Baletní panorama Pavla Juráše (123)

Tentoraz:
* Van Manen, Ekman a Kylián vo Viedni
* ”Mademoiselle Non” končí (5. diel)
* Comeback Alessandri Ferri vo veľkom štýle – hrá Virginiu Woollf aj Mrs. Dalloway
* Čo sleduje Edita Raušerová?
***

Hlavnou udalosťou dnešnej Panorámy sú dve premiéry. Viedenská premiéra Štátneho baletu, baletný večer Van Manen / Ekman / Kylián. Londýnska premiéra Kráľovského baletu, prvý celovečerný balet Wayna McGregora Wollf Works.

Tradícia komponovaných baletných programov vo Viedni má pevnú pozíciu v repertoári a je to dobre, lebo je vynikajúcou možnosťou zoznámiť sa s krátkymi slávnymi baletmi svetových tvorcov. A že táto skupina tvorcov a diel, z ktorých možno vyberať je obsiahla a Viedeň má stále veľký dlh k práci a genialite svetových choreografov potvrdzuje, ako málo z repertoáru baletných tvorcov naprieč svetom sa vo Viedni ukazovalo. Z rozsiahleho repertoáru legendárneho Hansa van Manena úplné minimum. Na scéne Staatsoper iba Lieder ohne Worte (1978), 5 Tangos (1980), Grosse Fuge (1987), Bits and Pieces (1998) a Black Cake (2000). Dvorný choreograf Het baletu pre Viedeň vytvoril jedinú kreáciu v roku 1978 Grand Trio na hudbu Franza Schuberta. Adagio Hammerklavier, ktoré sa hrá teraz, sa hralo v roku 1977 na scéne Theater an der Wien podobne ako Twilight (1977). Osem krátkych baletov nie je žiadny prestížny výsledok. U Kyliána je to podobne. V roku 1982 Sinfonie in D, Wiegendlied (1984), Rűckkehr ins fremde Land (1985), Dream Dances (1988), v rovnakom roku Verklärte Nacht, potom dlhá pauza až do roku 2003 s Petite Mort uvedenom so Sechs Tänze. Dnes sa vracia Bella Figura premiérovaná vo Viedni až v roku 2011. Tiež osem choreografií. Pritom rozsah diela Manena a Kyliána je široký a počíta sa na desiatky opusov. Dôvodov môže byť niekoľko, ale je správne, že Manuel Legris, ktorý vo svojej tanečnej kariére tancoval celé spektrum repertoáru niekoľkých desaťročí, teraz ako šéf usiluje o akési dobiehanie a ukazovanie toho, čo je trvalé a pretrváva aj napriek rýchlemu vývoju divadelnej estetiky, tanečnej poetiky i stále sa meniacemu vkusu divákov.

Hans van Manen, oslavovaný osemdesiattriročný tvorca, ktorý ešte stále prekvapuje citlivou poéziou svojej neoklasickej školy si v sedemdesiatych rokoch vybral na vtedajšiu dobu netradičnú hudbu; špecifickú Beethovenovu hudbu – Adagio z Grosse Sonate für Hammerklavier, op. 106. Je to jedno z diel Beethovena, ktoré doteraz i navždy zostanú zbožným predmetom skúmania a odhalenia záhady, ako skladateľ vedľa geniálneho uchopenia kontrapunktu emocionálne pracoval. Manen bol v tomto aj hudobný priekopník, keď si nechal adagio zo sonáty nahrať v extrémne pomalom tempe. Vyžiadal si dĺžku 25 minút. Akoby až rozdrobil jednotlivé záchvevy hudby, aby im vnútil nové javiskové napätie. Pritom legendárni klaviristi, aj keď pri ňom meditovali, nedosiahli takú dlhú dĺžku. Glenn Gould dvadsať minút 41 sekúnd a napríklad Claudio Arrau ešte rýchlejšie 20:25. Pritom podľa niektorých odborníkov na Beethovena by sa podľa vtedajšieho metra malo adagio vtesnať do trinástich minút!Prečo to píšem? Manen svojim pomalým tempom a zvláštnou agogikou celebruje špeciálny rituál, ku ktorému pozýva šiestich tanečníkov – teda tri páry a svojich divákov. Vďaka rozvláčnemu tempu a archaickej poetike by sa mnohým mohol javiť tento balet ako číry anachronizmus. Bohu vďaka, nie je to tak! Snová osamelosť hrdinov choreografa, ktorí vystupujú ako skupina, opakujúc rovnaký pohyb v dokonalej synchronizácii sa rozpája na tri samostatné duetá. Medzi oslnivými arabeskami, častým užívaním grand plié, akéhosi až mechanicky kryštalického pohybu ku klasicistickej Beethovenovej kompozícii vyvierajú na povrch oslnivé pohybové nápady.

Hneď v prvom duete zaujme muž, ktorý sa ako dieťa plazí po zemi a žena mu odtláča kolená, akoby ho chcela zastaviť. V treťom adagiu choreograf skúma gravitáciu a schopnosť baleríny tancovať v hypnoticky pomalom tempe ako v zastavení času, ktorý si chcú milenci pre seba ukradnúť, aby potom naopak tento operačný modus zlomili do strhujúcich pádov a zdvíhačiek. Stred tvorí dueto plné allegra, ktoré nevyplýva z hudby, ale z vnútorného pnutia tanečníkov z ich latentne prítomných podtextov. Modlitebný záver, ktorý je už zmierením, či fyzickým odchádzaním, stavia nové otázky. Tak ako excentrické vízie tiel tanečníkov od choreografa. Dámy necháva zahaliť do antikizujúcej róby z hodvábu, pánom necháva skoro až cvičný úbor, keď majú na nohách do polovice stehien pletené gamaše, ale ich šije zdobia strieborné náhrdelníky.

Uvádzať dnes toto dielo si žiada dokonalých interpretov. Súbor ich má. Šestica prvých sólistov je jedinečná v svojej vizuálnej odlišnosti, technickej dokonalosti a charakterovej nejednotvárnosti. Každý jedinec je tu sám za seba a zároveň je členom tohto rituálneho chorovodu na sonórne zvuky Beethovena. Uchopením štýlu najviac zaujmú Olga Esina, s nekonečne prekrásnymi nohami a jemnou hrou s výrazom, Nina Poláková ako absolútna kňažka prepnutých nártov a vládkyňa minimalistického pohybu pre dlhú stopáž, kedy tancuje oné spomalené dueto. Roman Lazík v energickom duete, ktorému tiež nechýbajú zlomyseľné nástrahy od Manena, efektne rozohráva krásne plavné línie práce nôh, port de bras a dáva alegorickej postave ľudsky pochopiteľný výraz, ktorý dáva otázky. Aj ostatní tanečníci Vladimir Shishov, Eno Peci či Ketevan Papava sú veľkorysí, v spoločných pasážach dokonalí tak ako aj v samostatných výstupoch.

Kyliánova Bella Figura je dielo, ktoré milujú snáď všetci. Je však otázka, či mu všetci rozumejú. Podivná meditácia českého choreografa na hudbu starých majstrov je možným vodítkom vďaka názvu: bella – a -figura. Hra so symbolmi; ako v sklenených rakvách uzavreté nahé telá, hra s oponami, ktoré ukazujú len to, čo smieme vidieť a ostatné zahaľujú do barokového šerosvitu. Netradičná forma delenia choreografie na zborové pasáže, sóla, akési výtvarné obrazy, podobne ako oheň na záver, sú mnohými otáznikmi nielen o forme Kyliána, ale aj obsahu. Zvádzať to na vnútorne bohatý svet choreografa je hlúpe, pretože dielo je múdrejšie než tvorca, tak ako aj sa spoliehať na filozofický aspekt. Každý musí uvážiť sám, prečo do podivnej skupiny pritancuje „nahý“ Davide Dato, čo znamená slávna, milovaná a kopírovaná scéna balerín v purpurovej sukni s obnaženými ňadrami.

Symbolický kontrapunkt dodáva aj hudba, keď znalý divák počúva slova antifóny Stabat Mater a v závere: … a keď telo naše skoná… Deväť tanečníkov, ktorých Legris vybral pre predvádzanie krásnej figúry je splneno. Ďalšia skupina prvých sólistiek: Maria Yakovleva, Irina Tsymbal doplňujú tie z prvého čísla: Polákovú, Papavu. Trojicu pánov: Lazíka, Shishova a Peciho doplňuje Davide Dato. Tu už bez špičiek dámy viac fyzicky a úprimne tancujú za asistencie svojich partnerov v tomto hypnotickom kuse. Ak je Manenov arteficiálny sloh exaktný, vášnivá živočíšna plastickosť Kyliána s barokovým afektom hudby tu prezentuje nový svet. Lazík úplne inak pracuje s ťažiskom a dáva pohybu novú plasticitu, každý pohyb bránice v partnerskom tanci, pulzujúce srdce rozkladá jeho fyzickú konzistenciu. Peci sa mení z uhladeného neoklasika v dramatického milenca a dámy tak ako stud hádžu za hlavu, keď ukazujú svoje ňadrá ako nevesty z Piesne piesní, sa hrajú s pohybom, pretože tu nejde o náročnosť krokov, ale o ich presné naplnenie vnútorným rozmerom, ktorý vedľa ľudskej krvi a tepu súzvučí aj s dušou. Najšpeciálnejší je fyzicky dokonalý Davide Dato, ktorý tomu balábile obrazov dodáva odtieň kože, ktorá je svetlom oživená tak, ako na obrazoch Caravaggia. Dokonalá anatomická sugestivita tiel tanečníkov dodáva exaktný a výtvarný rozmer choreografii, ktorú často dokázali tancovať aj priemerní tanečníci – či nie tak klasicky vybavení tanečníci. Kyliánov zápas temnoty sveta s ľudským jedincom a jeho obrazovou dokonalosťou, toto pokolenie Adama a Evy je dnes svojou subtílnou krásou niečím tak vysoko umeleckým, ako majstrovské diela na stenách svetových galérií.Strednú časť večera vyplnila dávka moderného štýlu. Viedeň sa prvýkrát stretla s dielom severského autora Alexandra Ekmana vďaka jeho baletu Cacti. Správne odľahčená prostredná časť medzi dvoma monumentmi génia patrí prostej zábavnej hre. Choreograf sa podľa vlastných slov vysmieva kritickému aspektu, ktorým sa dá zhodnotiť tanečné dielo. Kritika pre kritiku, súbor bláznivých myšlienok a kritik múdrejší než autor i jeho dielo. Ekman valí však pred sebou kaktus, ktorého sa bojí dotknúť, aby sa nepopichal a nenájde si k nemu ani vzťah. O to náročnejšie je pre súbor, ktorý dominuje v klasike a neoklasike, dostať sa bližšie k jadru pohybu. Vedľa Drážďan, kde Cacti boli uvedené v minulej sezóne (tu), sa súbor javí viac asketickejšie a vecnejšie, čo ukazuje možné slabiny diela a jeho číru zábavnú formu, či aj dôležitosť mnohorakosti, s ktorou je treba vnímať odlišné tanečné poetiky. Centrom je tak dueto na dialóg s textom Rebeccy Horner a Andreya Kaydanovskiyho. Tanečníci sú schopní zapáliť iskru a svojim zmyslom pre divadlo a herecký vklad aj vytvoriť zábavné strihy medzi predvádzaním a civilnou existenciou interpretov. Ako zohraná dvojica maximálne napínajú nielen vnútorné napätie ale ku prospechu aj miestami akrobatické figúry medzi sebou. Horner sa navyše po fascinujúcej Putifárke v Legende o Jozefovi (tu) predstavuje ako komediantka, so skrytým prúdom podvedomej práce so štýlom, rytmom aj telom. Dvaja blúznivci nepodobní chaotike Woody Allena si po rokoch zbožného ticha vynútia smiech serióznych divákov domu na Ringu.

Pre sólistov koncipovaný troj – večer bez orchestra, s dôrazom na tri odlišné tanečné poetiky nie je jediným dôvodom zájsť do Viedne. Inscenáciu sprevádza kvalitne pripravený bulletin, ktorý je vedľa troch geniálnych tvorcov ďalšou knižnicou otázok nielen o tanci, ale umocňuje divadelný a tanečný zážitok z takéhoto predstavenia, ktorému treba dať 90%.
***

”Mademoiselle Non” končí (5. diel)
Aj v Londýne, podobne ako v Paríži, boli niektoré „diva“ momenty, ktoré potvrdili široký rozmer primabaleríny v jej chápaní baletu. Obrovské problémy mala Sylvie Guillem s legendárnym choreografom a bývalým riaditeľom Kennethom MacMillanom, keď odmietala vystupovať v jeho slávnych baletoch, ktoré pietne súbor stále hrá. Pamätníci spomínajú ako na seba, ona divoška a rebelka a úctivý starý Sir kričia. „Nikto sa nikdy, nikdy nesprával takto ku Kennethovi”, spomína člen súboru. „Proste – nie. Boli sme naozaj zdesení.” Keď sa na to novinári pýtajú Sylvie Guillem, nájde vždy filozofický úsmev Mony Lisy. „Budem musieť bojovať, myslím, že všade, kam pôjdem. Nemala som sa naozaj stať tanečnicou, ale páči sa mi to. A tak som pripravená bojovať a tancovať. Viete, keď je tu stret, že to nie je len medzi ja a niekto iný, je to boj medzi rôznymi kultúrami. A ja som žena, samozrejme, čo je o to ťažšie.”

„Robila to”, hovorí Deborah Bull: „pomohla vyriešiť mnoho vecí pre všetkých z nás. Bola naozaj veľmi štedrá a ochotná, akonáhle si uvedomila, že nebude odmietnutá.” Hovorí iný názor baletky z Royal Balletu. „Nie je to jednoduché,” hovorí Guillem. „Všetko, čo robím, robím sama a než som vyšla na javisko vo veľkých klasických rolách mám strach. Ja som si nikdy nie istá, či budem robiť to. To je pre mňa strach, naozaj strach. Ťažké momenty sú v poriadku, ak vás postava podporuje, ale toľko času na to niekedy nie je a potom je to len krok po kroku, po kroku.“

V roku 2001 Sylvie Guillem šokovala celý svet, keď francúzsky Vogue uverejnil súbor portrétov, ktoré vyfotil jej manžel Gilles Tapie, na ktorých sa objavila bez make-upu, nahá. Snáď jedinou bezpečnou predpoveďou o Guillem je, že bude vždy nepredvídateľná – proti prúdu, ako by to povedali jej nepriatelia.

Boj a tanec môžu byť únavné. Keď má možnosť, Guillem trávi čas s priateľmi, ktorí nemajú s baletným svetom žiadnu súvislosť. Veľa číta, väčšinou vo francúzštine (Mishima, Yourcenar, Gaultier, Bettelheima, Schnitzler) a zlepšila sa aj v angličtine. Okrem jazyka sa naučila hrať na saxofón. A keď sa jej často pýtali, čo by robila keby prestala tancovať, povedala „bola by som záhradník.” „Milujem Anglicko,” hovorí často. „Je také civilizované.” Uprednostňuje Londýn, ako veľké mesto s mnohými parkmi, v ktorých môže jazdiť na bicykli a byť slobodná. Žila v Notting Hill a našla si mnoho anglických priateľov. Keď odíde do dôchodku, bude žiť vo Švajčiarsku kde má svoj dom a v Taliansku, pretože tamojšiu kultúru zbožňuje. A ako sa vyrovnáva s odchodom do dôchodku? Guillem sa zaškľabí. „Kto vie? Ja len chcem, aby to ku mne už prišlo. Potrebujem čas sa pozrieť a vidieť. Mám veľký záujem o prírodu.” Primabalerína a celebrita Guillem už dala svoj hlas kampaniam za životné prostredie Sea Shepherd. Znovu sa odmlčí uvažujúc o svojej budúcnosti. „Myslím si, že je to vzrušujúce, ale bude to ťažké. Bude mi chýbať potešenie z javiska a to hodne.”
(pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Celkom iný prístup k baletu a kariére má vedľa lúčiacej sa Sylvie Guillem iná veľká hviezda Alessandra Ferri. Keď mala devätnásť prišla Alessandra Ferri a stala sa jednou z najmladších principals dancers v Kráľovskom balete. Vo veku 52 rokov sa v týchto dňoch vrátila ako hlavná hviezda úchvatnej premiéry nového baletu Wayna McGregora podľa Virginie Woolfovej. Balet v troch dejstvách Woolf Works sa prvýkrát ukázal divákom v Royal Opera House 11. mája. Len hŕstka baletiek tancovala do svojich päťdesiatich rokov a v Royal Ballet nadväzuje Ferri ako najstaršia tanečnica na vek a slávu dámy Margot Fontyen. Ferri povedala novinárom, že dúfa, že vyšliape chodník pre starších tanečníkov, ktorí keď sú starší než štyridsať rokov čelia na základe veku v baletnom svete diskriminácii. „Mladší choreografi nie sú schopní vidieť, že ste jedinečná a využiť túto skutočnosť. Niektorí z nich sa sotva pozrú na teba v skúšobni. Som priekopníkom a snáď môžem otvoriť dvere k celej šírke nových možností pre ďalších zrelých tanečníkov,” povedala legendárna primabalerína.

Ferri odišla po turbulentnej kariére do dôchodku, keď mala štyridsaťštyri rokov, ale dlho na odpočinku nevydržala. Udržiava svoju kondíciu pilates, jogou a samozrejme dennou klasikou. Alebo aj svetovo žiadaným predstavením na mieru Miláčik (tu). Odkázala, že je dôležité, aby sa čo najviac pohybovala. „Čím ste starší, tým menej času si vaše telo môže dovoliť voľno,” povedala pre The Times.

Ferri sa narodila v Miláne. Keď mala iba pätnásť rokov pripojila sa ku Kráľovskému baletu ako múza legendárneho Kennetha MacMillana. Ale za menej než dva roky odišla do New Yorku, kde sa pripojila na žiadosť Mikhaila Baryshnikova k American Ballet Theatre. Ten ju inšpiroval aj pred nedávnom. Vidieť ho tancovať na javisku vo veku šesťdesiatpäť rokov ju inšpirovalo, aby prikývla na ponuku z Royal Ballet. „Sledovanie ho, mi dodalo odvahu,” vysvetlila. Ak sa chcete dozvedieť viac, musíte si kúpiť júnový Vogue. Tam má balerína krásny fotoseriál a sprievodný text vysvetľuje, prečo ju pozval Wayne McGregor vziať úlohu v jeho balete. Choreograf McGregor si balerínu nevie vynachváliť: „Ona je taká úžasná tanečníčka a dobrá herečka,” povedal. „Stále máme veľmi konkrétnu predstavu o veku, v ktorom by ľudia mali tancovať.”

Aj tak však primabalerína nedosahuje slávny rekord. Legendárna diva Royal Balletu Margot Fontyen oslávila totiž aktívne na scéne Royal Opera House svoje šesťdesiate narodeniny. Unikátny, prvý celovečerný balet McGregora vychádza z troch najslávnejších textov britskej osudovej autorky: Mrs Dalloway, Orlando a The Waves. Zároveň boli McGregorovi inšpiráciou aj autorkine osobné spisy a denníky. Hudobnú partitúru pre balet nenapísal nikto menší než Max Richter. Vedľa Ferri sa predstavia aj fenomenálny tanečník a herec Edward Watson, Steven McRae a Federico Bonelli. Taktiež fenomenálna Natalia Osipova či Sarah Lamb a Melissa Hamilton. Pôsobivú rolu dostal aj zaujímavý člen Kráľovského baletu o ktorom budeme isto ešte počuť Eric Scott Underwood. Watson bol účastný všetkých kreácií McGregora pre Royal Ballet, ktoré neskôr dobyli ďalšie svetové scény: Chroma, Infra, Carbon Life, Raven Girl a Tetractys.

Kráľovský balet poriadal niekoľko workshopov, kde sa diváci mohli zoznámiť s dielom. Umožnil aj blogerom z twittru navštíviť špeciálnu skúšku. Ale nie všetci sú nadšení, jeden komentár napríklad znel: „Prečo si Kráľovský balet myslí, že tento človek je taký talentovaný ? Je to ako priamo z cisárových nových šiat. Blbosť plodí kecy. Ak je toto budúcnosť Kráľovského baletu, potom nastáva jeho koniec. Nie je to nový Ashton alebo MacMillan! Je to výstrelok !!!“ Exkluzívna fotogaléria z Kráľovského baletu pre Panorámu mnohé dopovie.

***

Na záver dnešnej Panorámy ešte štart novej rubriky. Bude sa volať Čo sledujem?. Nielenže pripomenie niektorú osobu z umeleckého sveta, ale zároveň táto osoba prezradí, čo sleduje, čo ju zaujalo, s čím by sa chcela podeliť s čitateľmi a vďaka internetu to uvidíme aj my. Ako prvá to dnes bude principals Fínskeho národného baletu Edita Raušerová. Primabalerína chcela nájsť niečo špeciálne… „Samozřejmě, že je to z baletního prostředí, ale myslím, že je to zajímavé, podívat se na balet trochu z jiné stránky“, píše z Helsínk Edita.

„Docela mě zajímá toto téma a jsem ráda, že se o tanečnících konečně přemýšlí jako o vrcholových sportovcích, co se týče zátěže na lidský organismus, a doufám, že se bude dále vyvíjet pomoc, díky které se mohou tanečníci rychleji vrátit anebo naopak předejít úrazu“, hovorí tanečnica. Nie je to náhoda, sama je práve zranená a po strhujúcej Kitri v inscenácii Patrice Barta (tu) si musela dať od javiska pokoj a venovať sa zdraviu. Skoré uzdravenie!

V článku o Sylvii Guillem a Alessandri Ferri sú použité pasáže z rozhovorov v britskej tlači: The Guardian a The Independent. Pre prísnu ochranu autorských práv k autorizovaným fotografiám baleríny Sylvie Guillem jsou fotografie v textu vynechané.
FotoWiener Staatsballett / Michael Pöhn, ©ROH, 2015. Photographed by Tristram Kenton