Svět přírody v dílech Williamse, Szeghy a Mahlera

Je sympatické, že Slovenská filharmónia ešte dva týždne pred Vianocami rešpektovala adventné obdobie a s vianočným programom prichádza až pár dní pred samotnými sviatkami. Zatiaľ čo Symfonický orchester Slovenského rozhlasu odohral v piatok 13. decembra 2019 Vianočný koncert, v tom istom čase sa Slovenská filharmónia so šéfdirigentom Jamesom Juddom predstavila s tromi dielami na prírodnú tematiku.

Motívy prírodu priťahujú hudbu právom. Množstvo skladateľov by sa mohlo kvalifikovať svojou individálnou filozofiou do tohto programu. Keďže koncert dirigoval Judd, ktorý si medzi hlavné piliere svojho pôsobenia u nás vybral predstavovanie novej slovenskej hudby a anglického klasického repertoáru, dramaturgia zvolila diela Ralpha Vaughana Williamsa, Iris Szeghyovej a Gustava Mahlera.

Predstavovať vzťah k prírode pri Williamsovi a Mahlerovi by znamenalo začať automaticky hovoriť o pôvode ich tvorby, pretože s ňou boli úzko spätí počas celého života. Príroda v ich vnímaní nemusí byť iba živelná a strhujúca, ale dokáže byť aj pokojná, navonok nič nehovoriaca.

Takou je aj skladba The Lark Ascending. To, čo poslucháč ocení na Mahlerovej tvorbe, zdá sa, že Williamsovej chýba. Williams totiž neuznáva germánsky model veľkej hudby. Skladba má optimálnu dĺžku pre navonok pokojný priebeh bez jasného príbehového vyvrcholenia. Ako postupne vzrastal význam ticha v hudbe, tak môžeme počas desaťročí pozorovať na nahrávkach postupné spomalenie skladby.

Pri populárnych skladbách sólisti takmer nedokážu udržať svoj vlastný názor na dielo, aby sa nenechal ovplyvniť inými interpretmi. Postupne sa v The Lark Ascending ustálili dve interpretačné línie – prvá akcentuje dialóg medzi rozmarným spevom škovránka a odpoveďou prostredia. Druhá sa snaží posúvať do popredia hladkosť a eleganciu skladby ako celku – teda akoby pohľad na prírodu, kde je škovránčí spev prirodzenou súčasťou, ktorý si uvedomíme, až keď sa doň započúvame.

Sólista večera Jarolím Emmanuel Ružička sa rozhodol pre prvý variant, s vysokým kontrastom medzi vtáčím spevom a folklórnejšie ladenou strednou časťou s nízkymi tónmi. V jeho hre sme mohli počuť aj úmyselnú diskontinuitu medzi časťami. Vo všeobecnosti táto krehká skladba občas trpí nedostatkami, ktoré živé vystúpenia prinášajú. V prípade Ružičku s Filharmóniou zneli technicky bravúrne tóny, no bez romantického tepla, ktoré sa s pokojným pozorovaním prírody autorovi nepochybne pripomínalo. Je to elegantný spôsob, ako vyriešiť veľmi citlivé nástupy, no zároveň menej bravúrny štýl pre tých, ktorí oceňujú druhý, hladší variant.

Prvý koncertný majster Slovenskej filharmónie je šoumen, ktorý sa vie pozerať na klasické modernými očami. Veľmi viditeľne to dokázal v projekte Raper Vivaldi so svojím súborom The Classical Music Maniacs. Toto nie je výčitka, iba konštatovanie individuálneho štýlu. Silná individualita bude mať vždy svojich odporcov a priaznivcov. Tak, ako sa niekomu mohla páčiť dravosť v imitácii škovránka, tak sa mu nemusel páčiť málo vhodný prídavok odohratý medzi prvými radmi divákov. Aj sám sólista uznal na štvrtkovom koncerte: „Ťažko je po tomto diele niečo pridať…“, a predsa sa tak stalo. Opäť ale po technickej stránke bravúrny výkon.

Iba dve ženy v hudobnom svete dokážu o prírode a stromoch rozprávať s takou zanietenosťou: česká folková pesničkárka Dáša Voňková a skladateľka Iris Szeghy. Podľa dramaturgie rádia BBC patrí Szeghy medzi to najlepšie, čo slovenská klasická hudba ponúka. V programe nočných koncertov klasickej hudby v krajinách Európskej únie sa pravidelne objavujú jej diela v prednese slovenských, maďarských a švajčiarskych umelcov – najmä Violončelový koncert a Stabat Mater. Autorkine diela sa už objavili aj vo Filharmónii, pamätným je uvedenie Stabat Mater Slovenským filharmonickým zborom pri ich jubileu vo februári 2017.

Slovenská premiéra kompozície V parku môjho otca je spomienkou na otca v prostredí prírody, s ktorým si ho spája najsilnejšie. Szeghy opäť presvedčila, že jej hudba pochádza z existenciálnej potreby vyjadrenia.

Časti sú opisom prechádzky a jednotlivých stromov (Dub, Tamariška či Borovica), teda osobnou skúsenosťou, ktorá je hudobne silne exponovaná. Szeghy využila širokú škálu nástrojov v rôznych polohách, dynamikách, aby vzniknutými farbami čo najvernejšie priblížila svoju osobnú výpoveď. V parku môjho otca naznačuje pôvodnú profesiu autorky – klavír má výrazné miesto v celej skladbe.

Veľmi výstižne svoj úmysel autorka vyjadrila aj ešte dávnejšie na konferencii v Bratislave: „Pre mňa je hudba túžbou po monológu a dialógu, po sebavyjadrení, sebapotvrdení a odovzdaní. Otázka, ktorá predstavuje odpovede, odpoveď, ktorá predstavuje otázky.“

Slovenská filharmónia využila možnosť osobnej prítomnosti autorky pri skúšobnom procese, slovenskú premiéru preto môžeme považovať za vydarenú. Judd sa už v našej hudobnej literatúre orientuje a objavil krásu diela s charakteristickými autorkinými črtami. Zvýraznil kontrasty medzi jednotlivými časťami, no zároveň spojil reminiscencie častí do jedného celku. Tak, ako sú rozdielne jednotlivé stromy, no spolu tvoria les.

Druhá polovica večera patrila Mahlerovej Štvrtej symfónii G dur. Uvádzanie Mahlerových symfónií je jednou z obľúbených činností Jamesa Judda, štafetu prebral po predchádzajúcom dirigentovi Emmanuelovi Villaumovi. Tu sa najmä v prvej časti orchestru nedarilo získať ľahkosť, akú dosiahli v predchádzajúcich dielach, orchestrálny kolos bol skôr ťažkopádny a zaťažený.

Pritom práve ono „navonok nič sa nedeje“ je hybnou silou tejto skvostnej Mahlerovej symfónie. V druhej a tretej časti sa už orchestru podarilo mať vzletnejší výraz. Nečakanou situáciou bola výmena koncertného majstra po prestávke, keď za prvý pult zasadol Jarolím Ružička. Nie je zvykom, aby sólista počas toho istého koncertu hral v orchestri. Tu však pravdepodobne chceli hráči aj dirigent staviť na istotu a pri náročnom a veľkom Mahlerovom opuse mať hráča, na ktorého sa budú môcť technicky úplne spoľahnúť.

Sólisti autorových symfónií majú, aspoň čo sa prípravy týka, neľahkú úlohu. Keďže Mahler ako dirigent pracoval so spevákmi vtedajšej svetovej triedy, mohol si dovoliť klásť vysoké nároky. Sólistka Štvrtej symfónie teda na pódiu sedí štyridsať minút bez pohybu, aby vzápätí desať minút v celku spievala o detských predstavách v neba v úplnom závere.

Lenka Máčiková je už renomovanou speváčkou v zahraničí so slušným výpočtom postáv a operných scén. Má príjemný a zvonivý hlas, ktorý by z Mahlerových diel bol vhodný aj na záver jeho Druhej symfónie. Jej výber na tento typ literatúry bol dobrou voľbou – o to viac poteší, že vidíme v špičkovej forme na jednom pódiu počas jedného koncertu hneď niekoľko sólistov zo Slovenska. V niektorých pasážach ju orchester prehlušil, v iných zase naplno vynikol jej belcantovský prejav. S Mahlerovými žiadosťami „o nebeskej modrej“ navyše korešpondovala aj jej oblečenie.

Vybrať zo stoviek prírodných diel klasickej hudby tri a dať im spojovací prvok bola určite pre dramaturgiu náročná úloha. Tento dvojkoncert so slovenskými sólistami a Jamesom Juddom rozhodne patril k dobre premyslenej koncepcii.