Fenomenální Rus a Římské pinie v bratislavské Redutě

V bratislavskej Redute: fenomenálny Rus a Rímske pínie 

V abonentnom cykle Hudba troch storočí iba nedávno dirigoval (2. a 13. februára – tu) Slovenskú filharmóniu český dirigent Petr Altrichter s dielami Ludwiga van Beethovena, Édouarda Lalo a Bohuslava Martinů. Tento temperamentný, sympatický a so Slovenskou filharmóniou dobre hudobne komunikujúci dirigent držal taktovku aj na ďalšej dvojici koncertov: 26. a 27. februára. Tentokrát ponúkla dramaturgia Petrovi Altrichterovi zostavu neskororomantických diel z prelomu 19. a 20. storočia.Na úvod zazneli hudobne sýte obrazy zo záveru Valkýry od Richarda Wagnera: Čaro ohňa a Wotanova rozlúčka. Hoci Wagnerove opery nepatria k „hitom“ tunajšieho operného publika (na programe SND bol Tannhäuser /1994/ a Lohengrin /2013/), symfonické intermezza z jeho opier sú poslucháčmi prijímané s plným pochopením. Iba 7-minútová prekomponovaná, inštrumentačne bohatá ukážka z Wagnerovej Valkýry bola na koncerte však iba „ouvertúrou“ k očakávanému Koncertu pre klavír a orchester č. 3 d mol, op. 30 od Sergeja Rachmaninova. Zo štyroch klavírnych koncertov ruského virtuóza a skladateľa, ktorý od r. 1917 žil v USA (r. 1947 v Beverly Hills zomrel), je Rachmaninov 3. klavírny koncert považovaný za najpopulárnejší, ale aj najťažší – a najspevnejší. Virtuozita kladie extrémne nároky na sólistu (zvlášť v kadencii 1. časti), ale v prípade mladého ruského klaviristu tu bola ešte nadhodnota: jeho muzikalita. Mladý ruský klavirista Andrej Jarošinský (v bulletine uvádzaný ako Andrey Yaroshinsky, čo je módny výstrelok prepisu slovanských mien v oficiálnych bulletinoch oproti slovenským pravidlám), patrí medzi početných laureátov svetových interpretačných súťaží. Andrej Jarošinský r. 2013 uviedol so Slovenskou filharmóniou Čajkovského klavírny koncert b mol. V tejto koncertnej sezóne sa predstavil v Malej sále SF so samostatným klavírnym recitálom (24. 2.) kde zazneli Prelúdiá pre klavír op. 28 Fryderyka Chopina (z nich odznel na koncerte aj prídavok) a program doplnili Prelúdiá pre klavír op. 32 Sergeja Rachmaninova.

Fenomén Jarošinského nespočíva (ako v nedávno aplaudovanom uzbeckom klaviristovi Behzodovi Abduraimovi) v pianistickej „balistike“, ale v spojení pianistickej samozrejmosti so spevnosťou, ktorá podaní Jarošinského vládla nad celým Rachmaninovým dielom. Muzikalita predvedenia bola evidentná aj v orchestri – od prvých tónov jasnej, prostej, no hudobne krásnej témy, ktorou sa koncert začína, s ňou pracuje v rôznych variáciách, permutáciách a figuráciách, pri ktorých klavirista aj pianissimových pasážach nechal zazvučať vždy jasný, zreteľný tón. Kadencia 1. a 2. časti boli vyvrcholením hry predvádzania geniálneho sólistu nielen v technike, ale aj vo svojej ľudskej hĺbke. Rachmaninov 3. klavírny koncert nie je typicky „ruským“, v zmysle nostalgického hudobného citovania či spomínania. Hudba je tu inšpirovaná mimo geografie a hraničného určenia, prenikajúc do stratosféry. Skladateľ tu okrem priestoru pre virtuóza demonštruje aj bohatú farbu orchestra – zvlášť pozauny, trúbky, flauty, sekciu bicích a samozrejme, sláčiky. 2. časť koncertu vyznela v podaní Slovenskej filharmónie ako nárek, pričom klavír očakáva svoj nástup, v ktorom dynamikou dokreslil vlny žiaľu z orchestrálnej hĺbky. Virtuózna apoteóza v závere 2. časti ukončila Intermezzo v Adagiovom tempe, pričom vo Finále sa v pochodovom rytme dostala do búrlivého záveru, plného akordických pasáží a ornamentov, podčiarkujúc fenomenálnu silu Rachmaninovej fantázie.Do Slovenskej filharmónie sa tak podarilo opäť doviesť geniálneho mladého umelca – a spolu s ním vytvoriť zážitok hudobnej hĺbky.

Na záver zazneli od Ottorina Respighiho Rímske pínie, druhé dielo z triptychu Rímske fontány, Rímske pínie a Rímske slávnosti. Ten, kto aspoň raz autenticky zažil atmosféru Villy Borghese, sviečkami ožiarenú atmosféru tunajších katakomb, dokreslenú v Respighiho hudbe zvukom organu či lamentosom trombónov a lesných rohov, mesačnú noc na vrchu Janiculum s dáždnikovými píniami a spevom ranného slávika, alebo legendárnu Viu Appiu s malou kaplnkou na konci starorímskej cesty, ktorá bola v časoch kresťanského praveku obkolesená krížami umučených vyznávačov Ježišovho učenia, určite na koncerte ešte hlbšie precítil stvárnenie Respighiho hudobných obrazov. Pod juhomorskými píniami sa tak podarilo talianskemu skladateľovi, slovenským hudobníkom a českému dirigentovi jedinečne sprítomniť dejiny veľkej histórie a umenia Talianska, podnes neprekonanej križovatky pohanských a kresťanských kultov a kultúr. Z balkóna Koncertnej siene Slovenskej filharmónie dielo na záver podčiarkli triumfálne pozauny, sprevádzajúce dávnych vojvodcov na Kapitol.

Bol to koncert fascinujúcej sily a výtvarno-hudobných dojmov. Petr Altrichter dokázal so Slovenskou filharmóniou vygradovať koncert, ktorý – ako sa zdalo po Rachmaninovi – mal finále už za sebou.

Nemal. Získal ho až po poslednom tóne Respighiho skladby.

Hodnotenie autorky recenzie: 90 %

Wagner, Rachmaninov, Respighi
Dirigent Petr Altrichter
Andrey Yaroshinsky (klavír)
Slovenská filharmónia
26. a 27. februára 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 27. 2. 2015)

program:
– Richard Wagner: Čaro ohňa a Wotanova rozlúčka z opery Valkýra
– Sergej Rachmaninov: Koncert pre klavír a orchester č. 3 d mol op. 30
– Ottorino Respighi: Rímske pínie

www.filharmonia.sk

Foto archiv/Petra Hajská