety, koľko ich šéfovia odpracujú hodín, aké aspoň elementárne základné podmienky im vytvoria. Koľko súborov v Česku má fyzioterapeuta, maséra, posilňovňu? Koľko tanečníkov dostáva od zamestnávateľa aspoň lístky na plávanie? V koľkých divadlách technici pokladajú pred predstavením baletnú podlahu? Ako sa dodržuje pracovný poriadok,  zákonník práce? V koľkých divadlách majú na fermane miesto rozpísaných skúšok napísané pre istotu „všetci“? Že to spolu nesúvisí? V divadle v umení súvisí všetko so všetkým. A zostáva im rozum stáť. Vedia koľko sa preinvestuje na honoráre, koľko sa utratí za nezmyselné kostýmy, ktoré sa v generálke zrušia, pretože sa v nich nedá tancovať  a vedia najmä dámy, ako sa majú starať o špičky, lebo dostanú len jedny na pol roka.

Takýchto skutočností by bol celý zoznam, ale je smutné, že krízu v divadlách zaviňujú hlavne tí, ktorí sú platení za to, aby umelci mali priestor a slobodu tvoriť, rozvíjať sa a keď zaplatia nájom, Eon a zloženky, aby im zostalo aspoň na dve návštevy kina či nedeľný obed v reštaurácii. Možno preto sa už tradične po uverejnení nominácií umelci sami zasmejú, koho odborná porota opäť vybrala, pretože vedia, ktoré premiéry vôbec nenavštívila, či na ktoré reprízy sa dostavili a cez prestávku zmizli v bufete i ďalšie šokujúce historky založené nie na baletnom librete, ale skutočnosti. Taktiež sa divia, že je v nominácii niekto, kto vytvoril rolu v celovečernom balete, ktorá ale trvá len 20 minút alebo má len tri výstupy, či vystúpil v choreografii s podtitulom work in progress, alebo je nominovaný za titul,  ktorý pripravil riaditeľ baletu, či jeho bývalý spolužiak a kamarát. Či ako sa vždy často handluje, že ten cenu ešte nemá alebo tá je už „stará“ a ďalšiu možnosť dostať cenu už mať nebude a zaslúžila by si ju pretože, a pretože… Tiež sa divia (nie preto, že by boli závistliví, to vôbec nie sú!), prečo vo výpise ocenených z minulosti, vzhľadom k dvadsaťročnému výročiu chýbajú mená tanečníkov ako Jiří Jelínek, Stanislav Fečo, Lukáš Slavický, Michal Krčmář, Barbora Kohútková, pretože sú na svojich kolegov pyšní a vážia si ich. Naozaj to začína vyzerať, že tí, ktorí rozhodujú, si nevážia výkony a tvrdú prácu umelcov na rolách. Každý z nominovaných dostal rolu, ktorú si nevybral, naštudoval ju ako najlepšie vedel, ale vedľa nich sú to ďalšie desiatky tanečníkov, ktorí urobili to isté a nikto si ich prácu  nevšimol ani toľko, ako si všimli ich kolegov. K čomu je cena, ktorá má síce mediálnu prestíž, ale nemá umeleckú, divadelnú ani ľudskú hodnotu? Ak má činohra ešte „Radoka“, kde hlasuje mnoho kritikov a odborníkov, balet je opäť na tom ako Popoluška. Je to smutná pravda pre krajinu, ktorá dala svetu Psotu, Šemberovú, Kyliána, Ivana Lišku, Dariu Klimentovú, bratov Bubeníčkov, Zdeňka Konvalinu, Barboru Kohútkovú a ďalších a ďalších… Veď len koľko českých tanečníkov slávi úspechy v takzvaných druhoradých nemeckých súboroch so zaujímavou dramaturgiou a choreografickým rukopisom.

„Vždycky když se mi začne stýskat po domově, tak mě něco rychle vráti do reality. Letošní Thálie byla maškaráda. Odborná komise má asi o pár tisíc víc na účtě a to většinu členů znám osobně. Je to prostě výsměch, ať žije Thálie…“, napísal do statusu jeden z tanečníkov. Iný nemenej významný tanečník nadviazal  “Šokující? U nás nejčasteji vyhrává průměrnost či podprůměrnost, takže šokující by bylo, kdyby to vyhrál fakt někdo dobrej. Jediný, co na té ceně je prestižní, je že to dávají v televizi.“ To, čo však skutočne umelcov trápi, ale čo najskôr zo strachu nemôže nikto priznať, pretože Kolégium je jedna ruka s ich šéfmi a ľuďmi, ktorí rozhodujú doslova o bytí a nebytí tanečníkov, je už do očí bijúca umelecká mafia, ktorá ovláda divadelný život v Českej republike. A tak existuje cena, ktorá slávi jubileum či každý ročník hlavne veľkolepým rautom, nechá medzi seba „spustiť“ múzu Tháliu, čo je dokonalý obraz prázdnej a veľkohubej irónie. Tanec nad plačom.

Samozrejme ozvú sa hlasy, prečo pľuvať po Thálii, aspoň že nejaká cena je, aspoň niečo sa urobilo pre propagáciu baletu. Ale aký zmysel má cena, ktorú si možno v okamihu dojatia vážia len tí, čo ju dostali vo chvíli priameho prenosu? A keď sa druhý deň ráno postavia do première position opäť k baletnej tyči, na cenu si už nespomenú, ani jej význam nijako nepociťujú. Naplno platí príslovie: sláva víťazom, česť porazeným. Je lepšie zachovať si česť a charakter, ako si užiť pomíňajúcu slávu. Možno pred Veľkou nocou by sa hodilo ono skoro biblické zvolanie: Kedy príde nejaký Mesiáš, ktorý kupcov a peňazomencov vyženie z chrámu?