Víkendová operní uklouznutí

Víkendové operné pokĺznutia

Asi je štyridsať víkendov počas sezóny primálo, aby si do nich dve mimobratislavské operné divadlá bez termínových kolízií rozložili dovedna šesť premiér. Vôbec pritom nejde o to, či ich navštívi hŕstka píšucich recenzentov. V hre je iné.

Košický a banskobystrický súbor majú v stálom angažmáne trinásť až pätnásť sólistov (vrátane druhého odboru), takže sú bytostne odkázaní aj na vzájomnú výpomoc. Bolo by to logické aj správne. To by sa však dátumy premiér nesmeli prekrývať, ako počas ostatného víkendu, keď v piatok a sobotu uviedlo Štátne divadlo v Košiciach Ariadnu na Naxe Richarda Straussa a Štátna opera v Banskej Bystrici Rusalku Antonína Dvořáka. Dvaja sólisti tak pendlovali medzi mestami a ďalší potenciál z oboch strán ostal nevyužitý.

Prvá z repertoárových noviniek, Ariadna na Naxe, sa na javisko východoslovenskej metropoly dostala po prvýkrát vo vlastnom naštudovaní a navyše išlo o prvú mimobratislavskú inscenáciu opery Richarda Straussa. Ústrednou dramaturgickou motiváciou bolo určite blížiace sa 150. výročie narodenia skladateľa. Zároveň však výber pre naše prostredie náročného diela (v nemecky hovoriacom svete je to takpovediac chlieb každodenný) patrí k ambíciám súčasného vedenia košickej opery. Za to mu patrí chvála.Richard Strauss sa ani na javisko Slovenského národného divadla nevracia pravidelne. Dokonca z jeho pätnásťčlenného operného dedičstva z dosák prvej scény zazneli len štyri najhranejšie opusy. Jedným z nich je Ariadna na Naxe, skomponovaná na libreto Huga von Hofmannsthala. Košičania si pochopiteľne vybrali verziu z roku 1916, pretože o štyri roky staršia so zvýraznenou molièrovskou rovinou na svojej premiére v Stuttgarte totálne prepadla. Pre košický súbor je dielo Richarda Straussa veľkou výzvou najmä po stránke orchestrálnej a speváckej. Nájsť pre Ariadnu na Naxe zmysluplný inscenačný kľúč je problémom všeobecným.

V snahe upútať pozornosť širšej verejnosti, krátko pred premiérou omotali študenti konzervatória priečelie historickej budovy pomyselnou Ariadninou niťou. Čo však čert nechcel, ani táto sieť nezabránila avizovanému rakúskemu dirigentovi Konradovi Leitnerovi a dvom rovnako rakúskym speváckym protagonistom (Miriam Portmann, Michael Pabst) v generálkovom týždni dezertovať.

Tak sa stal nekorunovaným kráľom premiéry zaskakujúci dirigent Marián Lejava, ktorý sa podieľal na príprave inscenácie ako jeden z asistentov. Oddirigovať Ariadnu s minimom skúšok chce nielen dávku odvahy, ale najmä schopnosť udržať transparentný orchester v súzvuku s javiskom, dať dvojčasťovému predstaveniu koncepciu v tempách, výstavbe árií a ansámblov a vytiahnuť zo zápisu povestnú straussovskú farebnosť. Lejavovi sa to (pravdepodobne aj vďaka sústredenému prípravnému procesu) v značnej miere podarilo. Nie žeby hral orchester bezchybne, ale tvorivé nadšenie a umelecké nasadenie z premiérového výkonu priam vyžarovalo.Režisérka Linda Keprtová úpenlivo hľadala kľúč k odkrytiu myšlienkového posolstva Straussovej a Hofmannsthalovej predlohy. Nie celkom sa jej ho podarilo nájsť. Škoda, že sa zdráhala o svojej koncepcii viac prezradiť, výsledok totiž nebol celkom čitateľný. Oprela sa o dva piliere, o ten základný (umenie má mnoho tvárí) a pridaný, spočívajúci v aktualizačnej rovine jestvujúcich sociálnych nerovností. Táto nadstavba však ako nosnejší motív zarezonuje ťažšie. Síce si k nej prirobila nemú postavu bohatého grófa, ktorá v druhej verzii nie je (zrejme išlo o pána Jourdaina z verzie 1912), no pointa v rozhadzovaní bankoviek bola menej jasná, než by bol prípadný ohňostroj. Ďalším problémom boli komedianti. Keprtová ich nepoňala v zaužívanej forme commedie dell´arte, ale k štvorici spievajúcich priradila ešte partiu bábkohercov a vtisla im bizarné charakteristiky. Najmä ich pohybové vedenie (možno hovoriť o choreografii, keď nik za ňu nie je zodpovedný?) sa dosť priečilo poetike diela a panoptikum čiernych postáv čoraz viac strácal zmysel. Bez espritu vyznel profil Zerbinetty (počas celého prvého dejstva s cigaretou v ústach), obligátna hmla, váľanie sa po zemi a podobné finty nesvedčili o priveľkej invencii režisérky. Myšlienka naplniť scénu obrou prelomenou gitarou inak nemusela byť márna.Titulnú úlohu stvárnila Louise Hudson, na slovenských javiskách často obsadzovaná austrálska sopranistka, ktorá neostala po vokálnej stránke náročnej postave nič dlžná. Jej materiál má objem, dramatickú priebojnosť a kov, pritom však dokáže modelovať klenbu fráz aj dynamické a výrazové nuansy. Typickým znakom Zebinetty je okrem veľkého rozsahu množstvo virtuóznych ozdobných prvkov. Michaela Várady poňala rolu ako tmavší (najmä v strednej a hlbokej polohe) lyrický soprán s koloratúrou. Vokálno-technická ekvilibristika nie je jej doménou, takže niektoré skoky, staccata, trilky a iné ozdoby boli len naznačené. Výrazovo veľká ária Grossmächtige Prinzessin pôsobila trocha jednotvárne. Obsadiť part Skladateľa sopránom je tiež alternatívou (stvárňovali ho napríklad aj Irmgard Seefried, Sena Jurinac či Tereza Žylis-Gara), pokiaľ má speváčka dostatočne sýtu nízku polohu. Lucie Kašpárková túto podmienku spĺňa, jej hlas sa dobre nesie, no zatiaľ nemá potrebnú mäkkosť a frázam chýbalo viac emócie.

Úloha Tenora – Baccha nie je veľká počtom taktov, je však napísaná vo veľmi nepríjemnej polohe. Jaroslav Dvorský sa dokázal vyrovnať s väčšinou tónov vysokej polohy (zo dva-tri boli na hrane zvládnutia) a rovnako mu zneli aj hĺbky, takže spravidla kritizovaná „plechová“ farba jeho hlasu nebola počuteľná. Pre nižší barytón Mariána Lukáča je postava Učiteľa hudby ideálne zakotvená, čo dokázal na premiére zúročiť. Kvarteto komediantov viedol príliš tvrdý hlas Mareka Grubaľa (Harlekýn), trio nýmf (Maria Taytakova, Gabriela Hübnerová, Dominika Doniga) znelo vyrovnanejšie. Z menších charakterových postáv vynikol Ondrej Šaling ako výrazne znejúci Tanečný majster, dobre zneli aj hlasy Martina Mikuša (Lokaj) a Titusza Tóbisza (Dôstojník). Činohernú postavu Majordóma výborne zvládol Ivan Krúpa.Hodnotenie autora recenzie – Ariadna na Naxe: 65%

***

Ak banskobystrická Štátna opera siahla po Dvořákovej Rusalke, zrejme mala v úmysle pripojiť sa k Roku českej hudby (zatiaľ ako jediné divadlo na Slovensku), ale aj dielom prístupným pre široké vrstvy rozšíriť si rady priaznivcov divadla. V objednávke vedenia opery, smerujúcej k českým umelcom, režisérke Jane Andělovej Pletichovej, scénografovi Jaroslavovi Milfajtovi a kostýmovej výtvarníčke Jane Kuttnerovej bola zrejme klauzula o vytvorení zrozumiteľnej podoby, nereflektujúcej súčasný trend ponímania Rusalky nie ako prvoplánovej rozprávky, ale aktualizačnej metafory. Aj tak sa to dá. Veď dodnes žije klasická verzia Otta Schenka, ktorú nedávno obnovila (za účasti kamier v priamom prenose) newyorská Metropolitan Opera.Tvorcovia banskobystrickej inscenácie však nepredstavili prakticky žiaden názor. Na javisku nevyčarili ani poéziu lesa, jazera a mesačného svitu, ani lesk zámku. Textilné závesy s otvormi v okrajových obrazoch pôsobili ako lacné zdrapy, štyri stĺpy a pod nimi skryté živé sochy (aspoň náznak fantázie) tiež neboli dynamizujúcim hracím poľom stredného dejstva. Účinkujúci chodili po javisku rovnako či sa jednalo o pohyb vo vode (aspoň náznak svetelným lúčom) alebo na suchu, vzťahy medzi postavami boli minimálne, herectvo prakticky nejestvovalo. Prečo museli Ježibabu nosiť jej „asistenti“ na rukách je tiež záhadou. Skrátka, inscenácia o ničom, aká s dvadsiatom prvom storočím v opere nekorešponduje vôbec.Nemilé prekvapenie pripravilo hudobné naštudovanie Mariána Vacha. Trpelo nedostatkom kontrastov medzi vyhroteným „symfonizmom“ partitúry a lyricko-baladickými uvoľneniami. Tempá bolo zväčša príliš rýchle, priam veristicky útočné (čo by mohlo slúžiť ako protipól lyrike), jednoliatosť orchestrálnej hry miestami zanikala permanentným bojom medzi orchestrom a javiskom. Práve pod Vachovou taktovkou zvykol bystrický orchester prekonávať samého seba, tento raz však bolo chýb viac než dosť. Aj keď každá kolízia ide v konečnom dôsledku na vrub dirigenta (on je nedeliteľne zodpovedný za hudobnú zložku), nedá sa zamlčať, že to, čo mu „vyvádzalo“ druhé obsadenie jednoducho nebolo možné ustrážiť.Titulnú postavu na navštívenom predstavení stvárnila hosťujúca Vendula Černá. Začiatočníčka s priebojným, no ostrým hlasom bez rezonančnej spodnej polohy nedoťahovala frázy, neponúkla spektrum farieb a výrazu, išlo jej jedine o silu tónu. Pokiaľ tenorista Robert Smiščík nezačne pracovať na vokálnej technike, skončí skôr, než sa začne jeho kariéra rozvíjať. Bolo by však škoda obetovať inak zaujímavo sfarbený spinto tenor, ktorý v tejto chvíli cíti strach z výšok a z intonačnej čistoty. K tomu sa pridružujú problémy s rytmickou disciplínou a celková nervozita. Oveľa skúsenejší Ivan Zvarík dokonca polovicu árie Vodníka „odspieval“ intonačne úplne mimo a rovnako stratil kontakt aj s dirigentom. Jeho mohutný, tmavý bas znel tvrdo, lyrická dvořákovská kantiléna mu jednoducho nesedí.

Katarína Kubovičová po sólistickej etape v Košiciach presedlala do Slovenského filharmonického zboru, takže jej Ježibabe trocha chýbala suverenita vo vedení hlasu. V treťom dejstve sa obnovil jej dávny problém, neúnosné vibrato. Pre začínajúcu Veroniku Mihalkovú nie je Cudzia kňažná ideálnou parketou na demonštrovanie perspektívneho materiálu. Aj ona však podľahla „skupinovému“ forsírovaniu. Z menších postáv vyrovnane a farebne pôsobivo znelo trio lesných žienok (Blanka Jílková, Eva Melichaříková, Simona Mrázová), nehovoriac o príjemnom barytóne Zoltána Vongreya, spoza javiska spievajúceho part Lovca.Hodnotenie autora recenzie – Rusalka: 35%

Richard Strauss:
Ariadna na Naxe
Hudobné naštudovanie: Konrad Leitner
Dirigent: Marián Lejava (alt. Konrad Leitner / Igor Dohovič)
Réžia: Linda Keprtová
Scéna a kostýmy: Eva Jiříkovská
Orchestr ŠD Košice
Premiéra 14. marca 2014 Historická budova ŠD Košice

Primadona (Ariadna) – Louise Hudson (alt. Miriam Portmann)
Zerbinetta – Michaela Várady (alt. Mariana Hochelová)
Tenor (Bacchus) – Jaroslav Dvorský (Michael Pabst)
Komponist – Lucie Kašpárková (alt. Janette Zsigová)
Majordomus – Ivan Krúpa
Gróf – Peter Cibula
Musiklehrer  – Marián Lukáč (alt. Ludovic Kendi)
Tanzmeister – Ondrej Šaling (Josef Moravec)
Lakaj – Martin Mikuš (alt. Martin Popovič)
Offizier – Titusz Tóbisz (alt. Pavol Spišský)
Peruckenmacher – Aleš Janiga (alt. Štefan Hundža)
Brighella – Václav Morys (alt. Pablo Cameselle)
Scaramuccio – Anton Baculík (alt. Jozef Gráf)
Harlekin – Marek Gurbaľ (alt. Ludovic Kendi)
Truffaldin – Ivan Zvarík (alt. Michal Onufer)
Najade – Maria Tyatakova (alt. Tatiana Paľovčíková Paládiová)
Echo – Dominika Doniga Stráňavská (alt. Lucie Laubová)
Dryade – Gabriela Hübnerová (alt. Lenka Čermáková)

www.sdke.sk
***

Antonín Dvořák:
Rusalka
Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Jana Pletichová Andělová
Kostýmy: Jana Kuttnerová
Scéna: Jaroslav Milfajt
Choreografia: Jiří Kyselák
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Koncertný majster Michal Hudák
Orchester, zbor a balet Štátnej opery
Premiéra 14. marca 2014 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z druhej premiéry 15. 3. 2014)

Rusalka – Vendula Černá (alt. Patrícia Solotruková)
Princ – Robert Smiščík (alt. Michal Hýrošš)
Cudzia kňažná – Veronika Mihalková (alt. Oľga Hromadová)
Vodník – Ivan Zvarík (alt. Peter Mikuláš)
Ježibaba – Katarína Kubovičová (alt. Jitka Sapara-Fischerová)
Hajný – Peter Schneider (alt. Martin Popovič)
Kuchtík – Michaela Kukurová (alt. Michaela Kušteková)
Prvá žienka – Blanka Jílková (alt. Michaela Sojčáková)
Druhá žienka – Eva Melichaříková (alt. Darina Benčová)
Tretia žienka – Simona Mrázová (alt. Monika Kyšková)
Lovec – Zoltán Vongrey 

www.stateopera.sk

Foto Joseph Marčinský, ŠO Banska Bystrica