Dvořákovo Requiem v Bratislavě v nastudování Leoše Svárovského a Petra Fialy

Takto pred rokom sme hudobne slávili Veľkú noc s Mendelssohnovým oratóriom Eliáš. Tentokrát siahla Slovenská filharmónia v čase najväčších kresťanských sviatkoch po Dvořákovom Requiem.

Slovenská filharmónia – Dvořák – Requiem

Blúdenie po temnote, pýtanie sa, prečo osud či Božia vôľa zasiahli akurát môj príbytok, hľadanie bázne a upevnenie vlastnej pokory. Aj tak si môžeme interpretovať Dvořákov smútok v kompozícii Requiem, ktorá je jeho úľavou od bolesti. Tej Antonín Dvořák zažil viac než dosť. Keď rodič prežije svoje dieťa, tak je to tragédia. Ak mu zomrú všetky tri deti, tak ho to môže zdrviť a odlúčiť od Boha. Dvořákova viera prešla zaťažkávacou skúškou, ale skladateľ v sebe objavil dostatok síl pokračovať. Napriek tomu, že išlo o dielo na objednávku hudobného festivalu v Birminghame a o impulz, ktorý dal Dvořákov londýnsky vydavateľ Alfred Littleton, určite sa v ňom vyskytla reminiscencia na skladateľove deti Josefu, Otakara a Růženu. Objavuje sa už v skladateľovom slávnom oratóriu Stabat Mater, ktoré vzniklo desať rokov pred touto zádušnou omšou. Koherentná súvzťažnosť je predovšetkým v duchovnej tematike i v narábaní s melodickou líniou. No od lyrizmu typického pre Stabat Mater sa Dvořák odklonil smerom k budovaniu väčšej intenzity a konštrukcie architektonickej výstavby.

Preniknúť do tejto podstaty sa nepodarí každému súboru. Vybudovať súdržnosť medzi zborovými časťami a symfonickým sprievodom, ustrážiť sólistov a pritom zachovať postupné gradovanie, vyzdvihnutie čistých melodických línií a dynamiky predstavuje veľký kumšt. Česká dvojica Leoš Svárovský a zbormajster Petr Fiala vniesla do naštudovania potrebný pokoj a ich postupné naberanie tempa gradovalo v súzvučiacom celku. Veľká sála bratislavskej Reduty privítala Slovenskú filharmóniu netradične, uprostred veľkého týždňa. Bilančné Dvořákovo dielo, ktorým sa on prihovára k Bohu, by nemalo pôsobiť pateticky ani odovzdane. Je v ňom síce archivovaný smútok, ale tiež vďačnosť za život, ktorý mohol skladateľ prežiť. To sa ukazuje už v úvodnom barokovom až pachelbovskom motíve, v Requiem aeternam, a vrcholí v Dies irae – mimoriadne obľúbenej časti, ktorá už pri svojom vzniku stavala do úžasu nadšený zbor. Pri našom filharmonickom telese sa v začiatku objavovala určitá opatrnosť, ale práve v nástupe tejto témy pocítilo publikum po prvýkrát zimomriavky.

Skladateľ Antonín Dvořák podobne ako Mozart či Verdi dával v zborových partoch dôraz na intenzitu. Avšak robil to s postupným budovaním napätia, so striedaním chvíľ pokoja a búrky. Búrlivé vzopätie si Svárovský mimoriadne vychutnával, široké dynamické pásmo zasa dychová sekcia. Ustrážiť bolo potrebné aj množstvo cezúr, ktoré sa vyskytujú pri rozličných preskupeniach. Utíchnutie pôsobilo katarzne najmä v častiach, keď išli sólisti bez sprievodu nástrojov. Iba takto si naplno možno vychutnať Dvořákovu melodickú symboliku, ktorá sa nesie štvortónovým leitmotívom f-ges-e-f.

Symbolicky vybudovaný kríž ako znak, ktorý stavajú predovšetkým drevené dychové nástroje a sláčiky, sa objavuje vo všetkých trinástich častiach kompozície. Skladateľ ho vníma aj ako vlastné bremeno, no nesie ho s odovzdaním, bez pátosu. Filharmonici a filharmonický zbor to zdôrazňovali bez dojmov monotónnosti, s pocitom stiesnenosti, ktorá volá po zjednotení. Uzavretosť celku bola tak nahrádzaná širokou paletou emócií a nálad. Iné to bolo, keď spieval celý zbor, iné, keď spievala iba ženská polovica v Quod sum miser či pri mužských lamentovaniach. Vzdušné prepojenie ženských aj mužských hlasov dopomohlo k jasnej artikulácii latinského textu, o význame ktorého sa dnešné publikum dozvedá skôr intuitívne než cieľavedome. K tomu dopomohli aj pomalé gradácie, ktoré plynulo vyústili do ďalších častí alebo do ticha.

Rozsiahla členitosť diela sa pohybuje niekde medzi svetlou a tmavou stránkou života a jeho pokračovania. Dvořák ho neuchoval v jednom celku, ale rozdelil na dve polovice. Tu smeruje otázka, nie však výčitka, ako by Requiem vyznelo zahrané na jeden raz, bez prestávky, ktorá prišla. Po tmavšej, chmúrnejšej aj vášnivejšej prvej sekcii nasledovala tá svetlejšia, zanechávajúca nádej a zmierenie. Premostenie oboch častí na chvíľku teda prerušila krátka prestávka, ale hudobníkov a spevákov to nevyviedlo z koncentrácie. Apelácia a naliehavosť utíchli, miesto nich sa začala objavovať meditatívnejšia a zvukovo jemnejšia poloha, ktorá smerovala k vyústeniu v Agnus Dei a k návratu do hlavnej tóniny B dur v jasných farebných odtieňoch. V tomto ponímaní sa Svárovský sústredil predovšetkým na tempové zmeny i na poctivé narábanie so sólovými hlasmi. Žiadne vytŕčanie cantus firmus, ale konzistentná farebnosť bola jeho hlavnou motiváciou, čo bolo možné počuť najmä pri vytváraní dvojíc vokálnych partov a v ich preskupovaniu.

Svárovskému svojím naštudovaním sekundoval zbormajster Petr Fiala, ktorý toto dielo v minulosti s Českým filharmonickým zborom Brno dokonca dirigoval. V naštudovaní sa neobjavila žiadna zmes tónov, ale dobre oddelené artikulačné frázy, ktoré od seba oddeľovali mužské aj ženské hlasy.

K hlbokému basu Petra Mikuláša celkom pekne zapadol tenor Petra Bergera, vyššie polohy boli zasa zvládnuté v podaní dobre tvarovaných a podmanivých línií Evy Hornyákovej a mezzosopranistky Moniky Fabiánovej.

Hodnotenie autora recenzie: 85 %

Veľkonočný koncert
Dirigent: Leoš Svárovský
Zbormajster: Petr Fiala
Eva Hornyáková (soprán)
Monika Fabiánová (mezzosoprán)
Peter Berger (tenor)
Peter Mikuláš (bas)
Slovenská filharmónia
Slovenský filharmonický zbor
12. apríla 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Antonín Dvořák: Requiem, op. 89

www.filharmonia.sk