Město jako hudba

Orchestrálny koncert Ensemble Opera Diversa 

Brno zatiaľ rozhodne nie je kultúrnou metropolou, teda miestom prekypujúcim aktivitou. Práve preto je každá sústavná kultúrna, či umelecká činnosť nenahraditeľnou vzácnosťou. O to viac sa môže ceniť pravidelné uvádzanie diel tunajších autorov. Keď sa k tomu ešte jedná o tvorcov súčasných, teda stále žijúcich, teda tých, ktorým to stále môže zlepšiť hoci len obyčajný deň, či vyčariť úsmev na tvári, je to hotová idyla v neidylickom svete. Som tak nesmierne vďačný za dnes už viackrát potvrdenú, ucelenú a sústavnú prácu Ensemble Opera Diversa na realizácii koncertných prevedení(dvakrát Město jako hudba, Barvy míst, Současná duchovní tvorba, Stabat Mater). Dúfam, že im to vydrží. V tomto smere musím taktiež spomenúť potešujúce pravidelné akcie Dunami Ensemble. Mesto tak aspoň do istej miery nekostnatie v blízkych prúdoch súčasnej, či novej hudby, ktorým sa Ensemble Opera Diversa venuje. Je výborné, že sa k nim začínajú vytvárať aj alternatívy. Jedna aktivita spúšťa ďalšiu, akcia spúšťa reakciu a tak ďalej…

Město jako hudba je ďalším koncertným, orchestrálnym projektom v rámci Roku české hudby 2014. Mozartov sál jednoducho tomuto repertoáru prenáramne svedčí a akusticky mu vyhovuje. Dramaturgickým rámcom večera boli dve kompozície Jana Nováka k tridsiatemu výročiu jeho úmrtia. V obidvoch dielach sa predstavili naozaj vynikajúce sólistky. Tri ženy boli pre mňa oporou večera. Na konci to bola mezzosopranistka Lucie Hilscherová v kompozícii Carmina Sulamitis (Piesne Sulamitiny) na päť pasáží z latinských prekladov z biblickej Piesne piesní. Ta náročný part zvládla vynikajúco ako po technickej stránke (nástupy, intonácia, artikulácia…), tak aj výrazovej. Disponuje silným romantickým hlasom, no veľmi umne držala na uzde ako výrazné výšky tak aj vibráta a potrebný pátos naservírovala v primeranom množstve, tak ako si skladba v neoklasickom duchu žiada. Jej plná farba sa nádherne spájala so zvukom sláčikového orchestru s tympanmi a aj napriek tomu, že bola sólistkou, exhibicionisticky netrčala.Dielo síce Novák napísal už počas svojho štúdia na pražskej AMU pod vedením Pavla Bořkovce, žiaka Josefa Suka, no vplyv neoklasicizmu pripomínal viac Bohuslava Martinů, predovšetkým v miere patetickosti a melódii v speve. Odborník by možno namietal. Ten ho v neskoršom období zásadne ovplyvnil počas súkromných hodín popri štúdiu v Amerike u Aarona Coplanda, kde bola táto skladba po prvý krát uvedená. Možno práve preto ho tak ovplyvnil, pretože už predtým tiahol podobným smerom, ktovie. V úvodnej skladbe Choreae vernales, teda Jarné tance, pre flautu a sláčikový orchester sa predstavila Kristina Vaculová. Tá svojím krásnym a pevným tónom dala vyniknúť bohatej melodike, ktorá bola asi najsilnejšou stránkou skladby. Úžasné boli dva momenty pianissima, kedy sa neskutočným spôsobom dokázala spojiť s orchestrom tak ako by bola plávajúcim elementom občas na hladine, občas pod hladinou v prúde orchestra. V melódiách, v práci s orchestrom a sólistkou bolo cítiť jarnú hravosť, sviežosť, rytmika ich spájala do tancov.

Hneď v ďalšom kuse, premiére Koncertu pro altovou flétnu, od Františka Gregora Emmerta síce sólistka, ktorá svoj vynikajúci výkon potvrdila, ostala, zmenil sa však sólový nástroj a atmosféra sa presunula do nádychu neoimpresionismu. Ten bol v piatich vetách zreteľný jednak v inštrumentácii flauty so sláčikovým orchestrom a perkusiami, v dôraze na farbu zvuku, začiatkom a koncom udávaným zvončekmi a v neposlednej rade v snahe skladbou zachytiť dojem krásy Vysočiny, prírody, ktorý symbolizovali aj názvy jednotlivých viet (Kríž na rozcestí, Kamenné ostrovy v polích, Zásnuby čekanky, Cesta do Kámenu, Krajina s Křížem pod klenbou duhy). Posunom boli atonálne pasáže a výnimočne zasadené extended techniky predovšetkým v sólovej flaute. Tie našťastie neboli použité módnym akademickým spôsobom, hlavne nech tam nejaké sú, ale mali svoje miesto, svoj zmysel vo výstavbe a v celkovom zvuku. Viac by mi však vyhovovala asi o polovicu kratšia dĺžka, odniesol by som si tak príjemný pocit z krásy Vysočiny, tak to bol skôr na konci dojem Vysočiny opozeranej.Druhou priemerovanou skladbou, hneď po prestávke, bola sound-poem pre sláčikový orchester, flautu a klavír kmeňového autora súboru Ondřeje Kyase, Noční vlak. Prvá časť skladby postavená na pomerne statickej forme orchestrálnych pasáží v opakovaných notách v jednotlivých častiach v rôznych dĺžkach a v rôznych súzvukoch evokujúcich zvuk vlaku, striedajúcich sa so sólovým partom klavíru a predovšetkým flauty. Tie sa postupne viac a viac prelínali. Ku konci skladby sa ostináta spomaľovali a prišlo aj na predel presúvajúcim sa pizzicatom z hráča na hráča. Pre mňa osobne bol najpútavejším part klavíra, na ktorý hral sám autor, v momentoch kedy neplnil orchestrálnu funkciu. Inšpiráciou pre kompozíciu bola rovnomenná báseň Michala Ajvaze. Tá poslúžila predovšetkým ako štruktúrny, formálny model. Nezaregistroval som však bohužiaľ nejaké silnejšie prepojenie poézie, teda slova a zvuku nato, aby ma názov formy sound-poem presvedčil. Dĺžka popisu a ani skladby sa bohužiaľ nezhodovala s mojím subjektívnym gustom. Aj napriek tomu, že mi hudba Ondřeje Kyase nie je nijak poslucháčsky blízka, musím oceniť jeho snahu a aktivitu a zjavne aj istú dávku humoru a nadhľadu. Určite sa k jeho pomerne častým a reprízujúcim uvádzaniam pridalo aj šťastie na kontakty, avšak šťastie nevzniká z ničoho, vzniká iba tam, kde má možnosť vzniknúť. Koniec koncov na mojich preferenciách aj tak nezáleží.Ku koncu, ale predsa. Teší ma, že sa orchester od vystúpenia k vystúpeniu vo svojich výkonoch zlepšuje, že podávajú čím ďalej tým sofistikovanejší a kvalitnejší výkon (trochu ma, ale zaskočili časté nevhodné grimasy, predovšetkým v Kyasovej skladbe). Pod vedením elegantnej Gabriely Tardonovej(ospravedlňujem sa, že ju spomínam až tak na konci), ktorá je už neoddeliteľnou súčasťou, to funguje čím ďalej tým kompaktnejšie a sebavedomejšie. Jej naštudovania sú výstižné, jej gesto a pohyby nádherne ladné, presné, úsporné, nijak neprehnané. V neposlednej rade je krásne vidieť na takomto despotickom poste tak sympatickú a príjemne pôsobiacu ženu, ktorá však nestráca rozhodnú tvár.Mrzí ma, že si z koncertov odnášam pocit príjemnosti avšak nič viac, nič menej. Samotnými hudobníkmi to nie je. Pravdepodobne to bude iba moja degenerácia. Mám však potrebu to povedať nahlas, ale nechcem, aby to vyznelo ako útok, skôr ako rada na zamyslenie. Nedávno som čítal krátku poviedku jedného vynikajúceho a rozhodne opomenutého švajčiarskeho autora Roberta Walsera tuším v preklade s názvom Jedno divadelní představení. Síce v nej popisuje divadlo, ale zároveň vyriekol jednu myšlienku o umení celkovo, s ktorou rozhodne súhlasím. Totiž, že najpútavejšie umenie vo vás buď zanechá silný pocit hnevu, či nespokojnosti alebo naopak silný pocit nadšenia, blaženosti. Vraví, že síce všade inde je zlatý stred nenahraditeľnou variantov, avšak v umení sú naopak práve tieto dva extrémy najžiadanejšie. Hudba ako remeselná práca, teda ako kvalita dosiahnutá cez čo najmenšie prekážky, hladko, poctivo nie je trochu zastaraným prístupom? Nemá byť hudba, či umenie v tom najlepšom prípade poctivo vykonaným remeslom, ale zároveň aj niečím viac? Čo ak by súbor a všetko čo k nemu patrí vyskúšal vystúpiť zo svojich komfortných zón istoty? Nenastala by potom „mágia“?!
Hodnocenie autora recenzie: 75 %

Město jako hudba
Dirigent: Gabriela Tardonová
Kristina Vaculová (flauta)
Lucie Hilscherová (mezzosoprán)
Ensemble Opera Diversa
26. května 2014 Reduta Brno

program:
Jan Novák: Choreae vernales pro flétnu a komorní orchestr
František Emmert: Flauto contralto concerto (premiéra)
= prestávka=
Ondřej Kyas: Noční vlak, sound-poem pro smyčcový orchestr, flétnu a klavír (premiéra)
Jan Novák: Carmina Sulamitis pro mezzosoprán a komorní orchestr

www.operadiversa.cz

Foto David Konečný, archiv