Ostrava: Dvořákovský písňový maraton

Antonín Dvořák: najstarší maratónec světa 

„Byl pozdní večer, první máj, večerní máj, byl Dvořáka čas.“ Takto nejako sa dali parafrázovať slová klasika pri návšteve  Divadla Antonína Dvořáka presne v deň sto desiateho výročia úmrtia skladateľa. Vtedy sa tu totiž konal výnimočný projekt – predstavenie jeho kompletnej piesňovej tvorby pre jeden hlas. Na „piesňový maratón“ Ostrava lákala kolážou známej fotografie Zátopkovho helsinského víťazstva, tentokrát v čele s Dvořákom s číslom deväťdesiat štyri na hrudi.Dramaturg tohto projektu Martin Jemelka vystaval koncepciu celého večera na uvedení všetkých jednohlasných piesní s klavírnym doprovodom v pôvodnom znení a v pôvodnom jazyku textu. Výnimočnosťou podujatia bolo nielen uvedenie opusov, ktoré nie sú zaznamenané na žiadnej nahrávke, ale predovšetkým skladieb, ktoré doteraz  neboli nikde verejne predvedené, teda mali v Ostrave svetovú premiéru.

Deväťdesiat štyri piesní, päť hlasov, päť interpretov. Na javisku, premenenom scénou Davida Baziku na meštiansky salón devätnásteho storočia, sa začína temer šesťhodinový spevácky maratón.

Rozbeh: Dvořák chudobný, zamilovaný a neznámy
Keď dvadsiatich štyroch ročný hudobník prestal čoby člen tanečnej kapely hrávať po hostincoch a stal sa riadnym violistom orchestra Prozatímního divadla, riešil nevyhovujúcu finančnú situáciu súkromnou výučbou hry na klavír. Osud mu takto do cesty privial dve dôležité ženy jeho budúceho života. Tá prvá – jedenásťročná Anička Čermáková – sa neskôr stane jeho celoživotnou družkou na poli bežných radostí a starostí. Druhá – o päť rokov staršia Josefina – vzbudí v mladom Dvořákovi nežné city, žiaľ, neopätované a podľa všetkej dvořákovskej literatúry má „na svedomí“ vznik prvého piesňového cyklu Cypřiše. Skladateľ ho zložil v rozpätí len osemnástich dní v júli 1865. Ako podklad mu poslúžila rovnomenná zbierka Gustava Pflegera Moravského, z ktorej zhudobnil oddiel s názvom Písně. Chronologicky prvá Dvořákova kompozícia tohto žánru sa bude ako červená niť vinúť jeho tvorbou ešte niekoľko desaťročí v podobne neustálych prepracovaní a nových vydaní piesní ako aj motivickými včleneniami do inštrumentálnych skladieb i opier. Autograf pôvodného cyklu sa ako celok vydania nedočkal, len jedna pieseň bola publikovaná v Dvořákovej čítanke Otakara Šourka. S výnimkou Dvoch piesní pre barytón na slová Adolfa Heyduka, skomponovaných v tom istom roku, sa Dvořák k ďalšej piesňovej tvorbe dostal až po šiestich rokoch. Za ten čas sa ale veľa zmenilo. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 sa v Čechách radikalizuje spoločenský aj kultúrny život. Usporadúvajú sa súkromné hudobné večierky, na ktorých sa pestuje predovšetkým česká hudba. 1. novembra 1871 uverejňuje redaktor Hudebních listů Ludevít Procházka výzvu Pěstujme horlivě českou píseň!. Dvořák, zatiaľ stále neznámy, vedomý si vplyvu tohto človeka vo vtedajších hudobných kruhoch, na ňu reaguje zložením piatich piesní na slová obľúbenej libretistky Elišky Krásnohorskej a 10. decembra toho istého roku vystúpi tridsaťročný skladateľ s jednou z nich – Vzpomínání – prvýkrát (!) na verejnosti. V tom istom roku vzniká ešte na text Erbenových balad Rozmarýna a stopážou najdlhšia Dvořákova pieseň – Sirotek.

Kolo druhé: Dvořák slovanista a národovec
Od začiatku sedemdesiatych rokov začína odklon Dvořáka od romantickej tematiky. Vyhľadáva slovanské ľudové piesne, ktorých texty odieva do vlastných melodických nápadov, len s využitím typických prvkov folklóru. V jednohlasných piesňach do tejto skupiny patria Čtyři písně na slova srbské lidové poezie zo zbierky Spevy ľudu srbského. Príklon k vlasteneckému cíteniu tej doby možno vystopovať použitím materiálu Rukopisu královédvorského pre zhudobnenie šiestich lyrických piesní. V porovnaní s jednoduchými hudobnými motívmi, ktoré v prvotine Cypřiše predstavujú spravidla len rovnakú harmóniu ako spevácka linka, vyznačuje sa už tento cyklus množstvom nových vyjadrovacích prostriedkov, ktoré majú popri speve vlastnú výrazovú funkciu. Tento opus Dvořák v roku 1874 priložil k žiadosti o štátne umelecké štipendium. Komisia, ktorej predsedal Eduard Hanslick, štipendium vo výške štyristo zlatých schválila a okrem iného konštatovala „…v omnoho rýdzejšej, utešenejšej podobe sa…talent prejavuje v Piesniach z Rukopisu královédvorského, ktorý svedčí o skutočnom a osobitom nadaní…“ Po zbierke básní Večerní písně Vítězslava Hálka siahol okrem Dvořáka aj Smetana a Fibich. Celkovo dvanásť básní s rôznym tematickým zameraním sa dočkalo Dvořákovho zhudobnenia v roku 1876, vydané boli v troch opusoch v priebehu viacerých rokov.

Kolo tretie: Na Balkán a zase domov
Osobité miesto z pohľadu harmónie a kompozičných postupov majú medzi Dvořákovými piesňovými cyklami Tři novořecké básně. Dramatické kusy ospevujúce obdobie grécko-tureckých bojov sa vymykajú svojím charakterom všetkej ostatnej piesňovej tvorbe a v dramaturgii dvořákovských speváckych koncertov v podstate absentujú. Naopak, cyklus Cigánské melodie na slová Adolfa Heyduka, respektíve aspoň jeho najznámejšiu pieseň Když mne stará matka, pozná zrejme každý, kto s Dvořákovou tvorbou prišiel do styku. Menej sa už vie, že bol písaný na mieru tenoristovi viedenskej opery Gustavovi Walterovi, a teda bol najprv opatrený nemeckým prekladom Heydukovho českého textu a takto na ostravskom koncerte, v záujme myšlienky prevedenia pôvodných edícií, aj zaznel. Premiéru na koncerte malo šesť prepracovaných piesní z cyklu Cypřiše. Štyri z nich (jedna, päť, jedenásť a trinásť) vyšli v roku 1881 ako Čtyři písně op. 2, zvyšné dve (osem a deväť) sa objavili až posmrtne v roku 1957. Rovnako až po skladateľovej smrti vyšli Dvě písně na lidové texty, ktoré sa vracajú k folklórnym zdrojom, podobne ako cyklus V národním tónu na nápevy jednej českej a troch slovenských ľudových piesní.

…a cieľová rovinka: splatiť dlhy a nájsť životné útočilo
Celoživotné partnerstvo s nakladateľstvom Simrock prinášalo Dvořákovi príjemné chvíľky aj mrzutosti. Na neznalosť dravých obchodných vzťahov a nevýhodnú zmluvu doplatil skladateľ viackrát, najmä keď o jeho diela začali mať záujem aj iní vydavatelia. A tak v snahe zachovať prímerie s dvorným nakladateľom a odškodniť ho za prenechanie „královédvorských“ piesní Emanuelovi Starému venoval Dvořák Simrockovi cyklus Čtyři písně na slová Otilie Stielerovej. Pôvodne nemecké texty boli čoskoro preložené aj do češtiny a angličtiny a venované manželke hudobného kritika Eduarda Hanslicka. Dvadsať štyri rokov od skomponovania Cypřiší sa k nim skladateľ vracia znovu, tentokrát kvôli revízii ôsmich piesní, ktoré vyšli pod názvom Písně milostné a na rozdiel od svojho rodičovského cyklu sa dočkali mnohých nahrávok aj koncertných prevedení. Záver Dvořákovej piesňovej tvorby významovo uzatvárajú Biblické písně z roku 1894, klenot nielen českej piesňovej tvorby. Po nich ešte nasleduje Ukolébavka z roku 1895 a o rok neskôr komponovaný, no nedokončený Zpěv z Lešetínského kováře.
***

Zaujímavo uchopiť Cypřiše, ktoré ešte nevynikajú harmonickou ani kontrapunktovou zrelosťou neskorších cyklov, nie je jednoduché. Osemnásť piesní až na dve výnimky textovo spadá do tematických oblastí snenia, zúfalstva a duševnej bolesti. Podať ich náladu bez toho, aby interpret zakrátko neupadol do sentimentálnej monotónnosti, vyžaduje dokonalú orientáciu v texte, pochopenie jeho kľúčových slov a zvýraznenie podstaty obsahu odlišnou dynamikou a agogikou. Ani Jaroslavovi Březinovi, ani Tomášovi Královi sa to jednoznačne nepodarilo. Táto piesňová prvotina má ešte jednu špecifickosť, a tou je deklamácia založená na striedaní dlhých a krátkych slabík. Pri nedokonalom vyslovovaní predovšetkým neznelých spoluhlások, ako tomu bolo často u Jaroslava Březinu, je takto vystavaný text len málo zrozumiteľný. Za bezproblémové nemožno u tenoristu označiť ani najvyššie polohy, hlavne v partiách spievaných v piane.Podstatne lepšie vyšiel Březinovi cyklus Cigánskych melódií. Presvedčivo vyjadril nespútanosť cigánskeho temperamentu v Struně aj Širokých rukávoch, v druhej piesni cyklu výraznými dynamickými odtieňmi vymodeloval zviazanosť hudby s cigánskym životom vo všetkých jeho obdobiach. V následnej skladbe A les je tichý kolem kol priniesol efektné kontrastné skľudnenie nálady, pevne ukotveným hlasom v strednej polohe v rýchlom slede vystriedal stvárnenie tichej harmónie prírody, vzrušenia ľudského srdca aj jeho utíšenie.

Tomášovi Královi, ktorého doménou je predovšetkým stará hudba, najviac sadli Novořecké básně. V Koljovi aj Nereidách priniesol výrazný epický štýl s farebným vydiferencovaním hlasov jednotlivých postáv zúčastňujúcich sa príbehu, dramatickosť a zúfalosť nad zapredanou Pargou zas v poslednej piesni cyklu. V prostrednej, poetickej časti Zpěvu z Lešetínskeho kováře sa naopak oblým, mäkkým ale sýtym hlasom vyspieval z obdivu k svojej Liduške.Jana Kurucová sa zo všetkých piatich spevákov predviedla najvýraznejším hereckým prejavom a komunikáciou s publikom. Pekne oddiferencovala rôzne nálady lyrických královédvorských piesní, pričom spevácka linka vôbec nešla na úkor zrozumiteľnosti nezvyklého staročeského textu. Efektnú interpretáciu predviedla hlavne v záverečnej piesni cyklu Jahody, ktorej dodala takmer operetnú hravosť vo výraze. Piesňové miniatúry V národním tónu predviedla naturálnym, neafektovaným spôsobom, s dokonalou kantilénou v dlhých legátových oblúkoch. Jej kultivované frázovanie odvíjajúce sa od vypracovanej dychovej techniky bolo neprehliadnuteľné počas celého večera.

Pavla Vykopalová predviedla deklamačný piesňový štýl a neakademickú citovú zainteresovanosť hlavne v piesňach odvíjajúcich sa od ľudovej poézie, či už to boli Čtyři písně v preklade Siegfrieda Kappera alebo zhudobnené Erbenové balady. Predovšetkým v Sirotkovi sa jej plne podarilo vtiahnuť publikum do tragického príbehu zamrznutej siroty. V jej výkone ale nemožno opomenúť niektoré problémové výšky, hlavne v druhej polovici večera (piesne Ó, naši lásce nekvěte, či Spi, mé dítě, spi).Hoci Biblické písně nepatria chronologicky na úplný koniec Dvořákovej jednohlasovej piesňovej tvorby, ich zaradenie ako záverečného cyklu koncertu malo úplné dramaturgické opodstatnenie. Či už sa ich vznik viaže k úmrtiu skladateľových blízkych (Čajkovský, von Bülov) alebo k Dvořákovej ťaživej sociálnej situácii vyvolanej finančnými problémami newyorského Národného konzervatória, kde v tom čase pôsobil, nie je až tak podstatné. Nábožensky hlboko založený Dvořák na vybrané texty z Kralickej biblie skomponoval dva zošity s piatimi piesňami, o ktorých jednému študentovi povedal: „Tieto piesne nestačí spievať, tie je nutné sa modliť.“ A presne to sa Janovi Martiníkovi podarilo. Jeho spev bol prostý akýchkoľvek patetických prejavov, s minimálnou gestikou a mimikou, sťaby spieval len pre seba. V miestach, kde väčšina interpretov výrazne dramatizuje prejav (Hory jako vosk rozplývají se…soudů Tvých bojím sa náramně…), sa Martiník obracia k Bohu skôr s  odovzdanosťou a nekonečnou vierou v Božiu silu a moc. Náladové prejasnenie v piatej a záverečnej piesni takisto nevyznelo ako  bujará oslava Hospodina, skôr ako uvoľnenie prísne pokorného spôsobu rozpravy s Bohom s neprestajným vrúcnym podtónom. Hlboký duševný zážitok, ktorý pripravil publiku (spolu s technicky bezchybným spevom), Martiníkovi zaslúžene priniesli nadšený potlesk. Treba ešte uviesť, že tento cyklus bol ako jediný odspievaný spamäti.S výnimkou Biblických písní, ktoré na klavíri sprevádzal Alexandr Starý, sa počas celého večera  striedali dvaja pianisti – Róbert Pechanec a Martin Kasík. Na rozdiel od prvého menovaného, ktorý so spevákmi akoby neviedol dialóg a veľmi často ich prekrýval (predovšetkým u Jaroslava Březinu to vadilo), Martin Kasík spev celý čas podfarboval, dokresľoval jeho  náladu a dával mu ďalší rozmer.

Celý program v priamom prenose vysielal Český rozhlas Vltava a tak mal okrem divákov v  hľadisku piesňový maratón určite ďalších éterových svedkov. V prebiehajúcom Roku českej hudby to bol nápaditý a pochvalu zasluhujúci čin a neostáva než veriť, že ho budú v tomto roku nasledovať aj ďalšie skvelé dramaturgické nápady.

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Dvořákovský písňový maraton
Pavla Vykopalová (soprán)
Jana Kurucová (mezzosoprán)
Jaroslav Březina (tenor)
Jan Martiník (bas)
Tomáš Král (barytón)
Martin Kasík (klavír)
Róbert Pechanec (klavír)
Alexandr Starý (klavír)
1. mája 2014 Divadlo Antonína Dvořáka Ostrava

program:
I. cyklus
Cypřiše: cyklus písní pro tenor, baryton a klavír na slova Gustava Pflegera-Moravského
Dvě písně pro baryton a klavír na slova Adolfa Heyduka
Písně pro hlas a klavír na slova Elišky Krásnohorské
Sirotek: balada pro hlas a klavír na slova Karla Jaromíra Erbena
Rozmarýna: píseň pro hlas a klavír na slova Karla Jaromíra Erbena

II. cyklus
Písně z Rukopisu královédvorského pro hlas a klavír
Čtyři písně na slova srbské lidové poezie v překladu Siegfrieda Kappera
Večerní písně: cyklus písní pro hlas a klavír na slova Vítězslava Hálka

III. cyklus
Tři novořecké básně pro hlas a klavír v překladu Václava Bolemíra Nebeského
Cigánské melodie: cyklus písní pro hlas a klavír na slova Adolfa Hejduka
Šest písní pro hlas a klavír na slova Gustava Pflegera-Moravského
Dvě písně na lidové texty pro hlas a klavír
V národním tónu: cyklus písní na slova moravské a slovenské poezie

IV. cyklus
Čtyři písně: cyklus písní pro hlas a klavír na slova Otilie Malybrok-Stieler
Písně milostné: cyklus písní pro hlas a klavír na slova Gustava Pflegera-Moravského
Ukolébavka pro hlas a klavír
Zpěv z Lešetínského kováře pro hlas a klavír na slova Svatopluka Čecha
Biblické písně: cyklus písní pro hlas a klavír na slova Bible kralické

www.ndm.cz

Foto NDM Ostrava, Martin Popelář